Sv. Arkádius, mučeník

12. januára 2025   Cirkev

V posledných rokoch tretieho storočia nastalo v jednej časti Rímskej ríše hrozné prenasledovanie kresťanov, ktorých čím ďalej, tým viac pribúdalo. Pohanskými kňazmi navedení Rimania v Mauretánii, v terajšom Alžírsku, konali veľkolepé slávnosti k úcte štátnych bohov s premnohými obetami, na ktorých sa musel zúčastniť každý občan ríše. Kto sa nezúčastnil, na toho povedali, že je nepriateľom bohov, a hneď bol násilne privedený, aby obetoval modlám. Kto sa zdráhal obetovať, stal sa obeťou bláznivosti modlárskych kňazov a zúrivej ukrutnosti zaslepeného ľudu. Mnohí kresťania prišli týmto spôsobom o život.

Arkádius, šľachtic a horlivý kresťan z Cézarey, o ktorého živote ideme rozprávať, sa nechcel zúčastňovať na pohanských slávnostiach a aby sa vyhol zúrivosti modloslužobníkov, utiahol sa z mesta na vidiek, kde sa v modlitbe, pôstom a bdením pripravoval na mučenícku smrť.

Keď sa cisársky miestodržiteľ dozvedel, že Arkádius nie je pri obetách, poslal k nemu vojakov, aby ho násilne priviedli. Títo však, keď nenašli Arkádia, chytili jedného z jeho príbuzných, ktorý tam náhodou prišiel, a dovliekli ho pred súdny dvor miestodržiteľa. Miestodržiteľ , človek veľmi ukrutný, dal Arkádiovho príbuzného vhodiť do väzenia, ak nezradí, kde sa zdržuje Arkádius. Sotva sa o tom Arkádius dozvedel, už vedel, čo musí urobiť; veď nechať nevinného trpieť namiesto seba by bol veľký hriech. Neváhal a dostavil sa pred pohanského sudcu a povedal: «Ak môjho príbuzného namiesto mňa držíš v okovách, prosím ťa, prepusť ho na slobodu; on je nevinný. Prišiel som sám dobrovoľne, aby som ti rovno povedal, čo ti tento povedať nemohol.»

Miestodržiteľ začal sľubovať, že mu ešte aj teraz všetko odpustí, ak obetuje modlám. Arkádius mu však odvetil: «Máš moc odsúdiť ma na mučenie i na smrť. Ale môj život je Kristus a umrieť je môj zisk, rob so mnou, čo sa ti páči; vyzývam ťa do boja proti mne!»

Na tieto slová odvážneho vyznávača sa krutý pohan tak rozpálil od zlosti, že vymyslel pre Arkádia úplne nové spôsoby múk. «Vezmite tohto bezbožníka», – obrátil sa ku katom – «nech pocíti trápenia do sýtosti, poodrezávajte z jeho tela úd za údom; najprv mu odrežte prsty, potom ruky, potom oddeľte lakte od ramien, potom mu odrežte prsty na nohách, a nohy samé; ponáhľať sa pri tejto práci nemusíte, aby poznal svoju biedu a aby videl, čo to je, obetám ríšskych bohov sa vyhýbať a cudziemu bohu sa klaňať.»

Kati vzali sv. vyznávača a odviedli ho na popravisko. Svätý sa nazdával, že mu zotnú hlavu a preto si pokľakol a modlil sa. Kati mu však rozkázali, aby im podal ruky. Svätý im podal ruky a keď mu kati začali prsty odrezávať, zvolal: «Tvoje ruky, Pane, ma stvorili, daj mi silu vytrvať.»

Nato pokračovali kati v začatom diele, zdĺhavo a pomaly, ako im bolo prikázané, odrezávajúc úd za údom z tela svätca. Aj sami pohania sa nemohli zdržať plaču pri pohľade na toľké muky; on však zotrval plný trpezlivosti a oddanosti; ba jeho hrdinská myseľ sa tak vedela zachovať, že s veselou tvárou sa díval na to, ako ho kati ako mäsiari porciovali a oslovil svoje poodhadzované údy týmito slovami: «Ó, vy blahoslavené údy, ktoré ste boli učinené hodnými slúžiť svojmu Bohu! Nikdy som vás tak nemiloval, keď ste ešte boli na mojom tele, ako plesám radosťou nad vami teraz, keď vás vidím odlúčené od neho. Teraz ste sa stáli údmi Krista, a ja cítim, že patrím Kristu.»

Nato sa obrátil k zhromaždenému ľudu a povedal: «Ó mužovia, ktorí ste tu pri tomto nezvyčajnom divadle, málo je toho, čo ja trpím. Kto myslí na svoju nesmrteľnosť, tomu je to ľahko trpieť. Opustite márne modly, ktoré vám v ničom nemôžu pomôcť. Uznajte môjho Boha, Boha pravého, ktorý ma posilňuje, pre ktorého umrieť je žiť, za ktorého trpieť je radovať sa, ktorého lásky nikdy neubúda, ktorého úcty vždy pribúda, ku ktorému teraz odchádzam, aby som za tak malé muky večne žil a od Neho sa nikdy viac neodlúčil.»

Týmito slovami odovzdal svojho ducha do rúk Ježišových dňa 12. januára. A keď vydal svojho ducha, pobožní kresťania pozbierali jeho rozsekané údy a pochovali ich, chváliac Pána nášho Ježiša Krista, ktorý služobníkom svojim toľkú odvahu poskytuje, ktorému buď česť a chvála teraz i vždycky, až na veky vekov. Amen.

Poučenie

Boh žiada dnes a po všetky časy od každého človeka, aby mu ako Arkádius obetoval údy svojho tela. A chvála buď Bohu, sú a budú vždy takí kresťania, ktorí to činia a činiť neprestanú. Aby si, drahý čitateľ, mojim slovám ľahšie porozumel, pripomínam ti slová nášho Spasiteľa, ktoré po celom svete a po všetky časy budú platiť, lebo vieš, že slová Božie nepominú.

Podľa sv. Matúša (Mt 18,8–9) riekol Pán Ježiš svojim učeníkom: «Ak ťa zvádza na hriech tvoja ruka alebo noha, odtni ju a odhoď od seba: je pre teba lepšie, keď vojdeš do života zmrzačený alebo krivý, ako keby ťa mali s obidvoma rukami a s obidvoma nohami hodiť do večného ohňa. A ak ťa zvádza na hriech tvoje oko, vylúp ho a odhoď od seba: je pre teba lepšie, keď vojdeš do života s jedným okom, ako keby ťa mali s obidvoma očami vrhnúť do ohnivého pekla.»

Človek hreší svojimi údmi, okom, nohami, rukami atď. Hriech je však nevýslovné zlo a kresťan nech radšej čokoľvek stratí, než by mal Boha uraziť, hriech spáchať, preto musí byť tiež pripravený radšej svoje údy stratiť, než by nimi Boha urazil.

Lež ešte aj ináč môžeš rozumieť tomuto dobrovoľnému utrateniu, obetovaniu údov. Tuším, že máš niečo tak rád, ako svoje ruky alebo nohy a bolo by ti tak ťažko od toho sa odlúčiť, ako keby ti chceli odrezať nohu alebo ruku: a predsa musíš i to opustiť, ak sa nechceš vzdať Boha a zriecť sa viery. Napr. by si mohol obchodom alebo dedičstvom nadobudnúť veľký majetok, o ktorom vieš, že je nespravodlivý; mohol by si pripraviť blížneho o značnú sumu peňazí bez toho, žeby to bol kto v stave pred súdom dokázať – nerob to, a ak si už urobil, vráť nespravodlivý majetok aj vtedy, ak by ti bol potrebný, a trebárs by ti to tak ťažko padlo, ako ruku alebo nohu si odrezať.

Alebo snáď máš známosť s nejakou osobou, máte sa radi, pritom však hrešíte, alebo ste zhrešili proti čistote: zriekni sa tej osoby, bárs by si si myslel, že bez nej žiť nemôžeš, a bárs by ti odlúčiť sa od nej prišlo bolestnejšie než žeravým uhlíkom pravé oko vo svojej hlave vypáliť. Alebo tuším rád chodíš do krčmy karty hrať, túlaš sa po zábavách a tancoch: upusti od týchto zlých zvykov.

Beda tvojim nohám a rukám i ostatným údom, ktoré užívaš ako nástroje Božieho urazenia! Radšej ich obetuj Bohu v síce nekrvavú obeť, hoci bolestnú. Uváž, že nemáš medzi iným voliť, než medzi Spasiteľom, večným spasením, a medzi hriechom, večnou záhubou. A napokon uváž, že bolesti, ktoré sv. Arkádius pretrpel, premenili sa vo večné radosti, rozkoše však, s ktorými sa nechceš rozlúčiť, pominú a premenia sa na večné muky!

Modlitba

Ó Bože, ktorý si svojho sluhu sv. Arkádia k podstúpeniu tak hroznej smrti za vieru Svojou milosťou posilňoval, udeľ i mne dostatočnú silu, aby som jeho príklad nasledoval a všetkého sa radšej zriekol, než aby som Teba hriechom urazil. Skrze Krista nášho Pána. Amen.

PDF (formát pre tlač)