Katolícka Cirkev a jej učenie

23. júna 2024   Cirkev

„Verím … svätú cirkev všeobecnú.“
(IX. článok ap. vyznania viery)

Ježiš prišiel a učil, konal zázraky, oboznámil nás s poznaním cnostného zbožného života. Potom pozdvihol sa na kríž, zomrel, vstal z mŕtvych a vystúpil na nebesia.

Ale ak Ježiš opustil zem, teda Ježiša už na zemi niet; ak opustil svet, teda nie je viac s nami ľuďmi; predsa Ježiš je náš, Ježiš prináleží ľuďom: chudobným, trpiacim, neumelým, celému svetu.

Pozemská bieda, duševná slabosť, krehkosť ľudského srdca, utrpenia života, hrôzy smrti – to všetko žiada si Ježiša, prosí si Ježiša, požaduje Ho od Nebies. Ľudské pokolenie sa nemôže uspokojiť s učením a krížom Ježišovým: ono potrebuje viac, ono potrebuje samého Ježiša. Spojenie Ježiša s nami si žiada ľudská duša.

Ó, povedz mi, drahý môj Spasiteľ, keď si opustil zem, kdeže Ťa mám hľadať.

Kde je ten Ježiš, ktorý vyučujúc a dobré konajúc pochodil Galileu, Judeu, Samariu; kŕmil lačných, uzdravoval chorých, kriesil mŕtvych. Ktorý nikdy nikoho neurazil, ktorý pozdvihol chudobných, tešil plačúcich. Konečne zomrel na kríži, aby nás vykúpil a spasil.

Ó, sladký Ježišu! vzdychajúc a plačúc hľadáme Teba vo svete, na zemi, medzi ľuďmi. Kdeže si, Ježišu Kriste, Spasiteľ sveta?

Na túto moju otázku týmito slovami odpovedajú dejiny devätnásť storočí (kázeň bola v slovenčine prvýkrát vydaná v roku 1929, pozn. red.), viera tristo miliónov katolíkov:

„Verím… svätú cirkev všeobecnú.“

1. Spočiatku, keď Ježiš založil svoju Cirkev, Jeho veriacich bolo sotva viac ako päťsto. Títo sa zozbierali najmä zo opovrhovaných rybárov, mýtnikov, nádenníkov. I táto troška ľudu odstúpila od Ježiša, keď bol pribitý na kríž. Ba i predstavení Jeho Cirkvi, sami apoštoli pochybovali, či sa podarí utvoriť túto Cirkev, keďže jej zakladateľ tak potupnou smrťou kríža dokonal. Len keď vstal z mŕtvych, vtedy začala svitať nádej v srdci apoštolov. Po svojom vzkriesení Ježiš zhromaždil apoštolov a prísne im prikázal, aby išli do celého sveta hlásať Jeho učenie. Kto uverí, toho nech pokrstia. Títo pokrstení ľudia budú tvoriť Jeho Cirkev. Hlavou Cirkvi bude Peter, po smrti sv. Petra jeho nástupcovia. Každý z ostatných apoštolov bude správcom Cirkvi tam, kde sa usadí a po jeho smrti jeho nástupca bude ho nasledovať v správe Cirkvi.

Čo to robíš, Ježišu môj? Čo to zamýšľaš, božský Majstre môj? Vyučovanie sveta na neučených ľudí zveríš? Nuž či niet na zemi nadaných učencov, slávnych veľkých duchov, žeby si týchto múdrosť použil na rozširovanie svojho Evanjelia? Prečo si si nezvolil svojich robotníkov z takýchto múdrych ľudí? Prečo? Preto, lebo Boh nie je odkázaný na ľudský rozum, na ľudskú silu: On chce pôsobiť, aby vylúčením ľudského rozumu, ľudskej sily tým jasnejšie javilo sa Jeho vlastné božské účinkovanie.

Pozrite: z dvanástich apoštolov pozostáva celý začiatok: Sú to chudobní, neučení, prostí ľudia, ktorí rozumejú len tomu ako loviť ryby, nič iné nevedia. Týmto dvanástim mužom zveril Ježiš rozširovanie svojej náboženskej spoločnosti, Cirkvi svätej. Týmto neučeným, nevhodným mužom hovorí: Kdekoľvek pôjdete, všade vás postihne potupa, posmech, opovrhnutie, hnev a prenasledovanie. Budú vás bičovať, uväznia a zavraždia vás. Napriek tomu len choďte a učte. choďte dňom, choďte nocou, choďte dnes, choďte zajtra, choďte vždy, choďte po 10, 50, 100, 1000 rokoch. Choďte až po kraj zeme, kdekoľvek siaha zem, kdekoľvek bývajú ľudia. Ani vrch, ani púšť, ani more, ani zima, ani horúčosť nech vás nezdržuje. choďte všade, choďte do celého sveta.

Poznanie spasenia, Kristovu vieru mali zaštepiť do duše tak múdremu, ako neumelému, tak starému, ako mladému. Bohatým mali hlásať, že blahoslavení sú chudobní a núdzni; blahoslavení sú plačúci a trpiaci. Cisárom a vladárom mali hlásať, že kto je predstavený, nech sa za takého pokladá, akoby bol poddaným, ktorý je prvý, nech tak koná, akoby bol posledným. Nech hlásajú, že ukrižovaný Ježiš na tretí deň vstal z mŕtvych, vstúpil na Nebesia, sedí na pravici Boha Otca Všemohúceho, odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych.

Nad týmto učením sa svet sprvu smial, potom sa hneval. Napokon sa divo nazlostil: vraždil, plienil. Keď do kolien nabrodil sa v krvi apoštolov, veriacich, mučeníkov, potom zložil zbraň, padol Ježišovi k nohám a obrátil sa.

V práci apoštolov pokračujú misionári, ktorí v pote tvárí, vylievaním svojej krvi rozširujú Kristovu Cirkev. Náš počet rozmnožil sa na tristo miliónov. Bez prestania, bez odpočinku jednostaj šíri sa Cirkev svätá, kým nesplní sa Kristovo proroctvo: „Bude jeden ovčinec a jeden pastier.“ Katolícka Cirkev je svetová Cirkev, lebo sa rozprestiera po celom svete a uzatvára v sebe všelijaké národy sveta.

Ó, preslávna Cirkev svätá! Kto teba počúva, Krista počúva, kto teba nasleduje, Krista nasleduje. Lebo nemožno veriť v Ježiša Krista, ak neveríme v Jeho Cirkev, keďže niet iného Spasiteľa, len toho, ku ktorému Cirkev vedie duše.

2. Evanjelium ku kvásku pripodobňuje Kristovu Cirkev, lebo tak ako z trochy kvásku vykysne mnoho múky, podobne učenie Cirkvi premení, napraví, posvätí našu dušu, naše srdce. Ten kríž, tá kopija, ten prebodnutý bok, tá krvou zaliata božská hlava Kristova svedčí o Jeho nekonečnej láske. Táto nekonečná božská láska žije teraz v Cirkvi Ježiša Krista a odtiaľ sa rozlieva do každého jedného člena Cirkvi a taký zázrak ukazuje svetu, aký predtým nikdy nevidel.

Pozriže na tú milosrdnú sestričku, mníšku: zrieka sa rozmarínového venca, ktorý by ju ako mladuchu bol zdobil, ona zvädne v nemocnici pri lôžku chorého, ktorý nemá opatrovníka. Tam stráži nad kolískou nemluvniatka, ktoré v hriechu doniesla matka na svet. Trápi sa s dietkami iných matiek, znáša všetky muky utrápených. Že ju napriek tomuto sebaobetovaniu vysmejú, napriek jej hrdinským cnostiam zavrhujú, ona od tejto služby lásky neodstupuje, ba všetky zaznávania trpezlivo znáša, odovzdane do Božej vôli zomiera v skrytosti. A ja sa pýtam: Odkiaľ pochádza táto nadľudská láska? A i odpovedám: Z božského Srdca Ježišovho, ktoré v Cirkvi bije.

Alebo pozriže na toho misionára. Opustí svojich rodičov, svoju vlasť. Do zahynutia vedie cesta, ktorú on nastúpil. Kdekoľvek ide, tam len útrapy a potupy, krv a smrť čakajú na neho. Ale oduševňuje, ženie, rozpaľuje ho Kristova láska: chce z pohanov ctiteľov Ježiša Krista zhromažďovať do Cirkvi svätej. Odkiaľ pochádza táto hrdinská horlivosť a nezlomná snaha svätá? Z božského Srdca Ježišovho, ktoré v Cirkvi bije.

Touto láskou nech horí i tvoje srdce, katolícky ľud; oplývaj radosťou, plápolaj vďačnosťou k Pánu Bohu, lebo slušné a spravodlivé je, aby sme vďaky vzdávali Bohu za tú nekonečnú milosť, ktorú nám svojou Cirkvou daroval, lebo Cirkev je pokračovaním života, učenia a spásonosného pôsobenia Syna Božieho, Ježiša Krista.

Účelom tejto cirkvi je, aby hlásaním slova Božieho ľudí pravej viere učila a veriacich siedmimi sviatosťami zásluh Ježiša Krista účastnými činila a to každého, ktorý sa zrodí na tento svet. Pokúste sa, žite podľa toho, čo katolícka Cirkev hlása: všetci sa stanete svätými. Katolícka Cirkev je učiteľkou božskej pravdy a vychovávateľkou životnej svätosti.

Buď pozdravená nevesta Kristova, bohonositeľka Cirkev svätá! Veríme v teba, milujeme ťa, ako milujeme Pána Ježiša, Jemu nech je poklona a sláva na veky. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, IV. zväzok, ktorú napísal Jozef Baráczius, farár v obci Maklár (Hevešská župa, dnešné Maďarsko), knihu preložil do slovenčiny slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1929; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

***

PDF (formát pre tlač)