Kardinál Cupich píše pre pro-LGBT časopis Outreach a nabáda nás: „Odložte predsudky a počúvajte LGBTQ ľudí“. Chváli aj adopcie homopármi

8. januára 2025   Krátke správy

Homosexualizácia Cirkvi beží na plné obrátky. Najnovšie preliezol ďalšiu latku na tejto ceste k autodeštrukcii Cirkvi známy liberálny kardinál a arcibiskup z Chicaga, Blaise Cupich. Ten sa preslávil napríklad tým, že počas jeho omše dostala lesbicko-protestantská starostka Chicaga sväté prijímanie:

https://christianitas.sk/usa-lesbicka-protestantka-dostala-sv-prijimanie-na-omsi-sluzenej-kardinalom-cupichom/

alebo aj tým, že kritizoval amerických biskupov, ktorí napomínali prezidenta Bidena za obhajobu práva na potrat:

https://christianitas.sk/usa-kardinal-cupich-kritizuje-biskupov-za-napomenutie-bidena-ohladom-potratov/

Teraz Cupich pristúpil k angažmánu, ktorí posúva cirkevný progresivizmus zase o niečo ďalej. Rozhodol sa osobne napísať článok pre známy pro-LGBT katolícky časopis Outreach heterodoxného jezuitu Jamesa Martina SJ. Toto médium bolo považované v minulosti za disidentské, potom za polodisidentské, aby sa ešte neskôr stalo synodálnym a najnovšie dokonca hodným slúžiť ako tribúna pre kardinála a arcibiskupa katolíckej Cirkvi.

https://outreach.faith/ 2025/01cardinal-cupich-put-aside-preconceptions-and-listen-to-lgbtq-people/

Článok je písaný v štýle pripomínajúcom oslavné komunistické prejavy, akých sme počuli vo svojej mladosti stovky. Niektoré pasáže pôsobia, ako vynútená kajúcna spoveď v maoistickom alebo stalinskom monsterprocese:

„Synodálny prístup k cirkevnému životu, ktorý pápež František podporuje, mi veľmi pomohol. Prinútilo ma to prehodnotiť, ako slúžim v Cirkvi a ako slúžim tým, ktorým slúžim. Snáď najdôležitejší poznatok, ktorý som získal, je, že cirkevní vodcovia by si mali dávať pozor na prílišné posudzovanie ľudí. Robíme lepšie, keď počúvame druhých predtým, ako o nich hovoríme alebo o nich robíme súdy. Vzhľadom na naše roky vzdelávania a prípravy v seminári a úctu, ktorú nám ľudia často ponúkajú, sa do nášho myslenia môže ľahko vkradnúť klam, že – otec vie najlepšie – .“

Koho konkrétne sa má týkať toto „načúvanie“, ktoré má zrejme nahradiť načúvanie Cirkevným Otcom, Učiteľom a celkovej Tradícii? Čítajme a učme sa:

„Tento prístup – odložiť naše predsudky a skutočne počúvať sa vzťahuje aj na to, ako by cirkevní predstavitelia mali brať ohľad na ľudí v rôznych životných situáciách. Patria sem nielen LGBTQ katolíci, ale aj ľudia, ktorí sú ženatí alebo slobodní, ľudia v takzvaných neregulárnych situáciách, ľudia, ktorí žijú s fyzickým a psychickým postihnutím a ďalší.“

Vcelku logicky prepojil toto „načúvanie“ s výsledkami II. vatikánskeho koncilu:

„Počas posledného desaťročia som si ako arcibiskup Chicaga naplánoval počúvanie s ľuďmi zastupujúcimi všetky tieto skupiny. Tieto rozhovory mi poskytli nový pohľad na pochopenie toho, čo má Cirkev na mysli, keď na II. vatikánskom koncile potvrdila, že „radosti a nádeje, zármutky a starosti ľudí tohto veku, najmä tých, ktorí sú chudobní, sužovaní, to sú radosti a nádeje, zármutky a starosti Kristových nasledovníkov. Vskutku, nič skutočne ľudské nedokáže vyvolať ozvenu v ich srdciach. (Gaudium et spes, #1)“

Kardinál sa možno bude čudovať, ale boli takí, čo už v roku 1965 tušili a hovorili, že presne toto „načúvanie“ a týmto skupinám mal na mysli II. vatikánsky koncil. Na veľké počudovanie, zo súčasného pohľadu, keď to vtedy niekto povedal, tak sa na neho pozerali ako na blázna alebo schizmatika.

No a čo sa dozvieme ešte od kardinála Cupicha? Nič nové – Cirkev ubližuje, zraňuje a týra:

„Drvivý počet LGBTQ katolíkov, ktorých som stretol, mi povedal, že trpia pocitom odcudzenia práve preto, že sa cítia preventívne súdení a vylúčení. Bolesť je obzvlášť ostrá, keď ju zažijú v ich rodinách alebo medzi tými, ktorí boli ich priateľmi. To platí aj vtedy, keď to zažívajú ako členovia svojej vlastnej (?)Cirkvi. Rozprávajú príbehy o vylúčení, dokonca o vyhodení z rodinných domov, keď rodičom povedali o svojej sexuálnej orientácii. Cítili sa v Cirkvi nevítaní a dokonca hovorili o tom, že im bol odmietnutý krst a prijatie do katolíckych škôl pre deti, ktoré adoptovali. (Ale, ale, tak tu sa už akceptuje adopcia detí homopármi?; pozn. red.)Jedna osoba mi povedala, že spôsob, akým boli vyhnaní, vylúčení a dokonca nenávidení, ich viedol k záveru, že to, že sú gaymi, z nich urobilo novodobých malomocných. Je tragické, že tento druh odcudzenia môže viesť k samovražedným myšlienkam.“

Otec kardinál sa tak pozitívne rozcítil z adopcie detí homopármi, že nehladiac na to, čo z nich bude, na mravné ohrozenie ich výchovy, ako ani na čoraz škandálnejšie odhalenia o zneužívaní týchto detí adoptívnymi rodičmi, píše:

„Mnohí LGBTQ ľudia sa tiež učia a vedia, čo je to obetavá láska, keďže preberajú úlohu rodičov detí, ktoré by inak nemali domov.“

Došlo aj na obhajobu ich pohlavných stykov a intimity:

„V mojich rozhovoroch s katolíkmi LGBTQ je skôr jasné, že kladú vysokú prioritu na prejavy lásky a intimity, ktoré sú v súlade s cirkevným učením. (???) V skutočnosti majú tendenciu vnímať vzťah s partnerom ako pokus o nastolenie stability vo svojom živote tvárou v tvár promiskuite, ktorá je niekedy prítomná v gay aj hetero komunite.“

Skutočne by sme radi poznali to cirkevné učenie, ktoré je v súlade s homosexuálnymi prejavmi lásky a intimity. Lenže, asi ešte nie sme na konci synodálnej dialektiky a tak vlastne nemôžeme teraz s určitosťou povedať, ako bude to „cirkevné učenie“, po poriadnom hermeneuticko-kontinuálnom zvážení, nanovo vyzerať.

Jedného dňa sa možno prebudíme, podobne ako pri Fiducia supplicans a prekvapení zistíme, že sme so svojimi manželkami žili v nemravnom monogamnom zväzku, plnom nenávisti a netolerancie.

BM

Zdroj: Outreach, titulný ilustračný obrázok, zdroj – wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)