Prvý slovenský národný eucharistický kongres v roku 1924 a úloha Mons. Andreja Hlinku a Mons. ThDr. Jozefa Tisa pri jeho realizácii

Radomír Tomeček
18. septembra 2025   Cirkev História   Slovenské dejiny, Slovenské osobnosti

Eucharistický kongres predstavuje stretnutie predstaviteľov Cirkvi a laikov na diecéznej, národnej alebo medzinárodnej úrovni, zamerané na prítomnosť Pána Ježiša Krista v Eucharistii. Ľudia prichádzajú na toto podujatie, aby vyjadrili svoju vernosť jednej z najvýznamnejších dogiem katolíckej viery.

Prvý slovenský národný eucharistický kongres prebiehal v Bratislave v dňoch 23. až 27. augusta 1924. Mons. ThDr. Jozef Tiso (1887 – 1947), slovenský rímskokatolícky kňaz a neskorší slovenský prezident, a Mons. Andrej Hlinka (1864 – 1938), slovenský rímskokatolícky kňaz a vodca národného hnutia, zohrali veľmi významnú rolu pri podpore a propagácii tejto verejnej manifestácie slovenského katolicizmu.

Obaja zmienení významní predstavitelia slovenských katolíkov vyjadrili so zreteľom na tento Eucharistický kongres svoje postoje, ktoré podporovali zápas slovenského národa za zachovanie svojej vernosti Cirkvi a katolíckej viere. Súčasný slovenský katolík, strácajúci katolícku vieru a národnú identitu v revolučnom globalizačnom procese, môže vnímať myšlienky týchto dvoch veľkých mužov ako vzácne povzbudenie. V dnešnej pochmúrnej slovenskej cirkevnej a národnej realite pôsobia ako prameň čerstvej vody objavený v púšti.

Príprava eucharistického kongresu a problémy Slováka a katolíka

Konanie Prvého slovenského národného eucharistického kongresu v Bratislave v roku 1924 vyžadovalo dlhodobú prípravu. Denník Slovák bol ústredným tlačovým orgánom Slovenskej ľudovej strany (Hlinkovej slovenskej ľudovej strany od roku 1925), a bol významným propagátorom myšlienky národného eucharistického kongresu na Slovensku.

Dr. J. Tiso vo svojich prejavoch a článkoch vysvetľoval význam predmetného podujatia pre slovenský národ. Súčasne je potrebné pripomenúť aj postavenie Slovákov vo vtedajšej Česko-Slovenskej republike (1918 – 1938).

Dr. Karol Kmeťko (1875 – 1948), nitriansky biskup, poznal schopnosti a nasadenie Dr. J. Tisa, a vybral ho v roku 1921 za svojho osobného tajomníka. Keďže bol spokojný s pôsobením svojho najbližšieho spolupracovníka, predložil Svätému Otcovi návrh, aby bol Dr. J. Tiso vyznačený titulom monsignora. Návrh bol prijatý v roku 1921.

Dr. J. Tiso vystúpil 12. júna 1921 so svojím verejným prejavom na orolskom zhromaždení v Bánovciach nad Bebravou. V tomto prejave poukazoval na neprávosti a krivdy voči slovenskému národu, vyplývajúce z pražského centralizmu. Český štátny zástupca následne obžaloval Dr. J. Tisa pre prečin poburovania ľudu. Okresný súd (sedria) v Trenčíne vyniesol oslobodzujúci rozsudok. Predmetná obžaloba bola postupne vyňatá z kompetencie slovenských súdov. Najvyšší súd v Brne potvrdil odsúdenie Dr. J. Tisa na 2 mesiace väzenia, 400 korún pokuty a na náhradu súdnych trov.

Sekretár biskupa Dr. K. Kmeťka nastúpil do väznice v Trenčíne dňa 23. júla 1923. Dr. J. Tiso pôsobil na Vysokej škole bohosloveckej v Nitre ako profesor morálky, pastorálky, pedagogiky a katechetiky, a súčasne vo Veľkom seminári v Nitre ako špirituál. Bol vymenovaný za dekana bánovského dištriktu a za hlavného inšpektora všetkých katolíckych škôl Nitrianskej diecézy v januári 1925.

Biskup Dr. K. Kmeťko bol jedným zo zakladateľov a prvých poslancov Slovenskej ľudovej strany. Napriek skoršiemu prepusteniu Dr. J. Tisa z väzenia, toto ponižujúce zaobchádzanie s významným predstaviteľom slovenských katolíkov poukázalo na nevyhnutnosť zápasu za suverénne postavenie slovenského národa. Česko-Slovensko a jeho politické vedenie nebolo naklonené ani podpore katolicizmu.

Napríklad mohutné oslavy, spojené s výročím upálenia českého heretika Jána Husa (1369 – 1415), na Staromestskom námestí v Prahe v roku 1925 boli spojené aj s vyvesením husitskej vlajky na Pražskom hrade. Vatikán považoval tento prístup za provokáciu a reagoval stiahnutím pápežského nuncia z Prahy. Návrat pápežského nuncia do Prahy nastal až v roku 1928.

Hlinkova slovenská ľudová strana, ktorá vstúpila do vlády Česko-Slovenska v roku 1926, významne prispela k skončeniu zmieneného konfliktu so Svätou stolicou. Dr. J. Tiso bol v tejto vláde ministrom verejného zdravotníctva a telesnej výchovy. Jeho úlohou bolo aj udržiavanie kontaktu s Apoštolskou nunciatúrou, ktorú viackrát navštívil osobne v sprievode A. Hlinku, práve v kritických rokoch 1926 a 1927.

Eucharistický kongres na Slovensku v roku 1924 a jeho nepriatelia

Dr. J. Tiso vnímal realitu prenikania protikatolíckych síl do slovenského priestoru, a to aj v súvislosti so zámerom prípravy Prvého národného eucharistického kongresu v Bratislave. Denník Slovák zo dňa 19. júna 1924, v článku s názvom „Eucharistický kongres“, priniesol aj tieto slová Dr. J. Tisa:

„Sotva, že sa ukázala prvá lastovička eucharistického kongresu v tej maličkej správe, (…), ostražitý nepriateľ ihneď spustil paľbu. Posmeškovaním, ale aj útočením, plným zášti, alarmuje svoje obecenstvo, lebo vraj chystá sa niečo nebezpečného pre kultúru, pre pokrok, a nemali by sme do činenia s nepriateľom rázu čechoslováckeho, keby nepísali, že chystá sa tu niečo nebezpečného pre národ a pre štát!“

Na rafinované provokácie nepriateľov katolicizmu bolo nevyhnutné reagovať s rozvahou. Dr. J. Tiso pokračuje:

„Nuž ale preto, že dobre prehliadame taktiku nepriateľa, ktorý udrúc na politický bubon, politický náter chce dať eucharistickému kongresu, a aby sa mu to ešte lepšie podarilo, aj nás chce do politickej debaty zatiahnuť, nepôjdeme za ním na podstrčenej dráhe, a neodpovieme mu tak, ako by si zaslúžil.“

Aký je základný zmysel konania Prvého národného eucharistického kongresu v Bratislave? Autor článku vysvetľuje:

„Eucharistický kongres bude manifestáciou katolíckej viery a katolíckeho náboženstva! Stredom celého veľkého mechanizmu tohto kongresu bude Sviatosť Oltárna, v ktorej skutočne Božským spôsobom prebýva Kristus, náš najvyšší kňaz, náš šľachetný kráľ a náš vznešený učiteľ.“

Mnohí predstavitelia modernej Cirkvi pod vplyvom nového chápania náboženskej slobody a ekumenizmu považujú verejnú manifestáciu katolíckej viery za prejav nežiaduceho triumfalizmu. Týmto spôsobom spochybňujú a znevažujú spoločenskú vládu Pána Ježiša Krista Kráľa a podporujú duchovnú a mravnú skazu v jednotlivých národoch. Dr. J. Tiso nebol formovaný touto modernou a zdeformovanou teológiou, a preto propagoval Eucharistický kongres slovami:

„Kristus, ten tichý a skromný, do uzunkého Svätostánku sa utiahnutý, vyjde na čele svojho veriaceho ľudu, obkľúčený zástupom tisíc a tisíc verných svojich služobníkov, vyjde von na ulice ostatných väčších a menších mestečiek a dedín Slovenska, aby prijal náš hold za všetko to, čo my od Krista máme. (…). My, katolíci, chceme dokumentovať, že vtedy, keď svet tak nebezpečne sa drobí a nenachádza spoločnej pôdy, (…), my máme ten spoločný Svätostánok, pred ktorým všetci sa stretneme v prítomnosti svojho Kráľa, ako bratia a bojovníci tej istej myšlienky.“

Andrej Hlinka vyzýva Slovákov na klaňanie sa Kristovi Kráľovi

Denník Slovák zo dňa 24. augusta 1924, v článku s názvom „Christum Regem adoremus dominantem gentibus! Klaňajme sa Kristovi Kráľovi všetkých národov!“, poukazuje na význam eucharistickej úcty a verejnej manifestácie katolíckej viery, a to aj v dobách spojených s odmietaním katolicizmu. A. Hlinka ako autor článku, označený ako farár – poslanec, konštatuje:

„Pri prevrate a po prevrate bolo počuť hlasy, akoby sa Cirkev a katolicizmus bol prežil. „Premohli sme Viedeň, premôžeme aj Rím“ – takto to hútali a snívali rozpálené mozgy revolučných veličín. V snemovni sa ozývalo: „Boha niet, my nič neveríme.“ (…). Socialisti zariadili zvláštne kancelárie, v ktorých vábili maloverných k odpadu od viery Kristovej.“

A. Hlinka poukázal na tragické dôsledky pôsobenia revolučných bojovníkov proti katolicizmu, ktoré slovenskí katolíci sledovali so znepokojením:

„My sme sa síce zarmucovali. Keď sme videli zneuctené sochy, kríže a kaplnky. Nám bolo úzko okolo srdca, keď sme boli opľúvaní, keď boli kríže na hnojničiakoch zo škôl vyvážané, menovite ale, keď sme videli, že duch revolúcie, neposlušnosti a odboja dostal sa až do svätyne. Na Morave a v Čechách odpadlo do 300 kňazov. V Čechách a na Morave odpadlo zo stromu Cirkvi do pol milióna katolíkov Čechov. (…). Nás zo všetkých strán obkľučovali premnohé úzkosti. Od východu nevzdelaní popovia, od západu pokrokoví apoštoli a proroci obkľučovali Slovensko.“

Prvý slovenský národný eucharistický kongres v Bratislave nadväzoval na podobné podujatia vo svete. A. Hlinka uviedol:

„Katolicizmus celého sveta drží manévre. (…). Pred troma týždňami v hlavnom meste Holandska, v Amsterdame. Pred dvoma týždňami bol kongres na Velehrade. Na deň Nanebovzatia Panny Márie v Brne, a na nedeľu, dňa 24. augusta, na našom Slovensku, v Bratislave. Bude to slávnosť, akej národ slovenský ešte nevidel, nezažil, neskúsil.“

Mons. Francesco Marmaggi (1870 – 1949), taliansky arcibiskup a apoštolský nuncius v Česko-Slovensku, v období rokov 1923 až 1925, neskôr kardinál, prišiel na Slovensko v súvislosti so zmieneným Eucharistickým kongresom. A. Hlinka zdôraznil význam jeho návštevy slovami:

„Na Slovensko zavíta zástupca námestníka Ježiša Krista, zavíta pápežský nuncius, arcibiskup Marmaggi. Zavítal pred dvoma rokmi do Prešova pápežský nuncius a plesal celý východ. Šariš, Zemplín a Abov obliekol sa do slávnostného rúcha. Ani dážď, ani pľušte, ani zlé cesty neodstrašili viere a rodu vernú Slovač. 30 000 Slovákov katolíkov bolo v Prešove na vojtešských slávnostiach v roku 1922. Do Bratislavy zavíta dnes 200 000 katolíkov.“

Priamosť slov A. Hlinku vyplýva z tradičnej katolíckej viery a z vernosti spoločenskej vláde Pána Ježiša Krista Kráľa. Práve preto mohol formulovať nasledovný katolícky postoj, ktorý predstavitelia modernej Cirkvi prestali hlásať voči spoločnosti:

„Pôjdeme ulicami Bratislavy, ukážeme sa priateľovi a nepriateľovi, aby videl, čo sme a kto sme. (…). My pôjdeme na Eucharistický kongres z vyšších, vznešenejších dôvodov, aby sme Krista hlásali všade: doma, v škole, v kostole, v radnici, v zákonodarstve a na ulici. Kto chce ísť na Kongres, musí byť celým človekom a katolíkom. Kto chce žiť katolícky v politike, v sociálnom živote, musí žiť v Eucharistickom Kristovi. Kto chce byť považovaný za katolíckeho spisovateľa, umelca, básnika, alebo literáta, ten musí byť v spojení s Kristom.“

Povzbudenie pre slovenských katolíkov do budúcich zápasov

A. Hlinka vystúpil dňa 23. augusta 1924 na Prvom slovenskom národnom eucharistickom kongrese v Bratislave so svojím prejavom. Zdôraznil a vyzdvihol význam vzťahu Svätej stolice k Slovákom a vyzval na modlitbu za politických protivníkov.

Denník Slovák zo dňa 26. augusta 1924, v článku s názvom „Eucharistický kongres v Bratislave“, zverejnil redakčne upravený prejav A. Hlinku. Predmetný článok vystihol začiatok zhromaždenia slovami:

„Okolo slovenskej tribúny zhromaždilo sa do 25–30-tisíc hláv. Tribúnu obstálo 50 mužov s fakľami, ktoré vrhali matné svetlo na Savonarolovskú postavu Hlinkovu. Keď sa Hlinka objavil na tribúne, hromové sláva zaznelo, ktoré široko-ďaleko rozliehalo sa po veľkom námestí. Zástup začal spievať slovenskú hymnu „Hej, Slováci“. Keď odzneli posledné akordy hymny, ujal sa slova Hlinka.“

A. Hlinka pri svojich verejných vystúpeniach nezabúdal na svoje poslanie katolíckeho kňaza:

„Hlinka najprv privítal účastníkov, doniesol im pozdrav pápežského nuncia a Svätého Otca, ktorý tlmočil pápežský nuncius na slávnostnom otvorení Kongresu v Primaciálnom paláci. Potom vylíčil účel zídenia v túto tmavú noc a účel celého Eucharistického kongresu, ktorý má Slovensko obrodiť v Kristu. Na otázky, či chcú ostať katolíkmi, zástup odpovedal hromovým „Chceme“, a na druhú otázku Hlinkovu, či prítomní veria, že v Eucharistii prebýva Kristus, znelo ešte silnejšie: „Veríme, že v Eucharistii prebýva Kristus“.“

Ďalšie slová A. Hlinku boli zamerané na realitu vtedajšieho postavenia slovenských katolíkov, vnímajúcich šírenie nepriateľstva voči Cirkvi, a voči katolíckym prejavom slovenského národa:

„Po tomto slávnostnom vierovyznaní Hlinka prešiel k jadru reči. Vysvetlil význam návštevy apoštolského nuncia v Bratislave, ktorý prichádza sem úradne znova po 400 rokoch. (…). Hlinka ukázal hanobné vydanie čísla „Robotníckych novín“, ktoré vo vzteku zúria nad úspechmi katolicizmu, a hovoril: Teraz, keď sme nechali nenávisť doma, a prišli sme sa spojiť vo viere, teraz, keď hlásame spojenie národov v Kristu, keď prinášame svetu olivovú ratolesť pokoja, napadla nás pekelná zloba protivníkov. (…). No, dnes nebudeme odpovedať im ich spôsobom, ale pomodlíme sa za nich, lebo „oni nevedia, čo činia“.“

Zhromaždení ľudia následne pokľakli a spolu s A. Hlinkom hovorili slová modlitby „Otče náš“ a „Zdravasʼ, Mária“, po ktorých zaznela veta: „Odpusť im Bože viny, lebo nevedia, čo činia.“ Denník Slovák pokračuje:

„V ďalšej reči zmienil sa Hlinka o blahosklonnosti Ríma a Svätého Otca k nám Slovákom a nášmu tisíc rokov utláčanému ľudu. (…). Naše katolícke úspechy Hlinka pripisuje úspechom národnej jednoty, lebo kto nás spojí, keď nie katolicizmus? (…). Ku koncu svojej reči Hlinka vystríhal veriacich pred falošnými prorokmi a prosil ich, aby neverili tým, ktorí sľubujú im nebo na zemi. To je najväčšie zavádzanie ľudstva.“

Denník Slovák v závere článku zdôraznil posledné slová A. Hlinku, ktorými povzbudil vtedajších slovenských katolíkov. Tieto slová pôsobia ako balzam aj pre súčasných katolíckych veriacich, sledujúcich odstraňovanie prejavov spoločenskej vlády Pána Ježiša Krista Kráľa v posledných desaťročiach:

„Hlinka skončil svoju reč volaním po katolíckej republike. Žiadal späť vyvesenie krížov do škôl a katolícke školy. Zástup za ním volal: „Nech žije kresťanský snem“, „Nech žije katolícka republika“, „Nech žije jednota v Cirkvi katolíckej“.“

Eucharistický kongres na Slovensku v roku 1924 a jeho hodnotenie

Prvý slovenský národný eucharistický kongres, prebiehajúci v Bratislave v roku 1924, bol mimoriadne významnou udalosťou pre slovenský národ. Denník Slovák zo dňa 29. augusta 1924, v článku s názvom „Učiňme pamätným deň Eucharistického kongresu“, priniesol zamyslenie A. Hlinku nad významom a dôsledkami tohto podujatia. A. Hlinka písal:

„Dokonané je! Sme po veľkom skutku, sme po Eucharistickom kongrese. (…). Každý kresťan dobrej vôle vie, čo bol Eucharistický kongres. Umlčať nás už viac neumlčia! Kuvičie hlasy nás od nášho cieľa viac neodvrátia. My pôjdeme ďalej.“

Vtedajšia slovenská tlač nebola naklonená šíreniu katolicizmu, podobne ako v súčasnosti. A. Hlinka konštatoval:

„Môže slovenský šmok, alebo „Denník“, písať o 10 000, môže pán Dr. A. Š. (Anton Štefánek) hovoriť o záhadnom Božstve Krista, alebo o diskusii teológov o zmŕtvychvstaní Pána, alebo o reálnej prítomnosti v svätej Eucharistii. Nás to neprekvapí, my ostaneme katolíkmi. Nás ich kuvičie hlasy len utužia vo viere.“

Eucharistický kongres podľa A. Hlinku priniesol radostné povzbudenie pre slovenských katolíkov:

„Eucharistický kongres bol zázrakom slovenského katolicizmu. My sme vystúpili po prvýkrát, my sme boli v Bratislave cudzí. Ale čo sme videli dňa 23. a 24. augusta na uliciach Bratislavy, to prevyšuje naše očakávania a obrazotvornosť. Nepreháňam, keď poviem, že moje proroctvo sa splnilo: v Bratislave v nedeľu ráno na Námestí slobody bolo 120 000 katolíkov. Popoludní v sprievode a jeho okolo stojacimi bolo vyše 75 000 účastníkov. Toto nám potvrdili všetci nepredpojatí svedkovia.“

Slovenskí katolíci museli pre účasť na tomto mimoriadnom podujatí obetovať vlastné pohodlie. Museli spať na skalách, v dvoroch, v kostoloch a v sadoch. Avšak pravoverný katolík vníma často ako väčšiu záťaž to, keď musí sledovať znevažovanie Pána Ježiša Krista Kráľa a Cirkvi vo vlastnom národe. A. Hlinka poukázal na nepriateľstvo voči katolíkom, pochádzajúce zo Slovenska:

„Obdivovali nás Francúzi, Angličania, Taliani, Poliaci, Maďari a Nemci. Jedine synovia zradní, synovia Slovenska, pľuli po nás. „Robotnícke noviny“ vypustili pamflet a nevedeli povedať nič o vplyve katolicizmu na dušu nášho ľudu. Budili vášne, ale zle pochodili. V nedeľu ráno bol celý náklad „Robotníckych novín“ roztrhaný. Jedno slovo chudobnej ženičky „roztrhajte to“ tak účinkovalo, že stotisícový náklad článku „K Eucharistickému zjazdu“, „Kto bol vtedy za Krista a kto bol proti nemu“, ležal v blate pošliapaný. Ľud ho trhal a metal po zemi, lebo nasýtil sa už socialistického raja.“

A. Hlinka sledoval postoje vtedajších známych osobností a tlače k zmienenému Eucharistickému kongresu, a neskrýval svoje pocity:

„Kdeže bol Šrobár, Štefánek, Dr. Blaho, Janček, Branecký? Boli v Topoľčiankach na manévroch. Národná demokracia v jej „Národnom denníku“ videla tiež len 20 – 30 000 účastníkov. „Mnoho okázalosti, málo inteligencie. Tým viac povery.“ Nám aj to postačí od redaktora kňaza.“

Pozitívny prínos Eucharistického kongresu bolo možné vidieť už v pondelok, dňa 25. augusta 1924. A. Hlinka písal:

„V pondelok ráno, dňa 25. augusta 1924, bol dňom skutkov a činov. (…). Porada popredných katolíkov uzavrela stvoriť nezboriteľnú hradbu katolicizmu. Rozhodli sa, že na pamiatku dnešných dní založia fond na obranu katolicizmu. Pod menom „NÁROD SEBE“. Zložený fond 3 milióny korún na vybudovanie katolíckej tlače, ako nezbornej hradby katolicizmu.“

Zápasy slovenských katolíkov v minulosti a súčasná pasivita

A. Hlinka vnímal dôležitosť katolíckej tlače pre duchovnú a mravnú obrodu každého národa. Vyššie zmienená suma 3 milióny korún, určená na tento zámer, bola však obrovská na vtedajšie slovenské pomery. A. Hlinka pokračuje:

„Myšlienku podal najdôstojnejší opát žilinský, Tomáš Ružička, a začal zbierku. Všetci prítomní krútili hlavou. A držali to za nemožné. Ružička dokázal, že katolíkovi veriacemu je všetko možné. Vytiahol hárok a položil na stôl porady 30 000 korún, ako samodaň žilinských horlivcov pod heslom „Národ sebe“.“

Ďalšie svedectvá potvrdzovali duchovnú a mravnú vyspelosť vtedajších slovenských katolíkov:

„Zo svojej mesačnej podpory, ktorú dostávam ako vojenský poškodenec, chcem obetovať na dobrú katolícku tlač 20 korún, prosím si dva šeky.“

A. Hlinka komentoval zmienené skutky statočných slovenských katolíkov nasledovne:

„Či tu nehovorí duša? Slovenský národe! Čítaj a súď. Platené noviny sa ti vysmievajú, katolicizmus na posmech obracajú. Čo im odpovieš? Drž sa výpovede veľkého pápeža Leva XIII.: „Knihu knihe, novinám noviny, reč reči, slovo slovu, zhromaždeniu zhromaždenie postav oproti a nepremôžu ťa.““

Vyššie zmienené stanoviská Dr. J. Tisa a A. Hlinku nestratili vôbec nič zo svojej aktuálnosti ani po 100 rokoch. Pápež Pius XI. a jeho encyklika Quas primas (z 11. decembra 1925), vysvetľujúca význam a dôsledky kráľovskej vlády Spasiteľa vo vzťahu k spoločnosti, je pre nás rovnako aktuálna aj v čase svojho 100. výročia.

Dr. J. Tiso a A. Hlinka zameriavali všetky svoje náboženské a politické aktivity na prehĺbenie poslušnosti slovenského národa voči kráľovskej vláde Spasiteľa a na posilnenie jeho vernosti voči Cirkvi. Prvý slovenský národný eucharistický kongres, z roku 1924, je toho dôkazom. Náročný duchovný a politický zápas Dr. J. Tisa, A. Hlinku a ďalších vtedajších slovenských katolíckych bojovníkov, bol nevyhnutným základom pre dosiahnutie vzniku samostatného Slovenského štátu v roku 1939.

Tento štát zakotvil v preambule svojej Ústavy, že všetka moc a právo pochádza od Všemohúceho Boha. A to nebola samozrejmosť ani vo vtedajšej dobe. Všemohúci Boh možno práve preto chránil slovenský národ pred prelievaním krvi počas druhej svetovej vojny (1939 – 1945), resp. až do povstaleckej vzbury komunistických partizánov v roku 1944, zameranej proti tomuto štátu, a proti jeho politickým a cirkevným predstaviteľom.

Nastal čas položiť dôležité otázky. Za čo vôbec bojujú súčasní slovenskí katolíci? Snažia sa o presadzovanie spoločenskej vlády Pána Ježiša Krista Kráľa na Slovensku? Sú ochotní šíriť pravdu o skutočných postojoch a skutkoch významných slovenských katolíckych osobností, ktoré nepriatelia Cirkvi a katolicizmu neustále hanobia a vymazávajú zo slovenského národného vedomia? Sú ochotní prinášať obete v zápase za duchovnú a mravnú obrodu svojho národa?

Mnohí súčasní slovenskí katolíci hľadajú často vzory katolíckych bojovníkov v cudzích krajinách a dávno v minulosti. Nesmieme však zabúdať, že Všemohúci Boh povolal slovenských katolíkov do katolíckeho zápasu na slovenské bojisko. Aj slovenská zem je pokropená kvapkami potu a krvi slovenských katolíkov, zápasiacich za katolícke povznesenie slovenského národa.

Kráčajme v stopách týchto bojovníkov a nechajme sa nimi inšpirovať. Aby sme pri porovnaní aktivít a obetí našich katolíckych predkov so súčasnou slovenskou katolíckou pasivitou nemuseli pociťovať zahanbenie.

PDF (formát pre tlač)