Austrálska synodálna cesta: pro-LGBT biskupovi bude radiť diakonská rada, zložená z diakonov a vdovy po diakonovi

24. júna 2023   Aktuality

Transformácia katolíckej Cirkvi na synodálnu úspešne pokračuje vo všetkých kútoch sveta – nielen v Nemecku, Rakúsku a Švajčiarku. Najnovšie sa stala predmetom nadšenia cirkevných progresívcov Austrália. Tam prišli s „novinkou“, ako píše portál Katholisch.de, ktorá podľa neho ukazuje, že „je možné posunúť Cirkev preč od obmedzení klerikalizmu ku komunitnej organizácii“.

Novinka spočíva v tom, že vznikla stála diakonská rada, ktorá bude poskytovať rady biskupovi. S myšlienkou takejto pokrokovej inštitúcie prišiel miestny biskup z Parramatty Vincent Long OFM už v minulosti, avšak doba vtedy ešte nebola dostatočne synodálna a myšlienka bola zamietnutá.

Navyše biskup, ktorý je v Austrálii preslávený sympatiami k LGBT hnutiu, čelil v minulosti nepríjemnej kritike od príslušníkov vlastnej rehole a tak sa zrejme v takej atmosfére, plnej netolerancie, nedalo dobre pracovať. Nepríjemných spolubratov sa však podarilo zdarne potrestať, ako sme v minulosti písali tu: https://christianitas.sk/australia-dvaja-frantiskani-sankcionovani-od-predstaveneho-za-kritiku-biskupa-a-lgbt/.

Potom sa ešte ozvali v roku 2021 miestni veriaci, ktorí písali na Kongregáciu pre náuku viery sťažnosť a žiadali odvolanie biskupa aj generálneho vikára – obaja vykazovali mimoriadne kladný vzťah k LGBT hnutiu. Sťažnosť predchádzali petície, pod ktoré sa podpísali tisíce veriacich, ako uvádzal portál National Catholic Register. V spomínanej sťažnosti sa píše, že biskup Long, generálny vikár Christopher de Souza a riaditeľ pre vzdelávanie Greg Whitby porušili kánonické právo tým, že v diecéznych školách presadzovali učenie o homosexualite, ktoré je v rozpore s učením Cirkvi. Signatári tiež tvrdia, že dvaja diecézni kňazi boli nútení odísť z úradu, pretože nezdieľali tolerantný postoj svojich predstavených k homosexualite a tiež odsúdili korupciu a zlé hospodárenie v diecéze.

Napriek vychádzajúcemu slnku synodálnosti, bol tento hlas Božieho ľudu akosi odignorovaný a biskup Long sa teší naďalej dobrému zdraviu vo svojej funkcii.

No a teraz už má aj novú diakonskú radu, v ktorej zrejme nebudú signatári zmienenej petície. Nadšení veriaci, ktorí vzbudzujú ten najlepší pokrokový dojem, sa o novinke ústami Francisa Sullivana vyjadrili nasledovne: „Trvalo to 60 rokov – ale je skvelé vidieť, ako duch II. vatikánskeho koncilu konečne v Austrálii ožil.“

To však môže niektorým čitateľom pripadať ako príliš prísne hodnotenie. Veď proces s kardinálom Pellom jasne dosvedčuje, že určitého ducha pokroku si Austrália predsa len za tých 60 rokov uchovala. Treba však ísť ďalej, a preto biskup Long už v roku 2021 pre Herder-Korrespodenz uviedol: „Katolíci netúžia len po nejakých kozmetických zmenách, polovičatosti alebo, čo je horšie, po reštaurátorskom prístupe, ktorý sa len vydáva za obnovu.“

Inovácia musí byť radikálna. A tak tu máme diakonskú radu. Okrem zaslúžilých diakonov Johna Collinsa, Tonyho Hobana, Nicephora Tana, Wilfreda Limjapa, Rodericka Pirotta a Michaela Tana, sa však v nej nachádza aj vdova po diakonovi Sandra Carollová. Tá buď manželstvom s diakonom získala nejakú formu dedičského nároku na diakonstvo zosnulého manžela, alebo snáď na ňu z neho dopadlo nejaké fluidum, ťažko povedať, inak si jej prítomnosť v diakonskej rade nedokážeme vysvetliť. Alebo, žeby to bola už príprava na svätenie?

Diecéza je preslávená počtom svojich diakonov. Má až 18 stálych diakonov v pastorácii a 6 vo formácii, ako píše s hrdosťou miestny zdroj Catholic Outlook, pričom dodáva s jemným náznakom – „diakonov a ich manželiek“.

Diakon Tony Hoban, predseda rady, uviedol, že „toto je nová vzrušujúca fáza v živote diakonského spoločenstva“. Chce, aby „rada podporovala potreby diakonov, ako aj ich manželiek, ktorých podpora je životne dôležitá pre úspech diakonátu“:

„Každý diakon a jeho manželka majú veľmi odlišné pozadie a skúsenosti, ktoré môžeme vniesť do našej služby. Je dôležité, aby sme mali v rade podporu manželiek, keďže prvým povolaním diakona je manželstvo a rodina.“

Podobne, ako u protestantských pastorov, však? Apropo, nebol kňazský celibát zavedený práve preto, aby sa katolícky kňaz nemusel rozhodovať medzi službou Bohu a rodinou? Aby sa nemusel pýtať manželky, kam až môže jeho aktívnosť siahať? Aby sa nemusel starať o to, s kým randia jeho dcéry a v ktorej krčme popíjajú s kamarátmi jeho synovia? A mimochodom, je tých kňazov naozaj až tak málo (pri neustále klesajúcom počte aktívnych veriacich), že potrebuje Cirkev ženatých diakonov? Či nebodaj diakonky?

Ako sme videli často v Európe, aktivita laikov nevyplýva z nutnosti a nedostatku, ale z ideologickej konštrukcie. Kňaz stojí často bokom a prenecháva iniciatívu laikom. Ako sme o tom písali napríklad aj v prípade ženského nesenia monštrancie na sviatok Božieho Tela:

https://christianitas.sk/v-nemecku-zeny-uz-niesli-monstrancie-na-sviatok-bozieho-tela-oblecene-do-pluvialu-a-s-velom/

BM

Zdroj: Katholisch.de, Catholic Outlook, Cath News, ilustračný obrázok, zdroj – youtube.com

PDF (formát pre tlač)