Tak volá do Neba o pomstu, alebo nevolá? – Profil známeho obhajcu sodomie Timothyho Radcliffa, nového kardinála

Jozef Duháček
11. októbra 2024   Cirkev   Komentár

Podľa správ publikovaných viacerými katolíckymi portálmi je medzi novými kardinálmi, ktorých bude František kreovať aj Timothy Peter Joseph Radcliffe OP, významný klerikálny zástanca sodomskej zvrátenosti.

Radcliffe sa narodil v roku 1945 a k dominikánom vstúpil v druhej polovici 60. rokov 20. storočia. Za kňaza bol vysvätený v roku 1971. Teologicky bol Radcliffe formovaný notoricky známym modernistickým dominikánom o. Yvesom Congarom (1904–1995), s ktorým prísne ortodoxný o. Reginald Garrigou-Lagrange (1877–1964) bojoval od samotného začiatku. V rokoch 1992 až 2001 Radcliffe slúžil ako magister Rádu kazateľov, to znamená, že bol generálnym predstaveným dominikánov – čo je vzhľadom na jeho teologické názory, šialená predstava.

Radcliffe je známy ako otvorený zástanca homosexuality, európska varianta ešte o kúsok známejšieho amerického zástancu sodomie Jamesa Martina. V článku uverejnenom 23. januára 2023 to anglický modernistický pamflet The Tablet vyjadril takto: „V roku 2015 bol (Radcliffe) vymenovaný za poradcu vtedajšej Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj a je známy svojím pastoračne citlivým prístupom ku gejom a lesbickým katolíkom vrátane podpory občianskych zväzkov osôb rovnakého pohlavia.“

Tu je niekoľko príkladov Radcliffovho boja za zmenu tradičného názoru Cirkvi na tento do Neba volajúci hriech (zväčša prevzaté z LifeSiteNews).

Začneme článkom z roku 2006, ktorý informoval o prednáškach anglického dominikána v Los Angeles:

Na tému Cirkvi a homosexuality Radcliffe vyzval Cirkev, aby „stála pri“ homosexuáloch. „Musíme ich sprevádzať, keď rozpoznajú, čo to znamená, a nechať naše obrázky otvorené,“ povedal. „To znamená pozerať sa na film Skrotená hora, čítať romány pre homosexuálov, žiť s našimi homosexuálnymi priateľmi a počúvať s nimi, ako počúvajú Pána.“Aj keď máme pocit, že homosexuáli idú nesprávnym smerom, musíme „kráčať s nimi“, povedal. (John L. Allen, Jr., „Slovo z Ríma“, National Catholic Reporter, 7. apríla 2006, https://www.nationalcatholicreporter.org/word/pfw040706.htm)

Rozumiete tomu? Podľa Radcliffa sa máme vystaviť sexuálnej špine – konkrétne tej neprirodzenej – zo súcitu a solidarity so sodomitmi. Pretože „kráčame spolu“ a tak ďalej. Navrhuje brat dominikán podobný prístup k rasistom, fašistom a antisemitom? Sotva!

Vo vyššie pripojenej správe je však toho viac: „Radcliffe vyzval na súcit s rôznymi skupinami vrátane sexuálne zvrátených kňazov ktorí sa dopustili sexuálneho zneužívania, ktorých opísal ako „malomocných modernej Cirkvi, nečistých, ktorých sa bojíme dotknúť“.

V roku 2015 Radcliffe povedal, že homosexuálom by sa nemalo upierať kňazstvo; namiesto toho by kňazstvo mali zakazovať „homofóbom“. https://www.lifesitenews.com/news/dont-ban-gays-from-priesthood-ban-homophobes-says-former-catholic-leader/

Dominikáni, zdá sa, už nie sú, čo bývali. Nie je žiadnym prekvapením, že Radcliffe si cení „kreativitu“ pred tradíciou a v roku 2012 napísal, že „oddaná láska k ľuďom rovnakého pohlavia… by mala byť cenená a podporovaná, a preto cirkevní predstavitelia pomaly začínajú podporovať občianske zväzky ľudí rovnakého pohlavia. Boh lásky môže byť prítomný v každej pravej láske“. (The Tablet, 10. marca 2012, s. 4). Radcliffe je nepochybne odborníkom na nemorálnu teológiu. https://web.archive.org/web/20151018051104/http://archive.thetablet.co.uk/article/10th-march-2012/4/can-marriage-ever-change

V roku 2019 Radcliffe vo svojej knihe Alive in God (Živý v Bohu) hovorí:

Keď som v roku 1965 navštívil noviciát anglických dominikánov a uvažoval som, či toto môže byť môj život, potešilo ma, keď jeden z bratov hovoril o tom, ako sviatosti požehnávajú drámy nášho fyzického života: narodenie a smrť, jedenie a pitie, sex a zdravie. Na sviatostnom živote nie je nič nadprirodzené (ethereal). Je na zemi, ako náš Boh. (Timothy Radcliffe, O.P., Alive in God: A Christian Imagination (London: Bloomsbury Continuum, 2019), pp. 281–282)

Očividne nemá ani najmenšie tušenie o nadprirodzenom živote. Jeho chybné pozorovanie odráža to, čo je možno hlavným problémom pokoncilového katolicizmu: strata nadprirodzena. Naturalizmus je po II. vatikánskom koncile všade a jeho najvyšší akt bohopocty, Novus ordo missae Pavla VI., to veľmi dobre vyjadruje, pretože je všedná, obyčajná, nevýrazná a chýba jej akýkoľvek impulz k nadprirodzeným skutočnostiam. Je to len v chvate usporiadaná večera pri stole, ktorej predsedá liturgický sociálny pracovník, ktorý sa modlí k Bohu neformálnym a často neúctivým spôsobom, spôsobom akým si objednáva večeru u donáškovej služby. Zvyčajne má na sebe nepekný ornát a vystúpenie sprevádza neznesiteľná hudba. Niet divu, že Radcliffe v tom vidí iba sviatostné požehnanie pozemského „jedenia a pitia“. Na „eucharistickom slávení“ podľa liturgickej reformy II. vatikánskeho koncilu sa, na rozdiel od vznešenej obety oltára, svätej katolíckej omše, veľmi ťažko hľadá niečo vznosné, nadprirodzené, niečo čo pozdvihuje dušu k Bohu.

Oplatí sa spomenúť, že Radcliffova kniha Alive in God má na obálke maľbu Henriho Matissa Tanec z roku 1910, na ktorej je päť nahých ľudí, mužov aj žien, ktorí tancujú v kruhu a držia sa za ruky. Ktovie, či by niečo také vybral na obálku svojej knihy niektorý zo slávnych dominikánov minulosti – Dominik Guzmán, Tomáš Akvinský či Albert Veľký?

To, že Radcliffe verí v teóriu (makro)evolúcie, je samozrejmé. V tej istej knihe, hneď po tom, čo nás informuje o údajnej „prízemnosti“ sviatostí, píše:

Počas tisícročí evolúcie sa (ľudské telo) stalo stelesnením otvorenosti ponúkať a prijímať lásku, a tak je vhodným príbytkom pre Absolútnu lásku. Je to, ako keby všetky tie tisícročia ľudskej evolúcie, keď sme sa stali vzpriamenými, schopnými pozerať sa jeden na druhého z očí do očí, naše tváre sa zjemnili, aby sa stali výrazom radosti a smútku, schopné sa usmievať a smiať, naše ruky sa stali schopné navzájom sa jemne dotýkať, to všetko nevedie len k nám, homo sapiens, ale k vhodnému domovu pre Boha, ktorý je láska, aby bol s nami. (Radcliffe, Alive in God, s. 282–283)

Tento anglický dominikán teda verí, že to, čo určuje spôsobilosť človeka prijať večného Boha, je dané skôr prirodzeným stavom tela než nadprirodzeným stavom duše. Podľa neho to, čo umožňuje Bohu prebývať v človeku, je schopnosť usmievať sa, pozerať sa niekomu do očí, dotýkať sa druhého. Starší dominikáni hovorievali, že je to možné vďaka rozumu, ktorý ožiarený božskou vierou poznáva Boha, a vôli, ktorá zapálenou božskou láskou Ho miluje, a nádeji, ktorá ich spája. To dnes už asi neplatí.

Ako povedal pápež sv. Pius X., pre modernistického teológa „je Boh imanentný v človeku“ (encyklika Pascendi, č. 19), a to je blud. Rozdiel medzi prirodzenosťou a milosťou je v takejto teológii prakticky vymazaný. Nie je tu miesto pre prvotný hriech, a preto nie je potrebný ani Vykupiteľ. Boh prebýva vo všetkých ľuďoch na základe ich ľudskosti: „Obávaný cudzinec nesie „božskú ľudskú podobu“, obraz Boha, bez ohľadu na vieru alebo jej nedostatok,“ píše ďalej Radcliffe (s. 283). Výsledok tejto falošnej teológie bol mimoriadne dobre viditeľný v mnohých udalostiach súčasného pontifikátu.

To najlepšie, respektíve v tomto prípade to najhoršie na záver. Už boli na kardinálov povýšení teológovia, ktorých teórie boli, slušne povedané podivné – ako Urs von Balthasar a jeho teória prázdneho Pekla, ktorá zdá sa učarovala aj terajšiemu pontifikovi. https://svetkrestanstva.postoj.sk/145275/nie-je-to-dogma-ale-rad-si-predstavujem-prazdne-peklo

Radcliffe vo svojej teologickej extravagancii nezaostáva, ba posúva latku pokroku vyššie a ďalej. Dočítame sa o tom v anglikánskej publikácii, ktorá je neformálne známa ako „Pilling Report“ (https://www.churchofengland.org/sites/default/files/2018-01/GS%201929%20Working%20Group%20on%20human%20sexuality_0.pdf)

V roku 2013 bol Radcliffe členom ekumenickej pracovnej skupiny o ľudskej sexualite a jej správa sumarizuje, o čom sa diskutovalo. V článku č. 258 publikácia uvádza, že „P. Radcliffe navrhol eucharistickú sexuálnu etiku, ktorá začala Ježišovým darom svojho tela pri Poslednej večeri“. Pre Radcliffa „sexuálny styk (je) „vzájomná štedrosť“ – úplný dar tela druhej osobe“. (č. 259)

Potom sa však tento nehanebný teológ dostane k homosexualite. Nasledujúce slová sú uvedené v úvodzovkách, čo znamená, že ich vyslovil P. Radcliffe:

„Ako to všetko súvisí s otázkou gay sexuality? Nemôžeme začať otázkou, či je to dovolené alebo zakázané! Musíme sa pýtať, čo to znamená a nakoľko je to eucharistické. Určite to môže byť veľkorysé, zraniteľné, nežné, vzájomné a nenásilné. Takže si myslím, že v mnohých ohľadoch to môže byť vyjadrením Kristovho sebadarovania.“ (Timothy Radcliffe, citované v Report of the House of Bishops: Working Group on Human Sexuality (London: Church House Publishing, 2013), p. 77, n. 266.)

Nezabudnite, že v roku 2015 pápež František vymenoval tohto „teológa“, aby slúžil ako poradca Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj, a v tomto roku ho pozval, aby bol majstrom duchovných cvičení a pripravil početných katolíckych biskupov na 3-týždňové synodálne podujatie vo Vatikáne, ktoré má formovať celú Cirkev a ktoré práve teraz začalo. Čo by sa na tom mohlo pokaziť?

Radcliffova rúhavá idea má korene v personalistickej „teológii tela“, ktorá má zasa korene vo fenomenológii: Don Pietro Leone odhaľuje omyly teológie tela vo svojej knihe The Family Under Attack z roku 2015, s. 205–218. Medzi plody teológie tela môžeme zaradiť knihu Victora Manuela Fernándeza z roku 1995 Uzdrav ma svojimi ústami: Umenie bozkávania. Fernández je muž, ktorého František menoval arcibiskupom v roku 2013, len niekoľko týždňov po svojom zvolení. Nezabúdajme ani na explicitný program sexuálnej výchovy pre tínedžerov, ktorý Vatikán spustil na Svetových dňoch mládeže v roku 2016.

Ohavný hriech sodomie, ktorý je jedným zo štyroch, ktoré volajú do Neba po pomste, sa postupne v pokoncilovo obnovenej Cirkvi stáva čoraz viac akceptovaným. Nielen tolerovaným, ale akceptovaným. Menšinám nikdy nejde iba o toleranciu, menšiny vždy viac či menej otvorene prahnú po dominancii, po svojej pomste voči väčšine, ktorá ich dlho utláčala. Tu je niekoľko príkladov s ďalšími informáciami:

Moderný nemecký vraj morálny teológ Stephan Goertz pre rozhovor s katolisch.de naznačil (https://www.katholisch.de/artikel/6111-nicht-den-stab-ueber-andere-brechen), že v pevnom zväzku má sodomia sakramentálny charakter:

Dala by sa položiť teologická otázka, či angažovaný homosexuálny milostný vzťah, ktorý sa chápe ako partnerský vzťah založený na viere v Boha Izraela a Ježiša, nemá sviatostný charakter. Homosexuálne partnerstvá by potom mohli nájsť uznanie Cirkvi.

Na tlačovej konferencii 21. februára 2019 vo Vatikáne, po skončení samitu o zneužívaní povedal arcibiskup Scicluna na otázku vatikanistu Sandra Magistra, prečo bola zmienka o homosexualite vynechaná, že heterosexualita aj homosexualita „sú ľudské podmienky, ktoré uznávame, ktoré existujú. Ale nie sú niečím, čo skutočne predurčuje k hriechu.“ „Žiadosť“ preberá „osobný sklon zločinca alebo obvineného,“ priznal Scicluna. „Nikdy by som sa však neodvážil poukázať na kategóriu, ktorá má sklon k hriechu. Všetci máme rovnaké sklony.“ https://www.lifesitenews.com/news/cdf-archbishop-denies-homosexuality-is-an-inclination-to-sin-at-vatican-sex

Podľa nemeckého biskupa Franz-Josefa Overbecka je vo vzťahu sodomitov prítomný Boh a dokonca: „Homosexuálni kresťania správne chápu svoj život ako napodobňovanie Krista – a to aj vo vzťahoch, do ktorých sa zaviazali v dôvernej láske.“ https://www.bistum-essen.de/fileadmin/relaunch/Bilder/Bistum/Bischof/Texte_Ruhrbischof/210319__Brief_des_Bischofs_zu_Homosexualitaet_und_Kirche.pdf

Kardinál Schönborn v rozhovore pre Der Sonntag, z 24. marca 2021 povedal: Otázka, či možno požehnať páry rovnakého pohlavia, patrí do rovnakej kategórie ako otázka, či možno požehnať znovu zosobášených rozvedených alebo páry žijúce v spoločnej domácnosti. A tu je moja odpoveď pomerne jednoduchá: … ak je žiadosť o požehnanie úprimná, ak je to naozaj prosba o Božie požehnanie na ceste životom, keď sa dvaja ľudia v akejkoľvek situácii snažia kráčať, potom im toto požehnanie nebude odopreté. Aj keď ako kňaz alebo biskup musím povedať: „Neuskutočnili ste úplný ideál. Ale je dôležité, aby ste žili svoj život na základe ľudských cností, bez ktorých nemôže existovať úspešný vzťah.“ A to si zaslúži požehnanie. https://www.meinekirchenzeitung.at/wien-noe-ost-der-sonntag/c-kirche-hier-und-anderswo/eine-mutter-wird-den-segen-nicht-verweigern_a20266

Takýchto príkladov sú desiatky. Existujú desiatky Františkových výrokov, ktoré tiež tlačia hranicu akceptácie sodomských zväzkov stále ďalej a ďalej:

– Nezáleží na tom, kto ste alebo ako žijete svoj život, nestrácate svoju dôstojnosť. https://cruxnow.com/2019/04/19/pope-francis-tells-gay-man-you-do-not-lose-your-dignity-on-bbc-show/

– Homosexuáli majú právo byť súčasťou rodiny. Sú to Božie deti a majú právo na rodinu. Nikto by nemal byť vyhodený alebo kvôli tomu nešťastný… To, čo musíme vytvoriť, je zákon o občianskom zväzku. https://www.catholicnewsagency.com/news/pope-francis-calls-for-civil-union-law-for-same-sex-couples-in-shift-from-vatican-stance-12462

– Juan Carlos, na tom, že si gay, nezáleží. Boh ťa tak stvoril a tak ťa miluje a je mi to jedno. Pápež ťa miluje takého, aký si, musíš byť šťastný s tým, kto si.“ https://www.telegraph.co.uk/news/2018/05/20/pope-says-ok-gay-says-chilean-clerical-abuse-victim-vatican/

– Myslím si, že Cirkev musí nielen prosiť o odpustenie – ako povedal „marxistický kardinál“ (smiech) – musí nielen žiadať o odpustenie gejov, ktorí sú urazení. http://www.catholicnewsagency.com/news/full-text-pope-francis-inflight-press-conference-from-armenia-45222/

A tak ďalej, sú toho plné internetové portály, sekulárne i katolícke, modernistické, ktoré to chvália, tradičné ktoré to kritizujú. Čo je cieľom tejto propagandy a systematickej masáže, ak nie prevrátenie tradičnej náuky Cirkvi, ktorá je zopakovaná ešte aj v modernom KKC 2357?

… Tradícia, opierajúc sa o Sväté písmo, ktoré predstavuje homosexuálne vzťahy ako veľmi závažnú zvrátenosť, vždy hlásala, „že homosexuálne úkony sú svojou vnútornou povahou nezriadené“. Sú proti prirodzenému zákonu. (2333) Zatvárajú totiž pohlavný úkon pred darom života. Nepochádzajú z opravdivého citového a sexuálneho dopĺňania sa. V nijakom prípade ich nemožno schvaľovať…

Celá táto mediálna delostrelecká príprava však má za cieľ pomaly presvedčiť zdráhajúce sa zvyšky katolíkov, aby túto veľmi závažnú zvrátenosť nebrali ani ako veľmi, ani ako závažnú a už vôbec nie ako zvrátenosť.

Kňazi, ktorí praktizujú sodomiu, sú dosť zlí; ale ľudia ako Timothy Radcliffe sú oveľa horší, pretože túto neresť nielen schvaľujú, ale rúhavo ju „teologizujú“ a robia z nej spiritualitu. Pred pár rokmi ešte priekopníci akceptácie homosexuality vždy opatrne dodávali, že treba rozlišovať medzi osobou so sklonmi a aktuálnymi skutkami a skutky naoko, aj keď nie príliš dôrazne, odmietali. Teraz však cítia silu a táto dištinkcia sa v ich prejavoch už nevyskytuje. Teraz nám úskočne podsúvajú osobu so sklonmi i skutkami v jednom balíku tak, aby odmietnutie homosexuálnych úkonov, ktoré sú svojou vnútornou povahou nezriadené, znamenalo aj odmietnutie osoby a teda odsúdenie hriechu aj s hriešnikom, čo nie je správne.

A to obratne využívajú proti tým, ktorí ešte bránia už úplne ohlodanú kosť katolíckej morálky, aby z nich spravili neľudských, rigidných a zákonníckych „kruťasov“. A sodomiu, medzi hriechmi, ktoré volajú o pomstu do Neba, môže nahradiť napríklad odmietanie synodality.

Pre niekoho otázka znie, prečo si Radcliffa František vybral, aby z neho spravil kardinála. Je to zasa jeden z tých prípadov, kedy novinári prekrútili a dezinterpretovali bezchybné pontifikove myšlienky a zámery?

Množstvo verejne dostupných Františkových prejavov k tejto téme ukazuje, že tentokrát to asi nebude dezinterpretácia ani prekrútenie, ale Radcliffe dostane červený klobúk a viac mediálneho priestoru šíriť svoju agendu zámerne.

PDF (formát pre tlač)