Štátom sponzorovaná kultúra: pre koho a za čie peniaze?
Branislav Michalka
25. septembra 2020
Kultúra
Kresťania – dojná krava s bičom nad hlavou?
Množiace sa kolízie medzi kresťanskou väčšinou obyvateľstva a predstaviteľmi kultúry nás stavajú pred otázku, do akej miery je štátom sponzorovaná a financovaná kultúra v záujme kresťanov, ktorí ju musia platiť a do akej miery je formou pohodlného prežívania pre tých, ktorí kresťanstvom pohŕdajú a nechávajú si za to od kresťanov platiť.
Sprostredkovateľom tohto nerovného vzťahu je vláda a štátna byrokracia, ktoré prerozdeľujú peniaze odobraté občanom a dávajú ich na kultúru. V duchu hesiel o pluralizme, liberalizme a sekularizme štátny aparát financuje často vulgárnu útočnú protikresťanskú tvorbu, dovolávajúc sa svojej fiktívnej neutrality. Táto neutralita však zázračne končí vtedy, akonáhle by sa kresťania pokúšali zo štátnych zdrojov financovať kultúrnu tvorbu, ktorá by útočila v podobnom duchu na ich oponentov. Vieme si predstaviť katolícku satirickú reláciu o homosexuáloch či moslimoch, financovanú zo štátnych peňazí? Alebo divadelné predstavenie? Spomeňme si len na medializované divadelné predstavenie, pri ktorom bol umiestnený za sochu Panny Márie hákový kríž alebo posledné extempore s latrínami na RTVS. Je predstaviteľné, aby kresťania podobným spôsobom zobrazovali svojich náboženských a ideových protivníkov za štátne peniaze? Naopak, tento štát ich bude prenasledovať, sankcionovať a zakazovať už vtedy, ak sa pokúsia niečo také urobiť aj za peniaze vlastné.
Prípad stiahnutia obžaloby voči Michalovi Havranovi za urážlivý článok o kňazovi Mariánovi Kuffovi hovorí jasne ako je nastavený meter; aj keď v tomto prípade sa nejednalo o verejnoprávne médium. Vieme si predstaviť, že by sa kresťania beztrestne vo svojom vplyvnom súkromnom médiu vyjadrovali o nejakom náboženskom predstaviteľovi (židovskom, moslimskom či hinduistickom) takýmto spôsobom?
Bude zrejem načase sa zamyslieť, či kresťania vôbec chcú prispievať na sekulárnu kultúru, ktorá ich uráža a spraviť z tejto otázky politickú tému, ktorá by sa prípadne dala využiť vo volebnom boji. Bol by to zaiste núdzový krok, ktorý by za normálnych okolností nebol nutný, ale v súčasnej situácii, keď sa kultúra a jej financovanie stali doménou úzkej elitárskej skupiny, je nutné nejakým spôsobom sa vyviazať z tejto povinnosti, ktorá je v konečnom dôsledku pre kresťanov morálne neúnosná.
Bude bez dotácii hroziť zánik kultúry?
Väčšina kresťanov sa pri zmienke o zrušení štátnych dotácii na kultúru zaiste vydesí, či by potom nedošlo k zániku kultúry ako takej. To však určite nehrozí.
V prvom rade si treba uvedomiť, že kresťanská komunita je schopná si svoje kultúrne aktivity a tvorbu financovať sama. Jednak preto lebo je dostatočne veľká a zároveň preto, že je ešte stále dostatočne obetavá. Práve to sa nedá povedať o komunite liberálnej, ktorá z dôvodu nadmerného egoizmu svojich členov potrebuje parazitovať na kresťanskej väčšine. Bez kresťanských peňazí by to skrátka nezvládli. A pri svojom často hedonistickom a nákladnom spôsobe života už vôbec nie.
Za určitých okolností by tento kvázi parazitický stav kresťania boli ochotní tolerovať a aj ho tolerovali. Už len z toho dôvodu, že nemajú čas sa zaoberať osobným životom každého dandyho a bohémskeho flamendra, či každej ateliérovej levice, pretože kresťania predovšetkým živia rodiny a vychovávajú deti. Čo, ako liberáli dobre vedia a preto sa tomu vyhýbajú, zaberie veľa času. Ďalšou okolnosťou podmieňujúcou takúto toleranciu, bola v dávnej minulosti aj skutočnosť, že umelci si žili svoje drobné amorálne životné etudy a nestrkali nos do kresťanskej záhradky. Kresťania si od nich z času na čas objednali nejaké umelecké diela pre svoje potreby, zaplatili im a nad ich životom, pokiaľ boli ako umelci kvalitní, prižmúrili oči.
Dnešná situácia je odlišná. Umelci sa v kultúrnej vojne postavili väčšinovo na stranu sekulárnej protikresťanskej hystérie a keďže sa štát (a samozrejme aj EÚ ako nad-štát) osvedčil ako ich spojenec, ktorý im pod zákonom vyberá od kresťanov výpalné na kultúru, necítia umelci voči kresťanom žiadne zábrany. Ich peniaze majú tak či tak a posmelení liberálnym tlakom z Bruselu, trúfajú si nehatane útočiť na kresťanov.
Na druhej strane dnes majú aj kresťania istotu, že dotovaná kultúra obsahuje väčšinou rozmer odporujúci kresťanskej morálke alebo dokonca na kresťanstvo priamo útočí. Preto je viac ako pochybné, že by sa v tejto vaničke nachádzalo ešte nejaké dieťa, ktoré by sa s ňou mohlo vyliať. Kultúra žila z dobrovoľných zbierok a mecenášov celé tisícročia a podávala výkony o akých sa dnešnej kultúre ani nesníva. Ale ak by aj po zrušení štátnych dotácii celá súčasná liberálna kultúra zanikla, tak dejiny umenia neutrpia žiadnu významnú stratu.
A umelci tiež od hladu nezomrú. Jednak preto, že budú dotovaní z rôznych nadnárodných inštitúcií a zároveň preto, že ak sú nadaní a kvalitní, tak budú dostávať ponuky na prácu. Len nesmú svojim zákazníkom nadávať a posmievať sa im, to nemajú tí čo platia radi.
Kresťania platili nechcenú kultúru už pred rokom 1989
Väčšina dnes žijúcich Slovákov si pamätá už len režim, v ktorom je kultúra položkou v štátnom rozpočte. Časy kočujúcich hercov a maliarov potichu umierajúcich od hladu v podkrovnej izbietke, poznáme len z filmov. Naopak, aj tí starší si pamätajú hlavne dobre zabezpečených a štedro dotovaných umelcov komunistického režimu, ktorí sa dnes väčšinou s rovnakou urputnosťou ako kedysi na poli socialistickej kultúry, angažujú v liberálnej osvete.
Predstavitelia kultúry sa stali akýmsi symbolom kontinuity. Tak ako v socialistických seriáloch budovali priehrady, či fabriky a ťažko pracovali (samozrejme len pred kamerou), tak zase v kapitalistických seriáloch podnikajú, odpadávajú od stresu pri biznise a šoférujú veľké terénne autá, ktoré sa stali symbolom východoeurópskeho zbohatlíka. Tvoria ďalej svoje inovatívne skulptúry a vizuálne artefakty, skladajú svoje hudobné diela, obohacujú verejný priestor o architektonické kreácie.
Oni predstavujú ten prvok stability, v rýchlo sa meniacom svete ideológií. Vždy ochotní pridať sa ku strane pokroku a víťazstva. Samozrejme, nie zadarmo. Niekto to musí zaplatiť.
Do roku 1989 platila akási nepísaná dohoda medzi režimom a umelcami: okrem povinného socialistického balastu sa zo štátnych financií dotovala aj kvalitná tvorba s nadčasovým obsahom. Adaptácie klasických divadelných hier v bratislavských pondelkoch STV, pamätníky národným nekomunistickým kultúrnym predstaviteľom, folklór a pod. Občan, donútený komunistickým režimom financovať socialistické hlúposti, bol odškodnený aspoň trochou kvalitnej kultúry, ktorá bola z pohľadu komunistov buď ideologicky neutrálna, alebo bola umne prepašovaná súdruhom popod nos. Zo štátneho balíka sa ušlo aj tým nepohodlným.
Skupinou, ktorá prichádzala za socializmu najviac skrátka boli kresťania. Ako predstavitelia „ópia ľudu“ a temna najtemnejšieho mali z balíka financií, ktorý išiel na socialistickú kultúru najmenší podiel. Najväčší podiel zhrabli konformní pokrokoví umelci, ktorí sú rovnako pokrokoví aj dnes. Na opravu kostolov sa väčšinou katolíci vyzbierali sami (zbierky, ktoré sa ťahali roky si starší pamätajú) a socialistický štát potom prišiel s tabuľkou: kultúrna pamiatka. O nejakých skutočne kresťanských dielach v televízii či rozhlase nemôže byť ani reč. Ak niečo, tak najviac ešte nejaká inscenácia o kňazovi – národnom buditeľovi, ktorého dusil vysoký klérus a on sa celé noci trápil nad sociálnou situáciou ľudu. To všetko napriek tomu, že kresťania tvorili za socializmu drvivú väčšinu obyvateľstva. A platili.
Po roku 1989 – ďalej platiť a “držať hubu”?
Zmenu režimu si v oblasti kultúry kresťania na Slovensku spočiatku chybne vysvetlili dvojakým spôsobom: kompenzačne a väčšinovo. Prvý spôsob počítal s tým, že keď im bolo doteraz krivdené a ich kultúra potláčaná, tak im táto krivda bude kompenzovaná. Druhý spôsob nazerania spočíval v demokratickej ilúzii o vláde väčšiny. Tá mala zaistiť, že kultúra väčšiny bude dominantnou a ostatné budú len tolerované. Táto bublina ilúzií však čoskoro spľasla.
Kultúrne elity, ktoré boli a sú na Slovensku, sa skladali vo väčšine z voľnomyšlienkárov dopestovaných za socialistického režimu, ktorých najvyšším možným ideálom bol ľavicovo liberálny socializmus s ľudskou tvárou. Ich morálka a ideové obzory boli na hony vzdialené od kresťanstva. Kultúrne elity kresťanskej proveniencie väčšinou emigrovali v troch vlnách rokov 1945, 1948 a 1968, takže kresťania sa nemali po roku 1989 v podstate o čo oprieť.
Liberálne a ľavicové kultúrne elity nemienili kresťanom prenechať voľné pole a už vôbec nie stiahnuť sa do úzadia. Ich obľúbenou mantrou sa stal v prvej polovici 90. rokov nárek nad hroziacou „čiernou totalitou“. Paradoxne ľudia, ktorí sa podieľali 40 rokov na skutočnej totalite a profitovali z nej, sa odrazu hlasne začali vymedzovať proti fiktívnej totalite čiernej. Tvorili kompaktnú komunitu, ktorá spolu s inými vrstvami starých štruktúr prešla kontinuálne do nového režimu a podarilo sa jej uchovať liberálny a ľavicový charakter kultúry.
Paradoxne počas 30 rokov nového režimu zmizli aj tie prvky štátom dotovanej kultúry, ktoré do roku 1989 tvorili aspoň chabú, ale hojivú náplasť na kresťanskú dušu: adaptácie klasikov, artefakty realistického či aspoň ľudským bytostiam sa podobajúcemu umenia, dokumentovanie historických podôb kultúry. Zmenšujúci sa rozpočet na kultúru (nie však tak, aby sa dalo hovoriť o zanedbateľných peniazoch) sa využíval a využíva predovšetkým na sanáciu potrieb liberálnej kultúry. Omrvinky pre kresťanov, sú väčšinou smerované do liberálnych vôd kresťanskej kultúry, na podporu vnútorného rozkladu a presadenie modernistických prvkov do kresťanského prostredia. To samozrejme otvára diskusiu o tom, kde končí kresťanské umenie a začína nekresťanské, na ktorú tu však nie je priestor.
Každopádne, či už sa to bude štátnym orgánom páčiť alebo nie, je potrebné ukázať, že kresťania nie sú dojnou kravou, do ktorej si po dojení každý ešte rád kopne. Je jasné, že liberáli, podporovaní euro-byrokraciou sú odhodlaní presadiť liberálnu kultúru stoj čo stoj. Je na kresťanoch, aby im to aspoň sťažili a odopreli im svoju finančnú podporu.
Potom bude možno zaujímavé pozorovať ako sa liberálni milovníci slobody zrazu začnú dovolávať štátneho a úradného zásahu na nastolenie „poriadku“ voči kresťanom, ktorí sa zdráhajú platiť a požadujú zrušenie štátnych dotácií na kultúru. A to všetko v mene slobody.
