Portál Nové mesto píše, čo má zmeniť synodálnosť aj na Slovensku: Uzdravenie „chradnúcej“ Cirkvi, lepšie prijímanie LGBT ľudí aj rozvedených, viac dialógu…

23. decembra 2024   Krátke správy

Portál Nové mesto, poprednú baštu slovenského cirkevného progresivizmu a liberalizmu zaiste netreba našim čitateľom predstavovať. V priebehu niekoľkých rokov sa spolu s rovnomenným vydavateľstvom dokázal zapísať do povedomia čitateľov aj účasťou na týchto aktivitách:

https://christianitas.sk/bulvar-informuje-o-zakaze-knihy-od-arcibiskupa-oroscha/

https://christianitas.sk/komisia-kbs-zamietla-knihu-laske-sa-treba-ucit/

https://christianitas.sk/kontroverznu-knihu-o-sexualnej-vychove-biskupi-najprv-odmietli-teraz-ju-zase-povolili/

https://christianitas.sk/fokolarinsky-casopis-nove-mesto-sa-rozhorcuje-nad-homofobnymi-a-xenofobnymi-vyrokmi-ministerky-kultury-lgbt-propaganda-mu-neprekaza/

Netreba ani dodávať, že portál Nové mesto je nadšeným zástancom súčasného synodalizmu a preto neprekvapuje, že s nádejou hľadí do synodálnej budúcnosti Cirkvi na Slovensku. V rámci tejto nádejnej transformácie našej cirkvi z tradičného na synodálny model sa na portáli Nové mesto zamysleli v predvianočnom sumarizujúcom článku nad tým, čo všetko sa musí na Slovensku v Cirkvi zmeniť, aby sme boli hodní nových synodálnych parametrov:

https://nm.sk/co-zmeni-synoda-v-zivote-cirkvi-a-bezneho-cloveka/

V článku zaiste čitateľov zaujmú niektoré paradoxy, ale aj otvorené progresivistické tendencie. Pozoruhodné sú napríklad sťažnosti na upadajúci charakter kresťanského života medzi katolíkmi a pokles vplyvu Cirkvi na spoločnosť. Autorka článku Mária Kohutiarová zrejme nepostrehla, že od zásadných zmien v Cirkvi, ktoré sa udiali v 60. rokoch minulého storočia a ktoré mali podľa všetkých ich obhajcov a presadzovateľov priniesť nebývalý rozkvet Cirkvi, už ubehlo 60 rokov ich praktickej aplikácie. Ako je teda možné, že maľuje taký neutešený obraz Cirkvi? Kde je onen sľubovaný rozkvet, práve taký, na ktorý dnes prisahajú zástancovia synodálnosti? Kde sú sľubované „nové Turíce“?

„Sme znamením spoločenstva, prijatia, komunikácie, blízkosti, pomoci, otvorenosti voči druhým? Túžime prehlbovať svoje poznanie Boha? Je vrcholom každého nášho dňa Eucharistia? Dokážu iní žasnúť nad našou radosťou zo života a istotou z Božej blízkosti a lásky?

Ak by sme boli pravdiví, odpoveďou drvivej väčšiny z nás na tieto otázky by bolo viac „nie“ ako „áno“. Nečudo, že nie sme uveriteľní ani ako Cirkev. Nie je nám čo závidieť. Nie sme inšpiratívni natoľko, aby sa ľudia túžili k nám pridať. Nie sme verní, nežijeme autenticky tak, aby si nás druhí vážili a naše slová aj život si zasluhovali rešpekt. Miesto „bledých katolíckych líčok“ máme bledú a nechutnú dušu a život.

Problémom je, že sme opustili ideál, uspokojili sme sa s priemernosťou. Nepoznáme svoju vieru (často ani základy) a často robíme kompromisy, ktoré do života viery vôbec nepatria. Tým, čo žijeme, napĺňame iný verš Písma: „že si vlažný, ani horúci, ani studený, už-už ťa vypľúvam z úst“ (Zjv 3,16).

Synoda nám teda podáva prvú pomoc. Má sa stať nemocnicou, kde môže chradnúca Cirkev dostať bajpas a stať sa tým, čím má byť.“

– Ako to? Po 60 rokoch intenzívnej pokoncilovej práce Cirkev „chradne“ a potrebuje nejaký „bajpas“? Katolíci dokonca „nepoznajú svoju vieru, často ani základy“? Zvláštne, že predtým poznali svoju vieru a ešte boli za ňu ochotní aj trpieť a zomierať počas komunistického teroru. Ako si vysvetliť tento paradox, po 60 rokoch inovácií?

A ako má vyzerať to uzdravenie? Tu sú niektoré synodálne recepty, údajne nové. V skutočnosti však len počujeme presne tie isté frázy, aké v Cirkvi kolujú od 60. rokov. Ergo, čo nové sa vlastne má diať?

Za zásadný liek je považovaná „schopnosť viesť dialóg“. Avšak chcú nám snáď synodálnici z Nového mesta naznačiť, že Cirkev pod vedením Pavla VI. a Jána Pavla II. neviedla dialóg?

„Akútnu potrebu naučiť sa počúvať, prijímať, rešpektovať a dobre komunikovať už Cirkev pociťuje dlho, synoda ju len oficiálne pomenovala.“

– Znamená to snáď, ak tomu dobre rozumieme, že Cirkev 60 rokov nepočúvala, neprijímala a dobre nekomunikovala?

Nasledujú sťažnosti na rozdelenie v Cirkvi. Avšak kto toto rozdelenie odštartoval? Ten, kto nanucuje zmeny, alebo ten kto na ne len reaguje?

„S týmto máme problém už aj my veriaci medzi sebou navzájom. Tí, čo sú proti prijímaniu na ruku, sa krivo (?) dívajú na tých, čo to robia inak. A to sú tu ešte prijímajúci pokľačiačky… Spôsob prijímania je len jeden dôvod rozdelenia a v cirkvi na Slovensku je ich až priveľa. Ak by sme vošli do reality mnohých farností, našlo by sa týchto dôvodov ešte oveľa viac.“

Niečo tu však nesedí, veď ohľadom prijímania tu do roku 2020 žiadne rozdelenie nebolo a vzhľadom na to, že veriaci boli ubezpečovaní, že sa všetko po covide vráti do starých koľají, ani byť nemuselo. Kto teda spôsobil ono rozdelenie? Kto šikanoval tých, čo chceli prijímať do úst? Kto ich démonizoval priam ako porušovateľov 5. prikázania a nezodpovedných šíriteľov smrti? Koľko „lásky“ a „prijatia“ zažili od synodálnych katolíkov práve títo spolubratia? Boli to skutočne tí, čo chceli prijímať do úst, kto sa začal „krivo“ pozerať na tých, čo prijímali na ruku? Nebolo to naopak?

Lenže „láska“ a „prijatie“ je v synodálnej Cirkvi vyhradené pre úplne iné segmenty spoločnosti, než sú tradicionalistickí kverulanti. Čítajme Nové mesto a učme sa:

„Osobitnou kapitolou, ktorá nám robí ťažkosti, je prijať tých „zvonku“, tých, čo sú iní. Politicky, sexuálnou orientáciou, životným štýlom…

Stále však máme pred sebou ako Cirkev rezervy, predovšetkým v prijímaní ľudí s inou sexuálnou orientáciou, či ľudí zranených skúsenosťou pornografie alebo povrchných vzťahov bez konca.“

No a samozrejme, nemôže chýbať osvedčené klišé všetkých modernistov (a protestantov) – snaha hrať sa po 2000 rokoch organického vývoja na „prvotnú Cirkev“, osvedčená to páka cirkevného archeologizmu, ktorý kritizoval napr. Pius XII. v encyklike Mediator Dei a ktorá sa pod maskou prvotného kresťanského nadšenia snaží odbúrať cirkevnú tradíciu:

„Viete si predstaviť, ako by vyzerala práve tá vaša farnosť, ak by žila ako prvotná Cirkev? Nie, nie je to fantazmagória – je to úloha, misia a poslanie, zverené krstom nám všetkým. Ostáva už len jedna úloha – bez ohľadu na to, či som kňaz, rehoľník, laik, manžel, rozvedený, ovdovený, slobodný, hľadajúci, dospievajúci či chorý – prijať túto úlohu a odvážne sa jej venovať.

Je to reálne a dá sa to zmeniť. Vzorom môže byť aj situácia vo Francúzsku, kde už dlhodobo vznikajú spoločenstvá v preriedených (Ako to? Veď mali bujnieť a vzrastať vďaka „novým Turíciam“. A to má byť náš vzor?; pozn. red.) farnostiach naprieč vekom, vzdelaním a spoločenským statusom. Tie skutočne premieňajú svojich členov, farnosť aj jej okolie. Aj ich svedectvom a dôsledkom modlitieb týchto farských komunít je neuveriteľný nárast (? Nárast? Najprv sa niečo nechá padnúť na dno a potom sa s nadšením píše o náraste, ktorý predstavuje len zlomok niekdajších krstov?; pozn. red.) krstov mladých ľudí.“

Lenže my už poznáme plody týchto „fantazmagórií“ a paradoxne ich opísala samotná autorka. Takže teraz zrejme budeme ďalších 60 rokov nadšene reformovať, aby nám potom o 60 rokov súčasní synodálnici priniesli ďalšiu reformu a „nemocnicu“ na „chradnúcu“ Cirkev a stále sa tvárili, že za všetko môže tá netolerantná stará Cirkev?

BM

Zdroj: Nové mesto, titulný ilustračný obrázok, zdroj – Pexels

PDF (formát pre tlač)