Katolícky landsknecht Georg Frundsberg, III. časť

Branislav Krasnovský
2. októbra 2024   História

predchádzajúce časti:
Katolícky landsknecht Georg Frundsberg, I. časť
Katolícky landsknecht Georg Frundsberg, II. časť

***

Hneď na začiatku tretej časti sa musím priznať, že čitateľov čiastočne sklamem. Sľúbil som, že séria článkov o Georgovi Frundsbergovi nebude mať viac ako tri časti. Napriek všetkým snahám o skrátenie sa mi však žiaľ nepodarilo materiál skrátiť, pretože obdobie rokov 1490 – 1648 patrí k mojim najobľúbenejším historickým obdobiam. V tomto období sa totiž zrodil nádherný a dosiaľ neprekonaný barok, žili talianski kondotiéri či španielski conquistadori a z náboženských zápasov vyšla katolícka Cirkev posilnená Tridentským koncilom, vnútorne upevnená a doslovne obrodená. Toto obdobie zrodilo mnohých významných teológov a Učiteľov Cirkvi, ktorým nikdy nebudú modernisti, progresívci či liberáli v Cirkvi siahať ani po členky.

V predchádzajúcej časti sme sa rozlúčili s Georgom Frundsbergom a jeho landsknechtami okolo rokov 1512 – 1513, kedy udatne bojovali udatne proti Francúzom pri La Motte a najmä pri Ravenne, kde zahynul významný francúzsky vojenský veliteľ Gastoin de Foix, o ktorom možno bez nadsádzky hovoriť ako o veliteľskom géniovi. Jeho smrť bolestne zasiahla francúzsku armádu, ďalší velitelia francúzskeho panovníka Ľudovíta XII. už nedosahovali jeho úroveň, čo sa negatívne pre Francúzov prejavovalo aj na bojovom poli.

V ďalšom období sa Frundsberg vrátil do Nemecka, kde pokračoval v nábore a výcviku landsknechtov pre svoje preriedené pluky, ktoré udatne bojovali na talianskom bojisku. To sa už však v Nemecku schyľovalo k veľkej kríze, pretože po Maximiliánovi I. Habsburgskom sa stal vládcom jeho vnuk Karol I., pochádzajúci zo španielskej vetvy Habsburgovcov.

Vtedajšiu Svätú rímsku ríšu nemeckého národa si netreba predstavovať ako jednoliaty mocenský celok. Na jeho území sa nachádzalo približne 300 štátov rôznej strategickej, hospodárskej či vojenskej úrovne. V čele najvýznamnejších štátov stáli kurfirsti (medzi kurfirstov v stredoveku patril aj český panovník), ktorí silne ovplyvňovali politické dianie v krajine.

Je zrejmé, že v takomto rozdrobenom štáte bojovali medzi sebou o vplyv rôzne frakcie. Francúzsko, ktoré sa obávalo hrdúsiaceho zovretia zo strany Habsburgovcov (na západe španielski Habsburgovci, v Nemecku tiež Habsburgovci a v Uhorsku po smrti panovníka Ľudovíta II. Jagellonského, ktorý padol v bitke pri Moháči v roku 1526 – odvtedy ďalší Habsburgovci) intrigovalo ako sa dalo a celkom sa mu darilo na územiach popri Rýne a takisto v Bavorsku, ktoré patrilo k najvýznamnejším štátom na území dnešného Nemecka.

Preto, keď sa v roku 1517 objavil v Nemecku Martin Luther so svojimi bludmi, Francúzi okamžite vycítili, že v Nemecku môžu vypuknúť pri troche šťastia aj náboženské nepokoje, ktoré by mohli oslabiť mocenské pozície mladého Karola Habsburgského, čím by sa uvoľnilo habsburské zovretie vôkol Francúzska. Francúzi neľutovali peniaze a výrazne sa podieľali na podpore šírenia lutherových bludov a podporovali všetky nemecké kniežatá, ktoré boli ochotné tieto bludy prijať len preto, aby destabilizovali situáciu v Nemecku a podporili boj proti Habsburgovcom.

Podarilo sa. V priebehu niekoľkých rokov sa ponorilo Nemecko do chaosu, keď postupne na jeho území vypuklo niekoľko konfliktov, ktoré vrcholili v období rokov 1517 – 1525 (sedliacka vojna, vojna rytierov) a ktoré krajinu značne destabilizovali. Do týchto bojov zasiahol aj Frundsberg a jeho pluky. Frundsberg verne bojoval na strane Habsburgovcov, aj keď podľa viacerých nemeckých historikov boli badateľné jeho sympatie k Martinovi Lutherovi a jeho učeniu. Na rozdiel od ďalších nemeckých landsknechtov, akými boli Florian Geyer a Götz von Berlichingen, ktorý bol rozporuplnou osobnosťou.

Čo sa týka rytiera a landsknechta Floriana Geyera (1490–1525) – pochádzal zo šľachtickej rodiny, a vo veku 30 rokov sa stal jedným z najvýznamnejších landsknechtských veliteľov Nemeckého rytierskeho rádu. Obľúbil si ho posledný veľmajster Albrecht von Brandenburg-Preussen, ktorý mu zveril velenie rádových vojsk v boji proti Poliakom, ktorí sa snažili oslabený Nemecký rád poraziť a zabrať jeho pozemky. Florian Geyer si na fronte počínal udatne a rozumne a podarilo sa mu Nemecký rád zachrániť. Z katolíckeho pohľadu to je však de facto jedno, pretože následne všetci nemeckí rytieri konvertovali na protestantizmus a rád prestal existovať. Takže sa museli v hrobe obracať všetci nemeckí katolícki rytieri, ktorí udatne bojovali proti moslimom vo Svätej zemi, či proti Tatárom (Mongolom) alebo husitskému moru.

Florian Geyer bol od roku 1520 nadšeným prívržencom Martina Luthera a jeho landsknechti s obľubou útočili najmä na katolícke kláštory a mestá, ktoré brutálne rabovali. Jeho landsknechti sa organizovali v „Čiernych húfoch“ a postupne už nebol medzi nimi a banditmi či marodérmi žiadny rozdiel. Do jeho jednotiek nakoniec vstupovalo aj množstvo sedliakov, ktorí počas občianskej vojny prišli o svoje majetky či rodiny. Florian Geyer nakoniec umrel ako pes – po niekoľkých porážkach ho podrezali členovia jeho ochranky, jeho mŕtvolu zneuctili a olúpili v roku 1525.

Podobnou postavou bol aj Götz von Berlichingen (1480–1562), rovesník Georga Frundsberga. Za svoju nehynúcu slávu vďačí nemeckému básnikovi Goethemu, ktorý o tomto „lúpežnom rytierovi so železnou rukou“, známemu svojou obrovskou silou napísal dielo, ktoré doslovne oslovilo všetkých národne cítiacich Nemcov. Podľa historickej tradície landsknecht Götz von Berlichingen prišiel v bojoch o ruku, ktorú nahradil železnou protézou. Goethe ho vykreslil v zidealizovanej podobe ako spravodlivého a cnostného muža, ktorý bránil nielen svoju osobnú slobodu, ale aj slobodu ľudí vôkol seba.

V Goetheho tragédii (plnej vášne, intríg, milostných zrád a pod.) vystupuje Götz von Berlichingen div nie ako proletár, ktorý odmieta stavovské privilégiá, jeho život formuje romantický rytiersky odkaz a túžba po vzniku národnostne jednotného nemeckého štátu. Götz von Berlichingen viedol podobne ako Florian Geyer landsknechtov i vzbúrených sedliakov do boja proti Karolovi Habsburskému, inklinoval k protestantizmu a na jeho porážke sa nakoniec podieľali landsknechti Georga Frundsberga. Goethe nechal Götza von Berlichingena zahynúť hrdinsky vo väzení, pričom jeho posledné slová boli: „Sloboda, sloboda, sloboda.“

Nemeckí romantici a národovci boli nadchnutí osudmi osobností – Georga Frundsberga, Floriana Geyera či Götza von Berlichingena, ktorých vnímali ako silné osobnosti nemeckého národného hnutia. Rovnako ich vnímali aj čelní predstavitelia nacistického režimu v Nemecku, takže nebolo prekvapujúce, keď po týchto nemeckých veliteľov pomenovali aj elitné divízie Waffen SS v čase II. svetovej vojny

Po potlačení prvej vlny revolty v Nemecku (1517 – 1525) sa presunul Georg Frundsberg opätovne na talianske bojisko. Nastal totiž ďalší problém, ktorý súvisel s kampaňou nesmierne inteligentného a bojovného francúzskeho panovníka Františka I.

Ten reorganizoval francúzsku armádu a hospodárskymi reformami výrazne zlepšil finančnú situáciu v krajine. Opätovne zaútočil na Taliansko, ktoré sa pokúsil vytrhnúť z habsburských rúk a pomerne sa mu aj darilo. Boje v rokoch 1521 – 1525 sa niesli spočiatku v znamení francúzskych úspechov, osudnou sa mu však stala bitka pri Pavii, ktorá sa odohrala 24. februára 1525 (budúci rok si pripomíname okrúhle výročie) a v ktorej Francúzi utrpeli katastrofálnu porážku, pričom ťažko ranený francúzsky panovník František I. sa dostal do habsburgského zajatia.

Tejto bitky sa okrem Georga Frundsberga zúčastnil celý výkvet habsburgskej vojenskej mašinérie. Francúzski dôstojníci, ako Karol Bourbonský či Charles de Lannoy, ktorí stáli na habsburgskej strane proti „francúzskym uzurpátorom z dynastie Valois-Angoulême“ a najmä moji španielski obľúbenci Alfonso d´Avalos, Fernando de Andrade či Antronio de Leyva (ktorý ešte zažil geniálneho španielskeho vojvodcu Gonzala Fernandeza de Córdobu prezývaného Veľký kapitán – Gran Capitan) pravdepodobne mnohým čitateľom nášho portálu nebudú veľmi známi, ja som o nich však hltavo zháňal informácie ešte v predinternetovej dobe počas štúdia na strednej či vysokej škole a usilovne sedel v študovniach, kde som si robil poznámky z rôznych encyklopédií.

To všetko len preto, lebo som mal vždy obdobie talianskych či španielskych dejín oveľa radšej ako napríklad štúrovské hnutie či národné obrodenie, ktoré ma, priznávam, dosť nudilo. Keďže na budúci rok k okrúhlemu 500. výročiu bitky pri Pavii plánujem špeciálny článok, dnes by som tretiu o Georgovi Frundsbergovi zakončil len jednoduchými informáciami o tejto bitke.

Pred bitkou Francúzi ovládali veľkú časť Lombardska a takisto celý Janov. Po francúzskom útoku na Lombardsko sa zaktivizovali Habsgburgovcom verní dôstojníci Charles de Lannoy a Karol Bourbonský v Provensálsku a Avignone, takže Francúzi museli časť svojich síl presunúť na toto bojisko.

Do čela výpravy s cieľom obsadiť minimálne Lombardsko sa osobne postavil francúzsky panovník, ktorý prekvapivo v zimnom období prekonal Alpy a postupoval na Miláno, ktoré aj dobyl. Následne zaútočil na Paviu, ktorú bránil môj obľúbenec Antonio de Leyva s malým avšak skúseným kontingentom španielskych „tercios“. Antonio de Leya sa stiahol do Pavie, Francúzi mesto obkľúčili začiatkom novembra 1524 a začali ho dobývať. Prvý tvrdý útok na hradby mesta sa uskutočnil po masívnom delostreleckom ostreľovaní koncom novembra 1524, vďaka nemu v hradbách vznikli prielomy. No skúsení Španieli útok Francúzov odrazili a navyše im spôsobili značné straty. Francúzi sa rozhodli Španielov vyhladovať.

Na začiatku decembra čiastočne Francúzov zaskočil výsadok Huga de Moncada pri Janove, Španieli, Taliani a Portugalčania nepríjemne Františkovi zavarili, no tu sa ukázalo v plnej nahote pokrytectvo pápeža Klementa VII., ktorý, keď získal sľub Františka I., že mu – pápežovi – po víťazstve v Taliansku odovzdá Neapol, prešiel na francúzsku stranu. Hugo de Moncada sa spoločne s Giovannim di Medici, veliteľom florentských žoldnierov „Bande Nere“ tak ocitli v obkľúčení.

Hugo de Moncada a Giovanni Medici však chrbtom k moru útokom odolali a keď museli Francúzov náhle opustiť Švajčiari (museli sa vrátiť brániť Graubünden, na ktorý zaútočili prohabsburgskí švajčiarski žoldnieri), útoky voči Španielom v okolí Janova oslabli.

De Lannoy, ktorý operoval v okolí Avignonu a smeroval k oblasti Turína následne získal podporu Frundsbergových mužov, ktorí takisto prenikli na talianske územie. Fernando Francesco d´Avalos odrezal Miláno od Pavie a Francúzi sa tak dostali do problémov. Keď v januárových bitkách roku 1525 utrpel Giovanni di Medici, hlavný veliteľ „Bande Nere“ ťažké zranenie a jeho muži citeľné straty, museli sa Florenťania stiahnuť smerom na Piacenzu, v bojoch pokračoval osamotený Hugo de Moncada. Ale francúzsky panovník František I. bol nútený povolať väčšinu mužov milánskej posádky, aby posilnil rady francúzskej poľnej armády.

Francúzom v januári a februári 1525 začali chýbať potraviny a viazlo im zásobovanie. Francúzska armáda v Lombardii utrpela ťažké straty, a preto sa František I. rozhodol vyriešiť všetko jedným úderom.

24. februára 1525 sa odohrala vyššie spomenutá bitka pri Pavii. V noci sa podarilo habsburským jednotkám presunúť na výhodnejšie postavenie a zaúradovalo aj vynikajúce španielske a landsknechtské delostrelectvo. Muži Fernanda Francesca d´Avalos podnikli prvý útok na ľahkú poľnú pevnosť, kde sídlil francúzsky štáb. Francúzska jazda a profrancúzski Švajčiari dokázali španielsky útok len zbrzdiť, nie však odraziť.

Následne mužov Fernanda Francesca d´Avalos podporili Frundsbergovi landsknechti, ktorí viedli druhú vlnu útokov. Francúzska jazda pod vedením Charlesa de Tiercelina a Roberta de la Marck, ktorý viedol švajčiarskych pikanierov, sa pokúsili zničiť španielske batérie, zastavili ich však španielske tercios, medzi ktorými vynikli de Vastovi strelci z arkebúz, ktorí v radoch útočiacich Francúzov a Švajčiarov spravili doslova masaker. Španielski tercios a nemeckí landsknechti prenikli do francúzskej pevnosti a opäť uštedrili Francúzom a Španielom tvrdý výprask. Francúzi začali ustupovať.

Francúzska ťažká jazda a preživší členovia ľahkej jazdy sa museli stiahnuť s veľkými stratami do okolitých lesov, kde však už nemohli uplatniť svoju prevahu. Španieli a Nemci ich systematicky likvidovali. Francúzsky panovník František I. sa snažil demoralizovaných Francúzov zorganizovať k poslednému boju, zúfalé útoky Louisa de la Trémoille či Jacquesa de la Palice, ktorí sa snažili preniknúť k obkľúčenému panovníkovi sa skončili neúspechom, pričom obaja francúzski velitelia padli v boji hrdinskou smrťou.

V poslednej bitke pod francúzskym panovníkom Františkom I. padol zastrelený kôň, pri páde utrpel František I. ťažké zranenie nohy a padol do habsburgského zajatia. Tu sa historické správy nezhodujú. Podľa niektorých informácií padol do rúk Frundsbergových landsknechtov, podľa iných ho zajal kondotiér Alonso Pita de Veiga.

Kto ho napokon zajal, však nie je až také dôležité. Dôležitá je skutočnosť, že francúzsky panovník sa dostal do španielskeho zajatia v Madride a aby ho cisár Karol Habsburský prepustil, musel sa vzdať viacerých území, zaplatiť vysoké reparácie, podpísať nevýhodné prímerie, ktorého podmienky však nakoniec francúzsky panovník nedodržal. Vojna medzi Francúzmi a Habsburgovcami sa neskončila a trvala počas života oboch panovníkov približne do polovice 16. storočia (francúzsko-habsburské napätie pretrvávalo až do začiatku 18. storočia).

V záverečnej štvrtej časti si povieme o známom Sacco di Roma, pri ktorom cisárske jednotky uštedrili pápežovi Klementovi VII., koketujúcemu s rôznymi čudnými teologickými predstavami a názormi, tvrdú príučku.

Titulný ilustračný obrázok – Frundsbergovi landsknechti v bitke pri Pavii v roku 1525 na obraze nizozemského maliara Bernarda van Orleya, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)