Antieokologická Únia. Nariadenia EÚ nielenže nechránia životné prostredie, ale prispievajú k jeho zhoršovaniu!

Tomasz Cukiernik
14. apríla 2022   Spoločnosť   Ekológia, Európska únia

Mnohé nariadenia EÚ majú opačný účinok, ako sa zamýšľalo. Napríklad nariadenia, ktoré majú chrániť životné prostredie, často vedú k jeho devastácii.

Začiatkom tohto roka verejnosť šokovala informácia, že spoločnosť Lufthansa počas zimy uskutočnila približne osemnásťtisíc letov bez pasažierov s prázdnymi alebo takmer prázdnymi lietadlami. Musela uskutočniť aspoň 80 percent plánovaných vzletov a pristátí, inak riskovala, že príde o miesta na letiskách. Po zavedení lockdownov, ktoré výrazne znížili počet letov, bol tento údaj upravený na 50 %, ale stále bol výrazne vyšší ako dopyt po letoch. Letecké spoločnosti aj zástupcovia členských štátov požiadali Európsku komisiu, aby túto hranicu ešte znížila. Európsky výbor pre dopravu a cestovný ruch odpovedal, že to nie je potrebné. Pritom každý let znamená obrovské množstvo vypusteného oxidu uhličitého, proti ktorému Únia oficiálne tak tvrdo bojuje.

Tento príklad svedčí o obrovskom pokrytectve eurokratov, ktoré potvrdzujú mnohé príklady z iných oblastí života. Napríklad podľa balíka opatrení EÚ v oblasti mobility je vodič povinný vrátiť sa každé štyri týždne do operačného strediska alebo do miesta bydliska. Zavádza tiež povinnosť vrátiť vozidlo na jednu zo základní v krajine sídla dopravcu aspoň raz za osem týždňov. Tieto pravidlá si vynucujú jazdu nákladných vozidiel naprázdno, čo znamená zvýšenie emisií oxidu uhličitého. Samotná štúdia Európskej komisie zistila, že tieto dve nariadenia budú mať za následok až 3,3 milióna ton dodatočných emisií oxidu uhličitého ročne, ako aj ďalších 704 ton oxidov dusíka (NOx) a 251 ton pevných častíc (PM2,5).

Automobilový priemysel medzitým každých niekoľko rokov vyhlasuje prísnejšie a prísnejšie normy pre emisie výfukových plynov.

„Motory, ktoré spĺňajú čoraz novšie normy, sú čoraz nespoľahlivejšie, ich údržba je drahá a nemajú dlhú životnosť. Intervaly medzi novými generáciami motorov, najmä tzv. downsizing, tzn. znižovanie objemu motora s cieľom ušetriť palivo, znamenajú, že po dvesto alebo tristotisíc kilometroch sa motory musia generálne opraviť. Kedysi bola bežná životnosť spaľovacieho motora jeden milión kilometrov,“ hovorí Lech Kędzierski, podpredseda Strany vodičov.

To jasne dokazuje, že predpisy EÚ sú antiekologické, pretože kedysi motor spoľahlivo fungoval štyrikrát dlhšie. To znamená, že stačilo vyrobiť jeden motor, ale teraz sú potrebné štyri. To znamená štyrikrát viac surovín, štyrikrát viac odpadu, ľudskej práce atď…

„Obal je síce krásny, ale keď otvoríte škatuľu s názvom „ekologický výrobok“, ukáže sa, že vnútri je veľa zbytočnej energie, premárneného času ľudí a vysoké náklady na výmenu strojového parku,“ dodáva Kędzierski.

Norma Euro 7 je taká prísna, že povedie k obrovskému nárastu cien automobilov. V dôsledku toho budú ľudia dlhšie jazdiť na starých, oveľa menej ekologických autách, pretože si nebudú môcť dovoliť nové.

Ani elektromobily, ktoré presadzuje Brusel, nemajú veľa spoločného s ekológiou. Problém nespočíva len v tom, že v mnohých krajinách – napríklad v Poľsku – sa energia vyrába z fosílnych palív (uhlie, plyn a ropa), ale predovšetkým v samotných akumulátoroch do takýchto vozidiel. Energeticky náročná výroba akumulátorov pre elektromobily nielenže využíva prvky, ktoré sa ťažko získavajú, ale produkuje aj emisie oxidu uhličitého, ktoré sa rovnajú osemročnej prevádzke dieselového motora.

Výrobcovia navyše tvrdia, že v prípade kolízie, pri ktorej dôjde k poškodeniu batérie, sa vozidlo nedá opraviť a treba ho zošrotovať, pretože jeho oprava by bola príliš nákladná. Týmto spôsobom sa podporuje výroba, ktorá ešte viac poškodzuje životné prostredie.

Absurdity „zelenej“ politiky

Podobná situácia je aj v prípade obnoviteľných zdrojov energie dotovaných Európskou úniou. Podľa štúdie Marka P. Millsa z Manhattan Institute totiž ekologické elektrárne v porovnaní s elektrárňami na uhľovodíkové palivá znamenajú v priemere desaťnásobné zvýšenie množstva vyťažených a spracovaných materiálov na výrobu rovnakého množstva energie. Okrem toho je tu nevyriešený problém recyklácie lopatiek turbín veterných elektrární (ktoré vo veľkom zabíjajú vtáky), či solárnych panelov. Podľa profesora Wojciecha Naworytu, vedúceho laboratória povrchovej ťažby na Fakulte stavebníctva a riadenia zdrojov AGH v Krakove, je heslo „nulové emisie“ nerealizovateľné.

„Na výrobu turbín veterných elektrární alebo fotovoltických panelov sú potrebné suroviny, ktoré sa musia nielen ťažiť, ale aj prepravovať, a to zvyčajne zo zámorských krajín, pretože v Európe sa takéto suroviny nenachádzajú. Uhlíková stopa fotovoltickej elektrárne alebo veternej turbíny je veľká a je spôsobená práve činnosťami, ktoré je potrebné vykonať pri výrobe, preprave a výstavbe fotovoltickej elektrárne alebo farmy veterných turbín. V každej fáze sa spotrebúva energia a spaľuje sa pri tom ropa.“

„Veľa sa hovorí o znižovaní uhlíkovej stopy výroby cementu, ktorý je nevyhnutný pre rozvoj našej civilizácie,“ vysvetľuje ďalej profesor Naworyta.

„V súčasnosti však neexistuje technológia na výrobu tzv. kabrincovej (kameninovej) tehly bez použitia veľkého množstva tepla, čo sa dosahuje spaľovaním fosílnych palív a odpadu, napríklad starých pneumatík. Ani tzv. biopalivá v žiadnom prípade nie sú bez emisií. Veď repka aj drevná štiepka sa musia niekde vypestovať alebo získať. V každej fáze pestovania, zberu a prepravy sa pri spaľovaní fosílnych palív uvoľňuje oxid uhličitý. Podľa môjho názoru sú nulové emisie nádherným, ale žiaľ utopickým heslom,“ uzatvára krakovský profesor.

Okrem toho daň EÚ z CO2 bráni investíciám do obnoviteľných zdrojov energie a odďaľuje ich, pretože „trestaný“ uhoľný energetický priemysel má menej peňazí na akékoľvek investície. V dôsledku toho budú musieť staré uhoľné elektrárne pracovať dlhšie, pretože moderné, oveľa účinnejšie a ekologickejšie sa nestavajú. Ba čo viac, nutnosť nakupovať emisné kvóty oxidu uhličitého nielen pre elektrárne, ale aj pre iné závody, ako sú oceliarne, cementárne, papierenský priemysel alebo výrobcovia hliníka, znamená, že tieto priemyselné odvetvia sú vytláčané mimo EÚ, odkiaľ potom treba nielen dovážať hotové výrobky, ktoré vypúšťajú ďalšie emisie C02, ale aj výroba v týchto krajinách (ako je Čína, Turecko alebo Rusko) je zvyčajne menej ekologická.

Profesor Wojciech Naworyta upozorňuje, že v ázijských krajinách nie sú uhoľné elektrárne také účinné ako európske:

„Nemajú odprašovacie, odsírovacie a denitrifikačné systémy, teda všetky zariadenia, ktorými boli európske elektrárne vrátane poľských vybavené v posledných desaťročiach. Mám dojem, že za Zelenou dohodou a ďalšími pekne znejúcimi heslami sa skrýva ideológia, dokonca náboženstvo, a nie veda“ – hovorí v rozhovore pre periodikum Trybuną Górniczą.

Plánovaná devastácia

Tým sa však absurdity údajne „zelenej“ politiky EÚ nekončia. Na jednej strane sa z energetického sektora odstraňuje uhlie, na druhej strane sa podporuje biomasa, ktorá taktiež emituje oxid uhličitý. Poľská akadémia vied sa však k tomu vyjadruje jednoznačne: biomasa škodí klíme – jej spaľovanie v kotloch zvyšuje množstvo CO2 v atmosfére. Klasifikácia lesnej biomasy ako OZE je nedorozumením.

Pestovanie rastlín na výrobu biopalív, ktoré nám svojho času vnútil Brusel, spôsobuje viac emisií oxidu uhličitého ako tradičné palivá a zároveň ekologicky devastuje rozsiahle územia. Rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie spred niekoľkých rokov viedli k znehodnoteniu Bielovežského pralesa.

„Žiaľ, nezodpovedné konanie ekológov a rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie diktované politikou, nie vedou, viedli k tomu, že pojem „mesačná krajina“ už nie je nadsádzkou pre čoraz viac oblastí lesa: sú to úseky lesa bez živých stromov, stojace mŕtve pne, hromady šrotu…“ – hovorí Józef Kubica, zastupujúci generálny riaditeľ štátnych lesov.

PDF (formát pre tlač)