Andrej Hlinka po prepustení z väzenia v Segedíne a problémy katolíkov v slovenskom národnom hnutí

Radomír Tomeček
19. júna 2025   Cirkev História   Slovenské dejiny, Slovenské osobnosti

Andrej Hlinka (1864 – 1938), slovenský rímskokatolícky kňaz a neskorší vodca národného hnutia, bol dňa 23. februára 1910 prepustený z väzenia v Segedíne. Rozsudkom Krajského súdu (sedrie) v Ružomberku, zo dňa 6. decembra 1906, bol odsúdený na 2 roky štátneho väzenia a na zaplatenie 1500 korún pokuty a 680 korún súdnych trov.

Dr. Alexander Párvy (1848 – 1919), spišský biskup, doručil A. Hlinkovi do tohto väzenia dekrét, zo dňa 8. apríla 1909, ktorým zrušil jeho cirkevný trest suspenzie. Tento väznený katolícky kňaz mohol pristúpiť konečne k oltáru a slúžiť svätú omšu. Musel čakať dlhé 3 roky.

Zápas A. Hlinku za práva slovenského národa bol dôvodom uloženia vyššie zmienených nespravodlivých trestov. Neprestal bojovať za vlastný národ a za jeho večnú spásu ani po prepustení z väzenia. Pôsobenie A. Hlinku vo verejnom živote spočívalo v nekompromisnom katolíckom stanovisku, ktoré nezmenil ani pod vplyvom lákavých kompromisov. Jeho život fascinuje práve preto aj súčasných katolíckych vlastencov, znechutených svetom pseudokatolíckych politických prospechárov, pokrytcov a zbabelcov.

Posledný deň vo väzení a posolstvo rodákom

A. Hlinka nachádzajúci sa vo väzení v Segedíne nemal spoľahlivé informácie o dátume svojho prepustenia na slobodu. Keď konečne počul o dni svojho vyslobodenia, posledný deň svojho pobytu vo väzení využil na napísanie posolstva pre rodákov.

Ľudové noviny zo 4. marca 1910 v článku s názvom „Drahí rodáci!“ priniesli slová väzneného A. Hlinku, napísané dňa 22. februára 1910:

„Obraciam sa dnes k vám, priatelia moji a bratia moji! Ktorí ste mi ostali vernými, aj v búrkach a víchriciach času. Vy dodávali ste mi sily, z vašej lásky čerpal som odhodlanosti k znášaniu úderov a krížov.“

A. Hlinka poukázal zreteľne aj na svoju príslušnosť k Cirkvi, ktorú neopustil ani v ťažkých časoch skúšok:

„Dnes navraciam sa ku stádu môjmu osirelému, ktoré úplne štyri roky kvíli a nosí šatu pokory a smútku nad mojím väzením. (…). Dnes obraciam sa v duchu k Námestníkovi Pána duše mojej. Dnes dvojnásobne cítim, že som synom matky Cirkvi, ktorá navrátila mi podiel dedičstva môjho a kalicha môjho, ktorého som bol nespravodlivo pozbavený.“

Hlboký vzťah A. Hlinku k slovenskému národu a jeho vôľa slúžiť mu ako katolícky kňaz vyplýva aj z ďalších slov tohto posolstva:

„Obraciam sa aj k tebe, drahý ľudu môj, aby som ti verejne vyjadril môj obdiv a vďaku za tvoju hrdinskosť a stálosť. Keď ma opúšťalo všetko, ty si ma neopustil. Ty modlitbami, skutkami, dopismi, listami, usiloval si sa uľaviť ťažký stav môj: Boh láskavý nech bude tvojou odmenou časnou a večnou. Ja sa ti odmením tým, že ti sľubujem, že ako doposiaľ, tak aj potom venujem moje sily tvojej spáse, osvete a blahobytu. Viac ti dnes dať nemôžem.“

A. Hlinka nezabudol ani na význam odpúšťania v živote kresťana:

„Obraciam sa aj k nepriateľom mojim s bratskou pravicou. Odpúšťam všetkým a žiadam, aby aj mne bolo odpustené. (…). Preto krivdy na mne páchané pripisujem nedorozumeniu a zdiveným politickým pomerom. Dnes máme vidieť, že osudy naše riadi vyššia moc. Prisahali mi záhubu spustošenia, a ja vychodím síce nalomený, ale nezničený.“

Načerpanie novej sily a voľby v roku 1910

Prvá cesta A. Hlinku z väzenia v Segedíne viedla do maďarského jezuitského kláštora v Kaloči na duchovné cvičenia. Väznený kňaz vedel, že potrebuje načerpať mnoho duchovnej sily. Vo väzení v Segedíne bol 27 mesiacov a vo väzení v Ružomberku bol 6 mesiacov, teda celkovo bol väznený 33 mesiacov.

Voľby do Uhorského snemu, v júni 1910, neboli pre Slovákov také úspešné ako voľby prebiehajúce v roku 1906, v ktorých až siedmi Slováci boli zvolení za poslancov parlamentu. V roku 1910 boli zvolení len traja Slováci, a to Dr. Pavel Blaho (1867 – 1927), František Skyčák (1870 – 1953) a Ferdinand Juriga (1874 – 1950). Napríklad aj Rumuni získali len 5 mandátov a Srbi dokonca nezískali žiaden mandát.

Tieto voľby boli sklamaním aj pre Katolícku ľudovú stranu (maďarsky Katolikus Néppárt), resp. Zičiho ľudovú stranu, ktorá získala vo voľbách v roku 1906 až 33 mandátov, avšak v roku 1910 získala len 13 mandátov. Táto politická strana neumožnila kandidatúru A. Hlinku vo voľbách v roku 1901, a následne jej kandidát Július Palugyay prehral v ružomberskom volebnom kraji s zápase s liberálnym kandidátom Jozefom Angyalom (pôvodne Chriaštelom), ružomberským rodákom, kurátorom cirkevných veľkostatkov.

Spišský biskup A. Párvy zakázal svojim kňazom kandidovať v týchto voľbách. Michal Bajor (1876 – 1923), slovenský rímskokatolícky kňaz, kandidoval za ľudové krídlo Slovenskej národnej strany v ružomberskom okrese. Spišský biskup A. Párvy suspendoval M. Bajora v máji 1910 a za jeho predvolebné prejavy bol aj súdený a potrestaný rokom väzenia. Vyššie zmienený J. Angyal, kandidát liberálov, bol následne v Ružomberku zvolený za poslanca parlamentu aj v roku 1910.

A. Hlinka po svojom návrate z väzenia v Segedíne sa nechcel hneď zapojiť do predvolebného zápasu v roku 1910. Slovenskí vlastenci prijali tento jeho postoj s pochopením. Aj Robert William Seton-Watson (1879 – 1951), známy ako Scotus Viator, britský historik a publicista, schvaľoval tento postoj A. Hlinku vo svojom diele Národnostná otázka v Uhorsku, a konštatoval:

„Farár Hlinka opustil väzenie chorý a neschopný znášať už prudkosť maďarského prenasledovania. Konal iste veľmi opatrne, keď sa zdržal verejného účinkovania vo voľbách v júni 1910.“

Voľby do Uhorského snemu v júni 1910 vyhrala Národná strana práce (maďarsky Nemzeti Munkapárt), ktorá získala až 256 mandátov. Túto liberálnu politickú stranu založil gróf István Tisza (1861 – 1918), predseda uhorskej vlády v obdobiach rokov 1903 až 1905 a rokov 1913 až 1917.

Gróf Károly Khuen-Héderváry (1849 – 1918) bol uhorským predsedom vlády v období rokov 1910 až 1912. Bol členom Národnej strany práce a snažil sa pôsobiť ako nositeľ miernejšieho postoja k národnostiam. Aj to mohlo ovplyvniť príslušníkov týchto národností, aby ako voliči v predvolebnom boji podporili aj vládnych kandidátov.

Posviacka kostola v Černovej v roku 1910 a Ján Vojtaššák

Černová predstavuje v súčasnosti mestskú časť mesta Ružomberok a je súčasne rodiskom A. Hlinku. Posviacka kostola v Černovej, v nedeľu, 27. októbra 1907, skončila tragicky. Streľba žandárov do ľudí si vyžiadala 15 ľudských životov.

A. Hlinka navštívil dňa 24. marca 1910 spišského biskupa A. Párvyho v Budapešti. Biskup bol v tomto meste z dôvodu choroby. A. Hlinka dosiahol pri biskupovi získanie svojej ružomberskej fary a následne aj splnomocnenie na posvätenie kostola v Černovej.

Slovenské ľudové noviny zo dňa 17. júna 1910 v článku s názvom „Pozvanie“ zverejnili konanie slávnostnej posviacky rímskokatolíckeho Kostola Panny Márie Ružencovej v Černovej, ktorá bola stanovená na 29. júna 1910. A. Hlinka ako ružomberský farár a autor článku písal:

„Poneváč tento slávny úkol má byť dňom zmierenia a slávnym dňom vyznania našej viery, ako aj zadosťučinení za všetky poklesky a slabosti ľudské, vyzývam všetkých bratov a sestry v Kristu, žeby sa na túto slávnosť nie kvôli nejakej demonštrácii alebo márnej zvedavosti ustanovili; ale v duchu lásky a pokory. (…). Poneváč s prevedením tohto slávneho úkonu mňa poveril najdôstojnejší môj biskup, jeho milosť Dr. Alexander Párvy, ja som zodpovedný za každý možný neporiadok. K tomu cieľu vyznačím v kostole a na okolí 50 riaditeľov, ktorí by na všetok poriadok dozerali a prípadný stisk prekazili alebo obmedzili.“

A. Hlinka písal svojmu priateľovi, Jánovi Vojtaššákovi (1877 – 1965), slovenskému rímskokatolíckemu kňazovi a neskoršiemu spišskému biskupovi, ktorý bol v tom čase kaplánom vo Vyšných Repašoch, aby prijal úlohu kazateľa pri tejto posviacke. Prvé kaplánske pôsobenie A. Hlinku bolo na Orave, v Zákamennom-Kline (v súčasnosti Zákamenné), kde nastúpil začiatkom júla 1889. Bola to rodná obec J. Vojtaššáka, ktorý bol v tom čase žiakom prvej triedy.

Bol to práve A. Hlinka, ktorý mal priateľský vzťah s mladým J. Vojtaššákom, a prispel k jeho rozhodnutiu stať sa kňazom. J. Vojtaššák v liste zo dňa 17. júna 1910 vysvetľoval A. Hlinkovi, ku ktorému pociťoval vzťah ako k vlastnému otcovi:

„Ako som si snoval plány od dávna, že vyjednám si nejaký zástoj pri posviacke svetochýrneho chrámu, tu mi ho ponúkate, žiaľbohu, nemôžem ho prijať, lebo mám na filiálke v Pavlanoch práve v ten deň odpust.“

J. Vojtaššák zdôveril sa v tomto liste A. Hlinkovi aj o svojom neľahkom postavení voči cirkevnej vrchnosti, ktorá vystupovala s dešpektom vo vzťahu k vlastenecky cítiacim slovenským kňazom. Mladý kňaz v tomto liste pokračuje:

„Za deväť rokov sa na mne vždy vozili, nikdy nijakého dobrodenia nepreukázali. A keď po 9 rokoch pýtam nie faru, ale kaplánku, nuž sa človeku vysmejú.“

A. Hlinka pred posviackou kostola v Černovej navštívil spolu s J. Vojtaššákom aj Aloisa Kolíska (1868 – 1931), moravského rímskokatolíckeho kňaza a profesora na gymnáziu v moravskom meste Hodonín. Pri tejto príležitosti sa zoznámil so S. Viatorom a poďakoval mu za jeho krásnu publikáciu o Slovákoch. Posviacka kostola v Černovej prebehla pod vedením A. Hlinku dňa 29. júna 1910 za hojnej účasti ľudu a kňazstva.

Andrej Hlinka a jeho vplyv na Spolok svätého Vojtecha

A. Hlinka po návrate z väzenia v Segedíne zameral svoju pozornosť na podporu kľúčových zdrojov pre formovanie povedomia slovenských katolíkov, ktorými boli najmä Spolok svätého Vojtecha (ďalej len SSV) a Ľudové noviny.

V roku 1911 prišiel na spolkové valné zhromaždenie SSV a vyjadril kritiku voči jeho vedeniu. Požadoval, aby valné zhromaždenia boli verejnými manifestáciami katolíckeho ľudu, a nielen schôdzami niekoľkých svetských alebo duchovných horlivcov. Navrhol, aby budúce valné zhromaždenie prebiehalo v Ružomberku, a nie v Trnave. Tento návrh bol jednohlasne prijatý, ale nebol vykonaný.

Nasledujúce valné zhromaždenie SSV sa konalo v Trnave. A. Hlinka, F. Juriga a niekoľkí spišskí kňazi nesúhlasili s postojmi Martina Kollára (1853 – 1919), slovenského rímskokatolíckeho kňaza a správcu SSV. Mons. Marián Blaha (1869 – 1943), slovenský rímskokatolícky kňaz a neskorší banskobystrický biskup, bol na návrh A. Hlinku zvolený za stáleho tajomníka SSV.

Slovenské ľudové noviny zo dňa 13. októbra 1911 v článku s názvom „Koloncoši“ priniesli stanovisko A. Hlinku k pomerom v SSV po abdikácii M. Kollára:

„My chceme obrodenie spolku, našou intenciou je spolok zodpovedný duchu času, živý, pracujúci a pokrokárom oponujúci, a nie spiaci. Na každý pád ale katolícky. (…). Dp. Martin Kollár toho roku vzdal sa správcovstva, nikým neucítený, nikým nevyzvaný, ale odvolávajúc sa na svoje skazené oči, nervy, a porúchané zdravie. On tým odôvodňoval svoje odstúpenie, že jeho oči nie sú viac pre korektorské práce, ktoré dnes vydaním Písma svätého sa zdvojnásobnia.“

A. Hlinka chcel dosiahnuť, aby SSV predstavoval teleso, ktoré bude spoľahlivo a rýchlo zásobovať celé katolícke Slovensko potrebnými knihami. Tento zámer však nebol dosiahnutý do začiatku prvej svetovej vojny. Rôzne nedorozumenia a spory spôsobili znechutenie starších činiteľov SSV a mladší ľudia nemali možnosť vytvoriť niečo lepšie. A. Hlinka mal aj osobné dôvody vážiť si každú katolícku knihu.

Jozef Fischer (1880 – 1932), maďarský rímskokatolícky kňaz nemeckého pôvodu, kaplán v Ružomberku, bol administrátorom ružomberskej farnosti po suspenzii A. Hlinku. Zariadil veci na ružomberskej fare tak, že všetko, čo pôvodne patrilo A. Hlinkovi, nechal preniesť do jednej vlhkej miestnosti na ružomberskom námestí.

Toto surové zaobchádzanie zasiahlo aj všetky knihy A. Hlinku, ktoré boli po jeho návrate splesnené a poobhrýzané myšami. Reparácia zariadenia a kníh stála 1524 korún. Príslušný súd rozhodol, že mesto musí vyplatiť A. Hlinkovi požadovanú sumu.

Problémy Ľudových novín a zásah Andreja Hlinku

A. Hlinka po svojom prepustení na slobodu zameral svoju pozornosť aj na situáciu v Ľudových novinách. Katolícke noviny boli zásahom cirkevnej a svetskej vrchnosti prinútené používať názov Ľudové noviny od júna 1906. Katolícke noviny vychádzali v období od 30. decembra 1904 v Skalici.

Klaudius František Vaszary (1832 – 1915), uhorský prímas a kardinál, ostrihomský arcibiskup, v mene celého biskupského zboru, dal v novembri 1907 Ľudové noviny v okružnom liste na Index zakázaných titulov. To znamenalo, že katolíci nesmeli čítať tieto noviny a ani do nich prispievať.

A. Hlinka bol zhrozený najmä z finančných neporiadkov v Ľudových novinách v Skalici. Noviny mali síce mnoho odberateľov, avšak súčasne mali 60 000 korún dlžoby. Podľa A. Hlinku bolo nevyhnutné zmeniť názov časopisu, redakciu a jej sídlo. Ľudové noviny boli následne premenované na Slovenské ľudové noviny a boli presunuté do Bratislavy. Tvorcovia novín pre slovenských katolíkov museli priniesť aj nevyhnutné osobné obety.

Dr. Augustín Ráth (1873 – 1942), slovenský advokát, neskorší profesor občianskeho práva a rektor Univerzity Komenského v Bratislave, sa stal hlavným redaktorom. Musel presťahovať svoju advokátsku kanceláriu z Námestova do Bratislavy.

Florián Tománek (1877 – 1948), slovenský rímskokatolícky kňaz, pôsobil ako zodpovedný redaktor týchto novín. Spišský biskup A. Párvy suspendoval F. Tománka ab officio za jeho účasť v slovenskom národnom hnutí.

Ďalším prenasledovaným slovenským kňazom, pracujúcim pre Slovenské ľudové noviny, bol vyššie zmienený M. Bajor. Z dôvodu neustálych útokov proti svojej osobe a po strate farnosti rozhodol sa v roku 1911 vysťahovať do Spojených štátov amerických. Pôsobil v Chicagu a podporoval amerických Slovákov.

Lajos Rajner (1842 – 1920), maďarský pomocný biskup Ostrihomskej arcidiecézy, vydal cirkulár (obežník), zo dňa 3. februára 1911, v ktorom uviedol, že Slovenské ľudové noviny nie sú katolíckym časopisom. Jednému administrátorovi fary dokonca napísal do dekrétu, aby tieto noviny prestal odoberať.

Dr. A. Ráth, poverený vedením Slovenských ľudových novín, vo svojom liste zo dňa 13. augusta 1910 informoval A. Hlinku o postupnej konsolidácii novín, avšak aj o veľmi zlých pomeroch v redakcii a v jej okolí. Žiadal, aby bol zbavený svojej vedúcej funkcie od roku 1911.

Valné zhromaždenie, zo dňa 9. marca 1911 a za účasti A. Hlinku, rešpektovalo rozhodnutie Dr. A. Rátha, a konštatovalo, že noviny pod jeho vedením boli postavené na pevný základ. Za hlavného spolupracovníka bol vymenovaný F. Juriga, za jeho pomocníka F. Tománek a za zodpovedného redaktora F. Skyčák.

Slovenské ľudové noviny a kauza prijatia peňazí od vlády

Slovenské ľudové noviny boli v súvislosti s voľbami do Uhorského snemu v júni 1910 zasiahnuté kauzou, ktorá prospela nepriateľom katolíkov v slovenskom národnom hnutí. F. Tománek, redaktor týchto novín, kortešoval v okrese Čadca v prospech baróna Lajosa Lévaya, vládneho kandidáta grófa K. Khuena-Héderváryho.

Barón L. Lévay bol zvolený za poslanca, a po výzve F. Tománka, aby zaplatil jeho výdavky spojené s kortešovaním, barón oznámil, že pošle peniaze. Vládny poslanec neposlal vlastné peniaze, ale platbu za neho vykonala štátna pokladnica. Aby vec nepôsobila podozrivo ako platba pre barónovho korteša, bola zaúčtovaná ako odmena pre Slovenské ľudové noviny.

Aurel Bartal (1856 – 1931), hlavný bratislavský župan, pozval následne na základe pokynu od uhorskej vlády Dr. A. Rátha k sebe na župný dom a odovzdal mu 2500 korún v hotovosti „za dobré služby preukázané vláde „Slovenskými ľudovými novinami““. Dr. A. Ráth priniesol peniaze do redakcie Slovenských ľudových novín. Táto suma nebola zapísaná do účtovných kníh týchto novín, ale bola rozdelená medzi Dr. A. Rátha, F. Tománka a F. Skyčáka.

Slovenské ľudové noviny zo dňa 13. októbra 1911 v článku s názvom „Osvedčenie“ priniesli stanovisko A. Hlinku, ktorý rázne odmietol tvrdenie Slovenského denníka zo dňa 8. októbra 1911 a Robotníckych novín, že Slovenské ľudové noviny sú podplácané zo strany uhorskej vlády, a že vyššie zmienená suma 2500 korún predstavuje len prvú splátku.

A. Hlinka už dňa 9. októbra 1911 cestoval promptne do Bratislavy, aby preveril, že Slovenské ľudové noviny nedostali od uhorskej vlády ani halier. A. Hlinka v zmienenom článku písal:

„Výsledkom môjho preskúmania je, že Slovenské ľudové noviny od nikoho žiadnej podpory neobdržali a nedostali. Preto, kto protivu toho tvrdí alebo podržuje, ten je buďto zavedený, buďto zlomyseľný.“

Birmovanie v Ružomberku a snahy zmanipulovať Andreja Hlinku

A. Hlinka ako ružomberský farár bol veľmi rád, že môže privítať v tomto meste spišského biskupa A. Párvyho z dôvodu udeľovania sviatosti birmovania. Ružomberčania nemali birmovku už od roku 1896. A. Hlinka vedel, že v záujme večnej spásy veriacich jeho farnosti je nevyhnutné rešpektovať biskupovo postavenie a prekonať osobné pocity krivdy. Birmovanie v Ružomberku prebehlo v dňoch 24. a 25. augusta 1911.

Milan Hodža (1878 – 1944), slovenský poslanec za Slovenskú národnú stranu v Slovenskom týždenníku a Anton Štefánek (1877 – 1964) v Slovenskom denníku začali zverejňovať ostré útoky proti A. Hlinkovi v súvislosti so zmienenou ružomberskou birmovkou. Vyzývali Ružomberčanov, aby biskupa vyhnali z mesta a nenechali sa birmovať, lebo na biskupových rukách je krv 15 Černovčanov, a pod.. A. Hlinka znášal tieto veci s bolesťou, keďže cirkevné kruhy sa domnievali, že A. Hlinka je sám pôvodcom týchto útokov voči biskupovi.

Slovenské ľudové noviny zo dňa 8. septembra 1911 v článku s názvom „Po birmovke v Ružomberku. Úprimné slovo na redakciu Slovenského týždenníka“ zverejnili stanovisko ružomberského farára A. Hlinku, v ktorom konštatoval:

„Tedy slávna redakcia Týždenníka to tak ďaleko doviedla a dovedie, že bude mať o jedného nepriateľa viac. Bude mať nepriateľa celé kňazstvo katolícke. Dosiaľ značná čiastka kňazstva Týždenník buďto podporovala, alebo dobromyseľnou pasivitou chovala sa voči nemu. Dnes nám to viac nemožno, poneváč jeho úmysel je namierený na to, čo nám je rovno vzácne s našou materinskou rečou, na náš poklad, na našu vieru, na náš katolicizmus.“

A. Hlinka cítil, že kampaň vedená proti nemu je riadená z Prahy, a že českí a slovenskí pokrokári chceli by ho, pod patronátom slobodomurárskych lóží, využiť vo svojom zápase proti Cirkvi. Autor článku pokračoval:

„Dnes jednalo sa o moju ortodoxiu, ako aj o to, či mali pravdu moji priatelia a obrancovia, keď tvrdili v Ríme, že som sa z chodníka pravej viery a čistého mravu neschýlil, a že som miernosť aj v najkritickejších chvíľach zachoval. (…). Z týchto malých obrázkov vidno, že je tu namierený systematický pohon na mňa. A prečo? Že nestalo sa istým apoštolom po vôli, a nemohli si zo mňa učiniť Husa, odpadlíka, ktorým by ako ťažkým kladivom prali po skale Petrovej.“

Slovenská národná strana a spory s predstaviteľmi katolíkov

Slovenské noviny v období od októbra 1911 do júla 1912 zásobovali čitateľov informáciami o všetkých zlých vlastnostiach politických vodcov. Atmosféra bola zasiahnutá podozreniami a obvineniami.

Slovenské ľudové noviny zo dňa 26. apríla 1912 zverejnili článok F. Jurigu, poslanca uhorského parlamentu, v ktorom poukázal na nejasné nakladanie s peniazmi zo zbierky určenej pre siroty v Černovej. Tieto podozrenia mal aj A. Hlinka, ktorý vzniesol verejné dotazy na redaktora A. Štefánka. F. Juriga písal:

„V Černovej tiekla katolícka krv. Hlinka, Tománek, moja maličkosť, sedeli sme roky a roky, kým oni na nás a na naše siroty zbierali. Kam sa to podelo? Dodnes neviem, iba tuším.“

F. Juriga v tomto článku zobrazil realitu vtedajšej politickej scény na Slovensku nasledovne:

„Hodžovské komando do závozu zaviezlo národ. V našom národe mimo katolíckeho drieku je trojo odtienkov: masarycký, luteránsky a sociáldemokratický. V boji za tú našu slovenčinu, za právo chudoby, za osvetu, veru, my katolíci lepšie budeme sa rúbať, ako čata masarycká, luteránska, alebo sociáldemokratická. To sme dokázali v minulosti a dokážeme aj v budúcnosti!“

Slovenská národná strana zriadila svoj „Národný súd“, ktorým reagovala na vyššie zmienenú kauzu Slovenských ľudových novín, ktoré mali byť údajne podplácané uhorskou vládou. Rozhodnutím zo dňa 15. júla 1912, prijatým vo Vrútkach, boli F. Juriga a F. Skyčák oslobodení spod obvinenia, a voči Dr. A. Ráthovi bolo skúmanie zastavené. F. Tománkovi bolo vyslovené pokarhanie.

Slovenské ľudové noviny v mene redakcie a nakladateľstva, ktoré A. Hlinka zastupoval ako predseda, J. Vojtaššák ako člen správy a F. Juriga, ako hlavný spolupracovník týchto novín, dňa 15. júla 1912 formálne vyhlásili vo Vrútkach svoj záväzok zastaviť osobné a náboženské útoky. Takýto záväzok prevzali aj ďalšie slovenské časopisy, keďže autorita slovenských politických vodcov pred ľudom bola oslabená. Tento stav súčasne škodil v zápase za práva slovenského národa.

Vzájomné osobné útoky totiž prekročili prijateľnú mieru. Dokonca aj M. Hodža v Slovenskom týždenníku sa pohoršil nad mierou útokov redaktora A. Štefánka voči F. Skyčákovi. Napriek zámerom hľadať zmierenie medzi politickými predstaviteľmi, útoky v novinách pokračovali.

Slovenský denník pokračoval v napádaní katolíkov, aj keď nie priamo konkrétnych osôb. Podľa osvedčeného českého vzoru postupoval skôr vecne. Napríklad posmieval sa XXIII. Medzinárodnému eucharistickému kongresu vo Viedni, prebiehajúcemu v roku 1912 („pápež si ním chcel osviežiť troška polopováľanú kanceláriu“). V mene „očisty národného života“ uverejňoval rôzne správy a chýry o kňazských pokleskoch, pripomínajúce súčasné bulvárne protikatolícke spravodajstvo.

J. Vojtaššák, so zreteľom na tieto okolnosti, ako jeden z podpisovateľov vyššie zmieneného prímeria, dňa 25. novembra 1912 vyhlásil, že takto ani katolíci nemôžu splniť jednu z podmienok, prijatých vo Vrútkach. Podľa tejto podmienky, F. Tománek mal byť prepustený z redakcie Slovenských ľudových novín. Tieto noviny, v článku F. Jurigu zo dňa 22. novembra 1912, písali:

„My, katolícki Slováci, nepristávame na takú znášanlivosť, aby sme my luteránov niesli a oni sa na nás vozili.“

„Ústredný klub Slovenskej národnej strany“ zasadal dňa 28. novembra 1912, a z dôvodu článkov F. Tománka a F. Jurigu dal Slovenské ľudové noviny na „národný index“:

„Valná porada vyslovuje všetkým členom Slovenskej národnej strany a celému slovenskému národu v známosť uvádza, že pre tento smer „Slovenské ľudové noviny“ nepovažuje za časopis stojaci v službe slovenského národa.“

A. Hlinka ako slovenský katolík musel vystúpiť zo Zičiho ľudovej strany v roku 1901, keďže začala útočiť proti slovenskému národu. V roku 1913 musel vystúpiť aj z Ústredného klubu Slovenskej národnej strany, keďže táto politická strana nedokázala zastaviť protikatolícke zúrenie slovenských pokrokárov a liberálov. A. Hlinka cítil, že slovenské katolícke politické hnutie potrebuje svoj vlastný politický subjekt.

PDF (formát pre tlač)