Na čo a komu by slúžila spoločná európska armáda?
Branislav Michalka
5. augusta 2020
Politika
Covid – 19 a menej peňazí na obranu
Zlá správa o prijatí nového európskeho rozpočtu, ktorý vkladá Bruselu do ruky ešte výkonnejšie finančné nástroje ovládania národných štátov a vnucovania ľavicovo-liberálnej ideologickej agendy, má aj jednu odvrátenú stranu, ktorá môže byť vnímaná ako dočasné zabrzdenie snáh únie o spoločnú európsku obranu. A teda ako pozitívna správa pre tých, ktorí nezdieľajú nadšenie z expanzie moci bruselských vládcov smerom k národným štátom.
V rámci tzv. rekonštrukcie po koronakríze sa totiž európsky obranný rozpočet znížil na polovicu objemu, ktorý bol pôvodne plánovaný. Ešte v januári 2019 sa euro-nadšenci vrteli radosťou, že sa obranný rozpočet výrazne navýši. Prijatá suma, 13,5 miliardy eur, tak predstavuje dočasné pozastavenie bruselského sna o spoločnej obrane. Ten však určite bude opäť uvedený z polohy spánku do bdelého stavu, akonáhle by sa podarilo prekonať krízový stav ekonomiky. Navyše s ešte silnejšou pozíciou bruselskej byrokracie, umocnenej dôsledkami nového rozpočtu a centrálneho zadlžovania únie. Projekt spoločnej európskej armády má podporu na najvyšších priečkach moci. Emmanuel Macron, Angela Merkelová, Ursula von der Leyenová a ďalší špičkoví politici sa predháňajú v jej odporúčaní. Teraz si budú musieť dať na chvíľu pauzu.
Suvisiaci článok
Domobrana – hrozba, záchrana alebo akt zúfalstva?
Podľa odborníkov však mohli byť vyhliadky zástancov spoločnej obrany ešte horšie. Niklas Novaky z bruselského Wilfried Martens Center uviedol, že jednania zredukovali pôvodnú sumu až o 74% pre vojenskú mobilitu a 39% pre obranný fond. Má údajne aj informácie o tom, že v istej chvíli uvažovala Európska komisia o úplnom zrušení položky pre vojenskú mobilitu.
To čo euroskeptikov teší, to vyvoláva vrásky na tvári nadšených euromilov. Na rezorte „slovenskej“ obrany je z výsledku smutný napríklad tajomník rezortu Marián Majer, pretože táto skutočnosť môže znížiť tempo spolupráce členských štátov na spoločnej obrane. Investície do obrany považuje za drahú ale nevyhnutnú poistku. Otázne je proti čomu tá poistka má byť. Na obranu proti „zlým“ štátom, aké predstavuje pre liberálov napríklad Rusko, sme členmi NATO. Predstava vystúpenia z NATO je medzi euro-politikmi zásadne odmietaná. Načo však potom udržiavať dva paralelné nadnárodné vojenské bloky?
Na čo môže EÚ potrebovať spoločnú armádu?
Jednu z možných úloh euro-armády naznačuje prieskum, ktorý si dala na Slovensku vypracovať minulý rok Európska komisia agentúrou Focus.[1] Podľa neho si až 80% Slovákov myslí, že by EÚ mala vytvárať spoločné ozbrojené sily. Číslo skutočne úctyhodné a pokiaľ by bolo skutočne pravdivé, tak by to svedčilo o dokonalom nepochopení toho, na čo sú prípadné ozbrojené sily EÚ využiteľné a predovšetkým zneužiteľné. Ako?
Mnohé naznačuje už zmienený prieskum, v ktorom sa hovorí, že „viac ako tri štvrtiny opýtaných si tiež napríklad myslia, že by sa EÚ mala zasadzovať o dodržiavanie demokracie a ľudských práv na Slovensku alebo zasahovať na Slovensku proti skorumpovaným politikom a podnikateľom a presadzovať vyššiu transparentnosť vo verejnej aj súkromnej sfére.“ Určite by bolo zaujímavé zistiť, ako znela otázka na ktorú bolo možné získať takúto odpoveď. Logicky by mohla znieť: prajete si, aby sa EÚ zasadzovala o dodržiavanie demokracie a ľudských práv na Slovensku? Že sa pýtajú podobné otázky v prieskume o spoločnej európskej armáde nie je zaiste náhoda.
Vieme dobre, čo si EÚ predstavuje pod „dodržiavaním demokracie a ľudských práv“ – podporu LGBT, gender, migrantov, multikulturalizmu a minorít. Ak nebudú dodržiavané ich „ľudské práva“, tak bude EÚ „zasahovať a zasadzovať sa“. A ak budú nejakí „extrémisti“ klásť odpor? Tak by mohla nastúpiť – spoločná európska armáda. Možno aj na pozvanie domácich politikov a obrancov demokracie a ľudských práv. Aby urobili poriadok.
Správa Európskej komisie o „novej stratégii bezpečnostnej únie“[2], by tomu mohla nasvedčovať. Nová stratégia sa totiž pripravuje na „potláčanie polarizácie spoločnosti“. Čítate dobre – spoločnosť sa bude unifikovať. A keďže je dnes celá európska spoločnosť polarizovaná na, ľudovo povedané, liberálov a konzervatívcov (prípadne domácich a migrantov) a pri moci sú liberáli, tak si môžete domyslieť na ktorú stranu bude táto polarizácia „potlačená“. Samotný fakt, že sa v tzv. demokracii vníma „polarizácia“, teda rozdelenie spoločnosti na viaceré názorové prúdy ako niečo negatívneho, je podozrivý. Predstavme si napríklad Putina ako povie, že ide „potláčať polarizáciu spoločnosti“. Čo všetko by sme si asi museli vypočuť o zvrátenosti ruskej spoločnosti a jej autoritárskeho režimu.
Čo chcú vlastne brániť občania EÚ?
Keď občania odpovedajú na otázky v anketách, tak sa pritom často okolo seba míňajú dva svety, ktoré si navzájom nerozumejú. Respektíve, tá vládnuca strana, v dialógu s občanom, presne vie čo sa má opýtať, aby dostala správnu odpoveď. A občan verí, že jeho odpoveď hovorí o tom istom, ako otázka pána (alebo dámy) s dotazníkom. Tak to však nie je.
Keď sa pýtajú bežného občana na obranu EÚ, tak sa mu pravdepodobne vynoria pred očami obrázky migrantov ilegálne prekračujúcich hranice a následne rozvíjajúcich v európskych mestách svoju čulú kriminálnu a teroristickú činnosť. Pokiaľ sa takého občana opýtate na „spoločnú obranu“, tak si určite predstaví európskych vojakov v maskovacích mundúroch rozostavaných pozdĺž vonkajších európskych hraníc. Samozrejme, takú obranu by zaiste uvítal.
Lenže nič také nemá EÚ v úmysle. Presviedča nás o tom už celé desaťročia a ak chcela nejakým migrantom zabrániť v ilegálnom prekračovaní hraníc, tak už to mohla dávno urobiť. Jediný kto niečo také robí sú národné armády a to k veľkej nespokojnosti pánov v Bruseli. Je teda jasné, že na takéto účely armáda slúžiť nebude. Ak bude na hraniciach niekoho pacifikovať, tak skôr nejaké domáce dobrovoľnícke domobrany, ktoré sa podieľajú na „polarizácii spoločnosti“ a bránia dobrým migrantom prísť kultúrne obohatiť európske mestá.
Potom by tu mohol byť ešte nejaký veľký štát, či mocenský blok, ktorý by napadol EÚ, alebo niektorý z jej štátov (provincií). Lenže na tento druh obrany tu máme NATO aj keď je otázne či by skutočne riskovalo vojnu s nejakým vojenským kolosom kvôli nezaujímavému malému štátiku. Navyše najnovšie udalosti v Líbyi, kde sa nenápadne dostali do stretu francúzski a tureckí spojenci z NATO, svedčia o tom, že mušketierska jednota členských krajín je už dávno minulosťou. Ak niekedy vôbec existovala. O ochote súčasných USA nasadzovať krk za nejaký európsky štátik ani nehovoriac.
Ak teda NATO vykazuje príznaky určitej nespoľahlivosti, tak aké spoľahnutie by potom bolo na európsku armádu s omnoho menším počtom vojakov, techniky a s menším rozpočtom? Ako už bolo uvedené vyššie, NATO sa rušiť neplánuje, takže v prípade spoločnej európskej armády nehovoríme o náhrade, ale o paralelnej duplicite. Načo?
Armáda alebo vnútroštátna polícia?
Jedno využitie by tu však bolo, ako sme naznačili už vyššie. Spoločná európska armáda by mohla byť používaná na udržiavanie vnútorného poriadku v rámci EÚ. Mala by na to ideálne predpoklady. Zložená z mnohonárodnostných zborov, prípadne aj homogénnych národných zborov, spĺňala by dokonale požiadavku na potláčanie nepokojov a prípadných násilných prejavov nespokojnosti. Príslušníci cudzích národov nemajú totiž také zábrany pri potláčaní nepokojov, ako príslušníci domáceho obyvateľstva.
To vedel už cisár Fridrich II. z rodu Hohenstauffovcov keď si zriadil veľmi výkonnú žoldniersku armádu z príslušníkov moslimského vierovyznania. Tú potom posielal krížom krážom po území svojej ríše, ktorá zahŕňala podstatnú časť Európy, aby mu vyberali dane a potláčali nespokojnosť obyvateľov. Žoldnieri, keďže boli nekresťania a cudzinci, nemali v krutosti žiadne zábrany. S obzvláštnou radosťou ich posielal cisár do severného Nemecka, kde boli bohaté mestá a kde cudzorodosť a kresťanský charakter prostredia dávali moslimským žoldnierom nepreberné množstvo príležitostí ako si ukojiť svoju protikresťanskú zášť s požehnaním „kresťanského“ cisára.
Podobný efekt by mohla priniesť aj spoločná európska armáda, v ktorej by sa zaiste ocitli a mnohí moslimovia. Predstavme si modelovú situáciu: v nejakej krajine EÚ rastie nespokojnosť s osvietenou liberálnou politikou a bujnie „polarizácia“ a „extrémizmus“. Domáca armáda, zredukovaná na minimum (ako tá slovenská) nemôže a možno ani nechce potlačiť proti-únijné nepokoje. To je práve chvíľa pre statočných chlapcov z Európskej armády. Podobne ako sovietske vojská dostanú „pozývajúci list“, aby zasiahli, lebo je ohrozená „demokracia a ľudské práva“. Všade bujnie kontrarevolúcia. Občania, zvedení nezodpovednými extrémistami možno už aj vešajú dobrých demokratických politikov na kandelábre, ako v Maďarsku roku 1956.
Vtom prichádza záchrana v podobe Európskej armády. Vzbura je potlačená, láska a pravda opäť zvíťazila, chcelo to len trochu toho „humanitárneho bombardovania“ a neochvejného ducha demokracie. Hniezdo kontrarevolučných zmijí bude rozdrvené a príkladne potrestané, aby už viac nedošlo k návratu temnej hydry netolerancie.
Pripadá vám to ako sci-fi? Ale čo všetko by vám ešte pred 40 rokmi pripadalo ako sci-fi. Alebo ste si mysleli už vtedy, že deťom sa budú robiť prednášky o homosexuálnych praktikách, transsexuálnej identite, že cesta električkou vo Viedni bude pripomínať cestu vlakom z Kalkaty do Bombaj, že kňazi vás budú poučovať o láske k „inakosti“ a namiesto počúvania vysielača Slobodná Európa budete čítať Sputnik?
Veci sa síce väčšinou nedejú tak ako to mi chceme, ale dosť často tak ako sme sa toho obávali. Spomeňte si na to, keď vám budú opäť hovoriť o spoločnej európskej armáde. Alebo si aspoň skoncipujte do šuplíka uvítaciu reč pre príslušníkov spoločnej armády. Nikdy neviete či ju nebudete potrebovať.
[1] https://euractiv.sk/section/buducnost-eu/news/vacsina-slovakov-by-chcela-aby-unia-robila-viac-v-oblasti-obrany/
[2] https://euractiv.sk/section/obrana-a-zahranicie/news/nova-strategia-bezpecnostnej-unie-prioritou-je-boj-s-terorizmom-a-potlacanie-polarizacie-spolocnosti/
