Prečo použili ľavičiari v EÚ Karla Veľkého ako pascu na kresťanov?
Branislav Michalka
10. júla 2020
Cirkev
Európska únia
pokračovanie I. časti
Kto by chcel byť spiatočníkom?
A tak nastala doba, v ktorej sa počet tých, ktorí by sa opovážili otvorene deklarovať svoje spiatočníctvo, teda nielen určitý konzervativizmus ale totálny nesúhlas s tzv. pokrokom, scvrkla na minimum. Všetci sa predháňali deklarovať svoj humanizmus a pokrokárstvo. Cirkev išla príkladom. A za pastiermi nasledovali ovce.
Vystrašení pastieri, vidiac, že mocnosti víťazného kapitalistického Západu propagujú pokrok rovnako ako víťazný Východ, aj keď liberálnymi metódami, uvideli, že pred pokrokom niet úniku a vyvodili z toho záver (podobne ako Tocqueville), že to tým pádom bude asi Božia vôľa. Ich ovečky, vidiac takú príchylnosť k pokroku a radosť s technologickej expanzie človeka, sa rozhodli radovať ešte intenzívnejšie, a to aj na úkor kresťanskej morálky a vierouky.
Napriek všetkému to však ešte stále boli kresťania a idea zániku štátov a globalizačné zjednocovanie ľudstva pod zástavou pokroku by ich mohlo znepokojovať. Bolo treba priniesť inú ideu zjednotenej Európy, takú, ktorá by bola pre bežný kresťanský plebs stráviteľná a s ktorou by sa stotožnili aj kresťanskí intelektuáli. Vtedy sa ako Kraken z mora vynorila idea karolínskej kresťanskej a zjednotenej Európy, ktorá sa mimochodom ponorila pod hladinu času len nedávno, v roku 1945, pretože nemeckí národní socialisti ju tiež využívali na vyvolanie pocitu spolupatričnosti v európskom ľude.
Hlavnými nositeľmi tejto idei sa na verejnosti stali katolícki politici z kresťansko-demokratických strán a hnutí: Adenauer, de Gasperi a de Gaulle, všetko veriaci katolíci, v minulosti s veľmi konzervatívnymi názormi (predovšetkým generál de Gaulle). Lenže, čo bolo predtým, to už neplatilo. Strach z toho, že budú označení za autoritárov alebo dokonca fašistov (čo sa aj tak nakoniec v roku 1968 stalo) ich držal pod krkom a smeroval ich „vpred, spiatky ani krok.“
Starí ľudia však radi spomínajú na ideály svojej mladosti, prípadne na predstavy, ktoré ich v detstve nadchýnali a radi si ich pripomínajú aj vtedy, keď sú dokonale vyprázdnené. Deduško sa pozerá na filmy s Old Shatterhandom, je dojatý, spomína na detstvo, ale dobre vie, že už nikdy nebude cválať spolu s ním ďalekou prériou.
A tak si aj traja starí muži dovolili zaspomínať pri zakladaní EÚ na Karla Veľkého. Muži a organizátori v pozadí im v tom nebránili, aj keď bolo evidentné, že postava veľkého cisára je v ostrom protiklade k povojnovým trendom. Navyše – podobné sentimentálne pocity mali aj iní katolíci, a tak prečo im nedopriať túto drobnú radosť, kým sa nálada úplne nezmení?
Karol Veľký – náš vzor?
Aby bola ilúzia dokonalá a nezostalo len pri narážkach na karolínske dedičstvo reinkarnované v podobe EÚ, rozhodli sa predstavitelia nového veku zriadiť Cenu Karla Veľkého ako symbolické vyjadrenie tejto kontinuity. O cisárovi sa pritom hovorilo ako o zakladateľovi európskej kultúry. Komické je, že práve túto kultúru EÚ zničila.
Liberálna EÚ so svojou „gender“ agendou, zvrátenosťami, sekularizmom, antikresťanstvom, vítaním moslimov, tupením všetkého autoritatívneho a nedemokratického, odvolávajúca sa na Karola Veľkého, cisára a christianizátora Európy, bojovníka proti moslimskej invázii a poslušného syna katolíckej Cirkvi, to je, ako sa hovorí „pohľad pre bohov.“
Už prvý držiteľ tohto ocenenia z roku 1950 dokonale reprezentuje toto pokrytectvo. Richard Nicholas gróf Coudenhove – Kalergi, zakladateľ Paneurópskeho hnutia (členom bol aj Konrad Adenaur, takže cena zostala medzi kamarátmi), ktorý otvorene píše vo svojich dielach, že cieľom jeho projektu je rasové zmiešanie Európanov natoľko, aby sa stratila ich výlučnosť (sám pochádzal z nemecko–japonského manželstva), človek dokonale vzdialený od kresťanskej viery, ctiteľ Nietzscheho, Kanta a Schopenhauera, chváliaci sa tým, že jeho otec (katolík) vždy pri Veľkopiatkovej pobožnosti (predkoncilovej), keď prišla sekvencia: „Oremus et pro perfidis Judaeis …“ (modlime sa aj za zradných Židov) ostentatívne odchádzal na protest z kostola.
Synáčik išiel ešte ďalej a na liturgiu aj Cirkev dôsledne rezignoval. K jeho priateľom patrili bankári: Louis de Rothschild, Max Warburg, Paul Warburg a Bernard Baruch, ale aj Eduard Beneš a T. G. Masaryk. Bol to zaiste vhodný nasledovník Karola Veľkého. Ktovie, možno aj ten odchádzal na protest proti liturgii z kostola.
Fraška s cenou Karla Veľkého pokračovala celé desaťročia až podnes. Niekedy to vyzeralo, že si kamaráti podávajú vyznamenanie z ruky do ruky. V roku 1952 bol ocenený Alcide de Gasperi, v roku 1953 Jean Monnet, v roku 1954 Konrad Adenauer, v roku 1956 Churchill, v roku 1957 Spaak, v roku 1958 Schuman. Všetci „otcovia zakladatelia“ sa vzájomne nestranne „ocenili.“ Neskôr došlo aj na takých kresťanov a sympatizantov Karla Veľkého ako: Simone Veilová, Henry Kissinger, Francoise Mitterand, Václav Havel, Bill Clinton, Martin Schulz či Emmanuel Macron. Vskutku, neochvejná légia kresťanských bojovníkov.
Na niektorých otcov sa pri odovzdávaní ceny zabudlo
Avšak, keď si pozeráme zoznam ocenených z 50. rokov, tak sa nám zdá, že na niektorých sa zabudlo. Vidíme tam samých „konzervatívcov“ a ľavicové trendy akoby v počiatkoch EÚ ani neexistovali. Napriek tomu, sa aj na banálnej euro-stránke dozvieme, že tu boli aj iní zakladatelia EÚ. Napríklad Altiero Spinelli, ktorý ako 17-ročný vstúpil do Komunistickej strany. Tento nadšený marxista a ľavicový mysliteľ bol, ako sa dozvedáme poradcom de Gasperiho, Spaaka a Monneta, čiže statočných nasledovníkov Karla Veľkého. Ako je to možné? Takí „konzervatívci“, a majú za poradcu komunistu. Ďalej čítame, že ako člen Európskej komisie v rokoch 1970 – 1976 riadil oblasť vnútornej politiky! Už neradil, ale riadil. A nedostal ani cenu Karla Veľkého.
S komunistami sa rozišiel akonáhle zistil, že súdruh Stalin povážlivo otáča lodičku pokroku smerom k temným vodám kultúrnej skostnatenosti. Takto si ten správny marxizmus nepredstavoval. To bola zrada. Našťastie tu bola EÚ, ktorá mu túto stratu vynahradila svojím postupným príklonom k neomarxizmu a novej ľavici s ľudskou tvárou. Podľa návodu svojho marxistického mentora Antonia Gramsciho sa podarilo ľuďom ako Spinelli zahrať pred európskymi kresťanmi karolínske a kresťanské divadlo, zatiaľ čo v pozadí „radili“ tzv. „konzervatívnym“ otcom zakladateľom.
Počas svojho väznenia na ostrove Ventotne vypracoval ľavicový manifest postupnej federalizácie Európy a odbúravania národných štátov. Vznikol tak tzv. Spinelliho plán, ktorý bol v Európskom parlamente prijatý symbolicky v orwellovskom roku 1984. Národné parlamenty tento plán odmietli, ale to na veci nič nemenilo. Pre ľudí v pozadí EÚ rozhodnutia národných parlamentov neznamenali brzdu, ale povzbudenie k ešte väčšej aktivite. Nakoniec sa, samozrejme, Spinelliho ľavicové a neomarxistické vízie podarilo presadiť.
Zaujímavé je, že v poslednom desaťročí sa o tomto otcovi zakladateľovi už nemlčí. Na mnohých stránkach EÚ sa k nemu hrdo hlásia a smelo uvádzajú jeho komunistickú minulosť aj ľavicovú prítomnosť. Ak je však vízia tohto neomarxistu a ideového radcu ostatných otcov zakladateľov skutočnou realizáciou myšlienky zjednotenia a globalizácie, tak čo s tým má spoločné Karol Veľký? Nič. Poslúžil ako návnada pre tzv. „užitočných idiotov“, ako ich volal súdruh Lenin.
Priznaním sa EÚ k Spinellimu, čo sa prejavilo aj pomenovaním jednej z prominentných budov v Bruseli jeho menom, padá roky omieľaný mýtus o kresťanských koreňoch EÚ. Nikdy nešlo o kresťanský projekt. Účelové podsúvanie vyprázdnených symbolov, za ktorými sa škerila vysmiata tvár talianskeho neomarxistu, bolo len hrou mačky s myšou.
Teraz, keď maska spadla a všade sme svedkami presadzovania desivej ľavicovo liberálnej protikresťanskej agendy, je takéto skúmanie vlastne zbytočné. Už len ten, kto nechce vidieť, nevidí. Zvyšky kresťanských eurooptimistov sa nás stále snažia chlácholiť frázami o tom, že sa treba vrátiť k otcom zakladateľom. Avšak EÚ sa v skutočnosti od nich nikdy nevzdialila.
