20 rokov v Laynove alebo Komu teraz padne na hlavu progresívne layno EÚ, ktoré potichu všetky vlády implementovali do slovenskej spoločnosti?

Branislav Michalka
26. októbra 2024   Politika   Komentár

Všimli ste si už najnovšie politické tajtrlíkovanie na Slovensku a v koalícii okolo európskej progresívnej agendy v školstve, priemysle, zdravotníctve, legislatíve či kultúre?

Minister Drucker bojuje spolu s nesmierne pokrokovým bubeníkom z trenčianskeho magistrátu za dúhové gymnázium Ľudovíta Štúra (za mojich mladých liet, keď som mal to nesmierne potešenie ho navštevovať, Jurija Alexejeviča Gagarina) a chystá sa bojovať proti údajnému teroru neonacistov, ktorí ohrozujú dobrých pedagógov.

Na vysokoškolskej dokumentácii sa idú prepisovať pohlavia, na ministerstve zdravotníctva sa vyše polroka riešila potratová tabletka a transsexuálne inovácie pacientov, tá pokrokovejšia časť vládnej koalície fŕka dúhovou vodou na bakaného tmára Kotlára, návrh SNS o zákaze propagácie LGBT je podľa poslanca Michelka „v štádiu diskusie“ o jeho stiahnutí, informovaný súhlas rodiča sa má týkať len toho, čo je mimo rámec učebných osnov atď.

Lenže, keď už sme pri tých osnovách – čo je vlastne mimo rámec učebných osnov? Tak ako sa dá napasovať LGBT agenda do spomienky na obete vraždy pri Teplárni, dá sa aj akákoľvek iná progresívna agenda napasovať napríklad do „boja proti extrémizmu“, ktorý je minimálne od roku 2016 súčasťou oficiálneho pedagogického procesu:

https://www.minedu.sk/proti-extremizmu-a-radikalizacii/

https://www.skolskyportal.sk/vzdelavanie-vychova/ministerstvo-skolstva-posilnenie-problematiky-europskej-unie-v-ucebnych-osnovach

No a čo sa píše v príručke o prevencii extrémizmu na školách, ktorú vypracovali ministerstvá vnútra a školstva ešte za bývalej vlády Roberta Fica napríklad o tzv. náboženskom extrémizme? Čítajme a učme sa:

„Pre náboženský extrémizmus je podstatné najmä to, že netolerantným spôsobom presadzuje suverenitu náboženskej spoločnosti alebo organizácie pred princípmi a hodnotami demokratického štátu.“

Áno, milí katolíci, demokratický štát je nadradený Cirkvi, to ste nevedeli? Najprv sú princípy demokratického štátu a až potom vaša viera. Pokiaľ nie, tak ste extrémisti. Učiť tieto veci deti na školách nielenže nie je proti osnovám, ale je to Európskou úniou (a teda aj Slovenskom) žiadané.

No a je tam aj naša známa homofóbia. Čo je teda tiež extrémizmus?

„Vyhranené postoje, opäť ladené xenofóbne, homofóbne, ultranacionálne, smerované a nabádajúce k vykonávaniu ilegálnych/ násilných aktivít.“

Všimnime si, nielen násilných, ale aj akýchkoľvek ilegálnych. Tá lomka tam nie je nadarmo. Znamená: buď-alebo. Teda logicky aj takých aktivít, ktoré síce nie sú násilné, ale sú v rozpore napríklad s právom EÚ, ktoré je v konečnom dôsledku nadradené lokálnemu právu. Tu sú autori textu, ktorí rozhodne nepatria k mimovládkam:

„Predložený text bol vypracovaný medzirezortnou skupinou v zastúpení MV SR, MŠVVaŠ SR, ŠPÚ, MPC a MPSVR SR a schválený odbornými posudkami dvoch recenzentiek, ktoré určila Edičná rada ŠPÚ.“

No a nie je snáď povinnosťou učiteľov bojovať proti extrémizmu na školách? Potrebujú preto na prednášku o extrémizme informovaný súhlas rodiča? No a nie je nanajvýš vhodné, aby v rámci boja proti homofóbii vystúpili na prednáške aj nejakí predstavitelia LGBT komunity? Item, aby žiaci vyjadrili boju proti homofóbii podporu nejakou pestrofarebnou formou? Ako to navrhlo gymnázium J. A. Gagarina v Trenčíne, napríklad…

Ako je to všetko možné? Jednoducho. Celý problém totiž nenastal až teraz, ani počas pandemického cvičenia, ale pred 20 rokmi, keď Slovensko vstúpilo do EÚ. Odvtedy všetky vlády (a aj tí ich členovia, ktorí teraz neúprosne odstavení od koryta vehementne kritizujú progresivizmus – najdrzejším spôsobom najnovšie Richard Sulík, ktorý sa zrejme domnieva, že všetci zabudli na jeho progresívny, eurohujerský a pandemický angažmán) potichu a bez súhlasu obyvateľstva prijímali európske smernice, dodatky, legislatívne úpravy, osnovy a podobné eufemizmy pre ideologickú infiltráciu.

Zdá sa teda, že slovenského truhlíka obecného, inak tiež voliča demokratického, čaká pred Vianocami už po dvadsiaty krát od roku 2004, keď sa Slovensko za veľmi pochybných okolností rozhodlo v referende pre vstup do EÚ, známe politické predstavenie zvané: Takto som to tu našiel.

Ide o predstavenie medzi politikmi natoľko populárne, že sa vyrovná známej Pasci na myši, divadelnej hre Agathy Christie, ktorá sa v jednom z londýnskych divadiel hrá už celé desaťročia dokola. Podobnosť názvu divadelnej hry s politickou realitou a dĺžkou repríz je skutočne zarážajúca.

V čom spočíva podstata zmieneného politického predstavenia? Je to jednoduché: politici, ktorí cítiac pred voľbami, že progresívna, sodomská, klimatická a tzv. protiextrémistická agenda Európskej únie je tak medzi slovenskými truhlíkmi, ako aj dezolátmi nepopulárna, začnú, pokiaľ sú v opozícii, nesmierne razantne kydať na jej obsah, avšak vždy s rituálnym ubezpečením, že naše členstvo v Európskej únii je posvätnou kravou, ktorá bude ležať na koľajniciach smerujúcich do krajších zajtrajškov, podobne ako v Indii aj vtedy, ak by kvôli tomu vlak do Bombaja musel stáť až do posledného zatrúbenia anjelských fanfár Súdu.

Príslušníci vládnej koalície sa zase pred voľbami začínajú plasticky odpútavať, ako hovorieval súdruh Goebbels v motivujúcich týždenníkoch z východného frontu, od svojej doterajšej politiky usilovného výskumu v oblasti bruselských konečníkov a nahlas dištancovať od tzv. pokrivenia európskej myšlienky, podobne ako sa súdruh Gorbačov počas tzv. perestrojky dištancoval od pokrivenia, inak samozrejme úplne skvelého, komunizmu. O tom, že aj v tomto prípade zostáva Európska únia nedotknuteľným posvätným dobytkom, samozrejme nemusíme pochybovať.

Slovenský truhlík obecný (pozor, nezamieňať s iným druhom – slovenský zúfalec čiže dezolát obecný, ktorý vedomý si prílivovej vlny laynového cunami, je donútený s plačom a škrípaním zubov voliť aspoň nejaký znesiteľný šnorchel, ktorý mu snáď umožní, aj keď biedne, prežiť v záplave layen) sa následne detinsky poteší, a to hneď vo viacerých rovinách:

1) lebo slovenskí politici sú predsa len odvážni a zásadoví, aj keď to 4 roky tak nevyzeralo;

2) lebo ešte nič nie je stratené, my tej EÚ naložíme;

3) lebo tá pravá demokracia nakoniec zvíťazí, je to predsa najlepší systém;

4) lebo, ujujúúj, napriek jánošíkovskej a partizánskej kritike EÚ v nej zostaneme a budeme môcť ďalej konzumovať, robiť nájazdy na obchody, turistikovať, promiskuitovať a brať si hypotéky.

Táto nálada vydrží zo zotrvačnosti ešte chvíľu po voľbách a koleso šťastia sa následne posunie do zvyčajného štandardu európskej gubernie. To znamená, že politici prestanú ujúkať a mávať valaškami, upokoja sa, aby si začali poctivo plniť svoje vazalské povinnosti voči Bruselu. No a to treba robiť pekne potichu, formou rôznych administratívnych nariadení, dodatkov, usmernení, odporúčaní a podobných nástrojov, o ktorých netreba hlasovať v parlamente a preto o nich nikto okrem priamo zainteresovaných ani nepočuje, ani nevie.

Pýtať sa euroúniového politického poskoka, či chce plniť alebo neplniť takéto povinnosti, je rovnako duchaplné, ako sa pýtať drogovo závislého občana, či si nechce radšej vybrať existenciu bez drogy. Aj keď vám povie, že áno, môžete vziať jed na to, že vás pri prvej príležitosti zradí za jednu dávku. A možno si pri tom aj poplače…

Pokiaľ totiž už máte hospodárstvo, potravinový systém, mocenský aparát, aj nerozmotateľnú sieť úplatkov, dotácií a grantov, na ktorej parazitujú vládne garnitúry a ich kamaráti, rodiny, podporovatelia, totálne závislú na EÚ, tak akéže už tu rozhodovanie a dilema? Aj detičky politikov musia študovať v zahraničí, aj starostovi rodnej obce či mesta treba vybaviť dotáciu z EÚ, potraviny treba od nadnárodných korporácií, aj pracovné miesta v nadnárodných korporáciách, tak ako by sme bez tej únie mohli žiť?

Odchod z EÚ by automaticky priniesol pokles životnej úrovne a to si ešte musíme predstaviť, že ohrdnutá EÚ, by sa chcela pomstiť podobne nekompromisne ako profesor Orfanic barónovi Gortzovi z Gortzeny v laboratóriách najtajomnejšieho hradu Karpatulského kráľovstva. A takéto vyhliadky do budúcnosti, to nechce ani slovenský truhlík obecný, ba v konečnom dôsledku ani slovenský dezolát. Truhlíkovi stačí, keď vidí raz za štyri roky, akých má neohrozených a statočných politikov a dezolátovi, že môže na EÚ nadávať.

Suma summarum, väčšina je viac menej spokojná, jediné čo im vadí sú tie nepríjemnosti okolo tzv. kultúrnej vojny, čiže inými slovami: okolo tichého implementovania európskych morálnych zvráteností, prihlúplych smerníc, environmentálnych opatrení a boja proti tzv. extrémizmu, ktorý už teraz predstavuje takú širokú škálu myslenia a konania, že je čoraz ťažie do tejto kategórie neupadnúť.

A ako vysvetliť, že to, proti čomu politici pred voľbami tak vehementne vystupovali, je zrazu už súčasťou našej legislatívy a už sa to (bohužiaľ, veľmi nás to mrzí) nedá zmeniť?

Je to jednoduché. Volení zástupcovia ľudu predstavujú v štátnom aparáte zanedbateľný počet, ktorý sa neustále mení, pričom aj ich názory (i v rámci jednej politickej duše) sa neustále flexibilne prispôsobujú situácii. Drvivú väčšinu bežnej administratívnej rutiny vykonávajú rôzni fixní zamestnanci ministerstiev a štátnych orgánov, ktorí sú väčšinou pekne do slniečkova opálení (absolvovali rôzne dúhové kurzy, pokrokové vysoké školy doma i v zahraničí, sú napojení na bruselské technokratické mozgy, etc.) a radia voleným orgánom čo a ako robiť, aby Kocúrkovo pred pokrokovým svetom „v hanbe nezostalo“.

Väčšina kresťanských voličov by bola šokovaná, keby videla, kto všetko radí aj ministrom s kresťanským náterom, aká inkluzívna a progresívna partia bzučí ministrom za ušami 24 hodín denne o tom: čo sa musí, čo je nevhodné, čo sa už nedá zvrátiť (lebo – tak sme to tu už našli), čo chce Brusel, čo chce Washington atď. Chytení v pasci mocenskej reality a samozrejme ochotní sa jej prispôsobiť, rezignujú politici postupne na svoje radikálne postoje (ak ich vôbec niekedy mysleli vážne) a začína sa tzv. milimetríková vojna, v ktorej sa najskôr ustupuje o kilometre a následne sa progresívny bruselský protivník zatláča s fanfárami späť o milimetre. Na záver sa reční o „umení politiky“.

A tak odrazu zisťujeme, že máme prijaté a zavedené všetky bruselské smernice v školstve, priemysle, vo firmách, v zdravotníctve, sociálnych zariadeniach atď. Akýkoľvek odpor voči nim, či už zo strany politikov alebo občanov v konečnom dôsledku vyzerá ilegálne. Všetko je už na papieri, všetko je už schválené, prišlo to zhora, skrátka – tak sme to tu už našli.

Poznám ešte lepší výraz na zdôvodnenie nejakého neblahého stavu, ktorý razil kedysi jeden môj kolega – tak sa to vyvinulo. Tam už nie je ani známka potupy pre tých, ktorí daný stav zdedili. Skrátka, tak ako údajná biologická evolúcia ide sama, poháňaná tajomnou a neznámou silou, tak aj celý progresívny sajrajt sa tak akosi – vyvinul.

Nebol tu ani Dzurinda s Miklošom, Ruskom, Lipšicom, Mikloškom a ďalšími, čo nás dotiahli do Európskej únie, ani Mečiar s Gašparovičom, Keltošovou, Kozlíkom a ďalšími členmi predvolebného spevokolu, ktorí tam túžobne chceli ísť, ale ich nepustili, ani Fico so Slotom, Kaliňákom, Harabinom, Bugárom, ktorí nám zaviedli euro a zákony proti extrémizmu, atď., atď., vrátane nehynúcich géniov Matoviča a Hegera, ktorí sú dokonca ozdobami rôznych „konzervatívnych samitov“. Všetko to išlo akosi samo…

Jediný problém pre dnešných politikov preto je už len to, či padne definitívne to progresívne layno na hlavu im, alebo ho ešte stihnú posunúť do ďalšieho kola súťaže o zlaté európske layno.

Mnoho zdaru, páni, pri budovaní zjednotenej kresťanskej Európy a nezabudnite: „Ja som to tak už našiel“ alebo „Tak sa to vyvinulo“. S dodatkom: „K Európskej únii neexistuje alternatíva.“ S tým by ste mohli ešte chvíľu vydržať.

PDF (formát pre tlač)