10 dôležitých hôr vo Svätom Písme (Prvá časť)

Jozef Duháček
24. apríla 2026   Cirkev História

Palestína a celkovo Blízky východ je územie, kde okrem rozľahlých úrodných rovín a bezvodých pustatín sa nachádza množstvo vyšších či nižších pohorí. Mnohé z vrchov a kopcov boli spomenuté vo Sv. Písme, prípadne tam hrali nejakú dôležitú úlohu. Sväté Písmo často zobrazuje hory ako miesta, kde sa Boh rád stretáva so svojimi deťmi. Sám Pán Ježiš sa často odoberal na hory, keď potreboval byť osamote s Otcom. A svoje najslávnejšie kázanie predniesol tiež na hore (pozri Mt 5,1). No v tomto prípade ide skôr o nevysoký kopec na brehu Tiberiadského jazera.

Pripomeňme si teda desať najvýznamnejších hôr, vrchov alebo kopcov (vyberte si), ktoré sa objavujú vo Svätom Písme. Pri každom uvedieme polohu a súvisiace geografické informácie, kde vo Sv. Písme sa spomína a čo sa tam stalo. Plus skúsime doplniť nejaké zaujímavosti.

(1.) hora: Ararat

Ararat je neaktívny stratovulkán nachádzajúci sa vo východnej Anatólii v pohorí Arménska vysočina. Jeho vrchol tvoria dva štíty: Veľký Ararat (Ararat v užšom zmysle) s výškou 5 137 m n. m., ktorý je zároveň najvyšším vrchom pohoria ako aj Turecka, a Malý Ararat s výškou 3 896 m n. m., ktorý leží juhovýchodne od hlavného štítu. Celkovo sa masív Araratu rozkladá na ploche približne 1 000 km². Vrchol Araratu sa nachádza len 16 km západne od iránskej a 32 km južne od arménskej hranice. Turecko-iránska hranica prechádza okrajom východného úpätia Malého Araratu. Dnešný Ararat je podľa mnohých názorov identický s Araratom, spomínaným v Biblii ako miesto, kde údajne pristála Noemova archa – podrobnosti pozri nižšie.

Súradnice: 39°42′07″ severnej šírky a 44°17′54″ východnej dĺžky
Štát/Krajina: Východné Turecko

Zmienka vo Sv. Písme:

Kniha Genezis (Gn 8,4) – A v siedmom mesiaci, na sedemnásty deň mesiaca koráb zastal na vrchu Ararat.

Súvisiace udalosti: Ararat je v Biblii spomínaný ako miesto, kde pristála Noemova archa. V závislosti od prekladu slovenské názvy sú Ararat, Arárát, Arárat či Ararát.

Zaujímavosti: V 20. storočí sa našli tzv. Zvitky od Mŕtveho mora a v nich je miesto, kde pristála Noemova archa, zapísané v odlišnom tvare a niektorí navrhujú čítať to Húrarat (Hórarat, Túrarat, Tórarat), čo sa zároveň niekedy považuje za definitívny dôkaz toho, že namiesto názvu Ararat by vlastne správne mal byť názov Urartu. Urartu (tiež zvané Kráľovstvo Van) bolo staroveké kráľovstvo z doby železnej, ktoré existovalo približne od 9. storočia pred Kristom do začiatku 6. storočia pred Kristom na Arménskej vysočine okolo jazera Van (dnešné východné Turecko) a zasahovalo do dnešného Arménska, Iránu, Iraku a Gruzínska. Hraničilo s veľkými riekami Eufrat a Tigris na západe a siahalo až k jazerám Urmia a Sevan. Slovo Ararat je hebrejská verzia názvu Urartu. Asýrčania (najväčší rivali Urartu) nazývali túto oblasť Urartu, a Biblia to prevzala ako „Ararat“. Takže „hora Ararat“ nemusí nutne znamenať vrchol dnešnej hory Ararat, ale možno to označuje oblasť Arménskej vysočiny s mnohými horami okolo jazera Van.

Existujú aj iné hypotézy. Najpopulárnejšia moderná teória medzi lovcami archy je Durupınar. Loďovitý skalný útvar sa nachádza asi 29 km južne od vrcholu Araratu, blízko dediny Üzengili.

Ide o 157 – 164 metrov dlhú loďovitú štruktúru z limonitu, ktorej rozmery sa približne zhodujú s biblickým opisom archy (asi 300 lakťov = cca 135 – 150 m). V posledných rokoch (2024 – 2025) tam skupina Noah’s Ark Scans robila výskum a analýzu pôdy. Tvrdia, že našli stopy organického materiálu („staré drevo“), komory a lineárne štruktúry pod povrchom. Niektorí to považujú za dôkaz.

V Koráne (súra 11:44) stojí, že archa pristála na „Al-Judi“. Niektoré staroveké tradície (sýrske, kurdské) ju stotožňujú s horou v blízkosti Cizre (na hranici Turecko – Sýria – Irak), v povodí Tigrisu. Tento variant je starší ako spojenie s Araratom a niektorí vedci ho považujú za pôvodnejší. Blízko Durupinaru je tiež vrch, ktorý miestni volajú Cudi Dağı.

Niektoré staroveké texty (napr. epos o Gilgamešovi) spomínajú iné hory (Nisir).

Existujú aj marginálne teórie o Iráne, Arménsku alebo dokonca o tom, že „Ararat“ je len označenie celého regiónu, nie konkrétneho miesta.

(2.) hora: Moria (Morja)

Morja alebo Chrámová hora tvorí severnú časť úzkeho hrebeňa, ktorý sa prudko zvažuje zo severu na juh. Na východe sa dvíha nad Cedronským údolím a na západe nad údolím Tyropoeon; jej najvyšší bod dosahuje výšku 740 m n. m.

Okolo roku 19 pred Kr. Herodes Veľký rozšíril prirodzenú plošinu hory tak, že obkolesil toto územie štyrmi mohutnými opornými múrmi a prázdne priestory vyplnil. Výsledkom tohto umelého rozšírenia bola veľká rovná plocha, ktorá dnes tvorí východnú časť Starého Mesta Jeruzalema. Plošina v tvare lichobežníka meria 488 m na západe, 470 m na východe, 315 m na severe a 280 m na juhu, čo predstavuje celkovú rozlohu približne 150 000 m².

Severný múr Chrámovej hory spolu so severnou časťou západného múru je ukrytý za obytnými budovami. Južná časť západnej steny je odkrytá a obsahuje to, čo je známe ako Západný múr. Oporné múry na týchto dvoch stranách klesajú o mnoho metrov pod úroveň terénu. Severná časť západného múru je viditeľná z vnútra Tunela Západného múru, ktorý bol vyhĺbený cez budovy susediace s plošinou. Na južnej a východnej strane sú múry viditeľné takmer v celej svojej výške. Samotná plošina je oddelená od zvyšku Starého Mesta údolím Tyropoeon, hoci toto kedysi hlboké údolie je dnes z veľkej časti skryté pod neskoršími nánosmi a miestami je takmer nerozpoznateľné.

Súradnice: 1°46′41″ severnej šírky a 35°14′9″ východnej dĺžky
Štát/Krajina: Izrael – Jeruzalem

Zmienka vo Sv. Písme:

Kniha Genezis (Gn 22,2) – A on hovoril: „Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, a choď do krajiny „Morja“! Tam ho obetuj ako zápalnú obetu na jednom z vrchov, ktorý ti ukážem.“

Kniha Genezis (Gn 22,14) – A Abrahám nazval toto miesto „Pán vidí“ a tak sa ešte aj dnes hovorí: „Na vŕšku Pán uvidí“.

Druhá kniha kroník (2Krn 3,1) – Šalamún začal stavať Pánov dom v Jeruzaleme na vrchu Morja, kde sa Pán zjavil jeho otcovi Dávidovi na mieste, ktoré Dávid pripravil na humne Jebuzejca Ornana.

Súvisiace udalosti: Morja je miesto, kam Boh poslal Abraháma, aby obetoval Izáka. Sv. Písmo v Druhej knihe kroník tiež uvádza, že ide o miesto Chrámovej hory v Jeruzaleme. Je to miesto, kde Dávid kúpil humno od Ornana (Araunu), postavil tam oltár a kde neskôr Šalamún postavil prvý Jeruzalemský chrám.

Zaujímavosti: Kresťanská aj židovská tradícia stotožňuje horu Morja s Chrámovou horou. (Har ha-Bajit) v Jeruzaleme. Dnes sa tam nachádza Skalný dóm – islamská svätyňa postavená na mieste, kde podľa tradície stál židovský chrám, mešita Al Aqsá a pod horou stojí Múr nárekov – je to západná časť opornej steny, ktorou bola v staroveku Chrámová hora ohradená a dnes je to najsvätejšie miesto pre Židov. Nie je to však pozostatok chrámu, len mohutnej opornej kamennej stavby.

Podľa rabínskych mudrcov, ktorých diskusie sú za vznikom Talmudu, je základný kameň, nachádzajúci sa pod Skalným dó­mom, miestom, z ktorého bol stvorený svet a odkiaľ sa rozšíril do svojej dnešnej podoby. Práve tam Boh zhromaždil prach, z ktorého stvoril prvého človeka – Adama.

Židovské texty predpovedajú, že Chrámová hora bude miestom tretieho a posledného Chrámu, ktorý bude znovu vybudovaný s príchodom Mesiáša. Myšlienka obnovy Chrámu zostávala opakujúcou sa témou naprieč generáciami, najmä v modlitbe Amida (modlitba postojačky), ktorá sa modlí trikrát denne a je ústrednou modlitbou židovskej liturgie. Táto modlitba obsahuje prosbu o vybudovanie Tretieho chrámu a obnovenie obetnej bohoslužby. Viaceré výrazné židovské skupiny dnes otvorene presadzujú okamžité vybudovanie Tretieho chrámu, aby sa podľa ich presvedčenia naplnili Božie „eschatologické prorocké plány pre Izrael a celý svet“.

V Novom zákone bol Herodesov chrám a teda vrch Morja miestom viacerých udalostí zo života Ježiša a kresťanské spojenie s týmto miestom ako duchovným ohniskom pretrvávalo ešte dlho po jeho smrti. Po zničení Chrámu v roku 70 po Kr., ktoré raní kresťania považovali za Boží trest za hriechy židovského národa, stratila Chrámová hora pre kresťanský kult svoj význam. Kresťania toto zničenie chápali ako naplnenie Kristovho proroctva, napríklad v Matúšovi (Mt 23,38) a (Mt 24,2).

Kresťania potom, napriek niektorým náznakom stavebnej činnosti na esplanáde, Chrámovú horu vo všeobecnosti zanedbávali, najmä po tom, čo bol pokus Židov o obnovu Chrámu prerušený Božím zásahom (zemetrasenie a výbuchy ohňa) roku 363 po Kr. Miesto sa stalo opustenou miestnou skládkou odpadu, keďže kresťanské bohoslužby v Jeruzaleme sa presunuli do Chrámu Božieho hrobu.

Počas byzantského obdobia bol Jeruzalem prevažne kresťanským mestom a pútnici prichádzali v desaťtisícoch, aby navštívili miesta, po ktorých kráčal Ježiš. Po perzskej invázii v roku 614 bolo mnoho kostolov zničených a Chrámová hora sa opäť zmenila na skládku.

Arabi dobyli mesto od Byzantskej ríše, ktorá ho znovu získala v roku 629. Kresťanskí pútnici mohli naďalej prichádzať a navštevovať oblasť Chrámovej hory. Vojny medzi seldžuckými Turkami a Byzantskou ríšou, ako aj rastúce násilie voči kresťanským pútnikom v Jeruzaleme, podnietili križiacke výpravy. Križiaci dobyli Jeruzalem v roku 1099. Skalný dóm bol odovzdaný augustiniánom, ktorí ho premenili na kostol, a mešita al-Aksá sa v roku 1104 stala kráľovským palácom Balduina I. Jeruzalemského. Templári, ktorí verili, že Skalný dóm stojí na mieste Šalamúnovho chrámu, ho nazvali Templum Domini (Chrám Pánov) a po väčšinu 12. storočia mali svoje sídlo v mešite al-Aqsá, susediacej so Skalným dómom.

Nový zákon rozpráva príbeh o samaritánskej žene, ktorá sa Ježiša pýta na správne miesto uctievania – či Jeruzalem (ako u Židov), alebo hora Garizim (ako u Samaritánov). Ježiš jej odpovedá: „Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu ani v Jeruzaleme. Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo spása je zo Židov. Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde.“ (Jn 4,21–24)

Tento výrok sa chápe tak, že Ježiš zrušil naviazanosť bohoslužby na konkrétne miesto a zdôraznil, že pravé uctievanie je otázkou ducha a pravdy, nie geografickej polohy.

(3.) hora: Sinaj (Hóreb)

Hora Sinaj je považovaná za jedno z najposvätnejších miest tromi hlavnými abrahámovskými náboženstvami: judaizmom, kresťanstvom a islamom.

Presná geografická poloha hory Sinaj, ako je opísaná v hebrejskej Biblii, zostáva sporná. Vrchol tejto diskusie nastal v polovici 19. storočia. Najstaršia a najviac prijímaná verzia (od 4. storočia po Kr.) ju kladie na juh Sinajského polostrova. Na jej úpätí stojí kláštor sv. Kataríny (postavený v 6. storočí na príkaz cisára Justiniána). Túto verziu podporujú kresťanská, židovská aj moslimská tradícia, mnohí biblisti a väčšina hlavného prúdu archeológov. Okrem iného aj preto, že zodpovedá biblickým vzdialenostiam (napr. 11 dní z Horebu do Kadeš-barnea), hora je vysoká (2 285 m), dramatická a ťažko dostupná – presne ako v Knihe Exodus (Ex 19). V okolí sú pramene, údolie je vhodné na táborenie. Niektorí však tvrdia, že Sinajský polostrov bol vtedy súčasťou Egypta, takže by nebol „v Arábii“ (Gal 4,25).

Súradnice: 28.511667° severnej šírky a 33.9525° východnej dĺžky
Štát/Krajina: Egypt – Sinajský polostrov

Zmienka vo Sv. Písme:

Kniha Exodus (Ex 19,1–2) – „V tretí mesiac po odchode Izraelitov z Egypta, práve v ten deň prišli na Sinajskú púšť. Vytiahli z Refidímu a prišli na Sinajskú púšť, kde sa utáborili na púšti. Izrael sa tam utáboril oproti vrchu.“

Kniha Exodus (Ex 19,11; príprava na zjavenie) – „… a buď pripravený na tretí deň, lebo na tretí deň zostúpi Pán pred očami všetkého ľudu na vrch Sinaj.“

Kniha Exodus (Ex 19,18; samotné zjavenie Boha) – „Vrch Sinaj bol celkom zahalený v dyme, lebo Pán zostúpil naň v ohni, a dym vystupoval z neho ako z pece. Celý vrch sa hrozne triasol.“

Kniha Exodus (Ex 19,20) – „Pán zostúpil na vrch Sinaj, na jeho temeno, a Pán zavolal Mojžiša na temeno vrchu a Mojžiš vystúpil.“

Kniha Exodus (Ex 24,16) – „Sláva Pánova spočinula na vrchu Sinaj a oblak ho zakrýval šesť dní. Na siedmy deň Pán zavolal Mojžiša z oblaku.“

Kniha Exodus (Ex 34,2; druhé kamenné dosky) – „A buď pripravený vystúpiť včasráno na vrch Sinaj a postaviť sa na temene vrchu predo mnou.“

Ďalšie zmienky o vrchu Sinaj: Ex 31,18; 34,29–32; Lv 7,38; 25,1; 26,46; 27,34; Nm 1,1; 3,1; 9,1; Nm 28,6; Dt 33,2; Neh 9,13; Ž 68,9, 17; Sk 7,30, 38 (v reči Štefana); Gal 4,24–25 (Pavol alegoricky: „Agar je vrch Sinaj v Arábii“).

Kniha Exodus (Ex 3,1; horiaci ker) – „Mojžiš pásol ovce svojho svokra Jetra, midjánskeho kňaza. Keď raz hnal stádo za púšť, prišiel k Božiemu vrchu Horeb.“

Kniha Exodus (Ex 17,6; voda zo skaly v Horebe) – „Hľa, ja budem stáť pred tebou tam na skale v Horebe. Udri do skaly a vyjde z nej voda, aby ľud pil.“

Prvá kniha kráľov (1Kr 19,8; Eliáš uteká na Horeb) – „… a on vstal, jedol a pil. Posilnený tým pokrmom šiel štyridsať dní a štyridsať nocí až na Boží vrch Horeb.“

Kniha Deuteronómium – takmer všetky zmienky o uzavretí zmluvy a Desiatich prikázaniach sú tu pod názvom Horeb (napr. Dt 1,2, 6, 19; 4,10, 15; 5,2; 9,8; 18,16; 28,69 atď.).

Ďalšie zmienky o Horebe: Dt 33,2 („Pán prišiel zo Sinaja… z hôr Seíru… z Horebu“ – tu sa oba názvy spájajú); Mal 3,22 („Pamätajte na zákon Mojžiša, môjho služobníka, ktorý som mu dal na Horebe pre celý Izrael…“).

Súvisiace udalosti: Hora Sinaj sa nachádza pri južnom cípe rovnomenného Sinajského polostrova (dnešný Egypt). Práve tu Boh zostúpil v oblaku, ohni a hromobití, aby dal Mojžišovi Desatoro prikázaní. V Biblii hora Sinaj a hora Horeb takmer vždy označujú to isté miesto – „horu Božiu“, kde Mojžiš prijal Desať Božích prikázaní a kde Izraeliti uzavreli zmluvu s Bohom. Kniha Exodus a Levitikus používajú hlavne názov Sinaj. Kniha Deuteronómium (a niektoré ďalšie texty) používa takmer výlučne Horeb. Niektorí biblisti sa domnievajú, že ide o rovnaký vrch (alebo susedné vrcholy v tom istom pohorí).

Zaujímavosti: Najstaršie zmienky o hore Sinaj v Egypte, resp. o tom, že by sa hora Sinaj nachádzala na území dnešného Sinajského polostrova, nie sú jednoznačné. Existujú však dôkazy, že ešte pred rokom 100 po Kr., teda dávno pred obdobím kresťanského mníšstva, židovskí učenci stotožňovali vrch dnes nazývaný Džabal Músa (Jabal Musa, Mojžišova hora) s horou Sinaj.

Graham Davies z Univerzity v Cambridgei tvrdí, že rané židovské púte identifikovali Džabal Músa ako horu Sinaj, a túto identifikáciu následne prevzali kresťanskí pútnici. R. K. Harrison uvádza, že „Džabal Músa… sa zjavne tešil osobitnej posvätnosti už dávno pred kresťanským obdobím, čo vyvrcholilo jeho stotožnením s horou Sinaj“.

V 2. a 3. storočí pred Kr. sem podnikali púte Nabatejci, o čom okrem iného svedčia nápisy objavené v tejto oblasti. V 6. storočí po Kr. bol na úpätí tejto hory postavený Kláštor svätej Kataríny, na mieste, ktoré sa tradične považuje za lokalitu horiaceho kra, z ktorého k Mojžišovi prehovoril Boh.

Kláštor svätej Kataríny sa nachádza na Sinajskom polostrove pri vstupe do neprístupnej rokliny na úpätí hory Sinaj v nadmorskej výške 1 550 metrov. Kláštor je autonómnou cirkvou východného pravoslávia, známou ako Sinajská cirkev, a je zapísaný na zozname svetového dedičstva UNESCO.

Podľa správy UNESCO je Kláštor svätej Kataríny považovaný za najstarší nepretržite fungujúci kresťanský kláštor na svete, hoci rovnaký nárok si robí aj Kláštor svätého Antona, nachádzajúci sa na druhej strane Červeného mora, v púšti južne od Káhiry.

O polohe hory Sinaj-Horeb existuje samozrejme množstvo alternatívnych teórii, pričom viacero hypotéz ju kladie mimo Sinajský polostrov.

Najpopulárnejšia alternatívna hypotéza od 80. rokov 20. storočia (popularizoval ju Ron Wyatt a neskôr skupiny ako Doubting Thomas Research Foundation alebo Joel Richardson) považuje za Sinaj Jabal al-Lawz (alebo Jabal Maqla) v severozápadnej Saudskej Arábii (oblasť Midian), pretože Biblia hovorí o Madiáne (kde Mojžiš žil 40 rokov) a „hore Sinaj v Arábii“ (Gal 4,25). Vrchol hory je čierny („spálený ohňom Božej prítomnosti“), blízko je „rozštiepená skala Horeb“ (údajne miesto, kde Mojžiš udrel do skaly kvôli vode), petroglyfy zlatého teľaťa, starodávny oltár s 12 stĺpmi, jaskyňa Eliáša. V tejto hypotéze by Židia Izraeliti by prešli cez Červené more až v Akabskom zálive.

Ďalšie významné hypotézy navrhujú Har Karkom (v Negevskej púšti, Izrael) – našli sa tam bronzové oltáre, petroglyfy a stopy intenzívneho kultu okolo 2000 – 1200 pred Kr. Mnohí ho považujú za veľmi vážnu alternatívu. Diskutuje sa aj o Jebel Hashem et-Tarif (severný Sinaj) – niektorí biblickí archeológovia (napr. z Bible Archaeology Society) ho navrhujú na základe biblických odkazov na hory Paran a Seir. Kandidátom je aj hora Yeroham (severný Negev). Niektoré staroveké teórie (Josephus, Eusébius) spájajú Sinaj s Madiánom alebo južným Edomom (Seir).

(4.) hora: Nebó

Hora Nebó (arabsky Džabal Níbú, hebrejsky‎ Har Nevó) je vyvýšený horský hrebeň nachádzajúci sa v Jordánsku, približne 700 metrov nad morom. Je súčasťou pohoria Abarim a v Biblii sa spomína ako miesto, z ktorého bolo Mojžišovi dovolené uzrieť Zasľúbenú krajinu predtým ako zomrel. Výhľad z vrcholu ponúka panorámu Západného brehu Jordánu cez údolie rieky Jordán. Zvyčajne je možné vidieť mesto Jericho a za mimoriadne jasného počasia aj Jeruzalem. Biblické mesto Nebó, dnes známe ako Chirbet al-Muchajját (Khirbet al‑Mukhayyat), sa nachádza vo vzdialenosti približne 3,5 km.

Súradnice: 31°46.0′ severnej šírky a 35°43.5′ východnej dĺžky
Štát/Krajina: Jordánsko

Zmienka vo sv. Písme:
Kniha Deuteronómium (Dt 32,49) – A v ten istý deň hovoril Pán Mojžišovi: „Vystúp tam na pohorie Abarim, na vrch Nebo, ktorý je v kraji Moáb oproti Jerichu, pozri si krajinu Kanaán, ktorú chcem dať Izraelu do vlastníctva, a tam na vrchu zomri!“

Kniha Deuteronómium (Dt 34,1) – „Potom Mojžiš vystúpil na Moábske výšiny, na vrch Nebo, končiar pohoria Fasgy (Pisgy), čo je oproti Jerichu, a Pán mu ukázal celý kraj od Galaádu až po Dan, celý Neftaliho kraj, Efraimovo a Manassesovo územie, celý Júdu kraj až po Západné more, Negevskú krajinu a okolie Jericha, mesta palmového, až po Coar. A Pán mu povedal: „Toto je krajina, o ktorej som prisahal Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi, že ju dám tvojmu potomstvu. Dal som ti ju vidieť na vlastné oči, ale nevojdeš do nej.“ Tam na vrchu Nebo zomrel Mojžiš, Pánov služobník, podľa Pánovho slova.“

Kniha Deuteronómium (Dt 32,49–50) – Boh Mojžišovi oznamuje, že tam zomrie (podobne ako Áron na vrchu Hor).

Kniha proroka Izaiáša (Iz 15,2; v kontexte proroctva proti Moábu) – spomína sa Nebo ako moábske mesto/hora, kde ľudia plačú nad svojimi modlami.

Kniha proroka Jeremiáša (Jer 48,1; podobné proroctvo proti Moábu) – „Beda Nebu, lebo je spustošené…“

V Knihe Jozue (12. kapitola, v zozname dobytých území) sa Nebo spomína nepriamo ako časť moábskeho pohoria.

Súvisiace udalosti: Táto hora sa nachádza na východ od rieky Jordán. Práve z nej Mojžiš uzrel zasľúbenú krajinu pred svojou smrťou. Mojžišovi bolo dovolené vidieť Kanaán, ale nie doň vstúpiť. Keď zomrel, Boh ho pochoval v údolí niekde pod horou Nebó.

Zaujímavosti: V Biblii sa „hora Nebo“ (vrch Nebo, hebrejsky Har Nebo) spomína výlučne v Starom zákone ako konkrétna geografická lokalita v Moábskej krajine (dnešné Jordánsko). Nie je to „hora Neba“ v zmysle nebeskej hory, ale hora pomenovaná Nebo (podľa babylonského boha Nabu/Neba). Hora Nebo leží v Jordánsku, približne 10 km západne od Madaby, vo výške okolo 800 m. Je to známe pútnické miesto – je tam Bazilika Mojžiša a vyhliadka, z ktorej je podľa tradície vidieť Zasľúbenú zem (Jericho, Mŕtve more, Jeruzalem za dobrého počasia).

Mojžiš tu zomrel a bol pochovaný. Biblia však (Dt 34,6) uvádza, že miesto Mojžišovho hrobu je neznáme. Na vrchole hory Nebó sa nachádza pamätník pripomínajúci Mojžišovu smrť, no domnelý Mojžišov hrob sa nachádza na mieste zvanom Makám en‑Nabí Músa na Západnom brehu Jordánu, 11 km južne od Jericha a 20 km východne od Jeruzalema.

Hora Nebó je opäť spomenutá v Druhej knihe Machabejcov (2Mach 2,4–7), kde sa píše, že prorok Jeremiáš tam ukryl Stánok stretnutia a Archu zmluvy v jaskyni. Na vrchole hory Nebó stojí kresťanský kostol z byzantského obdobia. 20. marca roku 2000 navštívil vrchol hory Nebó pápež Ján Pavol II. počas svojej púte do Svätej zeme. Počas návštevy vedľa byzantskej kaplnky zasadil olivovník ako symbol pokoja. Pápež Benedikt XVI.navštívil toto miesto v roku 2009. Na vrchole hory Nebó sa nachádza plastika hadovitého kríža, ktorú vytvoril taliansky umelec Gian Paolo Fantoni. Dielo symbolizuje bronzového hada, ktorého Mojžiš vztýčil na púšti (Nm 21,4–9), ako aj kríž, na ktorom bol ukrižovaný Ježiš.

(5.) hora: Sion

Súradnice: 31°46′18″severnej šírky a 35°13′43″ východnej dĺžky
Štát/Krajina: Izrael – Jeruzalem

Zmienka vo Sv. Písme:

Hora Sion je v Biblii veľmi frekventovaný výraz. Spomína sa viac ako 150-krát, najmä v Žalmoch, u prorokov a v Novom zákone. Pôvodne označuje jebuzejský hrad v Jeruzaleme, no neskôr označovala celý Jeruzalem ako Božie mesto a nakoniec získava duchovný význam – symbol Božej prítomnosti, večného kráľovstva alebo nebeského Jeruzalema. Uvedieme len niekoľko citátov zo Sv. Písma:

Druhá kniha Samuelova (2Sam 5,7) – „Dávid však zabral hrad Sion. To je mesto Dávidovo.“

Prvá kniha kroník (1Krn 11,5) – „Obyvatelia Jebusu povedali Dávidovi: „Sem nevojdeš.“ No Dávid predsa zaujal pevnosť Sion; to je mesto Dávidovo.“

Žalmy (Ž 48,2–3) – „Veľký je Pán a veľmi chvályhodný v meste nášho Boha, na jeho svätom vrchu. Vrch Sion, tajomný príbytok, je mestom veľkého kráľa.“

Žalmy (Ž 125,1–2) – „Pútnická pieseň. Tí, čo sa spoliehajú na Pána, sú ako vrch Sion: nehýbe sa, trvá naveky. Ako vrchy obklopujú Jeruzalem, tak je Pán okolo svojho ľudu odteraz až naveky.“

Žalmy (Ž 132,13–14) – Lebo Pán si vyvolil Sion, zažiadal si ho za svoj príbytok: „Toto je miesto môjho odpočinku naveky, tu budem bývať, lebo som si ho zažiadal.“

Žalmy (Ž 74,2) – „Pamätaj na svoje spoločenstvo, ktoré si si nadobudol dávno, na kmeň svojho dedičstva, ktorý si vykúpil, na vrch Sion, na ktorom prebývaš.“

Kniha proroka Izaiáša (Iz 2,2–3; proroctvo o posledných dňoch) – „Stane sa v posledných dňoch, že vrch domu Hospodinovho bude pevne stáť na temene vrchov a bude vyvýšený nad pahorky. A pohrnú sa k nemu všetky národy… Lebo zo Sionu vyjde zákon a slovo Hospodinovo z Jeruzalema.“

Kniha Náreky (Nár 5,18) – „Pretože vrch Sion spustol, líšky sa vláčia po ňom.“

Žalmy (Ž 2,6; 9,12; 87,2; 99,2 a mnohé ďalšie).

V Novom zákone sa hora Sion používa symbolicky ako označenie nebeského Jeruzalema, teda Božieho svätého a večného mesta.

V Liste Hebrejom (Hebr 12,22) – „Ale vy ste pristúpili k hore Sion a k mestu živého Boha, k nebeskému Jeruzalemu, k nespočetným zástupom anjelov…“

Kniha zjavenia sv. Jána (Zjv 14,1) – „Potom som videl: hľa, na hore Sion stál Baránok a s ním stotisíc štyridsaťštyri tisíc tých, čo mali napísané jeho meno a meno jeho Otca na čelách.“

Súvisiace udalosti: Medzi dôležité historické udalosti, ktoré sa podľa Sv. Písma na Sione udiali patrí:

Dobytie jebuzejskej pevnosti okolo 1000 pred Kr., prenesenie Archy zmluvy na Sion, čo bola veľmi významná udalosť a tým sa Sion stal svätým miestom, kde prebýva Boh. Dávidov hriech a kúpa humna Ornana Jebuzitského spravili z miesta základ pre chrám. Stavba Šalamúnovho chrámu (na spojení Sionu s horou Moria) ešte viac zdôraznila význam Sionu.

Mnohé žalmy oslavujú Sion ako „mesto veľkého kráľa“, „vrch, ktorý sa nehýbe“, „príbytok Hospodina“. Proroci (Izaiáš, Jeremiáš, Micheáš, Joel) hovoria o Sione v súvislosti so zničením Jeruzalema Babylončanmi (586 pred Kr.) a návratom z babylonského zajatia a obnovou chrámu.

Posledná večera sa podľa tradície konala v hornom poschodí Večeradla na hore Sion (Lk 22,7–13; Mt 26; Mk 14; Jn 13). Zhromaždenie apoštolov po Zmŕtvychvstaní (Lk 24,33–49; Jn 20,19–29) sa tiež uskutočnilo tam a nakoniec vo Večeradle zostúpil na apoštolov Duch Svätý (Sk 2,1–4) – tradícia umiestňuje túto udalosť tiež na Sion.

Baránok (Ježiš) sa podľa Zjavenia na hore Sion zhromaždí so 144 000 vykúpenými (čo je eschatologický obraz).

Zaujímavosti: Meno Sion sa postupne vzťahovalo na tri rôzne miesta, keďže obyvatelia Jeruzalema si zachovali tento starobylý názov, no v priebehu času presúvali miesto, ktoré uctievali ako ústredný bod biblického Jeruzalema, tam, kde to v danej dobe považovali za najvhodnejšie.

Dolný východný pahorok (Dávidovo mesto) – spočiatku bol názov Sion používaný pre jebuzejské opevnené mesto nachádzajúce sa v dolnej časti starovekého Východného pahorku Jeruzalema, známeho aj ako Dávidovo mesto. Podľa Kníh Samuelových bola hora Sion miestom jebuzejskej pevnosti, nazývanej „pevnosť Sion“, ktorú dobyl kráľ Dávid. Následne ju premenoval a čiastočne prestaval na Dávidovo mesto, kde si vybudoval svoj palác.

Horný východný pahorok (Chrámová hora) – Keď bol na vrchole Východného pahorku postavený Prvý chrám, názov Sion sa začal používať aj pre toto miesto. Po dobytí jebuzejského mesta sa zastavaná časť Jeruzalema rozšírila severne, smerom k najvyššej časti toho istého Východného pahorku. Táto najvyššia časť sa stala miestom Šalamúnovho chrámu.

Stotožnenie predizraelského (jebuzejského) a izraelského osídlenia na Východnom pahorku vychádza zo skutočnosti, že v tejto oblasti existoval iba jeden trvalý vodný zdroj – prameň Gíhon – a z archeologických vykopávok, ktoré odhalili úseky mestských hradieb a vodných systémov z doby bronzovej a železnej.

Hora „Sion“ spomínaná v neskorších častiach Knihy proroka Izaiáša (Iz 60,14), v Žalmoch a v Prvej knihe Machabejcov (približne 2. stor. pred Kr.; 1Mach 4,36–38), sa zjavne vzťahuje na vrchol pahorku, všeobecne známy ako Chrámová hora.

Západný pahorok (dnešná hora Sion)

Posledný presun názvu Sion sa týka Západného pahorku, ktorý je výraznejší než Východný pahorok a ktorý sa obyvateľom Jeruzalema v 1. stor. po Kr. javil ako dôstojnejšie miesto pre vtedy už stratený palác kráľa Dávida. Tento Západný pahorok je tým, čo dnes poznáme ako horu Sion.

V druhej polovici obdobia Prvého chrámu sa mesto rozšírilo smerom na západ a jeho obranné hradby zahŕňali celý Západný pahorok. Okolo roku 586 pred Kr. zničil Nabuchodonozor II. Jeruzalem takmer úplne, čím sa prerušila kontinuita historickej pamäti. Nasledovalo dlhé obdobie obnovy, ukončené druhým úplným zničením mesta Rimanmi v roku 70 po Kr.

Historik Jozef Flávius z 1. stor. po Kr., ktorý poznal mesto ešte pred touto druhou katastrofou, stotožnil horu Sion so Západným pahorkom, oddeleným od nižšieho Východného pahorku údolím, ktoré nazýva Tyropoeonské údolie. Treba však dodať, že Jozef Flávius nikdy priamo nepoužil názov hory „Sion“, ale citadelu kráľa Dávida situoval na vyšší a dlhší pahorok, čím nepriamo poukazoval na Západný pahorok ako na miesto, ktoré Biblia nazýva horou Sion.

Na konci rímskeho obdobia bola pri vchode do stavby známej ako Dávidov hrob postavená synagóga. Počas vojny v roku 1948 dobyla brigáda Harel horu Sion 18. mája 1948. Hora Sion sa stala jedinou časťou Starého Mesta, ktorá zostala pod izraelskou kontrolou až do uzavretia prímeria. V rokoch 1948 – 1967, keď bolo Staré Mesto pod jordánskou kontrolou, mali Izraelčania zakázaný prístup k židovským svätým miestam. Hora Sion bola v tom čase pásmom nikoho medzi Izraelom a Jordánskom. Bola najbližším dostupným miestom k starovekému židovskému Chrámu. Až do obsadenia Východného Jeruzalema Izraelom počas šesťdňovej vojny sa Izraelčania modlievali na streche Dávidovho hrobu.

Medzi najdôležitejšie lokality na hore Sion patrí Opátstvo Zosnutia Panny Márie, Arménsky kláštor sv. Spasiteľa, Dávidov hrob, Miestnosť Poslednej večere – Večeradlo. Väčšina historikov a archeológov sa dnes domnieva, že Dávidov hrob na hore Sion nie je skutočným miestom Dávidovho pochovania.

Dokončenie v druhej časti

Titulný obrázok pre obe časti článku – Olivová hora, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)