Terapeutické účinky latinského jazyka (Druhá časť)

Lucia Laudoniu
29. apríla 2024   Kultúra

predchádzajúca časť:
Terapeutické účinky latinského jazyka (Prvá časť)

***

Človek je tvor vynaliezavý, a tak sa stalo, že ktosi vyrobil pre učiteľov latinčiny „provokatívny“ hrnček s nápisom „lacrimae discipulorum meorum“ („slzy mojich študentov“). Zahraničné „eshopy“ a iné šopy (nebolo by lepšie napísať mercatus interretiales?) ho ešte nevyradili z ponuky vtipných zbytočností.

Myslím si, že pre nás, priateľov Latinitatis vivae, to až taký vtipný darček nie je. Niekto sa na tom azda zasmeje, ale… Ktorý úprimný grammaticus sa teší na potoky sĺz svojich zúfalých zverencov, akoby to bolo najčistejšie vinum merum?

Nikto predsa nechce vedome vyvolať v študentoch odpor voči kráľovnej jazykov, a už vôbec nie voči jej nádhernej gramatickej štruktúre, ktorá pripomína precíznu a jemnú čipku španielskej mantilly. Iná reč je, keď sú tie slzy slzami vďačnosti.

Pozývame vás na ďalší dúšok latinského nektáru. V predchádzajúcej časti sme udreli na muzikoterapeutickú strunu a zamysleli sme sa nad kantabilitou latinčiny, ale aj nad málo preskúmaným psycholingvistickým aspektom gramatických kategórií. Dnes nás čaká „mentálna gymnastika“ v podobe latinských eufonických slovných hračiek – homofónov a homografov –, ktoré liečia myseľ tým, že učia dôslednejšie rozlišovať jednotlivé slovné tvary a oddeľovať zrno od pliev.

Nad bočným vchodom do kostola svätého Lamberta v nemeckom Münsteri „svieti“ epigram „bonus intra, melior exi“. „Vstúp (vojdi) ako dobrý, vystúp (odíď) ako lepší“. Nech nás toto motto vedie aj pri práci s latinským jazykom. Vstúpme do jeho brán ako dobrí ľudia, vyjdime z nich ešte lepší.

Kniha ako posteľ?

„Nulla dies sine linea“ je latinský výrok, ktorý znamená „ani deň (žiadny deň) bez čiary (linajky, riadku, línie).“ Fráza sa objavuje v zbierke latinských gnómických výrokov Proverbiorum libellus talianskeho humanistu Polidora Vergilia. Talian ho odvodzuje z rozprávania Plínia Staršieho (Naturalis historia) o gréckom maliarovi Apellovi. Bol vraj taký snaživý, že každý deň musel nakresliť aspoň jednu čiaru, skicu.

Postupom času dostala sententia Apelli nové sémantické časy. V pamäti mi utkvel obrázok ľudskej postavy, ako leží v otvorenej knihe, prikrytá stránkou s písmenami. Nad týmto výjavom sa skvel odkaz „nulla dies sine linea“. Ani deň bez riadka z dobrej knihy. Napríklad zo šikovnej učebnice latinčiny.

Latinské lectus prekladáme ako vybraný (od lego), ale aj (pre)čítaný. Jazyk antického Ríma však pozná aj substantívum lectus, ktoré označuje posteľ, lôžko, ležadlo. Keď sa pohráme s datívmi a ablatívmi, dostaneme slovnú hračku lecto (prečítanému, s prečítaným) sub lecto (pod posteľou).

Zaujímavé je tiež spojenie nulla dies. Absolútna väčšina substantív piatej deklinácie sú feminína. Dies sa vyskytuje v mužskom rode, pokiaľ hovoríme o „bežnom“ siderickom dni (hoc die – hodie – dnes). V ženskom rode sa dies používa najmä vtedy, keď máme na mysli určitú lehotu (ekvivalent anglického deadline), kľúčový alebo niečím významný dátum (dies certa). Už je nám jasné, prečo stredoveký básnik „namaľoval slovami“ dies irae, dies illa? So substantívom dies pracuje v ženskom rode, pretože deň Božieho súdu chápe ako dôležitý, priam úradný termín!

Mystérium slnečných hodín

Stredovekí gramatici sa radi hrali s jazykom a vytvárali zaujímavé slovné spojenia, ktoré vynikajú eufonickou krásou. Majú blízko k hudobnej (nie chudobnej) charakteristike latinčiny, pomáhajú pri memorovaní jednotlivých tvarov a paradigiem, stimulujú myseľ a v neposlednom rade sú aj zdrojom príjemnej intelektuálnej zábavy. Uvoľniť a správne aktivovať myseľ – to si kladie za cieľ celý regiment terapeutov.

Slnečné hodiny v niektorých európskych krajinách, najmä vo Francúzsku a v Taliansku, chvália Boha nápisom soli soli. Nie, nikto nič nesolí! Ide o sled datívov substantíva sol (slnko) a adjektíva solus (sám).

Význam „samému Slnku“ odkazuje na Krista. V liturgickej poézii je ovenčený epitetom Slnko spravodlivosti (Sol iustitiae), ktoré svieti (teda dáva svoju milosť) na dobrých i zlých.

Niektorí latinisti uvažujú aj o genitíve solii (v klasickej ortografii s dvoma jotami, v stredovekej niekedy len s jedným „i“) neutra solium (stolec, trón). Do úvahy prichádza aj genitív odvodený z ďalšieho neutra solum (pôda, zem, dno, tellus, fundus), čo podstatne rozširuje možnosti interpretácie nápisu, ktorý je zvečnený napríklad na tomto obrázku: https://storage.canalblog.com/31/03/1577991/128446695.jpg Sled homografov „soli soli soli“ pri troche snahy rozlúštime ako „samému (jedinému) Slnku zeme“.

Pulchra sepulchra a iné črepy z repy

Ďalšie filologické solaciolum (malé potešenie) sa ukrýva v slovných spojeniach sepulchrum, sed pulchrum (v pluráli sepulchra pulchra je rým ešte dômyselnejší) alebo adeo a Deo (formulácia z Leibnitzovho spisu De ipsa natura).

Záujemcovia o tvorbu asonancií a rýmov v latinčine môžu pracovať s databázou Velut Duncana Ritchieho, ktorá je dostupná online (https://www.velut.co.uk/), treba však dbať na to, aby ludus animi s latinskými rýmami (fenomén neznámy v klasickej poézii) neskĺzol na úroveň detskej riekanky.

Kognitívne a terapeutické benefity lúštenia krížoviek sú dobre známe. Lúštili ste však aj krížovku, ktorá je celá v latinčine? Kto sa nebojí takejto herkulovskej výzvy, môže si to vyskúšať na stránkach časopisu Hebdomada Aenigmatum. V roku 2019 sa dočkal aj knižnej podoby (viac na https://www.latincrosswords.com/).

Príliš ľahké? Existujú syntagmy, ktoré sú na prvý pohľad jednoduché, no ukrývajú krásne posolstvo: amor – amor (láska – som milovaný, indikatív prézenta pasíva od amare). Veď podstatou lásky je byť milovaný a rozdávať sa.

Latinčina rozdáva svoje bohatstvo aj v ďalších homografických a homofonických syntagmách: eo cum eo (idem s ním), abeo (odchádzam, vzďaľujem sa, idem preč) ab eo (od toho, od neho). Aj keď Caesar by to tak nenapísal, abeo ab eo je stále zrozumiteľné.

Duchovná etymológia

Hra s latinskými tvarmi však môže byť oveľa viac než len hrou. Môže byť terapiou, ktorá odhaľuje skryté súvislosti. Stačí čítať medzi riadkami a objavíme nejedno poučenie.

Zalistujme si v slovníku: violens, to je násilnícky, violentný. Toto adjektívum sa dá rozdeliť na vi a olens. Tvar vi predstavuje ablatív substantíva vis (sila), olens je particípium prézenta aktíva od oleo (voňať, no tiež páchnuť). „Vi olens“ doslova značí „páchnuci silou“. Hoci lemma violens nie je juxtapozitum, ktoré by vzniklo fúziou vi a olens (medzi uvedenými termínmi nie je etymologická kauzalita), predstaviť si násilníka ako človeka, ktorý vo svojej podstate „páchne“ hrubou silou, nie je „od veci“.

Tento prístup nie je v literatúre neznámy. Ad illustrandum si pozorne prečítajme brilantné dvojveršie českého verbálneho virtuóza Vítězslava Nezvala: „Věnceslavo, dá ryba rybě lásku? – Věnce! Slávo! Dary! Báry bělásků!“

Nezvalov onomatopoický efekt spočíva vo virtuóznej kumulácii „rovnozvučných“ slov („Věnceslavo – věnce, slávo“). Analogicky je možné rozdeliť slovenské adjektívum „šialená“ na „ši (pracuj s ihlou) a Lena.“

Načo je táto šialená jazyková akrobacia dobrá? Cui prodest? Dá sa uplatniť aj v latinčine, a ak áno, aký to má zmysel? Skôr, než sa pokúsime odpovedať na tieto otázky, pristavme sa pri jednom z najvýznamnejších pravoslávnych svätcov 20. storočia – starcovi Paisijovi z hory Athos.

Rétorika ako pletenie košíkov

Komboskini (κομποσκίνι) je byzantská modlitebná šnúra podobná ružencu. Východní mnísi sa s ňou modlia tzv. noetickú modlitbu srdca. Svätohorský mních Paisios (v slovanských jazykoch Paisij) pod vplyvom byzantskej hymnografie citlivo vnímal duchovnú validitu slov a s gréckym morfologicko-syntaktickým aparátom pracoval tak dôsledne, akoby vyrábal komboskini (ružence) alebo plietol košíky (košikárstvo bolo pôvodným zamestnaním egyptských Otcov púšte).

„V jednoduchom žarte sa často ukrýval hlboký duchovný význam. Robil slovné hračky, nesprávnu etymológiu a záhadné porovnávanie slov.“ Takto predstavuje jazykové kompetencie athoského askétu prvý diel jeho biografie, ktorú zostavil jeromních Isaak (Život starca Paisija Svätohorského, Bratislava 2013).

Paisijova etymológia nebola vedecká. Pôvod slov a jednotlivé etymóny neoznačoval hviezdičkou, ako v odborných textoch. Dbal na to, aby jeho práca so slovami sprostredkovala teologické posolstvo a duchovný úžitok. Slová boli pre neho nožnicami na rozstrihávanie mentálnych gordických uzlov.

Nekrívať

„V duchovnom živote nesmieme krívať (χωλαίνω), aby sme nezostali v hale (χωλ), teda v predsieni. Tí, ktorí krívajú, nevstupujú do Božieho salóna,“ čítame na stránkach biografie otca Paisija.

Grécky homo humanus rozprával o Raji, no katolícka exegéza odhalí v zmienke o predsieni (chodbe) pred bránami Božieho salóna narážku na Očistec. Ako však máme rozumieť pojmu krívanie? Za touto metaforou sa skrýva duchovný handicap, spôsobený hriechom stagnácie, „pokrivkávania“ v náboženskej praxi. Paisios stavia svoju úvahu na aliterácii dvoch zdanlivo nesúvisiacich gréckych slov (χωλαίνω, χωλ). Vytvára zaujímavú slovnú hračku s cieľom vyvolať v recipientovi túžbu po slávnosti v nebeskom paláci.

Keď sa budúceho svätca spýtali, či je dovolené jesť sóju, odpovedal: „Máme veľa sóje, ale nemáme kvalitu (σόι) svätých Otcov.“

Obľúbený mních kladie vedľa seba dva homofónne tvary a vtipne poukazuje na nebezpečenstvo škrupulózneho konania. Grécke σόι však označuje aj rodinu, klan, pokrvné príbuzenstvo. Starcova poznámka sa dá pochopiť aj inak: netvoríme už viac duchovnú rodinu s Otcami Cirkvi, lebo sme porušili genetické puto pravej viery.

Dominus, domus, domov

Prístup starca Paisija môžeme pokojne nazvať duchovnou etymológiou. V latinčine sa dá praktizovať dvojako: na jednej strane vytvárať poetické asociácie založené na zvukovej similarite slov, ktorým však chýba etymologická korelácia, na strane druhej môžeme siahnuť po špecializovaných slovníkoch a ryžovať z nich zlato ako z rozbúrenej rieky.

Rumunskí filológovia vysoko oceňujú francúzsky Dictionnaire étymologique de la langue latine Ernouta a Meilleta, do zabudnutia však neupadol ani Valpyho An Etymological Dictionary of the Latin Language z 19. storočia. Veľkou slabinou Valpyho diela je zvýšená tendencia odvodzovať latinskú lexiku z aiolského dialektu starých Grékov. V anglofónnom prostredí sa teší obľube de Vaanov Etymological Dictionary of Latin and the other Italic Languages založený na spoločnom indoeurópskom dedičstve. Jeho mínusom sú absentujúce postklasické a stredoveké slová. Zaujímavý lexikografický počin Thomasa Georgea Tuckera A Concise Etymological Dictionary of Latin z tridsiatych rokov minulého storočia sa síce dočkal viacerých reedícií, no medzi latinistami je stále nedoceneným sústom jazykovej potravy.

Argonautská výprava za etymológiou latinských slov a spoznávanie izomorfických vzťahov medzi nimi spôsobí, že človek začne vnímať svet komplexnejšie. Dokáže lepšie analyzovať vlastný rečový prejav (aj v tzv. materinskom jazyku) a myšlienky už nebudú „španielskou dedinou“. Cesta do krajiny vlastných myšlienok je už sama osebe terapiou.

Hovoriaci sa stane senzitívnejším voči jazykovým nuansám a s pomocou Ducha Svätého, ak Boh dá, začne ďakovať Hospodinovi za zázrak ľudskej reči. Radujme sa zo slov podobne ako dieťa, keď nájde lienku učupenú v tráve.

Keď však pôjdeme po vedeckej stope, zistíme, že známe maskulínum dominus sa štandardne odvodzuje z protoitalického dom-o/u-nos – domový, týkajúci sa domu (domus). Vďaka tomu uvidíme súvislosť medzi dominus a domus ako na dlani. Domov (Nebo) je tam, kde je Dominus. Nech je teda lingua Latina našou pútnickou palicou na ceste do Nebeského kráľovstva.

PDF (formát pre tlač)