Nerozlučiteľnosť katolíckeho manželstva, II. časť: Neplatnosť manželstva – anulácia a jej zneužívanie

Jozef Duháček
23. januára 2026   Cirkev   Manželstvo

predchádzajúca časť:
Nerozlučiteľnosť katolíckeho manželstva, I. časť: Dejiny doktríny o nerozlučiteľnosti a jej odporcovia

***

Prvostupňovým súdom v procese o neplatnosť je biskupský súd diecézy, druhostupňovým je metropolitný súd, treťostupňovým Rímska stolica. Nikto však nie je vylúčený z možnosti podať žiadosť v prvej inštancii priamo Svätej stolici. Pápež František však žil v predstave, že väčšina dnes uzavretých manželstiev je neplatných (Pápež František tieto slová povedal 16. júna 2016 v Ríme, počas otváracieho zasadnutia každoročného pastoračného kongresu Rímskej diecézy:„veľká väčšina našich sviatostných manželstiev je neplatná“ – povedal to v rámci otázok a odpovedí po jeho pripravenom prejave, https://www.ewtnnews.com/world/europe/updated-most-marriages-today-are-invalid-pope-francis-suggests, https://www.catholicnewsagency.com/news/34056/updated-most-marriages-today-are-invalid-pope-francis-suggests, https://www.ncronline.org/too-many-couples-do-not-understand-marriage-life-pope-says Nasledujúci deň, keď bol vydaný oficiálny prepis, bol tento výrok upravený takto: „istá časť našich sviatostných manželstiev je neplatná“. Tým sa pôvodné tvrdenie výrazne zmiernilo. Vatikánsky hovorca sa tak snažil minimalizovať škody spôsobené pápežovým výrokom. Rozdiel medzi pápežovým výrokom a prepisom vysvetlil tak, že pri dôležitých témach sa neformálne vyjadrenia pápeža vždy upresňujú pre presnosť a jasnosť; pozn. aut.). A tak celý proces podstatne zjednodušil, snáď preto, aby mohli byť všetky tieto neplatné manželstvá expresne vyhlásené za neplatné. Dnes nie je potrebný druhý rozsudok, proces prebieha oveľa rýchlejšie. Kritici hovoria, že sa rýchlosť uprednostnila pred spravodlivosťou, že je tu oveľa väčšie riziko, že sa obe strany dohodnú aby dostali anuláciu a že množstvo anulácií, ktoré vydávajú diecézne tribunály je tak obrovské, že tu máme vlastne „morálne čistú“ variantu katolíckeho rozvodu.

Existujú tri skupiny prekážok:
1. nedostatok manželskej spôsobilosti (zneplatňujúce prekážky),
2. nedostatky v manželskom súhlase,
3. nedodržanie kánonickej formy.

Prvá skupina robí osobu nespôsobilou na platné uzavretie manželstva. Len najvyššia vrchnosť Cirkvi má právo hodnoverne vyhlásiť, kedy božské právo manželstvo umožňuje a kedy zakazuje alebo zneplatňuje. Takisto iba najvyššia vrchnosť má právo stanoviť pre pokrstených aj iné prekážky. Miestny ordinár môže vlastným podriadeným, kdekoľvek sa zdržiavajú, a všetkým, ktorí sa skutočne nachádzajú na jeho vlastnom území, manželstvo zakázať, ale iba na čas a kým pretrváva prekážka. Miestny ordinár môže svojich podriadených, kdekoľvek sa zdržiavajú, a všetkých, ktorí sa skutočne nachádzajú na jeho území, dišpenzovať od všetkých prekážok cirkevného práva s výnimkou tých, ktorých dišpenzovanie je vyhradené Apoštolskej stolici. To sú:

– prekážka zo svätenia (posvätného rádu);
– prekážka z verejného doživotného sľubu čistoty v rehoľnom inštitúte;
– prekážka z vraždy (ak jeden z manželov zabije druhého, aby sa mohol znova zosobášiť, alebo ak niekto zabije jedného z manželov, aby sa mohol zosobášiť s tým, ktorý zostal).

Nikdy sa nedáva dišpenz od prekážky pokrvnosti v priamej línii, ani v druhom stupni bočnej línie.

Zneplatňujúce prekážky:

– Muž pred dovŕšením šestnásteho roku života a žena pred dovŕšením štrnásteho roku nemôžu uzavrieť platné manželstvo.

– Predchádzajúca a trvalá impotencia (nemohúcnosť, nefunkčnosť, nespôsobilosť orgánov k manželskému aktu, nie neplodnosť; pozn. red.) buď zo strany muža, alebo ženy, buď absolútna, alebo relatívna, zneplatňuje manželstvo zo samej svojej prirodzenosti. Neplodnosť manželstvo ani nezakazuje, ani nezneplatňuje.

– Neplatne sa pokúša o manželstvo, kto je viazaný zväzkom predchádzajúceho manželstva, hoci nedokonaného.

– Ak predchádzajúce manželstvo je z akéhokoľvek dôvodu neplatné alebo rozviazané, predsa iné manželstvo nie je dovolené uzavrieť, skôr než o nulite alebo rozviazaní predchádzajúceho nie je zákonne a nepochybne isté.

Neplatné je manželstvo medzi katolíkom (ktorý formálnym úkonom neodpadol) a nepokrstenou osobou.
Bez výslovného dovolenia kompetentnej vrchnosti je zakázané manželstvo medzi katolíkom (ktorý formálnym úkonom neodpadol) a osobou pokrstenou v cirkvi alebo ekleziálnej spoločnosti, ktorá nie je v plnom spoločenstve s katolíckou Cirkvou.

V oboch prípadoch môže udeliť dišpenz miestny ordinár, ak existuje oprávnený a rozumný dôvod; požaduje sa: aby katolícka stránka vyhlásila, že je pripravená odstrániť nebezpečenstvá odpadnutia od viery a má dať úprimný prísľub, že urobí všetko, čo je v jej silách, aby všetky deti boli pokrstené a vychované v katolíckej Cirkvi; požaduje sa, aby druhá stránka sa v pravý čas natoľko oboznámila s tými prísľubmi, ktoré má dať katolícka stránka, aby bolo zrejmé, že si je naozaj vedomá prísľubu a povinnosti katolíckej stránky.

Je úlohou Konferencie biskupov stanoviť taký spôsob, akým treba uskutočniť tieto vyhlásenia a prísľuby, ktoré sa vždy vyžadujú, ako aj určiť formu, akou sa majú aj stať zrejmými vo vonkajšom fóre, aj ako sa má s nimi oboznámiť nekatolícka stránka. No z textu zákona vyplýva, že v takomto prípade je celé bremeno a zákonná zodpovednosť za katolícku výchovu na pleciach katolíckej stránky a nekatolícka stránka len deklaruje, že si je vedomá povinnosti katolíckej stránky. Z textu CIC explicitne nevyplýva, že by mala nekatolícka stránka nadšene súhlasiť, či dokonca napomáhať. Preto boli katolíci od manželstva s nekatolíkom/neveriacim vždy horlivo odhováraní a zlozvyk automatického dišpenzu (pozná niekto prípad, kedy biskup nedal dišpenz katolíkovi, ktorý si chce zobrať nekatolíka?), ktorý sa udomácnil v 20. storočí je nanajvýš škodlivý.

– Neplatne sa pokúšajú o manželstvo tí, ktorí boli ustanovení v posvätných rádoch a tí, ktorých viaže verejný doživotný sľub čistoty v rehoľnom inštitúte.

– Medzi mužom a unesenou alebo aspoň zadržiavanou ženou so zámerom uzavrieť s ňou manželstvo nemôže existovať nijaké manželstvo, pokiaľ si neskôr žena, oddelená od únoscu a umiestnená na bezpečnom a slobodnom mieste, sama od seba nezvolí manželstvo.

– Kto so zámerom uzavrieť manželstvo s istou osobou spôsobí smrť jej manželskej stránke alebo vlastnej manželskej stránke, o toto manželstvo sa pokúša neplatne.

– Tiež neplatne sa pokúšajú o manželstvo medzi sebou tí, ktorí vzájomným fyzickým alebo morálnym pričinením spôsobili smrť manželskej stránke.

– V priamej línii pokrvnosti je manželstvo neplatné medzi predkami a potomkami tak zákonnými, ako aj prirodzenými. V bočnej línii je neplatné až do štvrtého stupňa vrátane. Švagrovstvo v priamej línii zneplatňuje manželstvo v každom stupni.

– Manželstvo nemôžu medzi sebou platne uzavrieť tí, ktorí sú spojení zákonným príbuzenstvom, pochádzajúcim z adopcie v priamej línii alebo v druhom stupni bočnej línie.

Nedostatky v manželskom súhlase

Uzavrieť manželstvo sú neschopní tí:

– ktorým chýba dostačujúce používanie rozumu;

– ktorí majú vážny nedostatok rozoznávacieho úsudku ohľadom podstatných manželských práv a povinností, ktoré treba navzájom odovzdávať a prijímať;

– ktorí z dôvodov psychickej prirodzenosti nedokážu vziať na seba podstatné záväzky manželstva.

– Na vznik manželského súhlasu je nevyhnutné, aby uzatvárajúcim stránkam bolo známe aspoň to, že manželstvo je trvalé spolunažívanie muža a ženy, zamerané na plodenie detí nejakou sexuálnou súčinnosťou.

– Omyl v osobe robí manželstvo neplatným.

– Omyl vo vlastnosti osoby, nerobí manželstvo neplatným, ak táto vlastnosť nie je priamo a zásadne chcená.

– Kto uzaviera manželstvo oklamaný podvodom, ohľadom nejakej vlastnosti druhej stránky, ktorá svojou prirodzenosťou môže ťažko narúšať manželské spolunažívanie, uzaviera ho neplatne.

– Omyl ohľadom jednoty alebo nerozlučiteľnosti, či sviatostnej hodnosti manželstva neruší manželský súhlas, len keď nedeterminuje vôľu.

– Prezumuje sa, že vnútorný súhlas sa zhoduje so slovami alebo znakmi, použitými pri slávení manželstva. Ak však niektorá stránka alebo obidve stránky pozitívnym úkonom vôle vylučujú samo manželstvo alebo niektorý podstatný prvok, alebo niektorú podstatnú vlastnosť manželstva, uzavierajú ho neplatne.

– Manželstvo s podmienkou, vzťahujúcou sa na budúcnosť, nemožno platne uzavrieť.

– Manželstvo uzavreté s podmienkou, vzťahujúcou sa na minulosť alebo na prítomnosť, je platné alebo neplatné podľa toho, či to, čo je predmetom podmienky, jestvuje alebo nie.

– Neplatné je manželstvo uzavreté pod nátlakom alebo z veľkého strachu, vyvolaného zvonku, hoci aj neúmyselne, od ktorého aby sa niekto oslobodil, je nútený vybrať si manželstvo.

Nedostatky kánonickej formy

Na platné uzavretie manželstva je nevyhnutné, aby:

– uzatvárajúce stránky boli súčasne prítomné buď osobne, alebo cez zástupcu.

– Hoci manželstvo bolo pre prekážku alebo pre nedostatok formy uzavreté neplatne, prezumuje sa, že prejavený súhlas trvá, kým nie je zrejmé jeho odvolanie.

– Iba tie manželstvá sú platné, ktoré sa uzavierajú pred asistujúcim miestnym ordinárom alebo farárom, alebo pred kňazom či diakonom, ktorých delegoval jeden z nich, ako aj pred dvoma svedkami. Kde niet kňazov a diakonov, diecézny biskup po predchádzajúcom priaznivom vyjadrení Konferencie biskupov a po dosiahnutí dovolenia Svätej stolice môže delegovať laikov, ktorí majú asistovať pri uzavieraní manželstiev.

Počty anulácii rastú neuveriteľne rýchlo, a kritici hovoria, že veľká časť z nich je vyhlásená z falošného milosrdenstva a je výsmechom tvrdeniu, že Cirkev zastáva nerozlučiteľnosť manželstva. Na západe v 70. rokoch sa objavila veľká korupcia diecéznych tribunálov, ktoré účtovali stovky dolárov „na zrušenie toho, čo Boh spojil a človek nemá rozlučovať“. Vždy boli a budú skutočné a platné katolícke manželstvá, ktoré sa po rokoch unavili, stratili iskru a ľudia by radi vymenili partnera, ak by im biskup svojím súhlasom upokojil ich otravné svedomie. Kde je dopyt, objaví sa ponuka, hovorí ekonomická poučka a zdá sa, že presne to sa stalo s anuláciami.

Manželstvo nekresťanov môže byť za určitých okolností v prospech viery rozvedené

Toto založené na slovách apoštola, (1Kor 7,12–15): „Ak má niektorý brat neveriacu ženu a ona chce s ním bývať, nech ju neprepúšťa. A ak má niektorá žena neveriaceho muža a on chce s ňou bývať, nech muža neopúšťa. Lebo neveriaci muž sa posväcuje v žene a neveriaca žena sa posväcuje v bratovi. Inak by boli vaše deti nečisté; ale teraz sú sväté. No ak neveriaci chce odísť, nech odíde. V takomto prípade nie sú brat alebo sestra otrocky viazaní; veď Boh nás povolal žiť v pokoji.“

Tieto slová apoštola nám hovoria, že vo všetkých prípadoch, keď jeden z nepokrstených manželov prijal kresťanskú vieru a druhý zostáva neveriacim a nie je ochotný žiť v pokoji s kresťanom, veriaci nie je viazaný, ale je slobodný. Apoštol síce výslovne a formálne nehovorí, že manželské puto bolo zrušené, ale keby nebolo možné rozviazať predchádzajúci zväzok a vstúpiť do ďalšieho manželstva, tak by apoštolove slová nemali zmysel. Preto Cirkev tieto slová chápala a chápe v tomto zmysle a zároveň presne stanovuje, ako a za akých podmienok možno toto tzv. Pavlovo privilégium uplatniť.

Inocent III. autoritatívne vyhlasuje, že konvertita môže vstúpiť do nového manželstva, ak chce, za predpokladu, že neveriaci nie je ochotný s ním žiť, alebo by takéto spolužitie spôsobovalo rúhanie Božiemu menu alebo by bolo pohnútkou k hriechu. Podľa výkladu a praxe Cirkvi rozviazanie manželstva uzatvoreného pred konverziou nenastáva samotným rozchodom manželov, ale až vtedy, keď kresťanská strana uzavrie nové manželstvo na základe tohto privilégia. Sväté ofícium to výslovne uvádza v dekréte z 5. augusta 1759: „Vtedy sa môže chápať, že jarmo manželského zväzku s neveriacim je uvoľnené, keď obrátená stránka vstupuje do ďalšieho manželstva s veriacim.“ Spôsob získania tohto práva vstúpiť do nového manželstva je Cirkvou pod hrozbou neplatnosti presne určený a spočíva vo výzve (interpellatio) neveriacej strane, či je ochotná žiť s druhým v pokoji alebo nie. Ak strana zostávajúca v neviere súhlasí so životom v pokoji, ale neskôr koná v rozpore s touto dohodou, kresťan nadobúda právo vstúpiť do nového manželstva bez ohľadu na uplynutý čas. Pavlovo privilégium je spojené s krstom.

Skutočnosť, že privilégium nie je priznané nikomu pred prijatím krstu, je nepochybná z dekrétu Kongregácie pre šírenie viery zo 16. januára 1803, ako aj z dekrétu Svätého úradu z 13. marca 1901. Dokonca aj výzva neveriacej strane by mala byť odložená až po krste veriacej strany.

Z už citovaných cirkevných rozhodnutí je zrejmé, že Cirkev má prinajmenšom právomoc vysvetľovať Pavlovo privilégium, ako aj ho obmedzovať, či rozširovať. Celá apoštolská moc totiž prešla na najvyššiu hlavu Cirkvi, a ak mohol apoštol určiť presné pravidlá a podmienky pre rozviazanie týchto manželstiev, pápež má presne tú istú autoritu. Moc Cirkvi vykonávať aspoň úpravy v prípade nevyhnutnosti možno ľahko vysvetliť, lebo takáto moc jej nepochybne patrí aj v iných veciach, ktoré sú božského práva. Pápežské rozhodnutia nedávajú priestor pochybnostiam, že pápeži si túto moc prisvojujú a podľa nej konajú. Sväté Písmo potom výslovne dosvedčuje, že apoštolská, teda aj pápežská autorita, môže v prospech viery rozviazať manželstvo uzatvorené v nevere. Z Pavlovho Prvého listu Korinťanom (1Kor 7,15) totiž vyplýva, že manželstvo uzatvorené v neviere nie je absolútne nerozlučné podľa božského práva, a zo všeobecnej moci rozväzovať, udelenej nástupcovi sv. Petra (Mt 16,19): „Čokoľvek rozviažeš na zemi, bude rozviazané aj v nebi“ – vyplýva, že táto moc sa vzťahuje aj na tento prípad.

Kresťanské manželstvo pred konzumáciou môže byť zrušené slávnostným rehoľným sľubom alebo pápežským zásahom

Skutočnosť, že rehoľný sľub spôsobuje rozpad manželského zväzku, ak manželstvo ešte nebolo konzumované, je zdokumentovná už v zbierke dekrétov Extravagantes Joannis z 12. storočia a bola slávnostne definovaná na Tridentskom koncile: „Ak niekto povie, že manželstvo uzavreté, ale ešte nekonzumované, nie je zrušené slávnostnými rehoľnými sľubmi jednej zo strán, nech je prekliaty.“ Výraz „slávnostné“ je dôležitý. Ani samotný vstup do rehole, ani život v noviciáte, ani tzv. jednoduché sľuby, hoci aj na celý život, ako je zvykom v moderných kongregáciách, nie sú schopné zrušiť predchádzajúce manželstvo.

Otázka, ako a prečo je takéto manželstvo rozpustené slávnostnými sľubmi, je niektorými vysvetľovaná ako bezprostredné božské právo, akoby to Boh sám bezprostredne ustanovil. Iní to pripisujú moci, ktorú Cirkev dostala od Boha. Tradícia kresťanskej Cirkvi počas dlhých stáročí však dosvedčuje, že kresťanské manželstvo pred konzumáciou nemá rovnakú nerozlučiteľnosť ako konzumované manželstvo. Mnohé fakty zo životov svätých, sv. Tekly, sv. Cecílie, sv. Alexia a ďalších, ako ich rozpráva Gregor Veľký a Ctihodný Beda, sú dôkazom univerzálneho kresťanského presvedčenia, že aj po uzavretí manželstva bolo možné, aby sa jedna zo strán od druhej oddelila a zvolila život evanjeliovej dokonalosti. To by však bolo porušením práva druhého manžela, keby v takýchto okolnostiach nemohlo byť manželské puto rozviazané, a udelené právo uzavrieť nové manželstvo.

Presné podmienky, za ktorých k rozpusteniu manželského zväzku skutočne dochádzalo a dochádza stanovil Alexander III: „Po právoplatne udelenom súhlase je jednej zo strán dovolené, aj proti vôli druhej, zvoliť kláštor, za predpokladu, že medzi nimi nedošlo k telesnému styku; a tomu, kto zostane, je dovolené uzavrieť druhé manželstvo.“ Podobné vyhlásenie vydal Inocent III. zavedením povinného noviciátu (Tridentským koncilom), a trojročnej doby života v jednoduchých sľuboch pred zložením slávnostných – za Pia IX. a Leva XIII., ako aj všeobecného obmedzenia slávnostných sľubov a zavedením jednoduchých, ktoré nerušia manželské puto, sa to celé značne sťažilo.

Pápežská autorita najvyššej hlavy Cirkvi rozviazať kresťanské manželstvo, ktoré ešte nebolo konzumované, tzv. Petrovo privilégium, je dokázaná jednak slovami Krista Petrovi (Mt 16,19), jednak tým, že slávnostné rehoľné sľuby majú moc rozlúčiť také manželstvo. Príklady takéhoto zrušenia manželstva sú známe z pontifikátov Martina V. (1417–31) a Eugena IV. (1431–47). Sv. Antoninus uvádza, že videl niekoľko pápežských búl, ktoré rozväzovali nekonzumované manželstvo. Stopy tejto praxe možno nájsť aj v omnoho skorších časoch. Právo rozviazania takýchto manželstiev patrí k bežným funkciám Svätej stolice a je rezervované pápežom.

Rozluka od lôžka a stola (divortium imperfectum)

Rozluka manželov, pričom manželské puto ostáva nedotknuté, je spomenutá už u sv. Pavla v Prvom liste Korinťanom (1Kor 7,11): „Ak odíde, nech zostane nevydatá, alebo nech sa zmieri s manželom.“ Niekedy môžu nastať okolnosti, pri ktorých je ďalšie spolužitie nežiaduce, ba až nevhodné a morálne nemožné. Ak takéto okolnosti nespôsobia rozpad manželského zväzku, musí byť povolené aspoň ukončenie spoločného manželského života. Preto Tridentský koncil bezprostredne po definovaní nerozlučiteľnosti manželského zväzku, aj v prípade cudzoložstva, pridal ďalší kánon: „Ak niekto povie, že Cirkev sa mýli, keď z mnohých príčin rozhoduje o rozluke manžela a manželky od lôžka a bývania na určitý alebo neobmedzený čas, nech je prekliaty.“

Ukončenie spoločného manželského života môže mať rôzne stupne. Môže to byť len ukončenie manželského života (separatio quoad torum) alebo úplná rozluka, teda odchod zo spoločnej domácnosti (separatio quoad cohabitationem). Každá z týchto foriem môže byť trvalá alebo dočasná. Dočasná abstinencia od manželského života (separatio a toro), môže nastať vzájomnou súkromnou dohodou aj z vyšších náboženských dôvodov, nie však vtedy, ak by takáto zdržanlivosť bola príčinou morálneho nebezpečenstva pre ktorúkoľvek zo strán. Ak by takáto hrozba existovala, stáva sa povinnosťou obnoviť manželský život. Apoštol o tom hovorí v Prvom liste Korinťanom (1Kor 7,5): „Neodopierajte si jeden druhému, iba ak na čas so vzájomným súhlasom, aby ste sa mohli venovať modlitbe, a opäť buďte spolu, aby vás satan nepokúšal pre vašu nezdržanlivosť.“

Na trvalú rozluku z dôvodu vstupu do rehoľného života zo strany manželky alebo manžela, alebo prijatia svätenia zo strany manžela, je potrebný nielen vzájomný súhlas, ale aj rozhodnutie cirkevnej autority podľa príslušných zákonov.

Dôvodom na ukončenie spoločného života je pre nevinnú stranu cudzoložstvo druhej strany. Aby však toto právo existovalo, cudzoložstvo musí byť preukázané; nesmie byť ani čiastočne pripísateľné nevinnej strane; nesmie byť už odpustené; nesmie byť akoby kompenzované cudzoložstvom druhej strany. Ak si je nevinná strana istá hriechom druhej strany, má právo odmietnuť pokračovanie v manželskom živote. Ak je zločin dokázaný, potom je nevinná strana oprávnená opustiť vinnú, alebo ju/ho vyhnať z domu. Ak však čin nie je s istotou dokázaný, úplná rozluka môže nasledovať iba po súdnom vyšetrovaní a rozhodnutí, ktoré musí urobiť cirkevná autorita. Nevinná strana má právo kedykoľvek požadovať návrat vinníka. Ak sa nevinná strana chce tohto práva navždy vzdať, môže vstúpiť do rehole alebo dokonca prijať svätenie aj bez súhlasu vinnej strany. Vinná strana vstúpiť do rehole či prijať svätenie nemôže. Na nevinnú stranu sa neukladá ďalší záväzok, ale slobodu uzavrieť nové manželstvo má až po smrti vinnej strany.

Iným dôvodom na rozluku, takmer rovnocenným cudzoložstvu, je aj odpad od viery, či už úplným odmietnutím kresťanstva, alebo herézou. Sú tu však dôležité rozdiely. V prípade cudzoložstva stačí na trvalú rozluku jeden dokázaný čin, ale pri neviere alebo heréze je potrebná určitá vytrvalosť v hriechu. V tomto prípade je pre vznik práva na trvalú rozluku potrebný cirkevný rozsudok. Netreba pripomínať, že neviera alebo heréza nie sú dôvodom na rozluku a ak bol udelený dišpenz z prekážky rozdielnosti vierovyznania. V takomto prípade veriaca stránka vstupovala do manželstva vedomá si neviery druhej strany a rizík z toho plynúcich, preto sa nesmie teraz dovolávať rozluky alebo dokonca anulácie na základe neviery svojho manželského partnera.

Okrem týchto môžu nastať mnohé ďalšie prípady, ktoré vo svojej podstate odôvodňujú dočasnú rozluku. Sú zahrnuté pod všeobecným pojmom „nebezpečenstvo pre telo alebo dušu“. Samozrejme, musí ísť o bezprostredné nebezpečenstvo a veľkú hroziacu škodu, lebo veľmi významné právo druhej strany na manželský život (aj preto sa ľudia ženia/vydávajú, aby mohli zákonne a spravodlivo sexuálne žiť) nemožno zrušiť ani obmedziť z malicherných dôvodov. Dôvody na dočasnú rozluku sú také rôznorodé, ako sú rozličné zlá, ktoré jeden môže druhému spôsobiť.

Nebezpečenstvo pre dušu takmer vždy predpokladá zločin druhej strany. Spočíva v zvádzaní na ťažký hriech, či už na zapretie katolíckej viery, zanedbanie riadnej výchovy detí, alebo na iný závažný hriech proti viere či na nejaké porušenie mravného zákona. Nebezpečenstvo pre telo znamená akékoľvek veľké nebezpečenstvo pre život alebo zdravie, ako aj iné neúnosné okolnosti. Sem patria úklady o život, hrubé zaobchádzanie a násilie, opodstatnený strach z nebezpečnej nákazy, šialenstvo, vážne a neustále hádky a pod. V každom prípade musí ísť o veľmi závažné zlo, aby bolo možné ospravedlniť rozluku na dlhší čas alebo aj natrvalo. Iné nepríjemnosti je treba znášať s kresťanskou trpezlivosťou.

Veľké zločiny jednej strany, pokiaľ nie sú proti manželskej vernosti alebo nevedú druhú stranu k hriechu, samé o sebe podľa katolíckeho práva nedávajú právo na rozluku; ani tresty, ktoré môžu byť uložené vinníkovi v dôsledku takýchto zločinov, ani verejná potupa. Teda ak je manžel odsúdený za nejaký ohavný zločin a na jeho meno sa znesie masívna vlna verejného pohŕdania a nenávisti, takto samozrejme dopadne istým spôsobom aj na manželku, ale nedáva jej to právo na rozluku. Na základe súkromnej autority, t. j. bez predchádzajúceho obrátenia sa na cirkevný súd a jeho rozhodnutie, môže dôjsť k dočasnej rozluke, len ak by oneskorenie znamenalo veľké nebezpečenstvo. Rozluka na základe rozhodnutia svetského sudcu nie je pre katolíkov nikdy dovolená.

Manželstvo je vážna vec, hoci je to zmluva medzi mužom a ženou, uzatvára sa pred tvárou Cirkvi, ktorá zastupuje Boha. Tento Boh je volaný za svedka prísahy, v ktorej muž a žena vyhlasujú, že sú si vedomí svojich povinností voči sebe, deťom a najmä voči Bohu. Pred oltárom, Bohom, kňazom a svedkami snúbenci deklarujú, že ich rozhodnutie je slobodné a úprimné, že sú rozhodnutí žiť v úprimnej láske a vzájomnej úcte po celý život, že sú ochotní prijať a vychovávať deti. Potom sľubujú pred všemohúcim Bohom, že si budú verní, že sa nikdy neopustia ani v šťastí ani v nešťastí, ani v zdraví ani v chorobe a že sa budú milovať a ctiť po všetky dni svojho života. Potom slovami „Pred oltárom nášho Pána Ježiša Krista prisahám, že svoj man­želský sľub dodržím“ prisahajú – teda volajú Boha za svedka svojho záväzku.

Manželstvo uzatvárajú ľudia zasiahnutí dedičným hriechom a tak sa nutne po nejakom čase manželského spolužitia ukáže, že očakávania, ktoré jeden na druhého kládli, sa úplne nenaplnia. Skutočný manželský život, problémy a ťažkosti, ktoré prináša, ukážu lepšie akými manželia naozaj sú, než roky randenia. Nastane vytriezvenie a sklamanie, u niekoho väčšie u iného menšie, no ako stojí vo Sv. Písme, spravodlivý človek zachová prísahu aj keď vyjde na škodu. Riešením takéhoto sklamania je kresťanská trpezlivosť a milosrdenstvo, ochota niesť kríž a zachovať pred Bohom zloženú prísahu a nie rozvod. Ktorý naviac, v prípade platného manželstva žiadnym rozvodom nie je a tak sa ku hriechu krivoprísažníctva čoskoro pripojí hriech cudzoložstva, keď si rozvedené stránky nájdu iných partnerov, s ktorými žijú v cudzoložných zväzkoch.

Ani anulácia, o ktorú sa dnes pokúša veľa „civilne“ rozvedených párov, aby si otvorili cestu k druhému cirkevnému sobášu nie je cesta. Prospelo zjednodušenie a zrýchlenie procesu k tomu, ochrane nerozlučiteľnosti sviatostného manželstva? Poznám prípady, ktoré pred Františkovou úpravou nemali veľkú šancu, ale po úprave procesu sa podarilo svižne a anuláciu vybaviť. Nevzrástlo naopak riziko nesprávneho vyhlásenia neplatnosti manželstva? Podľa verejne dostupných posledných vatikánskych štatistík (2018) bolo na celom svete vyhlásených 56 780 neplatných manželstiev. Vrchol dosiahla anulačná mánia za JPII. v roku 1990, kedy bola vyhlásená nulita v 120 000 prípadoch, čo ostro kontrastuje s dobou pred II. vatikánskym koncilom. Údaje z rokov 1952 – 1955 hovoria o menej ako 100 nulitách ročne.

Bráni teda Cirkev nerozlučiteľnosti manželstva? Nemala by práve tu, Cirkev a jej kňazi, v rámci pastoračného sprevádzania a citlivosti statočne a rozhodne vystúpiť na obranu sviatosti manželstva a tak ako Ján Krstiteľ pred Herodesom povedať tým, čo špekulujú – Nie je ti dovolené!?

PDF (formát pre tlač)