SYNODALITA – Koniec Cirkvi, ako ju poznáme?, IV. časť: Latinská Amerika ide rovnakou cestou

Paweł Chmielewski
21. januára 2022   Cirkev   Synodalita

pokračovanie III. časti

Latinská Amerika ide rovnakou cestou

Ak by sa synodálne debaty konali iba v Nemecku, mohli by sme si trochu vydýchnuť: je predsa nepredstaviteľné, žeby v globálnom Synodálnom procese celá Cirkev prijala modely vytvorené v tejto krajine. Revolúcia, žiaľ, koná prešibanejšie. Okrem Nemecka sa veľká synodálna diskusia – rok pred pápežovým rozhodnutím o otvorení procesu – začala aj v Latinskej Amerike. V júni 2020 začalo svoju činnosť Cirkevné zhromaždenie Latinskej Ameriky a Karibiku, ktoré vzniklo ako reakcia na Amazonskú synodu a postsynodálnu adhortáciu Querida Amazonia. Nie je to zhromaždenie biskupov, ale katolíkov vo všeobecnosti.

Už v novembri 2021 sa zhromaždenie zišlo v Mexiku, aby prerokovalo niekoľko kľúčových tém z pohľadu organizátorov a účastníkov procesu. Zhromaždenie rokuje v spolupráci s CELAM (Latinskoamerická rada biskupov) a REPAM (Panamská cirkevná sieť), organizáciou vytvorenou za účelom zorganizovania Amazonskej synody. Za synodálny proces v Latinskej Amerike sú zodpovední ľudia, ktorí stoja na čele CELAM a REPAM. Jednou z kľúčových postáv je Mauricio Lopez, výkonný tajomník organizácie REPAM, ktorý je v zhromaždení koordinátorom Výboru pre počúvanie (sic). Krátko po Amazonskej synode Lopez v médiách tvrdil, že Querida Amazonia nechala otázku uvoľnenia disciplíny kňazského celibátu otvorenú; okrem toho podľa neho „niet pochýb“, že v katolíckej Cirkvi dôjde k zavedeniu viri probati.

Podobnosť medzi latinskoamerickými a nemeckými programami by nemala byť prekvapením: už dlho idú na spoločnej trase. Nemecko taktiež aktívne podporuje Cirkev v Južnej Amerike, napríklad prostredníctvom dvoch organizácií Adveniat a Misereor, ktoré do Ameriky posielajú desiatky miliónov eur.

Jednou z dôležitých súčastí Cirkevného zhromaždenie Latinskej Ameriky a Karibiku je organizácia Amazonská cirkevná konferencia. Bola zriadená v júni 2020 a podľa slov jedného z jej vedúcich predstaviteľov, biskupa Martineza de Aguirre z Puerto Maldonaldo v Peru, má byť nový orgán „akýmsi experimentom“. „Neviem, či je to najvhodnejšie slovo, ale má to byť akýsi experiment novej formy života Cirkvi založeného na synodalite, v ktorej biskup už nie je ten, kto vedie MIESTNU cirkev, ale je súčasťou väčšej cirkevnej cesty.“ Hierarcha dodal, že podľa pápeža Františka má byť územie Amazónie skúšobným poľom pre Cirkev po II. vatikánskom koncile. Ide najmä o novú, oveľa silnejšiu úlohu žien než predtým.

K vzniku konferencie sa vyjadril aj Maurucio Lopez, ktorý sa ako výkonný tajomník organizácie REPAM podieľa na jej činnosti. Médiám povedal, že ide o to, aby „vznikol nový spôsob bytia Cirkvi“. Organizácia má diskutovať o otázkach ako ekologický hriech či amazonský liturgický obrad; Lopez sa zmienil aj o otázke diakonátu pre ženy. Zdôraznil, že konferencia je novátorská, pretože nie je konferenciou biskupov – zahŕňa aj domorodé obyvateľstvo a laikov. Okrem toho sa rozchádza s pojmom „štát alebo krajina“ a namiesto toho sa zameriava na konkrétne územie – na Amazóniu. Podľa Lopeza je vytvorenie a fungovanie konferencie „novotou Ducha“; a z dlhodobého hľadiska sa má „usilovať o komplementárnosť“.

O význame konferencie hovorila aj rehoľníčka Laura Vicuña Pereirová. Podľa jej hodnotenia dnes Cirkev v Latinskej Amerike stojí pred úlohou „prekonať androcentrický, patriarchálny a klerikálny model“. Hľadá „nové formy ekleziológie a formy organizácie Cirkvi“.

Dva modely pre svet: nemecký a latinskoamerický

Latinskoamerické hnutia sa zameriavajú na chudobu, vylúčenie a kolonizáciu. Nemecké hnutia sa zameriavajú na problém sexuálneho zneužívania. V konečnom dôsledku sú však závery, ktoré z týchto hnutí vyplynuli, dosť podobné: úplná prestavba Cirkvi v mnohých kľúčových aspektoch. Dá sa predpokladať, že ide jednoducho o dva modely na dosiahnutie rovnakého cieľa.

Latinskoamerický model vychádza zo skutočných problémov, ako je chudoba, a na tomto základe buduje synodálnu cirkev s celým protestantským balíkom. To by nepochybne mohlo osloviť Cirkev v rozvojových krajinách, okrem Latinskej Ameriky aj v Afrike alebo Ázii. Okrem toho tento model katolicizmu môže byť presvedčivý napríklad pre černošskú katolícku populáciu v Spojených štátoch.

Na druhej strane nemecký model vychádza z problematiky sexuálneho zneužívania. To zohráva veľkú úlohu v synodálnych dokumentoch. Je to dôležité najmä z pohľadu Poľska, kde je téma sexuálneho zneužívania tiež veľmi aktuálna. Predsynodálne Vademecum medzitým uvádza:

„Nemôžeme však zakrývať skutočnosť, že Cirkev sama musí čeliť nedostatku viery a korupcii aj vo svojom vnútri. Nesmieme zabúdať najmä na utrpenie, ktoré prežívajú maloletí a zraniteľné osoby „v dôsledku sexuálneho zneužívania, zneužívania moci a svedomia, ktorého sa dopúšťa značný počet kňazov a zasvätených osôb“. Sme neustále vyzývaní, aby sme „ako Boží ľud na seba brali bolesť našich bratov a sestier zranených na tele i na duši“. Príliš dlho bolo volanie obetí volaním, ktoré Cirkev nebola schopná dostatočne vypočuť. Ide o hlboké rany, ktoré sa ťažko hoja, za ktoré sa nikdy dostatočne neospravedlníme a ktoré sú prekážkou, niekedy silnou, na ceste k „spoločnému životu“.

Pred Cirkvou ako celkom stojí výzva vysporiadať sa s bremenom kultúry presiaknutej klerikalizmom, ktoré zdedila zo svojich dejín, a za formy riadenia, do ktorých sú implantované rôzne druhy zneužívania (mocenského, ekonomického, svedomia, sexuálneho). Nie je možné „predstaviť si konverziu cirkevnej činnosti bez aktívnej účasti všetkých členov Božieho ľudu“: spoločne prosme Pána o „milosť obrátenia a vnútorného pomazania, aby sme tvárou v tvár tomuto zločinu zneužívania dokázali vyjadriť svoju ľútosť a rozhodnosť v odvážnom boji proti nemu.“

Máme tu do činenia s odôvodňovaním potreby reforiem v Cirkvi v súvislosti s otázkou sexuálneho zneužívania – presne tak, ako to robia Nemci. Môže ísť o Cirkev v ekonomicky vyspelých krajinách, ako sú Spojené štáty, západoeurópske krajiny alebo Poľsko. O to viac, že Synodálna cesta sa teší veľkej podpore aj mimo Nemecka. Na Synodálnom zhromaždení na prelome septembra a októbra 2021 bol ako zahraničný pozorovateľ prítomný Théo Péporté, oficiálny zástupca katolíckej Cirkvi v Luxembursku.

Treba pripomenúť, že ide o reprezentanta kardinála Hollericha, ktorý je spoluzodpovedný za kontinentálnu fázu celosvetového Synodálneho procesu. Théo Péporté neskôr v rozhovore pre tlač predstavil nemeckú Synodálnu cestu ako vzor pre svet. „Tento proces (Synodálna cesta – pozn. red.) je mimoriadne zaujímavý a absolútne potrebný – nielen v Nemecku. Nemeckej cirkvi môžem len zablahoželať, že navrhla takúto cestu a ide po nej. (…) Domov si odnesiem dobré texty, ktoré pripravili grémiá a o ktorých sa diskutovalo na Synodálnom zhromaždení. S veľkou radosťou som čítal preambulu a text programu. Ide o významné teologické analýzy, ktorých význam ďaleko presahuje situáciu v Nemecku. Z tejto práce môžeme čerpať v Luxembursku a ďalších európskych krajinách. Som toho názoru, že Synodálna cesta ako taká je vzorom pre univerzálnu Cirkev. Zo zapojenia laikov v Nemecku sa môžeme veľa naučiť a veľmi dúfam, že myšlienky, ktoré tu odznejú, ovplyvnia aj celosvetový proces,“ povedal.

Ako vidíme, nemeckú Synodálnu cestu a paralelne aj latinskoamerický proces môžu vplyvné liberálne kruhy využiť v ďalších fázach celosvetového synodálneho procesu.

(Pokračovanie)

***

Predchádzajúce časti:
SYNODALITA – Koniec Cirkvi, ako ju poznáme?, I. časť: Synodálna Cirkev – je ešte katolícka?
SYNODALITA – Koniec Cirkvi, ako ju poznáme?, II. časť: Bude hlas veriacich braný do úvahy?
SYNODALITA – Koniec Cirkvi, ako ju poznáme?, III. časť: Ako to môže dopadnúť? Nemecká predstava

PDF (formát pre tlač)