Kliatba ôsmeho desaťročia – Hrozí štátu Izrael podobný zánik ako starozákonným kráľovstvám?

Jozef Duháček
15. novembra 2024   Politika   Komentár

Proroctvá v Starom zákone hovoria, že pád izraelského kráľovstva bude mať vnútorné príčiny a bude spôsobený konfliktmi medzi izraelskými kmeňmi, a nakoniec Boh urobí to, čo aj urobil. A preto sa rozpadlo kráľovstvo kráľa Šalamúna. Tieto proroctvá sa na počudovanie dnes opätovne skúmajú vo verejnom diskurze izraelských politikov, pretože dnes sa Izrael približuje ku koncu ôsmeho desaťročia svojej existencie, a mnohí sú zmietaní obavami z vnútorných rozporov v izraelskej politike.

Menachem Rahat, židovský politológ, napísal v texte pre mizrachi.org text, v ktorom sa tejto témy dotýka. Hovorí, že palestínske zločinecké gangy nie sú skutočnou hrozbou pre suverénny židovský štát. Omnoho nebezpečnejšie a strašnejšie pre jeho budúcnosť je rozdelenie a polarizácia v izraelskej spoločnosti.

Tá istá bratovražedná nenávisť, ktorá prišla na svet v časoch Kaina a Ábela, ktorá sa opakovala v živote Izáka a Izmaela a Jakuba a Ezaua, a znova explodovala vo vzťahu Jakubových synov voči Jozefovi – táto nenávisť podľa Rahata horí medzi Židmi aj dnes a hrozí, že zničí sionistický štát.

Rahat si spomína na temnú predpoveď bývalého tuniského prezidenta Habiba Bourguibu: „Arabi by nemali s Izraelom bojovať; Židia sa vo svojich vnútorných sporoch zničia sami.“

Štát Izrael, ktorý v máji oslávil svoje 76. narodeniny a nachádza sa vo ôsmom desaťročí svojej existencie, je dnes v nebezpečenstve bratovražednej vojny oveľa viac, než kedykoľvek predtým, hovorí Rahat a varuje:

Je to chvíľa, kedy by sa mali Židia poučiť z histórie, než sa zničia navzájom v ohni nenávisti. Z dejín sa majú čo učiť. Už dvakrát existovali dve suverénne židovské kráľovstvá, a počiatok pádu oboch kráľovstiev pozorujeme vo ôsmom desaťročí ich existencie. Obe kráľovstvá pretrvali približne 220 rokov, ale začiatok ich konca sa – s neuveriteľnou presnosťou! – udial vo ôsmom desaťročí ich suverenity. Je povinnosťou Izraelčanov tu a teraz zabezpečiť, aby sa nezopakoval strašný scenár, ktorý sme už dvakrát videli.

Prvý suverénny židovský štát, ktorý založil kráľ Dávid, dosiahol fenomenálne úspechy a prežil jednotný 80 rokov. V 81. roku, v dôsledku vnútorných konfliktov, sa kráľovstvo Dávidovho domu rozpadlo na dve samostatné kráľovstvá Judeu a Izrael, a tak začal jeho pád. Počas tohto procesu sme stratili milióny našich bratov, členov Desiatich kmeňov, ktorí, podľa rabína Akivu, „sa už nikdy nevrátia“.

Druhým židovským štátom bolo Hasmonejské kráľovstvo v období Druhého chrámu. Existovalo 77 rokov ako jednotné a suverénne kráľovstvo. Vo ôsmom desaťročí svojho života bolo toto kráľovstvo roztrhané vnútornými spormi, ktoré priviedli zástupcov oboch táborov, ktorí si nárokovali korunu, aby sa obrátili na rímskeho veliteľa Pompeia, ktorý bol práve v Sýrii, a obaja sa domáhali toho, aby z nich Pompeius urobil rímskych vazalov. A tak sa suverénny hasmonejský štát stal degradovaným protektorátom Ríma, zbavený hrdinskej židovskej suverenity, pripomína Rahat.

Založenie štátu Izrael pred 76 rokmi je tretím pokusom prekonať „kliatbu ôsmeho desaťročia“, ktorá zničila dva predchádzajúce židovské štáty. Momentálne sme v strede nášho tretieho pokusu, ale nie je isté, či ho prežijeme. Pred našimi očami sme svedkami bratovražednej nenávisti – a teraz naozaj nezáleží na tom, kto to začal, pretože obe strany nesú rovnakú zodpovednosť za hrozný spoločenský chaos, ktorý nás rozleptáva, presne ako predpovedal Bourguiba. Všetky varovné signály národnej katastrofy svietia na červeno. A za žiadnych okolností nepočítajte so šancou na štvrtý pokus, apeluje na spoluobčanov Rahat.

Aké je to zaklínadlo, ktoré spôsobuje krízu a rozpad kráľovstiev vo ôsmom desaťročí?

Dejepisci ukazujú na niekoľko faktorov, ktorých kumulatívny účinok môže viesť k tejto kríze. Jedno vysvetlenie znie, že vo ôsmom desaťročí národ prichádza do tretej generácie. Kým prvá a druhá generácia si plne uvedomujú veľkú zodpovednosť, ktorá je na nich, a sú pripravené obetovať sa a urobiť veľké ústupky pre dobro národa („Hocičo, len nie občiansku vojnu!“, povedal Menachem Begin po Ben Gurionovom útoku a potopení Altaleny), členovia tretej generácie považujú existenciu národa za samozrejmosť a sústreďujú sa na obmedzenú agendu svojej vlastnej frakcie.

Presne toto sa dnes podľa Rahata deje. Tsunami nenávisti a frakcionizmu môže spôsobiť, že vízia Tretieho chrámu sa zrúti. Väčšina izraelských vodcov v kliatbu ôsmeho desaťročia verí.

Z fragmentácie a rozdelenia bývalých židovských kráľovstiev, ktoré začali zanikať v osemdesiatych rokoch svojho života, sa treba poučiť. Toto nie je kázanie židovského rabína a dokonca ani presvedčenie jednoduchého zbožného žida, to sú slová bývalého premiéra a jedného najváženejších vojakov moderného Izraela, Ehuda Baraka.

V článku v novinách Yedioth Ahronoth sa Barak, ľavicový sionista, obáva vnútorného rozkolu v ortodoxnej spoločnosti a nenávisti medzi pravicou a ľavicou, náboženskými a sekulárnymi Židmi, náboženskými sionistami a zbožnými židmi. Každý izraelský premiér sa preto túžil vyhnúť občianskej vojne za svojej vlády a vyhnúť sa kolapsu zvnútra, ako sa prihodil v predchádzajúcich židovských kráľovstvách.

Kliatbu ôsmeho desaťročia však s napätím očakávajú aj Arabi. Mohammad Makram Balawi napísal článok o presvedčení, ktoré panuje medzi veľkou časťou Palestínčanov, že druhá polovica ôsmeho desaťročia štátu Izrael bude začiatkom jeho konca. Píše, že si postupne uvedomil, že aj samotní Izraelčania, či už vedome alebo podvedome, zdieľajú toto presvedčenie a to najmä lídri izraelskej politickej elity, ktorí tento názor berú veľmi vážne.

Podľa Balawiho bol prvý, kto tento názor verejne vyslovil Benjamin Netanjahu, ktorý tvrdil, že jeho pôsobenie ako premiéra je jedinou zárukou pokračovania Izraela aj po ôsmom desaťročí jeho existencie, čo sa žiadnemu židovskému štátu zatiaľ nepodarilo. Potom spomína prejav Naftaliho Bennetta, bývalého premiéra Izraela, počas jeho volebnej kampane v roku 2020, v ktorom odznelo rovnaké posolstvo, keď vyzýval židovských voličov, aby stáli za modrobielou koalíciou, ktorú viedol, aby bezpečne prekonali ôsme desaťročie a zabezpečili pokračovanie štátu Izrael aj po jeho osemdesiatom roku. Spomínaný Ehud Barak, bývalý premiér Izraela, vo svojej reflexii preukázal rovnaký strach o prežitie štátu po ôsmej dekáde. Moslim Balawi upozorňuje, že títo ľudia nie sú rabíni, ktorí veria náboženským poverám, ktoré nemajú žiadnu spojitosť s realitou, ale sú to predovšetkým politickí lídri Izraela.

Kladie otázku, prečo sa objavuje tento strach o budúcnosť, napriek všetkým prejavom vojenskej moci, ktorou Izrael neustále disponuje? Prečo tento strach, napriek všetkému americkému a európskemu finančnému, vojenskému a právnemu krytiu, ktoré spravilo z Izraela entitu nad zákonom a mimo akejkoľvek kritiky, a chráni ho v medzinárodných inštitúciách, vrátane Bezpečnostnej rady OSN a globálnych hlavných médií? Izrael vlastní americké zbrojné systémy, ktoré existujú len v Spojených štátoch a má k dispozícii vojenskú výhodu, ktorú žiadna krajina v regióne nemá, a tou je jadrová zbraň.

Bývalý premiér Izraela, veliteľ jeho armády a jeho najoslavovanejší generál, Ehud Barak, vyzdvihol nebezpečenstvo vnútornej rozdelenosti nad vonkajšie hrozby a označil ho za najväčšie ohrozenie prežitia Izraela. Dokonca ani jadrové ambície Iránu nepovažoval za existenčnú hrozbu. Niet pochýb, že obavy Ehuda Baraka nevznikli len tak. Izrael je entitou plnou kontradikcií, ktoré ľudia ako Netanjahu radi predstavujú ako akúsi benígnu a disciplinovanú rozmanitosť, podobne ako sa to deje v Spojených štátoch amerických. Lenže táto rozmanitosť sa začína vymykať spod kontroly.

Politická scéna v Izraeli je hlboko rozdelená, čo odráža výrazné ideologické, náboženské, etnické a sociálne rozdiely v krajine. Tieto rozpory sú v posledných rokoch čoraz výraznejšie, pričom polarizácia ovplyvňuje nielen politické strany, ale aj verejný diskurz, dôveru v inštitúcie a celkovú súdržnosť izraelskej spoločnosti. Izraelská politická pravica, najmä náboženské a nacionalistické frakcie, sa za posledných niekoľko desaťročí posilnila. Toto krídlo je často reprezentované stranami ako Likud (v súčasnosti ju vedie Benjamin Netanjahu), Shas (náboženská sefardská strana), United Torah Judaism (reprezentujúca ultraortodoxných aškenázskych Židov) a Náboženská sionistická strana (ktorá zahŕňa extrémne pravicové strany, nábožensko-nacionalistické prvky).

Pravica vo všeobecnosti obhajuje silnú bezpečnostnú politiku, rozširovanie osád na Západnom brehu Jordánu a tradičnejší prístup k náboženstvu a kultúre. Izraelská ľavica, aj keď sa zmenšila, je stále aktívna, reprezentovaná stranami ako Meretz a Labouristi. Ľavica má tendenciu zdôrazňovať dvojštátne riešenie s Palestínčanmi, väčší sekularizmus vo verejnom živote a otázky sociálnej spravodlivosti. Ľavica má tiež tendenciu podporovať viac diplomatických vzťahov s arabským svetom a je skeptickejšia k rozširovaniu osídlenia na okupovaných územiach. Napätie medzi týmito frakciami je vysoké, najmä v otázkach bezpečnosti, osád a úlohy náboženstva v politike.

Izraelská náboženská komunita, ktorá zahŕňa ortodoxných Židov aj ultraortodoxných Židov (Haredim), má významný vplyv na izraelskú politiku. Náboženská komunita sa často spája s pravicovými stranami, najmä s tými, ktoré požadujú aby židovské právo (Halacha) zohrávalo ústrednú úlohu v izraelskom verejnom živote. Sekulárni Izraelčania, z ktorých mnohí sú politicky ľavicovo orientovaní, chcú oddelenie náboženstva od štátu a majú tendenciu podporovať politiku, ktorá presadzuje individuálne slobody, občianske práva a sekularizmus. Napätie medzi náboženskými a sekulárnymi skupinami je kľúčovou hybnou silou politického konfliktu v Izraeli, najmä v otázkach ako manželstvo, konverzia, vojenská služba (keďže mnohí náboženskí židia sú oslobodení od povinnej služby) a verejné vyznávanie náboženstva.

Približne 20 % izraelskej populácie tvoria palestínski Arabi, vrátane moslimov a kresťanov. Arabské politické strany, ako Hadash, Ra’am a Balad, zastupujú tieto komunity a obhajujú väčšiu rovnosť, občianske práva a uznanie palestínskej identity. Väčšina populácie, ktorá je židovská, vníma arabskú politickú participáciu podozrievavo, najmä keď arabské strany kritizujú politiku štátu voči Palestínčanom alebo volajú po dvojnárodnom štáte. Toto rozdelenie je prehĺbené pokračujúcim konfliktom Izraela s Palestínčanmi a väčším arabským svetom. Izrael tiež zaznamenal vzostup populistických a extrémistických politických síl, najmä krajne pravicových. Objavenie sa týchto hlasov prehĺbilo rozdiely v izraelskej spoločnosti.

Stručne povedané, izraelská politická scéna je veľmi roztrieštená a hlboko rozdelená. Ideologické rozpory sú značné, pričom každá strana má silné a protichodné názory na otázky, ako je bezpečnosť, náboženstvo, palestínsky konflikt, úloha súdnictva a národná identita Izraela. Toto rozdelenie sa neobmedzuje len na politické strany, ale rozširuje sa aj na širokú verejnosť, čím vytvára atmosféru intenzívneho politického a sociálneho napätia. Nárast populizmu, protesty a neschopnosť vytvárať stabilné koalície tieto rozdiely ešte viac prehĺbili, čím sa budúcnosť izraelskej politiky stala neistou a krehkou, pričom niektorí sa dokonca obávajú, že tieto vnútorné rozpory by mohli ohroziť dlhodobú stabilitu štátu. A situácia graduje.

Yair Netanjahu, syn premiéra Benjamina Netanjahua, v pondelok obvinil izraelskú bezpečnostnú službu Shin Bet z pokusu o zvrhnutie vlády jeho otca a z mučenia vojakov IDF (Izraelské obranné sily). Jeho séria príspevkov na platforme X prišla uprostred vlny vyšetrovaní, ktoré prebiehajú v Úrade premiéra a ktoré sa týkajú únikov tajných spravodajských dokumentov, obvinení, že boli zmanipulované zápisy zo zasadnutí vládneho vojnového výboru a obvinení z vydierania vysoko postaveného vojenského dôstojníka. Štyria členovia IDF a hovorca Netanjahua, Eli Feldstein, boli zadržaní v rámci vyšetrovania krádeže prísne tajných vojenských spravodajských dokumentov.

„Je to tá istá Shin Bet, ktorá zatýka a mučí dôstojníkov IDF za úplné nezmysly, tá istá Shin Bet, ktorá pred pár mesiacmi prepustila gazanského Dr. Mengeleho – riaditeľa nemocnice Šífa – spolu s desiatkami teroristov, s výhovorkou, že vo väzniciach nebolo miesto?“ napísal Yair Netanjahu. V ďalšom príspevku obvinil Shin Bet z pokusu o zvrhnutie jeho otca. „Máme tu, zo strany prokurátorov, médií a súdov, puč proti demokratickému rozhodnutiu ľudu,“ povedal, pričom sa odvolával na súdny proces proti jeho otcovi v prípade obvinení z korupcie. „Ale ešte sme nemali puč proti demokratickému rozhodnutiu ľudu zo strany všetkých spomínaných a ešte Shin Bet a armády.“ „Je to banánová republika, ako Južná Amerika v 60. rokoch,“ napísal mladý Netanjahu, ktorý žije v poslednom roku na Floride.

Zdá sa teda, že s približujúcou sa deviatou dekádou sa vnútorné rozpory stupňujú a obavy z tohto rozdelenia, ktoré má potenciál ohroziť existenciu štátu, v kritickom ôsmom desaťročí, môžu byť na mieste. Nech už je ako chce, aj táto vec je, tak ako všetko, v Božích rukách a ten nakoniec rozhodne, či si Židia udržia svoj štát aj naďalej, alebo použije Arabov a Peržanov (Iráncov), tak ako kedysi použil Asýrčanov a Babylončanov, aby potrestal hriechy tých, ktorí boli kedysi jeho ľudom.

PDF (formát pre tlač)