Trest smrti podľa tradičnej katolíckej náuky alebo Moderná Cirkev a falošný humanizmus

Radomír Tomeček
10. októbra 2024   Cirkev Spoločnosť

Pápež František v zmysle portálu Vatican News zasiahol v roku 2018 do textu „Katechizmu katolíckej Cirkvi“, vydaného v roku 1992 za pontifikátu pápeža Jána Pavla II., ktorého pôvodné znenie v § 2267 uvádza:

„Za predpokladu, že sa plne zistila totožnosť a zodpovednosť vinníka, tradičné učenie Cirkvi nevylučuje použitie trestu smrti, ak by bol jedinou možnou cestou na účinnú obranu ľudských životov pred nespravodlivým útočníkom.“

Nové znenie tohto katechizmu v § 2267, po zásahu pápeža Františka, konštatuje:

„Preto Cirkev vo svetle Evanjelia učí, že trest smrti je neprípustný, keďže napáda nedotknuteľnosť a dôstojnosť človeka a s rozhodnosťou sa angažuje za jeho zrušenie na celom svete.“

Z porovnania protichodného obsahu oboch vyššie zmienených tvrdení vyplýva, že pápež František svojím postojom k trestu smrti spochybňuje pravdivosť a význam tradičného učenia Cirkvi. Tradičná katolícka náuka nikdy nevnímala trest smrti, uložený za prísne stanovených podmienok, ako niečo, čo môže zmeniť svoju morálnu oprávnenosť v závislosti na spoločenskom vývoji.

Tradičný katolícky katechizmus a trest smrti

Rímsky katechizmus z roku 1566 patrí k najdôležitejším plodom katolíckej literatúry. Bol zostavený z moci Tridentského koncilu (1545 – 1563). Nasledujúci text, prevzatý z tohto diela, poukazuje na trest smrti v súvislosti s výkladom piateho Božieho prikázania (Tretia časť, Hlava VI., Otázka IV.):

„Druhý dovolený spôsob zabitia sa vzťahuje na vrchnosť, ktorej je daná moc usmrtiť. Ľudia na základe tejto moci, v zmysle zákonov a po súde, trestajú zločincov a obhajujú nevinných. Keď ľudia v takomto úrade sú spravodliví, nielen, že nie sú vinní z vraždy, ale dokonale naplňujú Boží zákon, ktorý vraždu zakazuje. Lebo ako účelom tohto prikázania je starostlivosť o blaho ľudí, tak aj tresty vrchnosti, ktorá je v zmysle zákona pomstiteľom neprávostí, smerujú k tomu, aby opovážlivosť a bezprávie bolo potlačené, a život ľudí bol v bezpečí. Preto Dávid volá: „Za rána zabijem všetkých hriešnikov zeme, aby som vyplienil z mesta Pánovho všetkých zločincov. (Ž 101,8)“

Franz Spirago (1862 – 1942), rímskokatolícky kňaz, teológ a pedagóg, pochádzajúci z Rakúska a pôsobiaci v Čechách, je autorom diela Katolícky ľudový katechizmus, ktorý bol vydaný aj v Spolku svätého Adalberta (Vojtecha) v Trnave v roku 1907. Tento katechizmus v súvislosti s trestom smrti uvádza:

„Vrchnosť, nakoľko je námestníčka Božia, má právo aj mečom trestať zločincov. Preto svätý Pavol vraví, že vrchnosť nie nadarmo nosí meč, ale aby sa pomstila na tom, kto činí zle. (Rim 13,4). Vážnosť vrchnosti je vážnosť Božia; keď vrchnosť zabíja, nezabíja ona, ale Boh, ako údery mečom neprivlastňujú sa meču, ale ruke, ktorá drží meč.“

Mons. ThDr. Antonín Podlaha (1865 – 1932), český rímskokatolícky biskup, v diele Výklad velikého katechismu katolického náboženství z roku 1900 formuluje tradičný katolícky postoj k trestu smrti. Tento autor píše:

„To, že vrchnosť má moc trestať zločincov smrťou, možno dokázať na základe Svätého písma, Božieho zjavenia a rozumu. 1. Podľa slov svätého Pavla, apoštola, svetskej vrchnosti patrí hrdelné právo, teda moc trestať smrťou, keďže je Božou služobníčkou. (Rim 13,4). 2. Časť slúži celku, a preto, ak je táto časť skazená tak, že privádza celok do nebezpečenstva, môže byť odstránená. Tak, ako nakazený úd môže byť odňatý, aby telo bolo zachránené, podobne aj zločinec môže byť usmrtený, ak škodí spoločnosti. Spoločnosť vykonáva nutnú sebaobranu popravou zločinca, ktorý drzo porušuje právny poriadok.“

Nesprávne chápanie trestu smrti je vyložené nasledovne:

„Trest smrti nemôže byť nazvaný nespravodlivým, keďže vrchnosť má právo ukladať tresty primerané spáchaným zločinom. Avšak existujú zločiny, ktorým je úmerné uloženie jedine trestu smrti. Tvrdenie, že trest smrti je proti ľudskosti, zahŕňa v sebe práve nedostatok ľudskosti voči pokojným občanom. Zbaviť zločinca jeho života je oprávnený len ten, komu je zverená starostlivosť o verejné blaho.“

A ako sa máme pozerať na zločinca odsúdeného na trest smrti?

„Na smrť vinníka nazeráme ako na skutok, ktorým sa činí zadosť urazenej Božej spravodlivosti. Ak je takáto smrť pretrpená s kajúcnosťou, zmierňuje alebo aj ruší Božie tresty. Ľudská skúsenosť nás učí, že dlhý pobyt v žalári nenapráva zločinca. Naproti tomu, odsúdenec na trest smrti často koná pokánie pred popravou. Trest smrti prispieva k blahu spoločnosti aj tým, že odstrašuje pred spáchaním zločinov.“

Tradičná katolícka mravouka a trest smrti

Mons. Prof. ThDr. Antonín Vřešťál (1849 – 1928), český rímskokatolícky kňaz a profesor mravouky, je autorom diela Katolická mravouka, Díl II., Podrobný, Část druhá, Dodatky z roku 1916. Možno poukázať na niektoré skutočnosti uvedené v tejto knihe o treste smrti.

Príslušná svetská zákonná vrchnosť má ako jediná právo popravovať zločincov na základe riadneho súdneho procesu. Toto právo nepatrí nikomu inému, teda ani žiadnemu samozvanému tajnému zboru, alebo ani davu ľudí, pri tzv. lynčovaní.

Vrchnostenské hrdelné právo je oprávnené na trestanie ťažkých zločinov. Vyplýva to zo zjaveného zákona, prirodzeného zákona, a ľudského zákona.

Zjavený Boží zákon poukazuje v Svätom písme na prípustnosť trestu smrti:

„Kto preleje ľudskú krv, človek nech preleje jeho krv, lebo na Boží obraz som stvoril človeka.“ (Gn 9,6)

„Ten, kto niekoho udrie tak, že ho zabije, musí zomrieť.“ (Ex 21,12)

„Lebo vladárov sa nemusí báť ten, kto robí dobre, ale ten, kto robí zle. Chceš sa nebáť moci? Rob dobre a dostaneš od nej pochvalu. Veď ona je Božou služobníčkou pre tvoje dobro. Ale ak robíš zle, potom sa boj, lebo nie nadarmo nosí meč; je Božou služobníčkou, vykonávateľkou hnevu na tom, kto robí zle.“ (Rim 13,3–4)

Prirodzený zákon je zdrojom oprávnenosti a nevyhnutnosti existencie trestu smrti. Boh udelil svetskej vrchnosti všetky práva potrebné na realizáciu verejného blaha, a preto aj právo na trestanie ťažkých zločinov smrťou. Spoločnosť má právo vylúčiť zo svojho stredu ťažkých zločincov. Spoločnosť má právo sebaobrany. Trest smrti za minulé ťažké zločiny je najlepšou ochranou pred spáchaním budúcich ťažkých zločinov.

Ľudský zákon môže definovať ťažké zločiny, za ktorých spáchanie môže byť udelený trest smrti. Trestné právo stanovuje jednotlivé druhy trestných činov, vrátane najviac závažných foriem týchto činov.

Mons. Prof. ThDr. Alexander Spesz (1889 – 1967), slovenský katolícky teológ a filozof, v diele Katolícka mravouka vydanom Spolkom svätého Vojtecha v Trnave v roku 1948, poukazuje na niektoré podstatné skutočnosti súvisiace s katolíckym postojom k trestu smrti.

Právo na život patrí Bohu, avšak Boh uvoľňuje toto právo v prípade, ak je to nevyhnutné na udržanie verejného poriadku. Štát preto môže stanoviť zločiny, za spáchanie ktorých možno uložiť trest smrti.

Sväté písmo potvrdzuje racionálnosť trestu smrti. Starý zákon aplikoval „zásadu oko za oko, zub za zub“ (vyššie zmienený citát z Gn 9,6). Nový zákon zmiernil túto zásadu, avšak pripúšťa taktiež trest smrti. Napríklad Pán Ježiš Kristus povedal Pilátovi, ktorý poukazoval na svoju moc nechať Ho popraviť:

„Ježiš odpovedal: „Nemal by si nado mnou nijakú moc, keby ti to nebolo dané zhora. Preto má väčší hriech ten, čo ma vydal tebe.“ (Jn 19,11)

Vrchnosť má právo meča (ius gladii). Svätý Klement Alexandrijský (150 – 211 po Kr.), grécky Cirkevný Otec, poučuje o prípustnosti trestu smrti týmito slovami:

„Ak sa niekto dá na najvyššiu neprávosť a zdá sa, akoby bol nevyliečiteľný, zákon sa musí starať o ostatných, aby ich nepriviedol navnivoč; tu zákon veľmi dobre a osožne prikazuje, aby sa zločinec ako škodlivý úd odrezal a usmrtil.“

Podobne ako v ľudskom organizme je niekedy nevyhnutné odrezať chorý úd, ktorý ohrozuje celok, aby sa zachránil celok, tak môže byť odstránený aj škodlivý úd spoločnosti, aby sa zachránil celok. Len najvyššia štátna moc môže vymerať trest smrti.

Zločinec môže byť usmrtený len v týchto prípadoch: 1. Ak zločinec spáchal veľký zločin, teda aby bola zachovaná úmernosť medzi spáchaným zločinom a výškou trestu. 2. Ak zločinec spáchal veľký zločin s určitosťou, teda nestačí, aby jeho zločin bol len pravdepodobný. 3. Veľký zločin a jeho spáchanie zločincom musí byť preukázané v riadnom súdnom procese.

Zločincovi odsúdenému na trest smrti je potrebné poskytnúť náboženskú útechu. Sväté prijímanie má dostať aspoň jednu hodinu pred popravou. Posledné pomazanie nemôže prijať, keďže nie je chorý. Ak by sa takýto zločinec nechcel zmieriť s Bohom, môže sa popraviť, keďže sám si zaviňuje svoje večné zatratenie.

Nový zákon a prípustnosť popravy zločincov

Mnohí súčasní katolíci vnímajú Sväté písmo so zreteľom na trest smrti tak, že Starý zákon pripúšťal trest smrti, avšak následne Pán Ježiš Kristus a Jeho posolstvo v Novom zákone vylučuje akékoľvek konanie človeka, zamerané na usmrcovanie iných ľudí, vrátane zločincov. Tento postoj je absolútne mylný.

PhDr. Radomír Malý (* 1947), český historik, na portáli Apologie Církve poukazuje na niektoré skutočnosti týkajúce sa Svätého písma a trestu smrti. Starý zákon podľa neho prikazuje trest smrti priamo Bohom, alebo prostredníctvom Mojžiša. Nový zákon prináša určité zmiernenie prísnosti pri ukladaní trestu smrti jednotlivcom, resp. pri možnosti zabíjať príslušníkov nepriateľských kmeňov.

Nový zákon zrušil tvrdosť starozákonných nariadení pri nakladaní s národmi vyznávajúcimi rôzne ohavné kulty, a ktoré Izraeliti mohli vyhubiť. Je potrebné chápať, že tieto pohanské národy, prinášajúce svojim modlám ľudské obety, by v prípade svojej ďalšej existencie boli spôsobilé zlikvidovať aj Bohom vyvolený izraelský národ. Tieto pohanské kmene boli pre Izraelitov veľkým pokušením, a to aj so zreteľom na mravnosť, keďže vykonávali rituálnu prostitúciu.

Boh v Novom zákone zrušil tvrdosť starozákonných nariadení vzhľadom na nakladanie s národmi, ktoré nevyznávali pravú náuku. Pán Ježiš Kristus zakázal svojim apoštolom zvolať oheň z neba na Samaritánov, ktorí Ho nechceli prijať (Lk 9,51–56). Týmto spôsobom bola zrušená starozákonná aplikácia trestu smrti, ak niekto odmieta prijať pravú náuku.

Zákonníci a farizeji priviedli pred Spasiteľa ženu pristihnutú pri cudzoložstve a poukazovali na Mojžišov zákon, prikazujúci takéto osoby trestať smrťou ukameňovaním (Jn 8,1–11). Spasiteľ nezľahčil závažnosť ťažkého hriechu cudzoložstva a dôrazne napomenul túto ženu, aby už viac nehrešila. Súčasne však odmietol, aby ženu postihol práve za tento hriech trest smrti.

Nový zákon poskytuje viaceré tvrdenia Spasiteľa, ktoré zjavne pripúšťajú oprávnenosť ukladania trestu smrti. Možno poukázať aspoň na niektoré.

„Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej hlbiny.“ (Mt 18,6)

„Ale vinohradníci si povedali: „To je dedič. Poďte, zabime ho a dedičstvo bude naše!“ Chytili ho, zabili a vyhodili z vinice. Čo teda urobí pán vinice? Príde, vinohradníkov zahubí a vinicu dá iným.“ (Mk 12,7–9)

„Hovorím vám: „Každému, kto má, ešte sa pridá, ale kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má. A mojich nepriateľov, čo nechceli, aby som nad nimi kraľoval, priveďte sem a pobite ich predo mnou!“ (Lk 19,26–27)

A nemali by sme zabúdať ani na posolstvo, ktoré kajúci lotor, visiaci na kríži vedľa Spasiteľa, zanechal pre ľudstvo. Ani tento človek nespochybnil trest smrti ako spravodlivú sankciu za spáchané ťažké zločiny:

„A jeden zo zločincov, čo viseli na kríži, sa mu rúhal: „Nie si ty Mesiáš?! Zachráň seba i nás!“ Ale druhý ho zahriakol: „Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? Lenže my spravodlivo, lebo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé.“ (Lk 23,39–41)

Pápeži a tradičný katolícky postoj k trestu smrti

Pápeži v období pred II. vatikánskym koncilom (1962 – 1965) pripúšťali celkom jednoznačne používanie trestu smrti za podmienok v zmysle tradičnej katolíckej náuky. Možno poukázať na pápežov, ktorí vo svojich vyjadreniach konštatovali oprávnenosť a význam trestu smrti. Bol to napríklad pápež Inocent I. v roku 405, pápež Inocent III. v roku 1210, pápež Pavol III. v roku 1542, pápež Lev XIII. v roku 1901, pápež svätý Pius X. v roku 1908.

Pápež Pius XII. sa vyjadril k trestu smrti vo svojom príhovore k Prvému medzinárodnému kongresu o hispatológii nervového systému zo dňa 14. septembra 1952. Pápež Pius XII. povedal:

„Aj keď ide o popravu odsúdeného, štát nedisponuje právom jednotlivca na život. V tomto prípade je vyhradené verejnej moci zbaviť odsúdeného života na odčinenie jeho zločinu, keď sa už svojím zločinom zbavil svojho práva na život.“ (Bod 33)

Súčasne možno uviesť, že aj Pápežský štát bol štátom, v ktorom bol vykonávaný trest smrti. Giovanni Battista Bugatti (1779 – 1869) bol oficiálnym katom Pápežskom štáte v období rokov 1796 až 1864. Počas svojej 68-ročnej činnosti vykonal celkovo 514 popráv, teda približne 7 popráv ročne.

Svätý Tomáš Akvinský a dva hlavné dôvody pre trest smrti

Svätý Tomáš Akvinský (1224 – 1274), taliansky katolícky kňaz, teológ, filozof a Učiteľ Cirkvi, poukázal na dva hlavné dôvody pre použitie trestu smrti, ktorými sú spoločné dobro a dobro zločinca.

Spoločné dobro so zreteľom na trest smrti možno vymedziť nasledovne:

„Každá časť je zriadená k celku ako nedokonalé k dokonalému. A preto vidíme, že keď ku zdraviu celého tela prospieva odňatie niektorého údu, napríklad ak zahníva a poškodzuje iné údy, je chvályhodné a prospešné ho odňať. Ktorákoľvek súkromná osoba je však voči celej spoločnosti ako časť k celku. A preto, ak nejaký človek je nebezpečný pre spoločnosť a kazí ju nejakým hriechom, je chvályhodné a prospešné, aby bol zabitý, aby bolo zachované spoločné dobro. Trocha kvasu totiž prekvasí celé cesto, ako hovorí 1Kor 5,6.“ (Summa theologiae, II, II, q. 64, a. 2, co)

Dobro zločinca a trest smrti je potrebné vnímať vzhľadom na pokánie:

„Avšak to, že zlí, pokiaľ žijú, môžu sa napraviť, nebráni tomu, aby mohli byť spravodlivo usmrtení. Veď nebezpečenstvo, ktoré hrozí z ich života, je väčšie a istejšie, než dobro, ktoré sa očakáva z ich nápravy. Súčasne majú možnosť obrátiť sa k Bohu pokáním v hodine smrti. Pokiaľ sú tak zatvrdnutí, že ani v hodine smrti ich srdce neustúpi od zloby, možno usudzovať s veľkou pravdepodobnosťou, že neustúpili by od zloby nikdy.“ (Summa contra gentiles, lib. 3, cap. 146)

Svätý Tomáš Akvinský poukazuje na skutočnosť, že trest smrti zločinca neznamená len prostriedok na ochranu spoločnosti pred nebezpečným konaním zločinca. Ďalším významným hľadiskom je možnosť záchrany duše zločinca pred večným zatratením, teda možnosť pokánia zločinca. Tento svätec rozhodne odmieta námietku odporcov trestu smrti, podľa ktorej trest smrti obmedzuje možnosť neskoršieho pokánia zločinca.

Pápež Ján Pavol II. a spochybňovanie trestu smrti v modernej dobe

Katechizmus katolíckej Cirkvi vydaný za pontifikátu pápeža Jána Pavla II. v roku 1992 so zreteľom na trest smrti, v pôvodnom znení, pred zásahom pápeža Františka, v § 2267 uvádzal:

„Za predpokladu, že sa plne zistila totožnosť a zodpovednosť vinníka, tradičné učenie Cirkvi nevylučuje použitie trestu smrti, ak by bol jedinou možnou cestou na účinnú obranu ľudských životov pred nespravodlivým útočníkom.“

So zreteľom na vyššie zmienené argumenty tradičnej katolíckej náuky, pripúšťajúcej trest smrti, je zjavné, že Katechizmus katolíckej Cirkvi z roku 1992 poukazoval len na jeden z tradičných katolíckych dôvodov pre trest smrti, a tým je „obrana ľudských životov pred nespravodlivým útočníkom“. Ďalšie významné dôvody pre trest smrti však v tomto katechizme nie sú uvedené.

Napríklad Rímsky katechizmus z roku 1566 poukazuje aj na dôvod spočívajúci v potlačení opovážlivosti a bezprávia, ktoré vyplývajú z ťažkého zločinu. Trestajúca vrchnosť vo svojom úrade napĺňa Boží zákon ako pomstiteľka neprávostí. Trestom smrti sa činí zadosť urazenej Božej spravodlivosti. Ťažký zločin je totiž aj veľkou urážkou Božej spravodlivosti.

Katechizmus katolíckej Cirkvi z roku 1992 v § 2267 následne v podstate spochybňuje opodstatnenosť trestu smrti v modernej dobe, keď uvádza:

„Ak však na obranu a na ochranu bezpečnosti osôb pred útočníkom stačia nekrvavé prostriedky, verejná moc má použiť iba tie, lebo lepšie zodpovedajú konkrétnym podmienkam spoločného dobra, a väčšmi sa zhodujú s dôstojnosťou ľudskej osoby. A skutočne dnes, keď už štát má k dispozícii možnosti účinne potlačiť zločin, tak, že zneškodní páchateľa, a pritom mu definitívne neodníme možnosť vykúpiť sa, prípady, v ktorých je absolútne nevyhnutné usmrtiť vinníka, „sú už veľmi zriedkavé, ak sa ešte vôbec skutočne vyskytujú“.

Pápež Ján Pavol II. vydal 25. marca 1995 encykliku Evangelium vitae, v ktorej opätovne spochybňoval aplikáciu trestu smrti v „dnešnej spoločnosti“. Súčasne znova poukázal len na jediný dôvod pre trest smrti, a to „oprávnenú spoločenskú obranu“. Taktiež je pozoruhodné, že predmetný pápežský dokument sa vo svojej argumentácii opiera aj o „odpor verejnej mienky proti trestu smrti“, keď konštatuje:

„K znakom nádeje treba prirátať aj fakt, že v mnohých vrstvách verejnej mienky objavuje sa stále väčšia opozícia proti vojne ako metóde riešenia konfliktov medzi národmi, ktorá stále aktívnejšie hľadá účinné spôsoby, ako bez použitia násilia zadržať ozbrojených agresorov. V tejto perspektíve treba vidieť stále rozšírenejší odpor verejnej mienky proti trestu smrti, aj keby sa uplatňoval len ako prostriedok „oprávnenej spoločenskej obrany“. Tento odpor vyplýva z presvedčenia, že dnešná spoločnosť je schopná účinne bojovať proti zločinnosti metódami, ktoré zločinca zneškodnia, ale nezbavia ho definitívne možnosti zmeniť svoj život.“ (Bod 27)

Snaha o stotožnenie odporu moderného človeka k akejkoľvek vojne s jeho odporom k trestu smrti pôsobí ako manipulácia. V zmysle tradičnej katolíckej náuky totiž existuje aj spravodlivá vojna. Bojovníci v spravodlivej vojne, ktorí berú život nepriateľom a ktorí sú vedení jedine vôľou po všeobecnom dobre, a nie ukrutnosťou, nepáchajú hriech, a nie sú vinní z vraždy. Poukazuje na to aj Rímsky katechizmus z roku 1566. (Tretia časť, Hlava VI., Otázka V.)

Pápež František protirečí tradičnej katolíckej náuke o treste smrti

Pápež František v zmysle portálu Vatican News zasiahol v roku 2018 do textu Katechizmu katolíckej Cirkvi z roku 1992, a jeho nové znenie v § 2267 tak uvádza:

„Dlhý čas sa použitie trestu smrti zo strany zákonitej autority, po riadnom procese, pokladalo za primeranú odpoveď vzhľadom k závažnosti niektorých zločinov a za prijateľný prostriedok, aj keď extrémny, na ochranu spoločného dobra. Dnes je stále viac živé povedomie, že dôstojnosť osoby sa nestráca ani po spáchaní ťažkých zločinov. Okrem toho sa tiež rozšírilo nové vnímanie zmyslu trestných sankcií zo strany štátu. Napokon, zaviedli sa účinnejšie systémy väzby, ktoré garantujú náležitú ochranu občanov, ale zároveň neoberajú definitívnym spôsobom odsúdeného o možnosť vykúpiť sa. Preto Cirkev vo svetle Evanjelia učí, že trest smrti je neprípustný, keďže napáda nedotknuteľnosť a dôstojnosť človeka, a s rozhodnosťou sa angažuje za jeho zrušenie na celom svete.“

Pápež František pokračoval vo svojom zámere likvidácie tradičného katolíckeho chápania trestu smrti aj v roku 2024. Portál Vatican News uvádza, že pápež František napísal predslov ku knihe autora Dalea Recinellu, ktorá má názov Kresťan v cele smrti: Môj záväzok voči odsúdeným.

D. Recinella (* 1952), bývalý americký právnik z Wall Street, od roku 1998 spolu so svojou manželkou Susan duchovne sprevádza odsúdených na smrť vo viacerých floridských väzniciach ako laický kaplán.

Pápež František v zmienenom predslove píše:

„Zlo, ktoré odsúdený prežíva s vedomím, že je odsúdený na istú smrť. Zlo, ktoré sa prostredníctvom výkonu trestu smrti vštepuje do spoločnosti. Áno, ako som opakovane zdôrazňoval, trest smrti v žiadnom prípade nie je riešením násilia, ktoré môže postihnúť nevinných ľudí. Popravy z trestu smrti zďaleka neprinášajú spravodlivosť, ale podnecujú pocit pomsty, ktorý sa stáva nebezpečným jedom pre telo našej občianskej spoločnosti.“

Je zjavné, že pápež František pokračoval ďalej v prístupe pápeža Jána Pavla II., ktorý postupne zanechával tradičné katolícke dôvody pre aplikáciu trestu smrti vzhľadom na modernú dobu. Výsledkom je súčasné šírenie heretického postoja, absolútne vylučujúceho aplikáciu trestu smrti. Táto heréza vyplýva najmä z falošného humanizmu spochybňujúceho Božie panovanie nad spoločnosťou, teda aj Jeho spoločenskú vládu nad ňou.

Tradičný katolícky postoj, rešpektujúci Božiu vládu, prirodzene vyžaduje aj primerané zadosťučinenie veľkých urážok Boha a Jeho zákona v dôsledku spáchania ťažkého zločinu. Práve v tom spočíva ťažisko tradičného katolíckeho vnímania pripúšťajúceho aplikáciu trestu smrti.

Moderná Cirkev, zasiahnutá falošným sekulárnym humanizmom, rezignovala na presadzovanie Božej vlády nad spoločnosťou. A musela prirodzene rezignovať práve preto aj na tradičný katolícky postoj pripúšťajúci aplikáciu trestu smrti. Našťastie existujú aj katolíci, ktorí odmietli rezignovať.

Antonin Scalia (1936 – 2016), americký katolícky tradicionalista a milovník tradičnej rímskej liturgie, bol v období rokov 1986 až 2016 sudcom Najvyššieho súdu Spojených štátov amerických. Presadzoval postoj, podľa ktorého Ústava Spojených štátov amerických povoľuje trest smrti a nezaručuje právo na potrat a ani právo na manželstvo osôb rovnakého pohlavia.

Tento sudca v súvislosti s trestom smrti zdôraznil, že náuka o slobodnej vôli a o schopnosti človeka odolávať pokušeniam zla, je ústredným prvkom kresťanskej náuky o spáse a zatratení. Postfreudovský sekularizmus naproti tomu zastáva názor, že ľudia sú tým, čím ich spravili historické okolnosti, a pripisovať vinu týmto ľuďom nemá zmysel.

Falošnosť humanizmu, absolútne odmietajúceho trest smrti spočíva aj v spochybňovaní Božej prozreteľnosti. Všetko v živote každého človeka môže nastať len z Božej vôle alebo z Božieho dopustenia. Najvyšším cieľom života každého človeka má byť dosiahnutie večnej spásy po smrti. Len Boh vie, kedy nastal pre každého človeka ten správny čas na stretnutie s Ním.

Zomierajúci svätec, rovnako ako kajúci zločinec, ktorý čaká na trest smrti, vedia veľmi dobre, že najväčším nepriateľom ľudského života je pyšné srdce odmietajúce pokánie pred Stvoriteľom. Až tento stav predstavuje skutočnú smrť duše a cestu do večných pekelných múk.

Mnohí dlhodobo odsúdení zločinci, ktorým moderná Cirkev nehovorí o realite večného zatratenia po smrti, nedokážu vystúpiť zo svojho väzenia zúfalstva. Pokračujú rôznym spôsobom v hriešnom živote, alebo končia svoje životy samovraždou. Aj oni platia daň za heretickú vzburu proti trestu smrti, ktorý často prináša výnimočnú príležitosť na to najdôležitejšie, teda na zmierenie s Bohom.

PDF (formát pre tlač)