Sv. Julián, mučeník

15. marca 2026   Svätec týždňa

Životopisné údaje

Sv. Julián sa narodil v meste Anazarba v Kilikii. Jeho otec bol pohan, matka však pobožná kresťanka, ktorá svojho syna od útleho detstva vyučovala v spásonosnom učení Ježiša Krista. Pre svoju učenosť, nepoškvrnený život a zvláštnu horlivosť vo viere, Julián už ako mladý človek, oproti vtedajšej obyčaji, bol vysvätený za kňaza.

Ako kňaz účinkoval učením a príkladom svojím s veľkým úspechom ku spaseniu jemu zverenej obce, tak že ho veriaci mali v najväčšej úcte. Avšak práve táto úcta povzbudila pohanov k nenávisti, ktorí len príležitosť a príčinu hľadali, aby mohli zmámiť nevinného Juliána. A táto príležitosť sa im čoskoro naskytla. Cisár Dioklecián vydal totižto ukrutný rozkaz s tým úmyslom, aby kresťanov alebo odlákaním od viery alebo hroznými mukami vyhubil z povrchu zeme. V zmysle tohoto rozkazu začal i miestodržiteľ v Kilikii zúriť proti kresťanom, a pretože vedel, že hlavou kresťanov v jemu podriadenej krajine je kňaz Julián, obrátil celú svoju pozornosť proti nemu, dal ho zajať a predviesť k súdu.

Ukrutný miestodržiteľ mohol sa síce už pri prvom výsluchu presvedčiť, že nezlomnú stálosť horlivého kňaza nepremôže obyčajnými prostriedkami. Predsa však dúfal, že Juliánovu stálosť podlomí dlhotrvajúcim a neustálym trýznením. Preto ho neodsúdil na smrť hneď, lež celý rok ho nechal vláčiť v okovách z miesta na miesto, raz tu, a potom zase tam novému súdu ho predstaviac. Darmo sa však vyhrážali sudcovia najukrutnejšími mukami: Julián vždy len to mal na jazyku, že verí v Pána Ježiša Krista, a pohanských bohov nenávidí. Napriek tomu sa pochabý miestodržiteľ utešoval nádejou pri každom výsluchu, že sa svätému napokon toto nekonečné trýznenie, toto bolestné vláčenie z miesta na miesto, toto hanobenie a potupovanie zunuje a pod bremenom toľkých múk skôr-neskôr klesne. Ale ako sa zlato čím dlhšie v žeravom ohni topí, tým je čistejšie, tak i duch nezlomného mučeníka, túžiac po nebesiach, očisťoval sa z krehkosti pozemskej, stálosť a trpezlivosť jeho vzrastala, horlivosť jeho sa vzmáhala, takže pozdvihujúc sa vždy vyššie k Bohu, za najväčšiu česť a slávu pokladal trpieť a umrieť za Spasiteľa Ježiša Krista.

Darmo sa zaslepený miestodržiteľ nazdával, že keď sv. mučeníka takto bude trápiť a ustavične potupovať, tým kresťanov odstraší od vyznávania viery, pohanov naopak len k väčšej nenávisti proti ním povzbudí. Z nariadenia Božieho stal sa pravý opak. Veď ako voňavý kvietok naplňuje povetrie ľúbeznou vôňou dokola, a ak ho nosíme z miesta na miesto, ide ľúbezná vôňa za ním: podobne sa stalo i so sv. Juliánom, ktorý súc vláčený po celej Kilikii, všade ohlasoval so sv. Pavlom: «Chvála buď Bohu, ktorý mi vždy dáva víťazstvo v Kristu a vôňu známosti svojej rozširuje skrze mňa na každom mieste.»

Miestodržiteľ uvil týmto len slávnejšiu korunu sv. mučeníkovi, pretože takto svet zvedel nielen podľa počutia chýrov o jeho svätom boji, ale videl ho na vlastné oči. Tak boli kresťania jeho príkladom posilnení vo viere, a z pohanov premnohí, súc prinútení obdivovať jeho stálosť a vytrvalosť, otvorili oči a poznali i prijali pravdu spasenia.

Takýmto činom stratil miestodržiteľ sám trpezlivosť prv, než by sa mu podarilo otriasť a zlomiť stálosť sv. mučeníka.

Zvolal teda v meste Anazarba nový súd, ktorý mal uložené ešte raz rokovať o Juliánovi. Ale keď sv. mučeník i pred týmto súdom svoju vieru stále vyznával, oborili sa naň suroví kati, ako ľúta zver, železnými hákmi trhali mäso z tela, lámali kosti, bili a pálili ho žeravým železom. On medzitým pri všetkých mukách vždy len to odpovedal, že verí v Ježiša Krista.

Keď teda pohanský ukrutník videl, že namiesto víťazstva nad svätým získa len hanbu pred ľudom, začal rozmýšľať, akou smrťou by ho zo sveta zniesol, ktorá by bola vskutku ukrutná. I našiel tomu spôsob. U Rimanov bol ustanovený taký trest smrti na otco-vrahov, že sa vrchnosti ostýchali využívať ho pre jeho prílišnú ukrutnosť. Miestodržiteľ teda naložil, aby Julián bol usmrtený práve týmto spôsobom. Kati hneď doniesli veľké vrece, nasypali doň piesku, vpustili dnu jedovatých hadov, škorpiónov a iné ohavné plazy a napokon dnu hodili i na celom tele doráňaného Juliána, vrece zašili a hodili do mora.

Morské vlny po čase vyhodili sväté telo na breh. Kresťania ho pochovali v tichosti na ctihodnom mieste. Neskôr preniesli ostatky do Antiochie a uložili ich v kostole, jemu ku cti vystavenom.

Poučenie

V reči, ktorú sv. Ján Zlatoústy povedal na pamiatku sv. Juliána, odporúča nám úctu, ktorú máme prechovávať k sv. mučeníkom, nasledujúcimi slovami:

«Tak teda pohltilo ho (sv. Juliána) more, nie však, aby v ňom zahynul, lež aby si vydobyl korunu a svoje umučené telo doniesol nám naspäť korunované. Toto je však najdrahší poklad, akým len vládneme, pretože je nám prameňom nespočetných milostí. Boh sa delí s nami o svojich mučeníkov; lebo kým ich dušu k sebe prijíma, ich telo ponecháva nám, aby sme tu v ich svätých pozostatkoch mali pomníky ich nezlomnej cnosti, – a i povzbudenie k nej.»

Veď ak uvidí človek čo len krvavú zbraň chrabrého víťaza, príde ľahko do ohňa i sám, a hotový je vrhnúť sa do boja, lebo už púhy pohľad na víťaznú zbraň roznieti jeho odvahu a oduševní ho k podobne chrabrým skutkom. My však vo sv. pozostatkoch vidíme nie tak nástroje, ktorými svätý trpel, lež vlastné telo mučeníkovo, ktoré bolo hodné vykrvácať za Krista. Ako by sme teda, čo hneď inak bojazliví, nemali sa takto oduševniť za našu svätú vieru a za cnosť? Či podobný pohľad nemusí ako šíp preraziť naše útroby a povzbudiť nás k podobným zápasom? Veď Boh zaiste len preto necháva nám telá oslávených svätých, aby nás povzbudil k spásonosnému rozjímaniu a k dôkladnému napnutiu našich krehkých síl.

Mučeníci i tak nie sú odkázaní na naše zvelebovanie, pretože Boh sám zvestuje ich velebnosť nebeským oslávením i zázrakmi.

Ich sláva naozaj nepochádza od ľudí, lež od Boha. Čo som teda povedal o sv. Juliánovi, nemienil som povedať k jeho zvelebeniu, lež k vášmu povzbudeniu. Musíme teda nielen putovať k pozostatkom sv. mučeníkov, ale hlavne a predovšetkým musíme mučeníkov nasledovať. Lebo mučeníkov opravdivo len vtedy ctíme, keď nielen chodíme za ich pozostatkami, lež keď sa i usilujeme nasledovať ich stálosť a vytrvalosť. Toto je cieľ, ktorý Sv. Cirkev pri úcte ku svätým vystavuje, a ktorý úcte tejto až vtedy opravdivú a vysokú cenu dáva.

Modlitba

Všemohúci Bože, ktorý si Svojho slávneho mučeníka toľkou horlivosťou a stálosťou vo viere ozdobil, popraj prosím i mne milosti, aby som povzbudený príkladom sv. Juliána bol pripravený radšej zomrieť, než neverným sa stať Synovi Tvojmu, ktorý s Tebou a s Duchom Svätým žije a kraľuje na večné veky vekov. Amen.

PDF (formát pre tlač)