Tajnosti a zamlčiavanie okolo smrti Martina Luthera. Ako vlastne skončil najslávnejší heretik?

Jozef Duháček
21. júna 2024   Cirkev História

Ako malý chlapec som trávil celé letné prázdniny u starej mamy na dedine. Tá malebná obec, ležiaca v náručí Javorníkov bola nábožensky rozdelená v pomere 60:40 medzi luteránov a katolíkov. Kardinál Joseph Ratzinger v knihe Duch liturgie obdivne a s istou dávkou nostalgie píše o pomeroch v Bavorsku, ktoré panovali za jeho mladých čias a opisuje istú, takpovediac jednotu kostola a krčmy, ktorá panovala na bavorskom vidieku a menších mestách. Tým myslel skutočnosť, že bavorskí chlapi sa ako poriadni kresťania v nedeľu ráno vypravili do kostola na omšu a po bohoslužbe, v ktorej pozdvihli svoju rozumovú dušu k Bohu, sa stretli v krčme, kde nad niekoľkými litrákmi dobrého piva pozdvihli aj svoju, použijúc aristotelovský pojem, animálnu dušu k jednote a spoločenstvu so svojimi susedmi a známymi. Týmto zadosťučinili jednak svojej povinnosti voči Bohu, ale aj svojej povinnosti voči obci.

Tento duch jednoty krčmy a kostola nie je iba bavorská špecialita, ale nachádzame ho na mnohých miestach starej Európy a chvalabohu panoval aj v dedine mojej mladosti. V nedeľu sa veľká väčšina katolíckych chlapov ponáhľala na „malú“ omšu o ôsmej hodine, aby už o deviatej mohli sedieť v krčme a stihnúť do nedeľného obeda otočiť niekoľko pív a prebrať dôležité veci, ako šport a politiku. Na „hrubú“ omšu o jedenástej chodili len deti a staré babky, ktoré nepili pivo a nemuseli variť nedeľný obed, lebo mali dcéru alebo nevestu. Luteráni mali svoju bohoslužbu o hodinu neskôr, ale tiež sa po jej skončení ekumenicky luteránski chlapi pripojili v krčme, ktorá nebola ani od katolíckeho, ani od luteránskeho kostola veľmi ďaleko.

A tu, v ošarpanej dedinskej krčme, v kúdoloch dymu z Marsiek a smrade, ktorý sa šíril z nechutných záchodov za výčapom sa ukázali atribúty ľudskej prirodzenosti. Tá si neodbytne žiada, ba doslova človeka núti, aby každú rozpravu, každé uvažovanie a kontempláciu nakoniec zvrtol na náboženskú tému. Boh, ako neprekonateľne vystihol sv. Augustín, do nás vložil túžbu po ňom a nech už v živote robíme čokoľvek, tá túžba sa neodbytne objavuje a núti nás nejako sa s ňou vysporiadať. Nuž a aj v tejto dedinskej krčme sa reč, keď sa prebrala politika, športe a manželské peripetie, zvrtla na náboženské otázky. Čím viac pív sa vypilo, tým „dôkladnejšie a fundovanejšie“ argumenty padali. Luteráni sa radi vysmievali katolíkom z toho, že sa klaňajú modlám a panne Márii, že poslúchajú bezvýznamného a nebiblického pápeža a že ich farári síce držia celibát ale majú tajne deti s farníčkami. Katolíci sa zas vysmievali luteránom za farárky, za to že sa modlia v češtine, že sa rozvádzajú a že veria v Lutherovo „pevne hreš, ale pevnejšie ver!“.

Dodnes si s nostalgiou spomínam na jedného príbuzného, volajme ho strýco, ktorý bol samozrejme katolík a volanie II. vatikánskeho koncilu po brataní sa s protestantmi, spoločnom kráčaní niekam a budovaní nejakej spoločnej cirkvi sa k nemu nejako nedostalo. Luteránov autenticky neznášal a ich falošným náboženstvom úprimne pohŕdal, pretože archaicky veril, že katolícka viera je tá pravá. Ach, ako veľmi by bol prekvapený, keby sa dožil dneška a počúval to, čo sa dnes v katolíckej Cirkvi rozpráva.

No a keď krčmový ekumenický dialóg kulminoval a všetka argumentačná munícia sa už vystrieľala, zvykol vytiahnuť atómovku, ako svojho času jeden slovenský premiér a zakontroval, neraz už nie veľmi zrozumiteľne, že: „A ten váš Ľuter sa aj tak na konci obesel.“ Nato sa zvyčajne debata zmenila na ekumenicky otvorenú, obojstrannú a nemoderovanú výmenu najrôznejších vulgarizmov a nadávok. Byť tam, tak by si dnešní pubertiaci, ktorí poznajú len tri anglické vulgarizmy, podstatne rozšírili slovnú zásobu.

Tento scenár som zažil niekoľkokrát, keď ma strýco po omši zobral na malinovku (bývali iba červené a žlté), ale ako chlapec som sa nezaujímal o to, či má strýco pravdu, ani o to kde a od koho tento jednoduchý robotník bez veľkého vzdelania zobral túto informáciu. V tých časoch sa doma pila voda s domácim sirupom a malinovka v krčme bola pre malého chlapca niečo, ako je dnes pre nás návšteva michelinskej reštaurácie.

Časom som na to úplne zabudol. Pripomenulo sa mi to až o mnoho rokov neskôr, keď som šťastnou náhodou zachránil pred spálením Všeobecný cirkevný dejepis od Františka Kryštůfka. František Xaver Kryštůfek (* 28. októbra 1842, Humpolec – † 25. januára 1916, Praha) bol český rímskokatolícky kňaz, prepošt Kolegiátnej kapituly Všetkých svätých na Pražskom hrade a profesor cirkevných dejín na českej teologickej fakulte UK od rozdelenia fakulty na českú a nemeckú v roku 1891. V akademickom roku 1893/1894 bol tiež rektorom Univerzity Karlovej.

Jeho cirkevný dejepis vychádzal medzi rokmi 1883 a 1892 a tvoria ho 4 zväzky v rozsahu niekoľko tisíc strán. Kryštůfek bol vonkoncom nepoznačený pozitívnym duchom ekumenickej jednoty a tak nejako mu prišlo správne písať o dejinách Cirkvi bez potreby nadbiehať protestantom. Čítal som mnoho cirkevných dejepisov a tento môžem s čistým svedomím len odporúčať, hoci jeho dostupnosť je biedna. Občas sa ukáže v nejakom antikvariáte.

Ihneď som sa pohrúžil do zachránených kníh. Keď som sa prehrýzol do 16. storočia a k reformácií, tak v kapitole rozprávajúcej o Martinovi Lutherovi a jeho smrti som našiel informáciu podobnú tej, ktorú strýco tak rád šplechol tamojším dedinským luteránom do očí. Kryštůfek cituje viaceré zdroje, ktoré hovoria v prospech tejto hypotézy. Kriticky je však nutné zobrať do úvahy ideologickú predpojatosť a vzájomnú vražednú averziu medzi luteránmi a katolíkmi v dobe, z ktorej tieto zdroje pochádzajú, ktoré do značnej miery komplikujú poznanie pravdy o smrti človeka, zmeniaceho tvár sveta. K horšiemu. Preto Kryštůfkovu rozpravu uvádzame ako hypotézu, s cieľom povzbudiť spoločné hľadanie pravdy a vzájomnú medzináboženskú výmenu, aká je po II. vatikánskom koncile nanajvýš žiaduca a želaná. Nasledujúce riadky sú prevzaté z Kryštůfkovej knihy:

Lutherova mŕtvola ešte nevychladla a už, ako tvrdil jeho chválorečník Michael Coelius v pohrebnej reči prednesenej 20. februára 1546, rozširovali mnohí ľudia falošné správy o jeho smrti a „že diabol vymyslí ešte viac všelijakých a horších rečí, pretože mu nejde o Luthera, ale o jeho učenie“. Teda je zrejmé, že bezprostredne po Lutherovej smrti začali kolovať nepekné zvesti, a keďže Eisleben bolo čisto luteránske mesto, tieto reči museli vzniknúť len medzi luteránmi z jeho najbližšieho okolia, jeho služobníkmi a tými, ktorí pri jeho smrti boli alebo boli k mŕtvole privolaní. Katolícki spisovatelia tieto povesti zachytili, takže u nich čítame že „Luther zahynul náhlou, nečakanou a pritom biednou smrťou“, „že bolo vidieť na mŕtvole skrivené ústa (tortura oris) a zadymenú (infuscatam) pravú stranu“ (správa cujusdam civis Mansfeldensis), že „mal vyplazený jazyk ako obesenec“, (Claudius de Saintes), že „mal vykrútené ústa, sčernané líca (maxillas nigricantes), červený a zdeformovaný krk, akoby ho niekto uškrtil“ (to hovorí P. Coster SJ 1570, a aj správa Mansfeldskej grófky). Spôsob Lutherovej smrti je tajomstvom, ku ktorému malo kľúč len niekoľko osôb.

To trvalo do roku 1592, keď znamenitý katolícky apologéta a dejepisec Thomas Bozius zverejnil správu očitého svedka, vlastného Lutherovho sluhu. V diele De signis ecclesiae (vyšlo v Kolíne, aj v Ríme 1592, 1593) píše takto: „Luther, keď sa skvelo navečeral a veselý sa odovzdal spánku, v tú noc zahrdúsený zhynul. Počul som toto svedectvo od jeho služobníka, ktorý mu ako chlapec posluhoval, ale vrátil sa k nám (to jest konvertoval na katolícku vieru), že Luther si sám povrazom biednu smrť spôsobil. Ale hneď, že všetkým domácim, ktorí o veci vedeli bola uložená prísaha, aby túto udalosť, pre česť evanjelia nerozširovali“ (Lutherum sibimetipsi laqueo iniecto necem miserrimam attulisse sed datum protinus cunctis domesticis rei consciis ius iurandum ne factum divulgarent, Kryštůfek Smrt Lutherova, Čas.kat.duch. 1892).

Táto správa, podopretá vnútornými i vonkajšími dôvodmi našla prijatie u viacerých katolíckych autorov. Krátko nato bola výpoveď tohto sluhu spísaná, vytlačená a tiež zaslaná do Ríma. Najprv ju vydal Henrich Sedulius v Praescriptiones adversus haereses (Antverpiae 1606) uisťujúc o jej autenticite a pôvode a fide digno viro – od vierohodného muža. Spomenutá správa znie (v mierne komplikovanej barokovej syntaxi):

„Sluhu Martina Luthera, dopytovaného istým zbožným mužom na smrť svojho pána Martina, úprimná odpoveď a pravdivé vyznanie: Hoci ma povzbudzujú k odvrhnutiu strachu pred ľudskou nevôľou a urážkami a nabádajú ma k náležitému vydaniu svedectva zbožné prosby, však oveľa naliehavejšie ma k tomu ženie úcta k najvyššiemu Božstvu a všetkým Svätým. Viem dobre, že všade treba vzdávať slávu podivuhodným skutkom Božím a že mám poslúchať rozkazu Božieho viac ako rozkazov ľudských. Tak napriek tomu, že mi veľmi dôrazne velikáni Nemecka hrozili, aby som nikomu zo smrteľníkov nehovoril o hroznom konci svojho pána Martina Luthera, predsa to nezatajím, ale zjavím ku cti Kristovej a vyrozprávam k poučeniu celej katolíckej Cirkvi, čo som sám videl a medzi prvými sa dozvedel a kniežatám v Eislebene zhromaždeným sám oznámil, súc nehnaný k nikomu nenávisťou, ani k inému láskou či priazňou. Stalo sa teda, keď Martin Luther raz medzi znamenitými velikánmi (heroes) svojim chutiam trochu viac povolil, takmer opitý sa od nás nechal na lôžko odviesť a spať uložiť, my sme mu popriali dobrý spánok a odišli sme do svojej komôrky, kde sme nič osudné netušiaci ticho zaspali. Ale na druhý deň, vrátiac sa k svojmu pánovi, aby sme mu s obliekaním pomohli, videli sme – pre Boha! toho istého pána Martina vedľa lôžka visiaceho biedne obeseného (Martinum juxta lectum suum pensilem et misere strangulatum). Pri tomto zaiste hroznom pohľade na obesenie sme boli zachvátení nesmiernou hrôzou, ale nerozpakovali sme sa dlho. Ponáhľali sme sa k jeho kumpánom a kniežatám zo včerajšej pitky a oznámili sme im Lutherov biedny koniec. Oni, zachvátení nemenším strachom než my, začali hneď všetko sľubovať a mnoho nám dohovárať, aby sme predovšetkým o veci navždy verne pomlčali a aby nič najavo nevyšlo. Potom nám kázali ohyzdnú mŕtvolu Lutherovu odrezať, na lôžko uložiť a medzi ľudom rozširovať, že môj pán Martin náhlou smrťou zo sveta odišiel. Čo by sme boli na prosbu týchto kniežat, tak ako boli aj strážcovia Božieho hrobu zvedení veľkými sľubmi, urobili, keby nás akási nepremožiteľná sila pravdy nebola inak presvedčila. Tá síce občas zo strachu pred ľuďmi, z úcty, alebo z nádeje na zisk niekedy môže byť utlmená, ale kvôli pichľavému ostňu svedomia nikdy nemôže byť trvalo potlačená.“ (porov. Majunke, Luther’s Lebensende, Mainz 1891).

Theodor Petreius prijal výpoveď tohto služobníka do Catalogu haereticorum (Kolín 1629) a dodáva „čo som aj ja sám v istom spise v kolínskej knižnici zaznamenané videl“. Tu treba uvážiť, že aj Petreiova aj Boziova i Seduliova kniha dostala tri aprobácie, cisársku, biskupskú a rehoľnú. Ak by teda cenzori neboli presvedčení o vierohodnosti tejto správy, neboli by knihy spomínané aprobácie dostali. Autori 17. storočia, opierajúc sa o tieto potvrdenia, prevzali Seduliovu správu do svojich spisov. Lutherovmu skutku sa bude málokto čudovať, ak vezme do úvahy jeho ohromnú vnútornú rozorvanosť a časté myšlienky na samovraždu.

Prví protestantskí svedkovia Lutherovej smrti, ktorí chcú byť „očitými“ svedkami, sú len veľmi kalnými prameňmi. Čo jeden tvrdí, iný popiera. Aby sa predišlo rečiam, ktoré sa okamžite začali šíriť, zišli sa traja kazatelia, ktorí boli vtedy v meste – Ján Aurifaber, spolustolovník a famulus Lutherov; Justus Jonas, superintendent a hlavný kazateľ pri kostole Panny Márie v Halle a Michael Coelius, mansfeldský dvorný kazateľ, a zostavili spoločnú správu o posledných dňoch a smrti svojho majstra s názvom História o kresťanskom skone ctihodného pána doktora Martina Luthera. Tento spis bol preložený do rôznych jazykov, vytlačený v stotisícovom náklade a rozposlaný po celom Nemecku. Neskôr ho pripočítali do korpusu Lutherovej spisby a teraz je pre všetkých protestantov „istým zdrojom informácií“ o konci zakladateľa ich náboženstva.

Toľko hovorí kniha. Dnes by sa niečo také vo sfére modernej katolíckej literatúry napísať vonkoncom nemohlo. A keď zoberieme do úvahy, čo moderní katolícki autori slobodne píšu a čo je písať zakázané, ba za čo sa udeľujú tresty a sankcie, tak sa táto hypotéza o smrti najhoršieho hereziarchu v dejinách zdá byť o to viac hodná podrobnejšieho preskúmania.

PDF (formát pre tlač)