Španielsky generál José Villalba Riquelme, tradičný prísne veriaci katolík

Branislav Krasnovský
27. novembra 2024   História

Po niekoľkých článkoch venovaných katolíckej hudbe, výtvarnému umeniu a architektúre som sa rozhodol priblížiť čitateľom postavu vynikajúceho španielskeho generála José Villalbu Riquelmeho, prísne veriaceho katolíka, ktorý bol tiež vojenským učiteľom veľkého španielskeho politika Francisca Franca, ktorému sa podarilo zachrániť Španielsko z pazúrov boľševizmu.

Generál Riquelme svojim vojakom a dôstojníkom vždy zdôrazňoval, že modlitba a ruženec sú v živote španielskeho vojaka ešte dôležitejšie ako moderné zbrane a moderný vojenský výcvik.

José Villalba Riquelme (1856 – 1944) bol španielsky generál, politik a spisovateľ, ktorý mal v Španielsku významný vplyv v období prelomu 19. a 20. storočia. Pôsobil v rôznych vojenských a politických funkciách, pričom zohral dôležitú úlohu v kľúčových vojenských konfliktoch svojej doby. Počas svojho pôsobenia sa presadil ako schopný a disciplinovaný vojenský vodca, známy svojimi strategickými schopnosťami.

Okrem vojenskej kariéry sa zapojil aj do politiky, pôsobil ako minister vojny počas vlády Alfonza XIII. Jeho politická činnosť bola zameraná na modernizáciu španielskych ozbrojených síl a zlepšenie podmienok pre vojakov. Venoval sa výhradne otázkam týkajúcim sa armády a bezpečnosti, pričom jeho prínos bol vysoko hodnotený v období, keď sa Španielsko snažilo udržať svoje koloniálne dŕžavy a prestíž.

Generál José Villalba Riquelme ako spisovateľ bol autorom viacerých diel zameraných na vojenskú stratégiu, históriu a politiku. Jeho práca odráža jeho skúsenosti a poznatky zo služby v armáde.

Pôsobil aj ako profesor na španielskych vojenských školách a akadémiách, kde vyučoval nové generácie dôstojníkov, vrátane vyššie spomenutého caudilla Franca a mnohých ďalších vysokých frankistických dôstojníkov.

José Villalba Riquelme, ako som už spomenul, slúžil ako španielsky dôstojník vo viacerých konfliktoch vrátane vojny na Kube a v rífskych vojnách (konflikty v severnej Afrike medzi Španielskom a berberskými kmeňmi), pričom jeho moderné strategické a taktické metódy sa Španielsko pokúsilo využiť aj vo vojne o Filipíny.

Španieli boli na sklonku 19. storočia konfrontovaní s agresívnymi Američanmi, v týchto vojnách utrpeli porážky, no nebyť José Villalbu Riquelmeho, Američania by dosiahli ľahké víťazstvo. Generál Riquelme naučil Američanov báť sa hrdinstva španielskych vojakov.

Generál Riquelme je považovaný tiež za duchovného otca španielskej hymny pre pechotu. Na jej vzniku sa podieľali španielski dôstojníci Fausto Garcia Perez, Fernando Diaz Giles a Luis Araque, autorom textu je španielsky básnik, dramatik a spisovateľ monarchista José Maria Pemán. Všetci boli silne veriacimi katolíkmi a monarchistami, a neskôr, počas občianskej vojny, stáli na strane generála Franca. Hymna je charakteristická svojou energickou a chytľavou melódiou, symbolizujúcou odvahu a česť španielskej infantérie. Text a hudba oslavujú odvahu, disciplínu a obeť vojakov španielskej pechoty v rôznych historických konfliktoch.

Americko-španielska vojna o Kubu a Filipíny (1898)

Americko-španielska vojna o Kubu sa začala 24. apríla 1898 a skončila 12. augusta 1898. Konflikt vyprovokovali Američania a ako casus belli im poslúžili snahy niektorých kubánskych a filipínskych nacionalistov o osamostatnenie, ktorí boli podporovaní a financovaní z USA. Podľa mnohých historikov Američania použili „útok pod falošnou vlajkou“, keď výbuchom poškodili americkí agenti bojovú loď USS Maine na Kube. Následne americkí žurnalisti spustili svoj obvyklý kolotoč špinavej propagandy, drzo vyhlásili Španielsku ultimátum, ktoré Španieli nemohli jednoducho prijať. Američania teda zaútočili na Kube a Filipínach.

Americký postup sa ako vždy niesol v znamení brutálnych masakrov civilného obyvateľstva, rovnako ako začali s holokaustom indiánskeho obyvateľstva v USA, pokračovali aj v tomto prípade holokaustom Filipíncov a Kubáncov. Konflikt sa niesol od počiatkov v znamení amerických úspechov. Americké loďstvo zničilo podstatne slabšie španielske loďstvo na Kube ako aj v manilskom zálive. Filipínski katolíci a Španieli však dokázali Manilu pred Američanmi ubrániť a spôsobili Američanom vysoké straty, na čo reagovali Američania vraždením domorodého obyvateľstva (rovnakú prax používali šíritelia demokracie v Kórei, Vietname, Guatemale či nedávno v Iraku a Afganistane).

Je zaujímavosťou, že guerillové útoky prošpanielskych Filipíncov mačetami a filipínskymi nožmi na Američanov vo vnútrozemí Filipín, ktoré im spôsobovali obrovské straty uprednostňoval práve José Villalba Riquelme a práve útoky chladnými zbraňami (filipínske bojové umenie Kali) prinútili Američanov začať používať muníciu kalibru .45, menší kaliber totiž nedokázal domorodých Filipíncov v džungli zastaviť a ešte aj ťažko ranení Filipínci boli schopní Američanov nožmi zlikvidovať. Kali sa vyučuje na Filipínach dodnes a medzitým sa toto bojové umenie etablovalo po celom svete.

Američania pomerne rýchlo dobyli aj Guam, kde bolo len 54 španielskych vojakov, španielsky guvernér s rodinou a úradníci. Je typické, že Američania zaútočili na ostrov bez vypovedania vojny. Keď americká bojová loď vystrelila na Guam výstražné výstrely, Španieli ich považovali za pozdrav a odpovedali zdvorilou salvou. Následne sa tisíce premotivovaných amerických vojakov vylodilo na Guame a zajalo uvedených 54 španielskych vojakov a deportovali ich na Filipíny spoločne s guvernérovou rodinou aj španielskymi úradníkmi. Ostrov Guam okupujú Američania dodnes.

Čo sa týka konfliktu na Kube, Američania potopili všetky španielske lode a obkľúčili španielske jednotky v Santiagu a Guantáname. Posádka v Santiagu sa po ťažkých stratách vzdala, Američania Santiago de Cuba obsadili, čoskoro ich však začala kosiť malária a žltá zimnica, takže nakoniec zo Santiaga de Cuba predsa len museli odísť a Kubánci si mohli vydýchnuť.

Posádka na Guantáname pokračovala v bojoch až do posledných dní a španielski vojaci nezložili svoje zbrane. Po uzavretí prímeria hrdo odpochodovali do prístavu a odtiaľ na španielskych lodiach domov. Na Kube sa angažoval aj budúci americký prezident F. D. Roosevelt a z americko-španielskej vojny už dokázali Američania natočiť aj propagandistický film, ktorý som nedokázal dopozerať.

Zaujímavé sú osudy Guantánama. Pokiaľ za Španielov to bola klasická pevnosť, Američania z nej urobili väzenie, v ktorom držia a týrajú všetkých nepohodlných protiamerických bojovníkov z celého sveta, často niekoľko rokov bez súdu a bez toho, aby im doručili obvinenia.

Následne Američania násilne anektovali Portoriko, ktoré takisto držia až dodnes. Konflikt sa skončil španielskou porážkou, vďaka francúzskej iniciatíve obe krajiny podpísali prímerie, prestalo sa bojovať de facto v decembri 1898 (10. decembra 1898 Španieli a Američania podpísali mierovú dohodu v Paríži). Španieli stratili svoje posledné kolónie v Karibiku a v Pacifiku. Španieli, Kubánci a Filipínci majú na svojom konte viac ako 3000 mŕtvych amerických vojakov, Španieli stratili vo vojne tiež okolo 3000 vojakov, najviac mŕtvych bolo (ako vždy pri konfliktoch s účasťou Američanov) v radoch civilného obyvateľstva.

Filipíny sa zbavili Američanov po II. svetovej vojne, z Kuby vyhnal de facto Američanov a ich figúrku Battistu definitívne Fidel Castro. Havaj, Guantánamo a Guam Američania dodnes zo strategických dôvodov nepustili.

Po porážke vo vojne s Američanmi navrhol José Villalba Riquelme niekoľko reforiem, ktorými by mala španielska armáda prejsť, aby sa stala životaschopnejšou a dokázala účinne bojovať. Španieli vo vojnách s Američanmi ukázali, že síce sú hrdinovia, no ekonomicky a logisticky nedokázali svoje jednotky na Filipínach a Kube dostatočne zásobovať.

Rífske vojny 1860 – 1935

Časť z Riquelmeho reforiem sa podarilo uskutočniť a Španieli z nich ťažili aj v čase tzv. rífskych vojen, ktoré sa odohrávali na území dnešnej severnej Afriky, najmä Maroka. Práve tu, v bojoch proti Berberom sa zrodila podľa vzoru francúzskej cudzineckej légie aj španielska cudzinecká légia, ktorá patrí k najlepším vojenským jednotkám na svete. Španieli nie sú tak bohatí ako Francúzi, no muži z bývalých španielskych kolónií v Latinskej Amerike, ktorí v nej slúžia, sú nesmierne motivovaní a odvážni.

Kto si podrobne pozrel video, pravdepodobne ho zaskočila koza, ktorá tiež pochoduje s legionármi. Kozy sa v radoch španielskej légie objavili práve počas rífskych vojen. Sú nesmierne húževnaté a nenáročné, dokážu sa uživiť aj v marockej polopúšti. Legionári ich používali ako živé konzervy či zdroj mlieka; kozy často prenášali aj náklad munície a potravín. Koza je symbolom húževnatosti, vytrvalosti a schopnosti prežiť v drsných podmienkach, čo sú vlastnosti typické pre španielskych cudzineckých legionárov. Koza je teda oficiálnym maskotom španielskych cudzineckých legionárov a počas ceremónie nesie hrdý názov „La Cabra de la Legion“ – Koza légie.

Rífské vojny boli série konfliktov medzi Španielskom (a neskôr aj Francúzskom) a berberskými kmeňmi v oblasti Rífu na severe Maroka v 19. a začiatkom 20. storočia. Tieto vojny boli spôsobené snahou Španielov a neskôr aj Francúzov ovládnuť strategicky dôležitú a bohatú oblasť Rífu, kde miestne obyvateľstvo tvrdo odporovalo cudzej nadvláde. Najdôležitejšími konfliktmi boli Prvá rífska vojna (1859–1860) a Druhá rífska vojna (1920–1927).

Prvá rífska vojna (1859–1860) vznikla kvôli tomu, že Berberi odmietali nadvládu Španielov a často podnikali útoky na španielske obchodné cesty a posádky v Maroku. Španielsko, ktoré malo od 15. storočia oporné body na pobreží Maroka (Ceuta a Melilla), sa snažilo rozšíriť svoj vplyv a potlačiť berberský odpor. Prvá rífska vojna vypukla po sérii nájazdov Berberov na španielske pozície. Španielsko, vedené generálom Leopoldom O’Donnellom, spustilo veľkú vojenskú kampaň.

Španielska armáda mala moderné vybavenie a výraznú prevahu, čo jej umožnilo poraziť berberských bojovníkov. Vojna skončila dobytím mesta Tetuan v roku 1860. Marocký sultán uznal španielske nároky na niektoré oblasti a súhlasil tiež s platbou vojnových reparácií. Španielsko následne upevnilo kontrolu nad severným Marokom, no odpor Rífčanov úplne nezlomilo.

Druhá rífska vojna (1920–1927) vypukla kvôli tomu, že Španieli a Francúzi si rozdelili Maroko na základe dohody z roku 1912. Oblasť Rífu, patriaca do španielskeho protektorátu, pokračovala v boji proti Španielom, Berberi žijúci vo francúzskej zóne neboli až tak bojovní. Na čele protišpanielskeho odporu stál charizmatický vodca Muhammad Abdalkarím al-Chattábí (Abd el-Kerim), ktorý zjednotil berberské kmene. V roku 1921 utrpela španielska armáda katastrofálnu porážku v bitke pri Annuale, kde zahynulo takmer tisíc španielskych vojakov.

Abdalkarím vyhlásil nezávislú Rífskú republiku, čo bol odvážny krok voči Španielsku aj Francúzsku. Francúzsko sa obávalo, že sa konflikt rozšíri aj do oblastí pod ich kontrolou, tak sa v roku 1925 zapojili do konfliktu a Francúzi i Španieli do bojov nasadili letectvo, ako aj chemické zbrane (yperit), ktorého obrovské zásoby mali Francúzi po skončení I. svetovej vojny.

Abdalkarím bol v roku 1926 porazený a zajatý. Vojna oficiálne skončila v roku 1927. Španielsko si upevnilo kontrolu nad severným Marokom, utrpelo však značné vojenské a finančné straty. Rífska oblasť sa nikdy nepokorila, Maročania si nakoniec po II. svetovej vojne vybojovali nezávislosť a Abdalkarím inšpiroval národnooslobodzovacie hnutia v Afrike a Ázii.

Čo sa týka José Villalbu Riquelmeho, po roku 1912 už väčšinou pôsobil na španielskych vojenských akadémiách ako profesor. Pomáhal formovať tiež výcvik a taktiku španielskej cudzineckej légie, jeho blízkym priateľom bol aj prvý veliteľ légie José Millán Astray y Terreros; pre légiu vypracoval prvé výcvikové manuály i systém náboru. Trval na tom, že v španielskej légii môžu slúžiť len muži z bývalých španielskych kolónií (dnes v nej môžu slúžiť aj hispánske ženy).

Neskôr pôsobil aj ako guvernér v Gibraltare (mimo pevnosti, ktorá je dodnes okupovaná Britmi). Od roku 1933 bol na dôchodku, republikáni sa ho pokúsili prinútiť, aby učil republikánskych dôstojníkov, čo však odmietol. Prišlo dokonca aj k pokusu o jeho zatknutie. Zomrel v roku 1944 v Tolede, kde je aj pochovaný.

V toledskej pevnosti sa nachádza jedno z najvýznamnejších múzeí venované militariám, časť expozície v múzeu je venovaná práve generálovi José Villalbovi Riquelmemu. Celé múzeum v Tolede som si niekoľkokrát podrobne prešiel – rovnako ako aj obchody s nožmi a chladnými zbraňami (bol som vo vytržení – v historickom centre Toleda si kúpite len kávu, niečo na jedenie a už len chladné zbrane, prípadne dobové odevy, kožené púzdra a garroty). 🙂

V Tolede som konečne pochopil slabosť ženského pohlavia pre kabelky a topánky. Keby som mal pri poslednej návšteve Toleda 3000 eur v peňaženke, dokázal b ysom ich tam zmysluplne minúť na nákup španielskych nožov navaja či rapírov, kordov alebo mečov typu espada ropera (strelné zbrane sú nudné, na strelnicu chodím len z nutnosti na rozdiel od tréningov kali a silatu). Keďže som však počas mojej návštevy Toleda mal len 300 eur na minutie, kúpil som si nádhernú navaju.

Na záver obľúbená pieseň generála José Villalbu Riquelmeho „La Muerte no es Final“, ktorá takisto patrí k piesňam španielskej cudzineckej légie, pri zrode ktorej tento dôstojník stál. Je samozrejmosťou, že túto pieseň hrali aj na jeho pohrebe.

Pieseň „La muerte no es el final“ (Smrť nie je koniec) je známa katolícka hymna, ktorá má v Španielsku mimoriadny význam, najmä v kontexte ozbrojených síl a spomienky na padlých. Jej text je založený na verši od španielskeho kňaza a básnika Cesára Gabaráina, ktorý bol známy svojimi náboženskými piesňami. Pieseň vyjadruje kresťanskú nádej na večný život po smrti a útechu pre tých, ktorí stratili blízkych.

PDF (formát pre tlač)