Sv. Peter z Alkantary, františkán

19. októbra 2025   Svätec týždňa

V tom istom čase, v 16. storočí, kedy v Španielsku žili a pôsobili svätý František Borgia a sv. Terézia, zakladateľka Rádu bosých karmelitánok, účinkoval i sv. Peter z Alkantary, ich priateľ a spovedník sv. Terézie, ktorý ju v tom usmerňoval a radil jej, aby zakladala svoje kláštory bez všetkých dôchodkov, keď jej roku 1562 písal: «Bol by to strach urazením Božím, že Boh nebude pomáhať chudobným podľa nádejného zasľúbenia, ktoré v tomto ohľade dal v evanjeliu.»

Životopisné údaje

Sv. Peter dostal priezvisko podľa mestečka Alcantara, ktoré ležalo v kraji Estremadura v Španielsku, kde sa roku 1499 narodil vznešeným a nábožným rodičom. Už ako dieťa bol veľmi nábožný a pre modlitbu zabúdal i na jedlo. Nesmierne na neho pôsobil dojímavý príklad jeho cnostných rodičov. Do škôl chodil v Alcantare a keď tu dokončil štúdiá, prešiel na vysoké školy do Salamanky, kde sa venoval teológii, najmä však cirkevnému právu.

Ako mladík prejavoval vážnosť starca, vyhýbal sa zábavám mládeže a hľadal útechu a posilu v pobožnostiach, ako i v navštevovaní nemocných v špitáloch. Keď dokončil štúdia, vrátil sa domov zdravý na tele a na duši, obohatený vedomosťami a cnosťami. Vo svojom rodnom meste bol zvelebovaný pre svoju vysokú učenosť. I počali sa úklady na jeho nevinnú zbožnosť: ponúkali mu úrady, pozývali ho na rozmarné hlučné zábavy, pochlebovali jeho telesnej a duševnej kráse a pokrvní príbuzní začali otravovať jeho nevinné srdce vzbudzovaním sebalásky a márnivosti. Peter začal bojovať sám so sebou – vzpieral sa vábivým hlasom; až sa mu tento stav zhnusil a začal túžiť po samote.

Roku 1515, ako šestnásťročný mládenec, odišiel tajne z rodičovského domu do vrchov ležiacich medzi Kastíliou a Portugalskom, a prosil vo františkánskom kláštore Santa María de los Manxartes o prijatie do chudobného rádu. Prijatý do rádu sv. Františka začal sa tak umŕtvovať, že sa tomu zbožní mnísi divili. Každé i najmenšie hnutie k svetu dusil v sebe prísne, vydával sa za najväčšieho hriešnika a konal najnižšie, najnepríjemnejšie práce. A zdalo sa, že nič nevidí, nič nepočuje a že žije mimo sveta; lebo ani jedného mnícha podľa tváre nepoznal a len podľa hlasu rozoznával svojich spoluobyvateľov.

Už ako novic bol vzorom dokonalého mnícha a keď zložil slávnostný sľub, vzbudil jeho prísny a nábožný život obdiv predstavených, že ho, ako dvadsaťročného mladíka zvolili za gvardiána malého a chudobného kláštora v Badajoze. Pokorný brat s ťažkým srdcom prijal tento úrad; lebo on chcel podľa príkladu Spasiteľovho radšej druhým slúžiť, než byť obsluhovaný. Ako predstavený kláštora prejavoval podriadeným bratom najväčšiu náklonnosť, lásku a pokoru a všetci žili s ním ako anjeli v ustavičnom spojení s Bohom a pretekali sa v pokore a nábožnosti. V tomto zátiší pripravoval sa sv. Peter k prijatiu sviatosti kňazstva. Roku 1524 bol vysvätený za kňaza a provinciál rádu prikázal pokornému mníchovi, aby na seba prevzal kazateľský úrad. Dlhší čas sa pripravoval poslušný sluha Boží k tomuto vážnemu úradu modlitbami, rozjímaním, učením sa Sv. Písmu a umŕtvovaním svojho tela.

Ako kazateľ bol sv. Peter z Alkantary veľkými vlohami od Boha ozdobený. Vystupoval na kazateľnicu s ohnivým apoštolským zápalom. Jeho kázne dojímali srdcia poslucháčov živou silou; i obrátil hriešnikov, ktorí dlhé roky žili v zatvrdnutej nekajúcnosti. Šesť rokov ohlasoval slovo Božie, a ovocím jeho horlivého kázania bolo, že mnohých hriešnikov napravil, pričom v celom kraji bolo badať všeobecné napravenie mravov. Tak požehnane pôsobili jeho kázne! Tento hlučný život sa však sv. Petrovi nepáčil; túžil po rozjímavom živote, po samote. Vrúcne prosil predstavených, aby mu dovolili utiahnuť sa do niektorého tichého kláštora, kde by nemýlený svetom v modlitbách a rozjímaní s milostivým Bohom mohol byť užšie spojený.

Jeho skrúšená prosba bola napokon vyslyšaná; i bol poslaný do kláštora sv. Onofria de la Lapa neďaleko Soriany. Kláštor ležal v strašnej púšti a trpel ujmu v zásobovaní jedlom, pretože v tom biednom kraji bývalo málo ľudí, ktorí by almužnami františkánov mohli dostatočne živiť. V tejto púšti žil sv. Peter z Alkantary ako človek bez tela. Obydlím bola mu malá cela štyri a pol stopy dlhá, v ktorej len pol druhej hodiny v noci posediačky spával a hlavu si o stenu opieral. Uberal si zo spania, lebo ako hovorieval: «spanie to činí, čo nečiní smrť; pozbavuje prítomnosti Božej».

Denne sa bičoval, živil sa suchým chlebom, zelinami a vodou; mäso, ryby nikdy nepožíval a víno nepil. Na nahom tele nosieval pás z prevŕtaného plechu, ktorého drsná strana sa mu hlboko do tela zadierala. Hlavu si nikdy neprikrýval, či pršalo či horúce slnce svietilo. Chodieval bosý v lete i v zime. Považoval sa za najväčšieho hriešnika a často s povzdychom volal plačúc: «Z hĺbky srdca volám k Tebe, ó Pane!»

Sv. Terézia rozpráva o sv. Petrovi z Alkantary:

«Hovoril mi, že štyridsať rokov denne len pol druhej hodiny spával a že toto umŕtvovanie sa mu spočiatku zdalo veľmi ťažkým; že, aby dokázal premôcť spánok, stával alebo na kolená sklesol; že sediačky spával s opretou hlavou na kus dreva, ktoré bolo pripevnené na stenu jeho cely. Keby sa bol chcel vystrieť, nebol by to mohol urobiť; lebo jeho cela bola len pol štvrtej stopy dlhá. Počas tohoto času si nikdy nepokrýval svoju hlavu kapucňou, čo ako by bolo sparno, a čo ako by pršalo. Chodieval bosý a nemal žiadnu obuv; okrem habitu (mníšskeho vrchného rúcha), ktorý bol veľmi úzky, a krátkeho plášťa, oboje z hrubej látky, nenosieval nič inšie. Pri najväčšej zime odkladal svoj plášť, pootváral dvere a obloky na svoje cele, aby, keď si zhodil plášť alebo zatvoril dvere, jeho telo pookrialo. Počas troch dní jedol iba jedno jedlo, a uisťoval, že je to ľahko vydržať, keď k tomu človek privykne.

Istý jeho druh mi hovoril, že sa častokrát za osem dní bez pokrmu zaobíde; to sa stávalo, myslím, vo vytrženiach, akých som raz bola svedkom. Jeho chudoba nemala hraníc, bol taký umŕtvený, a to už vo svojej mladosti, že, ako mi hovoril, tri roky žil v jednom kláštore rádu bez toho, žeby niektorého mnícha ináč okrem po hlase poznal; nepoznal ani len svetlicu, v ktorej sa zhromažďovali mnísi a len v sprievode bratov tam mohol ísť. To isté sa mu prihodilo i ohľadom ulíc.

Už bol veľmi starý, keď som ho poznala. Jeho telo bolo také slabé a vysušené, že sa podobal stromu, ktorý svoje odstávajúce konáre vystiera. Bol dobrej mysle, a hoci málo hovoril, čo stávalo sa len vtedy, keď bol oslovený, odpovedal predsa príjemne: lebo mal veľkého ducha.»

V kláštore sv. Onofria napísal svätý Peter z Alkantary výbornú knihu o modlitbe a o rozjímaní, ktorú mnohí svätí a učení mužovia vyhlásili za umelecké dielo v tomto obore. Druhé dielo napísal o pokoji duše, aké milosti obsiahol v úzkom spojení s Bohom. Čím viac sa umŕtvoval, tým väčšia bola jeho pokora. Často sa pohružoval ako sv. František do Spasiteľovho utrpenia a v tom vytržení jeho tvár svietila nebeským leskom. Aby povzbudil ľudí k rozjímaniu o utrpení Pána Ježiša Krista, nakladal si na ramená ťažké kríže, niesol ich na vrchy, nedbal na krv, ktorá tiekla z jeho tela, náramnou ťarchou tlačeného, i postavil obraz ukrižovaného Spasiteľa, kde len mohol.

Povesť o jeho svätom živote sa šírila deň čo deň. Roku 1538 bol vyvolený za provinciála rádu v provincii Estramadura, a čo i proti svojej vôli, musel z poslušnosti tento ťažký úrad prijať. A Božie požehnanie spočívalo na jeho prácach. Obnovil poriadok v celom ráde, v ktorom sa bol zahniezdil neporiadok; všetci bratia boli oživení duchom prísnej chudoby, modlitby a sebazapierania. Z tohto ohľadu napísal sv. Peter z Alkantary niektoré pravidlá, a predložil ich generálovi rádu a Svätému Otcovi na potvrdenie. Roku 1540 mali predstavení rádu poradu, takzvanú kapitulu, v meste Placencii, i prijali navrhované stanovy pre celý rád v Španielsku. Keď vypršal čas jeho úradovania, odišiel s dovolením Sv. Otca aj s niekoľkými bratmi do susedného Portugalska, aby i v tej krajine obnovu poriadku v ráde zaviedol.

Spočiatku si musel veľa vytrpieť – narazil na silný odpor u vlažných františkánov, ktorým sa nepáčilo také prísne pokánie. Podstúpil mnoho utrpenia ohováraním a nactiutŕhaním. Ale pokorný sluha Boží vytrval v blahonosnom započatom diele nápravy rádu. Po niekoľkých rokoch sa podrobilo 300 kláštorov prísnemu poriadku, v ktorých bratia nepožívali mäso a víno a nemali žiadny majetok. Keď generál rádu tieto vzorné kláštory svätého Františka navštívil, bol taký uveličený, že od toho času všemožne napomáhal šíreniu prísneho poriadku v ráde sv. Františka. Kláštory, ktoré sv. Peter z Alkantary staval, nepodobali sa ľudským obydliam. Jeden kláštor vo vrchoch bol len 32 stôp dlhý a 28 stôp vysoký. Keď staviteľ riekol, že dvere sú veľmi úzke, odpovedal mu sv. Peter: «Tak to musí byť, aby sme nezabudli, aká úzka brána vede do Neba.» Keď ho nepriatelia znevažovali, riekol láskavo: «Pravdu majú, keď všetko zlé o mne hovoria a mne protirečia; lebo som veľký hriešnik, upozorňujú ma na moje chyby.»

Keď šťastne zaviedol prísnu disciplínu do rádu, vybral sa do Ríma, aby u Sv. Otca, pápeža Pavla IV. obdržal potvrdenie rádových stanov. A Sv. Otec veľmi rád vyhovel jeho žiadosti. Akú úctu požíval pokorný sluha Boží, poznať z toho, že ho Ján III., portugalský kráľ, a cisár Karol V. na svoje dvory povolali, aby sa s ním o vážnych štátnych veciach radili; ba i za svojho spovedníka si ho vyvolili. Sv. Peter išiel k panovníkom a pôsobil veľmi mnoho dobra na ich dvoroch, ale za celý svet tam nechcel dlhšie ostať. I vyslovil sa vtedy cisár: «Peter nie je z tohoto sveta; ale je celkom nebeský, v Bohu odumretý muž.» Nechcel bývať na nádhernom dvore, radšej sa stýkal v tichej samote s dušami Bohu celkom oddanými, medzi ktorými bol najmä sv. František Borgia a sv. Terézia, ktorá pod jeho vedením uskutočnila nápravu karmelitánskeho rádu. Sv. Peter bol spovedníkom dlhé roky tejto svätej a svedkom mnohých milostí, ktorými ju milostivý Boh obsýpal.

Sv. Peter z Alkantary viedol veľmi prísny a príkry život tak, že jeho chudé telo vyzeralo akoby z korienkov bolo posplietané. A predsa sa dožil 63 rokov. Pred svojou smrťou chcel ešte ponavštevovať všetky svoje kláštory. Na ceste onezdravel, i dal sa zaniesť do kláštora Arenas, kde cítil, že jeho smrť je už blízko. S nevýslovnou skrúšenosťou prijal sv. sviatosti zomierajúcich. Všetci prítomní bratia boli pohnutí až k slzám. I upadol do vytrženia mysle. Keď prišiel k sebe, hovoril radostným hlasom: «Tešil som sa z toho, keď mi bolo povedané, že do domu Pánovho pôjdeme.» I usnul v Pánu, dňa 19. októbra roku 1562. Sv. Terézia o ňom povedala: «Jeho smrť bola ako celý jeho život, disciplínou a napomínaním jeho bratov, aby túžili po cnostiach svätého svojho stavu, aby opovrhovali všetkým pozemským, a najmä, aby milovali chudobu… Keď sa mi prvý raz zjavil, riekol mi: O blažené pokánie, ktoré vymohlo takú slávu!»

Pápež Klement IX. vyhlásil roku 1669 sluhu Božieho za svätého.

Sv. Peter z Alkantary sa vyobrazuje vo františkánskom rúchu, v ľavici držiac kríž a s pravicou pozdvihnutou ku prežehnaniu; pri hlave sa vznáša holubica, okolo nej aureola.

Modlitba

Popraj nám, ó Bože, na príhovor svätého Petra z Alkantary milosť opravdivého sebazapierania, aby sme i my, podobne ako on, niekedy šťastne dokonali, skrze Ježiša Krista, Pána nášho. Amen.

PDF (formát pre tlač)