Prečo zlyhala popkultúra v Cirkvi?

Branislav Michalka
4. septembra 2025   Cirkev Kultúra

Popkultúra – nová univerzálna báza komunikácie

V 60. rokoch 20. storočia sa popkultúra stala univerzálnou. Dovtedy predstavovala len jednu z možných kultúrnych alternatív, popri národných či náboženských kultúrach a popri tzv. vysokej európskej kultúre (opera, balet, galérie, krásna literatúra a pod.).

V 60. rokoch sa však stali rockové skupiny rovnako populárne v Japonsku ako vo Venezuele. Rovnaké komiksy čítali čitatelia po celom svete, rovnaká móda začala dominovať v mládežníckom prostredí po celom svete, rovnaké filmy začali zobrazovať rovnaké mládežnícke subkultúry založené na univerzálnej popkultúre. A mládež sa s nimi identifikovala na celom svete.

V priebehu tejto jednej desiatky revolučných rokov sa stala popkultúra spojivom, ktoré predstavovalo spoločný záujem a komunikačnú bázu pre väčšinu mládeže v civilizovanom svete. Každý vedel, kto sú to The Beatles a preto sa mohli stať spoločnou témou komunikácie mladých ľudí z veľmi vzdialených prostredí. Postupne vznikali špecializované relácie a médiá, ktoré šírili tohto ducha univerzálnej popkultúry do celého sveta.

Do časového obdobia 60. – 70. rokov spadajú tiež udalosti v katolíckej Cirkvi, ktoré by sme v skratke mohli rozdeliť na reformy a reakcie na reformy. Reformy predstavuje II. vatikánsky koncil a jeho aplikácie do praxe Cirkvi. Reakcie prišli okamžite a teraz nám nejde o to skúmať , ktoré z nich boli negatívne a ktoré pozitívne. Chceme hovoriť len o tej reakcii, ktorá sa explicitne nevyjadrovala k reformám komentárom, ale bola o to výrečnejšia. Tou reakciou bol jav, ktorý sa nazýval za socializmu „hlasovanie nohami“, čiže – útek z Cirkvi. Nech už boli jej bezprostredné príčiny akékoľvek, čísla ukázali a stále naliehavejšie ukazujú veľký odpad od Viery a Cirkvi, ktorý časovo koliduje s koncilovou a pokoncilovou dobou.  

Túto skutočnosť si čoskoro uvedomili tak vysokí predstavitelia Cirkvi, ako aj drobný klérus. Bola pre nich šokom, pretože očakávali pravý opak. Mysleli si, že keď prispôsobia Cirkev svetu, tak sa do kostolov nahrnú davy ľudí vidiaci, že Cirkev už nemá predsudky. Nestalo sa tak a úpadok pokračuje.

V každom prípade všetci si pod dojmom debaklu uvedomovali, že novú situáciu treba nejako riešiť. Hlavná otázka znela: Ako dostať mládež späť do kostolov?

Hovorme k nim ich jazykom

Pri pozorovaní zmien v mládežníckych prioritách počas 60. rokov zistil aj klérus, že sféra populárnej kultúry, ktorá kedysi predstavovala len sféru zábavy určenú na chvíle oddychu, sa teraz premenila na ideológiu, životný štýl, spôsob myslenia a vytvárania vzorových rámcov sociálneho správania. Počúvať rockovú hudbu, to už nebola len záležitosť tancovačky, ale celý filozofický systém. Poslucháč absorboval myslenie interpreta a jeho postoje ku všetkému – od vesmírnych letov až po vegetariánstvo.

Ovládnutie mladej populácie pop-kultúrou bolo dokonalé a monolitné. Kto sa opovážil ignorovať alebo nestíhal absorbovať novinky v popkultúre, ten bol ostrakizovaný a vysmievaný v mládežníckom kolektíve. Na báze vedomostí z popkultúry sa nadväzovali známosti („Čo počúvaš?“), plánovali domáce financie (nákup hi-fi veže v mladej rodine) a získavala sa spoločenská prestíž. Kto nevedel niečo o popkultúre, najmä o hudbe, ten neexistoval.

Klérus z tohto poznania vyvodil záver, že pokiaľ chce prilákať späť do kostolov mládež, tak s ňou musí pristúpiť na nepísanú dohodu: my budeme akceptovať vašu novú komunikačnú bázu a vy budete akceptovať naše dogmy a vieru. Táto úvaha by možno bola správna, pokiaľ by sa nezabudlo na jednu podstatnú vec: popkultúra nebola len neutrálnou komunikačnou bázou, bola to ideológia úzko kooperujúca s liberálnymi a ľavicovými proticirkevnými prúdmi. Chtiac či nechtiac sa u jej konzumentov vytvárali vzorce správania, ktoré odpadnutiu od viery skôr napomáhajú než by mu boli schopné zabrániť.

Navyše tu boli idoly popkultúry, ktoré mali tú nepeknú vlastnosť, že to boli – idoly, čiže modly. A modlám sa treba klaňať. Konzument popkultúry síce môže chodiť do kostola a žiť vzorným morálnym životom, ale zriekne sa svojho idolu, ktorý tak nežije, či dokonca šíri proticirkevné myšlienky? Nie, a to už preto nie, lebo samotná Cirkev dáva najavo, že jej to neprekáža a tvrdí, že treba byť tolerantný. Naopak, posmelený cirkevnou benevolenciou, katolícky fanúšik popkultúry ešte odovzdá úctu k pop-idolom v rámci nostalgického sentimentu – svojim deťom a vnúčatám. Tie už nemusia byť také zásadové ako ich bigbítový deduško a priučia sa od idolu a jeho ešte horších nasledovníkov aj trochu tej popkultúrnej morálky. Krok za krokom sa táto morálka šíri a to, čo malo byť len médiom na získanie duší, sa stane pánom duší.

Prečo to nefunguje?

Avšak odhliadnime na chvíľu od vieroučných a morálnych problémov, ktoré môžu nastať s používaním popkultúry v Cirkvi a sústreďme sa len na žiadaný efekt. Čo malo byť účelom použitia popkultúry ako komunikačnej bázy s mládežou? Jej návrat do kostolov. Naplnili sa tieto očakávania? Nie, kostoly sa naopak ďalej vyprázdňujú. Prečo to nefunguje?

Príčin je viacero. Jednu sme už naznačili. Je ňou samotná cirkevná akceptácia popkultúry ako komunikačnej bázy medzi ňou a mládežou. Týmto krokom Cirkev nechtiac odobrila spôsob existencie, z ktorého popkultúra vyrástla. Tí, čo popkultúru vytvárali, do nej vkladali svoje idey a to čo vidíme, vizuálna forma, to je viditeľné vyjadrenie týchto ideí. A tie rozhodne neboli svojou podstatou kresťanské. Myslieť si, že preberieme vonkajšie formy, a ideí, z ktorých vznikli, sa poľahky zbavíme, je dokonalé nepochopenie toho, čo to popkultúra, ako aj akákoľvek iná ideológia je. Zároveň je to nepochopenie závislosti medzi obsahom a formou, o ktorých sa zrejme domnievali prvoplánoví šíritelia popkultúry v Cirkvi, že sú oddeliteľné.

Samozrejme sa tak nestalo a podľa hore uvedeného opisu, sa krok za krokom generácie posúvajú do takej pozície, v ktorej si musia vybrať medzi životom podľa pop-idolov a životom kresťana. Pretože celá forma popkultúry, ktorú prijali za vlastnú ich k tomu nevyhnutne vedie. Všetko speje k tomu, že si pri horeuvedenej dileme vyberú popkultúru, ako o tom svedčí aj množstvo pôvodne kresťanských pop-idolov, teraz úspešne rozvedených či inak podobne zaopatrených. Sila ideí, skrývajúcich sa za formou, je neúprosná.

Druhou príčinou, prečo táto popová „inkulturácia“ nefunguje je fakt, že tí, čo s určitou ideou niečo vytvárajú z presvedčenia, dávajú do svojho výtvoru nielen talent, ale doslova aj dušu a dodávajú tým svojmu výtvoru autenticitu, ktorá sa len ťažko napodobňuje. Nezáleží na tom, či je to idea dobrá alebo zlá. Pokiaľ nejaký umelec celým svojím životom prezentuje revolučné rebelstvo alebo romantickú životnú rozháranosť, tak je to na jeho tvorbe cítiť. Môžete ju odsudzovať, ale zároveň uznáte, že je to autentické. Keď írska skupina The Pogues spieva o bitke v krčme, tak im jednoducho veríte.

Horšie je to vtedy, ak vezme do ruky gitaru pán farár alebo nejaký „stretkový“ kráľ a začne kŕčovito predvádzať napodobeninu rebela, či spontánneho klauna alebo v ženskom prípade, roztancovanej pop- divy. Všetci, čo poznajú autentický originál cítia a vidia do očí bijúcu neúprimnosť a „nezažitosť“ celého konania. Vidia, že je to  buď účelové (v lepšom prípade) alebo silene chcené, ale nenaplnené skutočnou dušou modernej popkultúry, ktorá je od základu rebelská v zmysle protikresťanskosti.

Mládež v konečnom dôsledku vyhodnotí situáciu nasledovne: ide za autentickou popkultúrou, pretože pri sledovaní cirkevnej popkultúry vzniká u nej a nielen u nej, jeden druh pocitu, ktorý má leví podiel na úteku z Cirkvi. Nielen mládeže. Je to pocit trápnosti.

Zostal len pocit trápnosti

Tento pocit v kostole nevalcuje len príslušníkov mládeže. Starší muži, hľadiaci so zdesením v očiach na infantilné popové pesničky, podlizovanie sa mládeži a kŕčovité tance, sa časom rozhodnú nezúčastňovať sa na niečom, čo ich neustále privádza do pocitu trápnosti. A predovšetkým kŕčovité nabádanie starších ľudí mládežou, aby sa k nej pridali a mávali rukami, spievali pop-kresťanské piesne a prejavovali kŕčovité pop-nadšenie, je dokonale fungujúcim odpudzovačom každého, kto má minimálny zmysel pre ľudskú dôstojnosť a integritu osobnosti u starších ľudí.

Tento všetko prenikajúci pocit trápnosti, niežeby do kostola niekoho prilákal, ale naopak z kostola neomylne vyháňa. Tak isto bodrý, neformálny a kŕčovito spontánny kňaz, snažiaci sa za každú cenu pôsobiť „nekňazsky“. Zaiste, tento typ pop-kňazov žne úspechy v médiách, je pozývaný na festivaly a na nich ho počúvajú. Avšak festival nie je kostol a kostol nie je festival. Kostol sa vyprázdňuje a veriaci a teda aj mládež ubúdajú. Nefunguje to.

Ľudia hľadajúci sakrálnosť totiž hľadajú niečo „iné“, niečo, čo bežne vo svete nevidia, niečo z „iného sveta“. Ponúknuť im rozriedenú, kŕčovitú a silenú verziu popkultúry znamená znechutiť aj tých skalných, ktorí nechceli odísť za žiadnych okolností.

Jednou z ciest ako stabilizovať situáciu, čiže udržať aspoň tých čo zostali (snívať o davoch valiacich sa do kostolov už prestali aj najväčší optimisti koncilových reforiem) je prestať považovať popkultúru za médium, ktoré pritiahne mládež do chrámu. Nepritiahne. Zostanú prázdne kostoly. A ešte pocit trápnosti.

Suvisiaci článok

Existuje niečo ako kresťanské umenie?

PDF (formát pre tlač)