Maximilián I. Mexický a jeho hrdinská smrť v Mexiku, 2. časť

Branislav Krasnovský
23. októbra 2024   História

predchádzajúca časť:
Maximilián I. Mexický a jeho hrdinská smrť v Mexiku

***

Maximiliána I. Habsburského sme v predchádzajúcej časti opustili v roku 1857, dva roky pred pre Rakúsko tragickou bitkou pri Solferine, ktorá so sebou priniesla pre Rakúsko stratu Lombardska a Benátska. Rakúšania v rokoch 1848/49 ešte uchránili svoju štátnosť, keď porazili s ruskou pomocou maďarské povstanie voči Habsburgovcom (maďarské porážky pre Temešvári a Világoši v roku 1849).

V roku 1849, po porážke maďarského povstania, sa novým cisárom stal František Jozef I., na trón nastúpil vo veku 18 rokov po abdikácii svojho strýka Ferdinanda Dobrotivého. Nový panovník bol konzervatívec a inklinoval k absolutizmu. Medzi oboma bratmi, cisárom Františkom Jozefom I. a Maximiliánom I. Mexickým vládlo určité napätie, pretože nový rakúsky cisár kládol dôraz v prvom rade na porážku revolúcie a revolučného hnutia v monarchii, ktorého súčasťou neboli len Maďari, ale aj Česi, Slováci, Slovinci, Chorváti, Taliani či Poliaci. Naopak Maximilián I. Habsburský nebol až tak konzervatívny a udržiaval tiež priateľské kontakty s Francúzmi, ku ktorým mal veľmi blízko.

Spočiatku sa mladý cisár opieral o ministerského predsedu kniežaťa Felixa Schwarzenberga, no po jeho smrti v roku 1852 sa rozhodol ríšu riadiť sám, čo však nebolo práve najšťastnejšie riešenie, pretože mladý a neskúsený cisár musel zápasiť s množstvom problémov. V roku 1853 na cisára Františka I. Jozefa podnikol atentát maďarský nacionalista János Libényi a len vďaka cisárovmu pobočníkovi Maximiliánovi O´Donnelovi sa cisára atentátnikovi zabiť nepodarilo.

Maximilián Karl Lamoral O’Donnell (1812 – 1895) bol zaujímavou postavou. Rod O´Donnellovcov pochádzal z írskeho Ulsteru, boli to katolíci ako remeň, ktorí svoj pôvod odvodzovali od jedného z legendárnych severoírskych kráľov Nialla Noígiallacha, ktorý žil niekedy na prelome 4. a 5. storočia a podľa írskych legiend sa osobne poznal aj zo svätým Patrikom. Zaujímavosťou je aj to, že dnešná severoírska zástava má v erbe okrem anglického červeného kríža aj červenú ruku, ktorú prijali za svoj emblém severoírski protestanti. Tí však evidentne nevedia, že červená ruka bola v erbe práve Nialla Noígiallacha, katolíka.

Ako rád hovorieva jeden môj známy – írski katolíci v 4. až 6. storočí boli síce trošku svojskí katolíci, nemajúci nikdy príliš ďaleko od toho, aby siahli po zbrani, no v porovnaní s modernistami a filosodomitmi typu P. Jamesa Martina SJ a Timothyho Radcliffa OP to však boli napospol milí a naozaj sympatickí ľudia.

Keď v 17. storočí Oliver Cromwell dobyl celé Írsko, nastala v krajine doba brutálneho anglikánskeho temna. Anglikáni vraždili a prenasledovali katolíkov, rod O´Donnelovcov z Írska emigroval do Francúzska, kde sa spoločne s inými írskymi emigrantmi začali zapájať do tridsaťročnej vojny.

Bojovali zásadne na katolíckej strane a ich jednotky sa začali označovať ako „divoké husi“, čím narážali na v 17. storočí známu poveru, že divoké husi nemajú domov, a preto neustále migrujú zo severu na juh a z juhu na sever. Väčšina írskych žoldnierov vstúpila do služieb Habsburgovcov a spoločne s vojakmi Gottfrieda Heinricha Pappenheima, blízkeho priateľa maršala Johanna Tserclaesa de Tilly zlikvidovali v Chebe aj zradcu generála Valdštejna pri jeho úteku ku Švédom v roku 1634.

Tu by som sa opäť na chvíľočku zastavil, pretože som opäť v mysli odbehol do môjho obľúbeného 17. storočia, medzi milé a sympatické katolícke osobnosti vtedajšej doby, ktoré žili živú a hravú katolícku vieru, a keď to bolo naozaj nutné, s noblesou typickou pre bojovných katolíkov tohto obdobia oboznamovali rôznych duchovne zmätených, ideovo či intelektuálne nesúrodých a pomýlených nešťastných náboženských tmárov z iných kresťanských denominácii s ideálmi katolicizmu a katolíckymi maniermi, ktorí nemali to šťastie byť katolíkmi, pretože ich nešťastní rodičia v 16. storočí uverili bludom všeobecne známeho odpadlíka, augustiniánskeho mnícha Martina Luthera a ktorým neprekážala ani jeho manželka, tiež odpadnutá od viery, bývalá katolícka cisterciánska mníška Katarína von Bora (mohol by som teraz do článku zaradiť obrázok Martina Luthera či Kataríny von Bora, ale to by sa moje katolícko-barokové srdce zarmútilo, preto radšej dám opäť môj obľúbený obraz umierajúceho von Pappenheima, stretávajúceho sa s modliacim sa duchom priateľa maršala Tillyho).

Takže sa našim čitateľom za kratučkú vsuvku zo 17. storočia ospravedlňujem a vraciam sa späť k rodine O´Donnelovcov, ktorí za svoje hrdinstvo získali v habsburskej monarchii nemalé majetky a stali sa súčasťou vysokej nobility (podobne ako napríklad talianski Montecuccoliovci, Caraffovci, belgickí Tillyovci či carignanskí grófi zo Soissoons, z rodu ktorých pochádzal známy turkobijca Eugen Savojský).

O´Donnelovci potom verne slúžili habsburským cisárom vo všetkých konfliktoch 18. a 19. storočia (vojna o rakúske dedičstvo, Sedemročná vojna, vojny proti Francúzskej republike, napoleonské vojny, revolučné vojny 1830, 1848/49, krymská vojna, rakúsko-pruská vojna roku 1866 a pod.) a habsburskí cisári svojim Írom dôverovali.

Aby sme to zhrnuli, Maximilián Karl Lamoral O’Donnell teda pochádzal z írskej šľachtickej dynastie O’Donnell z Tyrconnell a bol takmer o 20 rokov starší ako František Jozef I. Napriek tomu však patril k najbližšej suite mladého habsburského cisára a tiež dozeral na jeho bezpečnosť.

O tom, že bol O´Donnell skutočne mužom na svojom mieste svedčí aj skutočnosť, že 18. februára 1853 zmaril atentát maďarského atentátnika Jánosa Libényiho, bývalého dôstojníka maďarských husárov, ktorý vo Viedni zaútočil na cisára a bodol ho zozadu nožom do krku. Cisára zachránila len skutočnosť, že jeho vojenská uniforma tej doby mala vysoký a pevný golier, a rýchla reakcia Maximiliána O´Donnela, ktorý úderom zastavil atentátnika. Následne na atentátnika zaútočil okoloidúci muž menom Dr. Josef Ettenreich, ktorý zaskočeného atentátnika zvalil na zem a obaja muži potom spoločne Jánosa Libényiho zatkli. Atentátnik dostal trest smrti (atentátnikovej matke priznal František Jozef I. malú rentu, pretože stratila syna živiteľa), a Josef Ettenreich bol povýšený do šľachtického stavu.

Po atentáte na cisára Františka I. Jozefa jeho brat, arcivojvoda Maximilán vyzval kráľovské rodiny Európy na poskytnutie votívnych darov na výstavbu nového kostola na mieste útoku. Kostol bol skutočne postavený, dnes sa nachádza na známej Ringstrasse v blízkosti Viedenskej univerzity a je známy ako Votivkirche.

Pri svojich potulkách po Viedni som samozrejme navštívil aj toto miesto, pretože už ako študent na vysokej škole som poznal temný príbeh atentátu na Františka Jozefa I. Len malá poznámka na okraj – je zaujímavé, že mnohými atentátnikmi sú práve rôzne vyšinuté liberálno-modernisticko-progresívne kreatúry, ktoré majú plné ústa rečí o ľudskosti, humanite, slobode a ľudskej dôstojnosti či dokonca tolerancie, pričom medzi krajiny, kde prišlo k atentátu na politické osobnosti už patrí aj Slovensko. Evidentne platí, že cesta do Pekla býva vydláždená tými najlepšími úmyslami.

Votivkirche začali budovať na základe neogotického projektu v roku 1856, pričom vzorom boli katolícke chrámy v Oxforde a Cambridge. Kostol bol dokončený v roku 1879 a slávila sa v ňom strieborná svadba cisára Františka Jozefa I. a cisárovnej Sissi. Kostol bol jednou z prvých budov na dnešnej Ringstrasse, postavený bol z bieleho pieskovca, ktorý však dnes potrebuje špeciálnu starostlivosť, napriek tomu sa sfarbil podobne ako pieskovec na známom Stephansdome.

Ako mi raz povedal so smiechom jeden z mojich viedenských priateľov, bystrým Američanom sa pomerne často stáva, že si mýlia Stephansdom a Votivkirche kvôli podobnému architektonickému štýlu, Američanov však treba hodnotiť podľa miernejších kritérií ako Európanov (najmä v poslednej dobe však badám, že rozdiel medzi inteligenciou Američanov a Európanov sa najmä u mladej generácie začal povážlivo zmenšovať…). Na tomto mieste sa však nechcem podrobnejšie rozpisovať o Votivkirche, rád by som sa totiž tomuto chrámu, ak Pán Boh dá, venoval v niektorom samostatnom článku venovanom katolíckej sakrálnej architektúre.

Budúci mexický cisár Maximilián I. Mexický veľmi neveril, že sa podarí neoabsolutizmus v habsburskej monarchii udržať, tak ako si to predstavoval František I. Habsburský. A ukázalo sa, že sa v podstate nemýlil, pretože známy Bachov absolutizmus (ktorý zosilnel po ruskej porážke v Krymskej vojne 1853 – 1855) sa podarilo udržať len do porážky habsburských vojsk v bitke pri Solferine, ktorú Maximilián I. Habsburský znášal veľmi ťažko.

V tejto bitke sa stretli sardínsko-piemontské a francúzske jednotky s počtom približne 138 000 mužov s proti habsburským jednotkám s počtom 129 000 mužov. Francúzi a Taliani porazili Rakúšanov, bitka sa odohrala 24. júna 1859. De facto však išlo o tri bitky – pri Solferine, Guidzzole a San Martine. Rakúšania bojovali nesmierne udatne, celkovo sa počas tohto ťaženia udatne predviedol 11. peší pluk z Písku, ktorý s počtom 6 000 mužov udatne odolával útokom 30 000 Francúzov. Zahynulo približne 850 českých vojakov pluku, bojové pozície však neopustili. Rakúšanom následne však nepomohla ani udatnosť zboru Ľudovíta von Benedeka, ktorého 25 000 vojakov odolávalo takmer dvojnásobnej presile Francúzov a Piemonťanov. Po 15 hodinách urputných bojov museli Rakúšania, ktorým sa minulo takmer všetko strelivo, ustúpiť.

Uvedená bitka pri Solferine je známa tiež tým, že práve tu vznikol Červený kríž. Jeho zakladateľ, Švajčiar Jean Henri Dunant napísal v roku 1862 knihu Spomienky na Solferino a predstavil v nej svoje myšlienky ohľadom vzniku medzinárodnej organizácie, ktorá by pomáhala raneným vojakom. V dňoch 26. až 29. októbra 1863 sa jeho predstavy stali skutočnosťou – v Ženeve sa uskutočnila konferencia 16 európskych krajín a vznikol Medzinárodný výbor Červeného kríža.

Na okraj ešte skutočnosť, že bitky pri Solferine sa osobne zúčastnil aj cisár František Jozef I., ktorý bojoval spoločne so svojimi jednotkami na vojnovom poli napriek tomu, že ho od toho odhovárali viacerí rakúski hodnostári, vrátane jeho brata Maximiliána I., budúceho mexického cisára.

(Pokračovanie)

Titulný ilustračný obrázok, Cesare Dell’Acqua, Mexická delegácia ponúka Maximiliánovi Rakúskemu mexický trón, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)