Vianoce, čas požehnaný

Matej Gavlák
23. decembra 2024   Spoločnosť

Sviatky pokoja vo svete zmietanom búrkami nepokojov. Len v ťažkých dobách, ako je teraz tá naša, vieme lepšie doceniť a uvedomiť si, aký nesmierne veľký dar nám Pán Boh v podobe Vianoc dáva.

Opak dnešného sveta

Naša planéta je najmenej posledných 4 – 5 rokov skutočne zahalená v akejsi temnote. Prežili sme covid i lockdowny, no ak si niekto myslel, že nastane pokoj, veľmi sa mýlil: prišla vojna na Ukrajine. A táto vojna ďalej trvá, no nielen to – rozpútala sa vojna v Pásme Gazy a ako píšem tieto riadky, tanky postupujú aj údoliami Libanonu. Nad tým všetkým sa vznáša temný mrak možnej väčšej vojny, do ktorej by sa mohli zapojiť všetky väčšie mocnosti sveta – a spolu s nimi aj ich menší spojenci. Ani v krajinách samotných nepanuje pokoj, veď na Slovensku bol tento rok spáchaný atentát na premiéra!

A tu zrazu, uprostred vojnového lomozu, nenávistného kriku a hádok prichádza… tichá noc.

Ľudia pohrúžení do každodenných bojov sa zrazu zastavia a s nemým úžasom pozerajú na tú scénu. Ticho prehlušilo vojnový lomoz, nábožné piesne znejú hlasnejšie ako dunivé zvuky tankov, malé dieťatko v jasličkách priťahuje väčšiu pozornosť ako postupujúce armády. Svet sa zastavil. Aspoň na na malú chvíľu.

Vždy to tak bolo. Pamätné sú Vianoce roku 1914, kedy znepriatelené armády Veľkej Británie a Nemecka nielenže prestali bojovať, ale ich vojaci povychádzali zo zákopov a spoločne, doslova ruka v ruke spievali koledy. Aký to zázrak! Tieto národy boli už v tom čase veľmi bezbožné. Nemecký militarizmus poháňal obdiv k pohanskej kultúre starých Germánov, britský militarizmus zas láska k peniazom. Toto ich viedlo do vojny, toto ich viedlo k zabíjaniu sa navzájom. No bol to práve malý Ježiško v jasličkách kvôli komu odhodili svoje zbrane. Toto dieťatko je mocnejšie ako démon vojny a mamony.

Celý rok sme mohli vidieť zábery plačúcich detí. Vianoce sú možno jedinou radosťou, ktorú títo najmenší a nevinní v celom roku majú. Aj keby nedostali žiaden darček, predsa dostávajú dar najväčší: Stvoriteľa a Spasiteľa sveta uloženého v jasličkách. Tak je. Betlehem. Len letmý pohľad na toto malé umelecké dielo upokojuje a lieči rozorvaného ľudského ducha. Koho by nepotešili oslík, kravička, pastieri s palicou a baránkami, Mária, Jozef a Ježiško uprostred? Narodené dieťatko je víťazstvom života vo svete, ktorý si obľúbil smrť v nespočetných podobách.

Vskutku, Ježiško je pravým opakom dnešného starnúceho, unaveného, sebanenávidiaceho a predovšetkým v hriechu ponoreného sveta. Jeho detská ručička, ktorú nám z jasličiek podáva, nám opätovne dodáva silu a pripomína nám, že tento svet je v skutočnosti krásnym miestom, ktoré dal sám Boh človeku – pretože nás tak miluje, že nám ešte aj svojho jednorodeného Syna poslal. A Ježiš nesklame: vykúpi a očistí nás – opäť budeme čistí a nevinní ako je On a akými sme my sami boli pri narodení.

Čas odpustenia

Ježiš sa v tento čas pripomína, že On je skutočným Bohom. Kto to môže poprieť? Stačí si pozrieť zábery z Japonska, Číny, Blízkeho východu. Takmer všade slávia Vianoce – a ani sami nevedia prečo. Či svet slávi nejaký iný sviatok tak masovo spojený napríklad s Budhom? Hare Krišnom? Alahom? Nie! Nie, celý svet slávi narodenie Ježiša Krista, jediného Spasiteľa, Stvoriteľa nás všetkých. Aj tí Aziati to musia niekde v hĺbke duše cítiť – Budha nás nespasí; Alah nás nestvoril.

A vidno to aj v našich vlastných slovenských rodinách. Ľudia, ktorí nechodia do kostola ako je rok dlhý, naraz sa tam objavia. Aj tí najväčší neznabohovia sa zastavia pri Betleheme a hľadia naň v tichej bázni. Oni to vedia: že Ježiš je skutočný, že Vianoce nie sú len nejakým umelým výmyslom, ale skutočnou oslavou narodenia Boha. Problém týchto ľudí nie je to, že by neverili v Ježiša – ich problém je, že sa o Neho zaujímajú iba v jeho narodeninový deň. Pán nás pritom volá k sebe po celý rok. Ale Vianoce sú časom zvlášť požehnaným.

Je to čas zázrakov, čas odpustenia, čas lásky. Koľkí ľudia si po dlhých rokoch odpustili v tento čas! Koľkí sa stretli prvýkrát po rokoch! Kristus nás spája; i my odhadzujeme staré spory a spoločne sa stretávame pri vianočnom stromčeku. Vianoce sú kúskom Neba v tomto blúdiacom svete, ktorému je sympatickejšie Peklo.

Vianoce sú časom rodiny. Aké rozbité sú aj tie naše! Svet a diabol ich drvia na prach, spôsobujú nenávisť medzi manželmi, odcudzenie medzi rodičmi a ich deťmi, zabudnutie na starých rodičov. Vianoce naše rodiny opäť spájajú. Niet sa čo čudovať, že tie najkrajšie rodinné filmy vždy rozprávajú o Vianociach: otec v bláznivom pletenom svetri montuje svetielka pred domom, mama v slávnostných šatách plne zamestnaná prípravou slávnostnej večere v kuchyni, starí rodičia spomínajú na staré časy, deti konečne odlepené od svojich mobilov – a všetci smerujú k jednému veľkému rodinnému stolu. Nechýba ani spoločná modlitba a celá kopa milých situácií.

Vianoce uchovávajú národné zvyky

Hovoria nám, že kresťanstvo zanikne. Že neprežije novú dobu vedeckého ateizmu. Odhliadnuc od toho, že toto hovorili už komunisti (súčasní progresívci sú ich duchovnými potomkami), možno sa skutočne, na čas, stane kresťanstvo záležitosťou posledných „pár“ jednotlivcov. Ale ak niečo z kresťanstva určite prežije, budú to Vianoce. Čas, kedy sa aj najväčší neznabohovia pýtajú sami seba, či predsa len niečo medzi nebom a zemou neexistuje.

A možno to budú Vianoce, čo národy raz opäť pritiahne späť ku Kristovi. Veď pravda sa nedá zničiť, len na nejaký čas potlačiť.

Vianoce však neoživujú iba vieru našich otcov; oživujú aj našu starobylú kultúru. Slovenská kultúra je, podobne ako katolícke náboženstvo, pod hrozným ideologickým útokom. Niet sa čo čudovať: veď naše národné zvyky sú s naším náboženstvom úzko prepojené. Kto chce zlikvidovať jedno, musí zlikvidovať aj to druhé.

Ako náboženstvo tak aj kultúru sa pokúša zničiť svetoobčianska ideológia, podľa ktorej už náboženstvá ani národné hranice netreba. Všetci máme byť rovnakí, vyzerať rovnako, rovnako myslieť. Žiadne kultúrne odlišnosti sa nepripúšťajú, náboženstvo je nutné zlo, podľa týchto cudzokrajných ideológií.

Ježiš je víťaz

A čo by vlastne bola zima bez Vianoc? Dlhé ročné obdobie – rovnako dlhé ako ostatné tri dokopy! –, ktoré je zároveň obdobím najťažším. So zimou i chladom prichádzala temnota a hlad. Február sa v poľštine povie „luty“. A „luty“ znamená niečo veľmi ťažké, niečo, čo sa dá prežiť len s tým najväčším vypätím síl.

Britský spisovateľ Ken Follett napísal trojdielny román o dejinách 20. storočia. Druhá kniha v poradí rozprávajúca o hrôzach druhej svetovej vojny nesie názov „Zima sveta“. Tento názov jasne vyjadruje, že zima je temným obdobím, dobou smrti, beznádeje, smútku.

Teda… bola by. Vianocami Boh pretvára to najtemnejšie obdobie v roku na to najkrajšie. Temnotu poráža svetlo vychádzajúce z maštale, mrazivé ticho sa skláňa pred rozozvučanými zvonmi kostolov a smrť uteká pred dieťatkom, ktoré sa v tú noc narodilo.

Ježiš na Veľkú noc poráža kráľovstvo démonov v tomto svete; avšak ešte predtým na Vianoce porazil kráľovstvo temnoty a nekončiaceho mrazu.

PDF (formát pre tlač)