SYNODALITA – Koniec Cirkvi, ako ju poznáme?, V. časť: Je globálny synodálny proces udalosťou v rozsahu III. vatikánskeho koncilu?

Paweł Chmielewski
26. januára 2022   Cirkev   Synodalita

pokračovanie IV. časti

Je globálny synodálny proces udalosťou v rozsahu III. vatikánskeho koncilu?

Arcibiskup Stanislaw Gądecki v rozhovore pre KAI poukázal na podobnosť globálneho synodálneho procesu s koncilom. „Zdá sa, že vzhľadom na nemožnosť zorganizovať univerzálny koncil v dnešnej dobe by sa táto synoda istým spôsobom podobala univerzálnemu koncilu, ale v novej podobe,“ povedal. Prímas Českej republiky, kardinál Dominik Duka, zasa uviedol, že synodálny proces je už sám osebe prípravou na nový koncil. Takéto chápanie veci nás nemôže prekvapiť.

Jeden z najväčších zástancov progresívnej ideológie, taliansky kardinál Carlo Maria Martini, sa snažil organizovať kolegialitu v Cirkvi tak, aby do istej miery „zavŕšil“ II. vatikánsky koncil; z pohľadu progresívcov sa potenciál zmeny obsiahnutý v dokumentoch a „duchu“ tohto zhromaždenia ešte riadne nevyužil. Na synode biskupov v roku 1999, ktorá bola venovaná stavu katolicizmu v Európe, sa vyslovil za to, aby Cirkev prehĺbila ekleziológiu predchádzajúceho zhromaždenia, najmä pokiaľ ide o problém kolegiality biskupov. Očakával tiež zmenu v chápaní kňazstva, aby sa radikálnymi zmenami, najmä v otázke celibátu, prekonal nedostatok povolaní. Chcel nový pohľad na úlohu žien v Cirkvi a napokon dôkladnú rekonštrukciu sexuálnej etiky vrátane tém, ako sú rozvody, antikoncepcia a homosexualita.

Martini zároveň neveril, že by všetky tieto problémy mohlo riešiť jedno zhromaždenie. Jednou z jeho predstáv bolo skôr vytvorenie stálej koncilovej inštitúcie tak, aby sa biskupi pravidelne stretávali každých 20 alebo 30 rokov, ako to bolo navrhované na Kostnickom koncile na začiatku 15. storočia. Ako povedal v roku 2009, takéto zhromaždenie by sa vždy zaoberalo iba niektorými kľúčovými témami.

O akomsi treťom vatikánskom koncile snívali aj ďalší liberáli, najmä tí, ktorí boli spojení so skupinou Sankt Gallen, ktorej neformálnym vodcom bol kardinál Martini. V roku 2011 napríklad kardinál Karl Lehmann vyzval na budúce Vaticanum Tertium. O niekoľko rokov neskôr to isté navrhol aj kardinál Christoph Schönborn, ktorý tvrdil, že takéto zhromaždenie by mohlo prijať rozhodnutie napríklad aj o kňazskom svätení žien. Niektorí, ako napríklad biskup Franz-Josef Overbeck z Essenu, dúfali, že sa zaobídu bez koncilu, že postačí Amazonská synoda, ktorá by iniciovala nové tisícročie Cirkvi a otvorila ju doširoka vodám Revolúcie.

Zvolanie koncilu však nie je jednoduché. Už na poslednom vatikánskom koncile sa organizátori museli vyrovnať s problémami ohľadom priestorov a financií. Bolo ťažké ubytovať viac ako 2000 biskupov, bolo zložité udržiavať ich v Ríme. Problémy spred viac ako polstoročia blednú v porovnaní s rozsahom výziev, ktorým Cirkev čelí dnes: veď biskupov je viac ako päťtisíc.

Už v roku 2002 kardinál Joseph Ratzinger upozornil na technické ťažkosti, ktoré by sprevádzali nový koncil, a v roku 2012 ich v krátkom, ale názorne ilustroval publicista George Weigel, keď ironicky napísal, že zhromaždenie by sa muselo nazývať „Metroplex I“, podľa populárneho názvu pre veľkú aglomeráciu v americkom štáte Texas.

O nákladoch na takéto podujatie je zbytočne hovoriť; je otázne, či by si ich Cirkev dnes mohla dovoliť. Koniec koncov, nestačí, aby boli na koncile prítomní len biskupi; potrebný je aj celý ich sprievod, ako aj konciloví experti, ekumenickí pozorovatelia a v dnešnej ideologickej atmosfére aj veľký počet laikov.

Rola pápeža Františka

Mohla by takéto ťažkosti riešiť inštitúcia Biskupskej synody? V minulosti mala dosť obmedzené úlohy a bola skôr poradným hlasom biskupov pápežovi. Pápež František sa to napokon rozhodol zmeniť. Synody o rodine (2014, 2015) sa ukázali ako schodná cesta, pretože ich prostredníctvom sa podarilo presadiť starú požiadavku podávať sväté prijímanie rozvedeným v nových nesviatostných zväzkoch. Liberáli boli nadšení.

V septembri pápež zverejnil apoštolskú konštitúciu Episcopalis communio, ktorá premenila biskupskú synodu z inštitúcie na proces a zaviedla jej dvojstupňový charakter – konzultácie s veriacimi v diecézach a zhromaždenie v Ríme. Konštitúcia tiež stanovila možnosť, že na to, aby sa závery synody mohli stať oficiálnym dokumentom učiteľského úradu Cirkvi, stačí jediný podpis pápeža. Počítalo sa s tým, že prostredníctvom takto reformovanej synodálnej inštitúcie sa konečne podarí naplniť „ducha II. vatikánskeho koncilu“.

Neskôr však prišlo veľké rozčarovanie; neliberálni katolíci sa nenechali prekvapiť tak ako na synodách o rodine. Synoda mladých mala priniesť do jazyka Cirkvi nový pohľad na homosexualitu. Úplne zlyhala, ukázala sa ako nezmyselná. Veľké nádeje sa neskôr vkladali do Amazonskej synody. Ani v tomto prípade sa však liberálom nepodarilo zrušiť celibát alebo zaviesť diakonát pre ženy. Museli ustúpiť šikovnému odporu konzervatívnych kruhov a pápežská exhortácia Querida Amazonia bola dosť konzervatívna.

Ukázalo sa, že model využitia biskupskej synody na vydláždenie cesty k revolúcii sa buď vyčerpal, alebo sa blíži k vyčerpaniu. Preto krátko po skončení Synody biskupov o Amazónii pápež František oznámil, že nasledujúce zhromaždenie bude uvažovať o samotnom princípe synodality. Čosi predsa len treba zmeniť, pretože revolučný stroj nenapreduje so želanou dynamikou!

To všetko naznačuje, že najnovšia synoda sa má stať svojskou náhradou III. vatikánskeho koncilu.

(Pokračovanie)

***

Predchádzajúce časti:
SYNODALITA – Koniec Cirkvi, ako ju poznáme?, I. časť: Synodálna Cirkev – je ešte katolícka?
SYNODALITA – Koniec Cirkvi, ako ju poznáme?, II. časť: Bude hlas veriacich braný do úvahy?
SYNODALITA – Koniec Cirkvi, ako ju poznáme?, III. časť: Ako to môže dopadnúť? Nemecká predstava
SYNODALITA – Koniec Cirkvi, ako ju poznáme?, IV. časť: Latinská Amerika ide rovnakou cestou

PDF (formát pre tlač)