„Slovenský hlas v Ríme“ – 60. rokov od založenia Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda

Beáta Katrebová Blehová
15. septembra 2023   Cirkev História

Dnes, 15. septembra 2023, si pripomíname 60. výročie od založenia Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme – jednej z najvýznamnejších inštitúcií slovenského exilu v období studenej vojny. Založenie tohto excelentného centra slobodného slovenského duchovného, kultúrneho a vedeckého života, ktoré v istom zmysle suplovalo neexistujúcu slovenskú diplomaciu a biskupskú konferenciu, bolo možné len sústredeným úsilím niekoľkých osobností slovenskej diaspóry za podpory slovenských katolíkov v celom vtedajšom slobodnom svete.

Myšlienka založiť ústav ako duchovné centrum slovenských katolíkov je staršieho dátumu a siaha do obdobia po skončení II. svetovej vojny. V prvých povojnových rokoch o vzniku kultúrno-duchovného centra uvažoval už Ignác Zelenka, knihovník Vatikánskej apoštolskej knižnice, ktorý na pôde Ríma začal vydávať vôbec prvé katolícke periodikum v slovenčine. V podobnom duchu uvažoval aj spisovateľ a matičiar Jozef Cíger Hronský, ktorý prvé dva povojnové roky strávil v Taliansku, kde prehĺbil svoju katolícku vieru.

Keď po februárovom komunistickom prevrate začali do Ríma prúdiť katolícki duchovní, rehoľníci, seminaristi či laici, sa úloha Večného mesta ako centra slovenského katolíckeho života umocnila. V apríli 1951, po vyše dvojročných pobytoch v koncentračných táboroch a väzniciach, emigroval do Ríma Anton Botek, povojnový šéfredaktor Katolíckych novín a riaditeľ Ústrednej katolíckej kancelárie, založenej slovenskými biskupmi ako nástroj evanjelizácie a súčasti Katolíckej akcie. V Ríme 1. novembra 1951 obnovil činnosť Ústrednej katolíckej kancelárie, ktorá bola násilným, policajno-administratívnym zákrokom v novembri 1948 rozpustená.

Obnovená inštitúcia, premenovaná na Slovenské katolícke ústredie v zahraničí (Centrum Catholicum Slovacorum in exteris) informovala tzv. slobodný svet o perzekúciách katolíckej Cirkvi na Slovensku a pomáhala potrebám slovenskej emigrácie. V roku 1952 sa Botek stal prvým slovenským zástupcom Najvyššej rady pre emigráciu pri Posvätnej konzistoriálnej kongregácii. Mal na starosti slovenské katolícke misie, ktoré na základe Apoštolskej konštitúcie Exsul familia promulgovanej pápežom Piom XII. 1. augusta 1952 začali v zahraničí postupne vznikať. Po strastiplnom úteku cez železnú oponu prišiel 6. júla 1953 do Ríma Štefan Náhalka, tajomník spišského biskupa Jána Vojtaššáka a profesor spišského bohosloveckého seminára, po ktorom československá Štátna bezpečnosť tri roky neúspešne pátrala.

Po Botekovom odchode do Kanady v roku 1957 prevzal vedenie ústredia a stal sa kľúčovou osobnosťou slovenského katolíckeho exilu. Náhalka si dobre uvedomoval, že v časoch tvrdých obmedzení pre počty bohoslovcov v komunistickom Československu sa formácia budúcich kňazov musela uskutočniť aj na rímskej pôde. Bol hnacím motorom náročného projektu a vklad jeho osobnosti do zápasu o ústav bol zásadný. Stal sa zakladajúcim rektorom ústavu, na jeho pôde organizoval pravidelné stretnutia kňazov a misionárov, zastrešoval kňazský dorast ako aj ostatnú kultúrnu a vedeckú činnosť ustanovizne.

Konkrétne porady, ktoré napokon vyústili do realizácie slovenského ústavu – v pôvodných plánoch nazvaného aj ako Cyrilomethodianum – sa uskutočnili v roku 1959. Pri realizácii diela bol od začiatku nápomocný americký biskup slovenského pôvodu Andrej Gregor Grutka, menovaný pápežom Piom XII. za biskupa diecézy Gary v USA v roku 1956. Biskup Grutka zorganizoval finančné zbierky na stavbu budovy a začiatkom decembra 1962 po zdĺhavom cirkevnom a úradnom schvaľovaní posvätil pozemok patriaci do suburbikárnej diecézy Porto e Santa Rufina (čiže mimo Rímskej diecézy) a urobil prvý výkop. Jeho zásluha na vybudovaní a udržiavaní ústavu je neoceniteľná. Aj z tohto dôvodu bol Svätou stolicou poverený jeho protektorom. V archíve ústavu v Ríme je zachovaná časť jeho korešpondencie s Náhalkom, ktorá dokazuje, že pravidelne posielal nemalé finančné prostriedky na chod ustanovizne.

O vznik Ústavu sa významnou mierou zaslúžil aj Jozef Tomko, neskorší kardinál, ktorý počas cesty po americkom kontinente získal podporu vplyvných slovensko-amerických katolíckych inštitúcií, predovšetkým benediktínskeho opátstva sv. Andreja-Svorada v Clevelande na čele s opátom Teodorom Kojišom, či Združenia slovenských katolíkov v Amerike. Bez podpory americko-slovenských katolíkov by realizácia projektu bola nemysliteľná.

Podobne treba spomenúť aj vplyvného francúzskeho kardinála Eugena Tisseranta, prefekta Kongregácie pre východnú cirkev, ktorý súhlasil, aby sa stavba realizovala v ním spravovanej diecéze a svoj postoj dokázal obhájiť napriek tlakom zo strany Rímskej kúrie. Spoločným menovateľom snáh o znemožnenie realizácie projektu boli predstavitelia českého katolíckeho exilu, najmä vicerektor Nepomucena Josef Bezdíček, ktorý úsilie o vybudovanie ústavu vnímal ako „slovenský separatizmus“.

Na základe tlaku strany časti českého exilu sa stavba ústavu mohla uskutočniť len mimo hraníc Rímskej diecézy. Niekoľkoročný zápas o ústav bol úspešne zavŕšený posvätením základného kameňa pápežom Jánom XXIII. dňa 13. mája 1963. V predvečer cyrilometodských osláv sa 14. septembra 1963 v Apoštolskom paláci za prítomnosti nového pápeža Pavla VI. konala slávnostná audiencia pre Slovákov. Dňa 15. septembra bol Ústav slávnostne otvorený sv. omšou, ktorú celebroval kardinál Tisserant.

PDF (formát pre tlač)