Štyri základné princípy kresťanskej politickej filozofie

Jozef Duháček
28. februára 2025   Cirkev Politika   Filozofia

Kresťanská politická filozofia má dvoch majstrov Augustína a Tomáša a štyri základné princípy politiky a politického vládnutia:

1. Politika a politické vládnutie sú prirodzené a dobré.
2. Hriech narušuje našu prirodzenosť, a preto robí politiku a politické vládnutie náročnými.
3. Účelom politiky a politického vládnutia je urobiť ľudské bytosti lepšími.
4. Politika a politické vládnutie sú obmedzenými prostriedkami.

Pred päťsto rokmi politické myslenie začalo opúšťať tretí princíp, teda že politika má zlepšovať ľudí. Moderná politika a politickí filozofi teraz opúšťajú väčšinu, ak nie všetky tieto princípy. Kresťania by nemali. Ak tak robia, mali by si byť vedomí toho, že odmietajú múdrosť sv. Augustína a sv. Tomáša Akvinského a mali by mať jasno v tom, prečo odmietajú základné princípy kresťanskej politickej filozofie, ktoré tvoria základ súdržného, konzistentného a nepretržitého politicko-filozofického myslenia. Tieto základné princípy nachádzame v Božom štáte (De Civitate Dei) a Summa Theologiae – najmä v časti nazývanej „Traktát o zákone“ (ST I-II, qq. 90-108). Sv. Augustín píše pre rímskych verejných činiteľov, kresťanov aj pohanov, ktorí sú oboznámení s filozofmi neskorej antiky a Sv. Tomáš jeho učenie objasňuje.

Sv. Augustín vykresľuje nelichotivý obraz politických dejín. Jeho cieľom je ukázať, že kresťanská politická múdrosť ponúka niečo nové a pravdivé a zároveň chce vyvrátiť predstavy štátnikov, filozofov a historikov, ktorí odkazujú na zlatú éru pôvodných rímskych mravov. Politické dejiny sú vykreslené skrze prizmu sporu medzi Božím štátom a Pozemským štátom – Adam a Eva sú jeho revoluční buditelia, Kain je jeho otcom zakladateľom, Satan je jeho vplyvným politickým teoretikom. Staroveké impériá uctievali démonov vrátane Ríma, ktorý zasvätil padlým anjelom Romulov nástupca Numa Pompilius. Ľudská politika je a vždy bude predmostím Pekelného štátu a spoločenstvom hriešnikov, ktoré je temnou napodobeninou spoločenstva svätých.

Sv. Augustín farbisto dokumentuje druhý princíp, teda že hriech kazí ľudskú prirodzenosť a sťažuje politiku a to neraz vedie k odmietnutiu prvého princípu, teda že politika je prirodzená a dobrá. Existujú tri texty, ktoré sa často citujú ako dôkaz toho, že sv. Augustín považuje politiku – a nielen politiku, ako ju poznáme – za dôsledok hriechu a zla. Dva sú v štvrtej knihe Božieho štátu. Sv. Augustín schvaľuje slová piráta, ktorý sa odváži povedať Alexandrovi: „Keď sa odstráni spravodlivosť, bude štát niečo iné než veľká banda zbojníkov?“; a tiež hovorí, že keby boli ľudia mierumilovní a spravodliví, „bolo by medzi národmi toľko kráľovstiev, koľko je domov vo veľkom meste“. Najčastejšie citovaným dôkazom je však text z 19. knihy, kde Boh dáva Adamovi nadvládu iba nad nižšími živočíchmi.

Tieto dôkazy sa však dajú ľahko vyvrátiť.

Po prvé, tým, že sv. Augustín trvá na tom, že kráľovstvá vyžadujú skutočnú spravodlivosť a kritizuje Scipionovu definíciu štátu v Cicerónovej Republike. Scipio tam hovorí, že o tom čo je spravodlivé sa je treba dohodnúť (Pamätáte sa na premiérku Radičovú, ktorá tiež hovorila, že to, čo sa považuje za morálne, je výsledkom dohody?). Augustín argumentuje, že kresťania dokážu preniknúť pohľadom cez opar slávy a túžby po moci a za ním je jasne vidieť, čo je skutočne spravodlivé; a vládnuť v štáte, v ktorom je cenená a vykonávaná tá pravá spravodlivosť. V ST I-II q. 90 sv. Tomáš neskôr pomenuje toto úsilie – podľa Aristotelovho vzoru, no odváži sa zájsť ďalej ako Aristoteles – „spoločným dobrom“, ku ktorému môže zákonodarca viesť štát prirodzeným rozumom. Politika je teda prirodzená v tom zmysle, že cnosti (spravodlivosť, miernosť, statočnosť, múdrosť) sú prirodzené.

Po druhé, sv. Augustín nehovorí, že každá domácnosť by bola kráľovstvom, ale že v bezhriešnom svete by neexistovali veľké impériá, ale tisíce malých kráľovstiev. Toto potvrdzuje aj v knihe O slobodnej vôli, kde tvrdí, že keby boli všetci ľudia spravodliví a mierumilovní, mohli by si navzájom dôverovať pri voľbe vlastných vodcov. Panovníci by mali ľudí viesť k zlepšeniu, predovšetkým mravnému, aby si vedeli vládnuť sami, podobne ako Izraeliti, ktorí – ako sv. Tomáš pripomína v ST I-II q. 105 – vybrali sedemdesiatdva starších „spomedzi ľudu“, aby im vládli spolu s Mojžišom.

V ST I-II q. 96 sv. Tomáš objasňuje, že byť „podriadený zákonu“ môže znamenať buď byť podrobený donucovaniu, alebo byť riadený vyšším zákonom. V tomto svetle môžeme chápať „nadvládu“, o ktorej sv. Augustín hovorí v O Božom štáte, knihe 19. Boh nechce, aby bol ktokoľvek podrobený donucujúcej nadvláde, pretože chce, aby všetci boli podriadení vyššiemu zákonu. Ani sv. Augustín, ani sv. Tomáš si nemyslia, že donucovacie vládnutie v zmysle vzťahu pán-otrok je prirodzené, hoci rozumné politické vládnutie áno.

Rovnako ako sv. Augustín, aj sv. Tomáš si plne uvedomuje, že všetci ľudia univerzálne trpia následkami hriechu a rodia sa s konkupiscibilnými (žiadostivými) a irascibilnými (hnevlivými) sklonmi. Sv. Tomáš v ST I-II q. 94 pripúšťa, že môžu existovať celé štáty, národy, spoločnosti i civilizácie v stave ohromného neporiadku – napríklad Cézar v knihe Zápisky o vojne v Galii hovorí, že Galovia považujú krádež za morálnu vec. No toto podľa sv. Tomáša nepredstavuje prirodzenosť ako takú, ani prirodzený zákon, o ktorom píše v ST I-II q. 90, že je z nás neodstrániteľný.

Teraz sú prvý a druhý princíp jasnejšie. Vo svete dokonalých ľudských bytostí (tzn. bez dedičného hriechu) by vláda bola rozumne zameraná na spoločné dobro. Bezhriešni ľudia by mali prirodzený zákon vo svojich srdciach. Hriech je však zdrojom všetkých politických problémov.

Sv. Tomáš hovorí o účele zákona v ST I-II q. 92, kde tvrdí, že jeho cieľom je „urobiť ľudí dobrými“. Toto je prísľub, ktorý sv. Augustín vidí v kresťanskom štátnikovi; kniha 11 podčiarkuje rozdiel medzi rozumovou hodnotou vecí a ich úžitkovou hodnotou. Kresťanský štátnik dokáže vidieť, že otrok má v Božích očiach – (Boh je Logos-Rozum) teda v rozumnom poriadku kozmu – nevyčísliteľne vyššiu hodnotu, než drahokam, hoci drahokam sa predáva za vyššiu cenu a je žiadanejší než mnoho otrokov. Stať sa dobrým podľa sv. Augustína znamená odvrátiť sa od túžby po nadvláde (libido dominandi) a po sláve –, ktoré inšpirujú iba falošné cnosti – a vidieť veci také, aké naozaj sú. Pýcha nás vedie k tomu, aby sme osoby a veci vnímali podľa našich vlastných účelov, podľa nášho úžitku; pokora nám umožňuje vidieť ich podľa ich skutočnej prirodzenosti a podľa Božieho zámeru.

Ľudská prirodzenosť je taká, že Boh stvoril celé ľudské pokolenie prostredníctvom jedného jednotlivca, tvrdí sv. Augustín v knihe 12, aby bolo zjavné, že sme stvorení na život v pospolitosti, nie ako otroci vlastných vášní. Do tej miery, do akej Boží štát získava prevahu v ľudských záležitostiach, budú pozemské štáty spravované jediným zdrojom trvalého mieru a pokoja.

Samozrejme, rany hriechu nemôže politika úplne vyliečiť. Kniha 11 nás tiež učí, že dva štáty – Boží štát a Pozemský štát – budú v tomto svete navždy premiešané. Sv. Tomáš sa v ST I-II q. 96 obracia na Augustínovo O slobodnej vôli, aby jasnejšie vymedzil hranice politického vládnutia, keď tvrdí, že ľudí možno viesť k cnosti len postupne. Zákon môže viesť ľudí ku všetkým cnostiam, ale nemôže ľuďom prikazovať konať všetky skutky, prináležiace k jednotlivým cnostiam. A to nie je len z praktických dôvodov; človek sa môže stať tyranom nielen tým, že káže svojim poddaným konať zlo, ale aj tým, že prekročí hranice svojej autority v prikazovaní konať dobro.

Ľudský zákon, ako tvrdí sv. Tomáš v ST I-II q. 98, je zameraný na zlepšenie ľudí, aby mohol byť dosiahnutý časný pokoj a mier. Predstava, že zákony môžu viesť ľudí k dosiahnutiu ich posledného cieľa, teda večnej blaženosti, je pokusom dosiahnuť s pomocou donucovacej moci to, čo môže byť dosiahnuté iba milosťou. Ako sv. Tomáš dôležito poznamenáva pri inej príležitosti: Človek nie je zoon politikon – politický tvor vo všetkom, čo je a má; a preto neplatí, že každé jeho konanie v súvislosti s politikou nadobúda zásluhu alebo vinu. Ale všetko, čo človek je, môže a má, musí byť vzťahované k Bohu: a preto každé konanie človeka, či už dobré alebo zlé, nadobúda zásluhu alebo vinu v očiach Boha, pokiaľ ide o samotné toto konanie, ktoré je zlé alebo dobré na základe jeho vzťahovania sa k Božiemu zákonu. (ST I-IIae, q.21 a.3 ad3)

Politika spoločného dobra spočíva v tom, že sa každý člen politickej komunity stáva cnostnejším. Avšak prostriedky, ktorými môže politický vládca podporovať spoločné dobro, a ciele, pre ktoré tak môže konať, sú obmedzené. Kresťanská politická filozofia viac skúma spoločné dobro než druhy politických režimov; preto sv. Tomáš napísal komentár k prvým trom knihám Aristotelovej Politiky, ale nie k posledným piatim. A hoci niektoré režimy zo svojej prirodzenosti viac napomáhajú budovaniu spoločného dobra v nedokonalej ľudskej spoločnosti ako iné, katolícka politická teória nezavrhuje ani žiaden z iných režimov. Tu sú dve dôležité výnimky. Po prvé, teológia ľudskej prirodzenosti a pád poskytujú sv. Augustínovi a sv. Tomášovi ďalšie argumenty proti otrokárskemu vládnutiu ako legitímnemu spôsobu politickej moci, nad rámec čohokoľvek, čo k otrokárstvu povedal Aristoteles. Po druhé, sv. Augustín a sv. Tomáš si myslia, že čím viac sa pokročí v dosahovaní spoločného dobra, tým viac budú občania pripravení na to, aby si vládli viac demokraticky, v rámci zmiešaného režimu s aristokratickými a kráľovskými prvkami.

Štyri základné princípy zjednodušujú kresťanskú politickú filozofiu správnej definície „štátu“, alebo časnej svetskej moci, aby sme príliš nerozširovali ale ani nezužovali sféru, v ktorej by mala pôsobiť.

Liberalizmus bol vo svojej druhej vzostupnej fáze vybudovaný na odmietnutí Tretieho princípu, t. j. že politika by mala zlepšovať ľudí. Liberáli veria, že tento predpoklad vedie k nezmieriteľným konfliktom a robí násilie štátu nad nad človekom nevyhnutným. Kresťania tradične podozrievajú liberálov z opačného úsilia: ak nesnívame spoločne o zlepšení našej prirodzenosti, nechávame ľudí, aby boli k svojim spoluobčanom vlkmi.

Voľne spracované podľa prednášok E. Fessera, H. Belloca a F. d.Saint Vincenta

PDF (formát pre tlač)