Raissa Maritainová a púť jej rodiny zo synagógy do Cirkvi

Branislav Michalka
14. júla 2021   Cirkev   Konvertiti

Osobnosť Raissy Maritainovej zostáva v tieni jej slávneho manžela, francúzskeho katolíckeho filozofa Jacquesa Maritaina. Jej filozofické či literárne ambície sa popri ohlase prác jej manžela strácajú a jej meno v dejinách svetovej a francúzskej literatúry nepredstavuje zásadnú položku. Napriek tomu sa Raissa Maritainová stala známou dvoma významnými skutkami – konverziou zo židovskej na katolícku kresťanskú vieru a zanechaním spomienok, ktoré popisujú jej konverziu v knihe nazvanej Veľké priateľstvá. Boli to totiž predovšetkým inšpiratívne priateľstvá s významnými katolíckymi integralistami a literátmi konca 19. a začiatku 20. storočia, ktoré ju a jej manžela Jacquesa Maritaina priviedli ku katolíckej viere.

Narodila sa 12. septembra 1883 v Rusku ako Raissa Umancovová, dcéra židovských rodičov žijúcich v Rostove na Done. Manželom Iljovi a Hisse sa okrem Raissy narodila ešte jedna dcéra, Viera, ktorá neskôr, pod vplyvom svojej sestry, tiež konvertovala. Rodina sa krátko nato presťahovala do Mariupoľa pri Azovskom mori. Tam nastúpila ako sedemročná na lýceum, v ktorom excelovala.

Napriek zabezpečenému existenčnému postaveniu sa otec Raissy časom rozhodol emigrovať do Paríža, čo Maritainová zdôvodňuje obavou pred latentným nebezpečenstvom antisemitizmu v Rusku. Je však otázne, či táto obava bola oprávnená. Raissino štúdium na prestížnom lýceu, pričom v pamätiach zdôrazňuje, že sa naň dostala napriek „kvótam“ pre prijímanie židovských žiakov, svedčí skôr o opaku. Ako ďalší prejav latentného antisemitizmu zdôrazňuje údajnú žiarlivosť ruských rodičov na jej študijné úspechy a na pochvaly, ktoré dostávala od svojich učiteliek, vychvaľujúcich ju pred školským inšpektorom ako „umnicu“ a „šikulku“. Každopádne, ani učiteľky, ani inšpektor s jej pôvodom nemali žiaden problém, skôr naopak.

Po presťahovaní do Paríža, ktorý jej ako mesto navždy prirástol k srdcu, začala chodiť do školy kvalitatívne veľmi odlišnej od jej mariupoľského lýcea. Spomína: „Kde zrazu boli moje šťastné školské roky – moje tri roky – na lýceu v Mariupole! Kde čistotou žiariaca trieda s vysokými stropmi, kde veľké tanečné sály, v ktorých sme trávili voľno a ktorých parkety sa leskli ako zrkadlá, kde krásne pani učiteľky, ktoré svojím uhladeným a skromným vystupovaním pripomínali rehoľníčky!“ Táto veta mierne narúša predstavu ruského „utrpenia“ rodiny Umancovovej, vzhľadom k tomu, že podobné prostredie bolo evidentne nedostupné nielen bežnej ruskej populácii, ale aj francúzskym deťom, medzi ktorými sa malá Raissa náhle v Paríži ocitla. Takto popisuje svoju novú školu: „Maličká škola, učiteľky podobajúce sa skôr matkám od rodín, školáčky bez rovnošiat, každá v iných šatách a v škaredej zástere.“ Napriek tomu ju deti, učiteľky, ale predovšetkým čaro francúzštiny uchvátili a Francúzsku už zostala verná až do smrti.

V sedemnástich rokoch sa zapísala na Sorbonnu, slávnu parížsku univerzitu, kde začala študovať prírodné vedy. Tam spoznala svoju lásku, manžela aj spoločníka na ceste za Kristom, Jacquesa Maritaina. Stalo sa to jedného dňa, keď smutná odchádzala z prednášky: „Uvidela som, ako ku mne ide akýsi mladík jemných rysov, s bohatou šticou svetlých vlasov, malou briadkou a akoby trochu zohnutý.“ Príznačné je, vzhľadom na to, že Maritain vtedy vyznával ľavicové názory, čo bolo príčinou bližšieho zoznámenia – protest proti prenasledovaniu ruských socialistických študentov cárskou políciou. Protest doputoval až na ruskú ambasádu a zaradil sa tak do série podobných protestov, ktorými obšťastňujú západní pokrokoví študenti ruské ambasády až dodnes.

Mladý pár sa čoskoro zblížil a stala sa z neho nerozlučná dvojica. Jacques začal zoznamovať Raissu so svojimi priateľmi a príbuznými, ktorí patrili do republikánskej a liberálnej elity. Bol to najmä Ernest Psichari, vnuk slávneho ateistu Ernesta Renana, ktorý sa stal pre dvojicu prvým spoločným priateľom a neskôr pribudol básnik a spisovateľa Charles Péguy, pochádzajúci z rovnakého prostredia. A práve toto prostredie mládeže, liberálne, agnostické, striktne pozitivistické a republikánske, začalo koncom 19. storočia pociťovať ťaživú prázdnotu pokrokárskej frazeológie a pozitivistickej myšlienkovej púšte.

Prvý obrat v Maritainovom myslení spôsobuje stretnutie s filozofiou Henriho Bergsona, ktorá ho privádza k latentnému zblíženiu s myšlienkou náboženstva a mystiky. Raissa ho nasleduje a spoločne navštevujú jeho prednášky o Plotínovi a Pascalovi. Nad ich hlavami sa vznášalo očakávanie, ktoré však Bergson, sám hľadajúci a tápajúci filozof nemohol naplniť. Jeho koketovanie s katolíckou mystikou bolo vo fáze, ktorá nemohla uspokojiť ľudí hľadajúcich skutočnú vieru.

Zásadným, pri ich putovaní za Kristom, sa stalo pre pár stretnutie s radikálnym katolíckym spisovateľom Léonom Bloyom, nemilosrdným katom moderného myslenia a života, chrličom z gotickej katedrály, ako ho niekto nazval, ktorého diela v nekompromisnom, a akúkoľvek tolerantnú sentimentalitu postrádajúcom prorockom zápale, demolovali všetky nekatolícke myšlienkové prúdy na prach. Po prečítaní pochvalnej recenzie Mauricea Maeterlincka na jeho knihu Chudobná žena (v slovenčine vyšla v 40. rokoch) si pár utekal knihu kúpiť, a ako Raissa píše: „Po prvýkrát v živote sme sa ocitli tvárou v tvár skutočnému kresťanstvu.“ Obdobie nezáväzného koketovania sa skončilo. Nastal čas urobiť absolútne rozhodnutie.

V roku 1905 napísali Bloyovi list, v ktorom vyjadrovali svoj obdiv k jeho dielu, ale zároveň priznávali, že sú neveriaci. Bloy síce najprv nevie, či Raissa je ženské alebo mužské meno, ale dojatý mladou dvojicou vidí v nich budúcich konvertitov. Pozýva ich k sebe a tým sa začína ich dlhoročné priateľstvo, ako aj definitívna cesta k obráteniu. Postupné zbližovanie s priateľmi Léona Bloya a s prostredím katolíckeho integralizmu, viedlo u oboch hľadajúcich k posunu od esteticko-kultúrneho vnímania kresťanstva k hlbokej viere. 11. júna 1906 bola Raissa Maritainová pokrstená v Kostole sv. Jána na Montmartre, spolu so svojím mužom a svojou sestrou Vierou. Krstným otcom sa stal Léon Bloy. Ako krstný dar dostala Raissa životopis sv. Terézie z Avily, ktorá rovnako ako ona pochádzala z rodiny židovského pôvodu.

Postupne konvertovali na katolícku vieru aj ich priatelia – Ernest Psichari a Charles Péguy. Obaja narukovali na bojiská I. svetovej vojny, kde ich zastihla smrť a vstúpili tak ako legendárne postavy francúzskeho katolicizmu do dejín.

Čerstvá a nadšená katolíčka Raissa však túžila predovšetkým po tom, aby sa obrátili aj jej rodičia. Tí síce rozhodnutie svojich detí tolerovali, avšak na volanie Božej milosti odpovedali zdržanlivo a odmietavo. Ako prvý sa rozhodol prelomiť bariéru otec, ktorý od roku 1910 začal chodiť do kostola, čo zdôvodňoval radosťou z počúvania organovej hudby. Jeho manželka však zostávala neústupná.

Vo februári roku 1912 Ilja Umancov ťažko ochorel a jeho smrť sa rapídne priblížila. Raissa a Jacques sa rozhodujú otvorene s ním hovoriť o potrebe krstu. Matka odmieta. Modlia sa, prosia Boha aj svätých, predovšetkým Pannu Máriu Lasalettskú. Po návšteve doktora, ktorý bol tiež veriacim katolíkom a oznámil nezvratnosť smrti, sa otec rozhodol: „Chcem sa pripraviť, chcem prijať krst.“ Obrátil sa k manželke, aby zistil, či súhlasí a tá s plačom potvrdila, že mu v ničom nebráni. Rýchlo ho pokrstí Jacques a utekajú pre sestru Vieru. Tá sa dojatá vrhá otcovi do náručia. Po krste sa Ilja obrátil k manželke: „Som šťastný. Ako by mi zo srdca spadla obrovská ťažoba, hotová Eiffelova veža!“ Požiadal, aby mu na krk zavesili medailónik Panny Márie a žiadal si kňaza. Mladý kňaz, ktorý sa dostavil, dojatý prisľubuje posledné pomazanie a sväté prijímanie, pretože vidí pevnú vieru, ako aj jej presné vyznanie.

Na druhý deň prijíma otec Božie Telo a posledné pomazanie. Svojej žene povedal: „Budem sa za teba modliť, aby si bola so mnou.“ Zomierajúceho navštívil aj versaillský biskup Mons. Gibier a dojatý vierou umierajúceho mu udeľuje sviatosť birmovania. „Teraz ste Božím vojakom,“ oznámil po obrade. Takto zaopatrený zomrel Raissin otec v pokoji.

Matka vzdorovala Božej milosti najdlhšie. Nakoniec sa však v roku 1924 aj ona obrátila a prijala meno Alžbeta-Mária. Pred konverziou popisovala svojej dcére sen, ktorý mala: „Stál predo mnou pápež, v bielom odeve. Dal pre mňa Jacquesovi nejakú bielu vec, vypadalo to ako vták, ale nie jeden, ale traja. Jacques mi ho mal odovzdať, bola som úplne blízko pri ňom.“ Žila potom ešte ako dcéra katolíckej Cirkvi sedem rokov, ktoré boli naplnené modlitbami za jej deti.

Konverzie Maritainovcov a ich príbuzných židovského pôvodu zapadajú plne do atmosféry vzostupu katolicizmu vo Francúzsku, ale aj celkovo v Európe. Nekompromisný boj pápeža sv. Pia X. proti modernizmu, ako aj snaha Leva XIII. o obrodenie tomistickej filozofie, ku ktorej sa neskôr primkol aj Jacques Maritain, priniesli svoje plody v záplave konverzií, často práve z prostredia nábožensky vlažného, či dokonca protinábožensky agresívneho. Tento trend pokračoval ešte pol storočia v nepretržitej gradácii. Náhly a radikálny obrat tohto trendu v 60. rokoch 20. storočia vytvoril atmosféru, v ktorej je konverzia židovských veriacich na pravú svätú apoštolskú a katolícku kresťanskú vieru z ľudského pohľadu takmer nemožná.

PDF (formát pre tlač)