Slová Jána Pavla II. o Eucharistii – poklad Cirkvi a Srdce sveta
pch24.pl
11. apríla 2020
Cirkev
Eucharistia
Poklad Cirkvi, Srdce sveta – tak označil pápež Ján Pavol II., ktorého 15 výročie smrti si v roku 2020 pripomíname, Eucharistiu. V dnešnej dobe, kedy budeme sláviť Veľkonočné sviatky bez účasti na svätej omši, pripomeňme si, čo pápež Ján Pavol II. o svätej omši vo svojej encyklike Ecclesia de Eucharistia vyslovil a zamyslime sa nad podnetmi, ktoré nám táto encyklika pápeža Jána Pavla II. dáva.
Cirkev žije z Eucharistie. Táto pravda nevyjadruje len každodennú skúsenosť viery, ale synteticky zhŕňa aj jadro tajomstva Cirkvi. V rozmanitých podobách s radosťou zakúša, ako sa neustále potvrdzuje prísľub: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20), no vo svätej Eucharistii, kde sa chlieb a víno premieňajú na Pánovo telo a krv, sa mimoriadne teší z tejto prítomnosti. Odvtedy, čo na Turíce Cirkev – ľud Novej zmluvy – začala svoje putovanie k nebeskej otčine, božská sviatosť neustále ožarovala jej dni a napĺňala ich dôveryplnou nádejou.
Z veľkonočného tajomstva sa rodí Cirkev. Práve preto sa Eucharistia, ktorá je sviatosťou veľkonočného tajomstva par excellence, stáva stredobodom cirkevného života. Vidno to hneď z prvých obrazov Cirkvi, ktoré nám ponúkajú Skutky apoštolov: „Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách“ (Sk 2, 42). „Lámaním chleba“ sa myslí Eucharistia. Po dvetisíc rokoch pokračujeme v uskutočňovaní tohto prvotného obrazu Cirkvi. A keď tak robíme počas eucharistického slávenia, zrak duše sa zameriava na Veľkonočné trojdnie: na to, čo sa udialo na Zelený štvrtok pri Poslednej večeri a potom po nej. Ustanovenie Eucharistie sviatostne anticipovalo udalosti, ktoré sa uskutočnili po Poslednej večeri, počnúc getsemanskou agóniou. Opäť vidíme Ježiša, ako vychádza z Večeradla, zostupuje s učeníkmi, aby prešiel potokom Cedron a prišiel do Olivovej záhrady. V tejto záhrade je ešte dnes niekoľko veľmi starých olivovníkov. Možno boli svedkami toho, čo sa v ich tieni odohralo v ten večer, keď Kristus v modlitbe zakúšal smrteľnú úzkosť, „pričom mu pot stekal na zem ako kvapky krvi“ (Lk 22, 44). Krv, ktorú krátko predtým odovzdal Cirkvi ako nápoj spásy vo sviatosti Eucharistie, sa začala prelievať. Jej vyliatie sa napokon dovŕšilo na Golgote, kde sa stala nástrojom našej spásy: „keď prišiel Kristus, veľkňaz budúcich darov (…), raz navždy vošiel do Svätyne, a to nie s krvou capov a teliat, ale so svojou vlastnou krvou, a tak získal večné vykúpenie“ (Hebr 9, 11-12).
Hodina našej spásy. I keď bol nesmierne skúšaný, Ježiš neunikal pred „svojou hodinou“. „Čo mám povedať? Otče, zachráň ma pred touto hodinou? Veď práve pre túto hodinu som prišiel“ (Jn 12, 27). Ježiš túži, aby mu učeníci robili spoločnosť, no musí zakúšať samotu a opustenosť: „To ste nemohli ani hodinu bdieť so mnou? Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia!“ (Mt 26, 40-41). Len Ján zostane pod krížom, vedľa Márie a zbožných žien. Getsemanská agónia bola úvodom do agónie kríža Veľkého piatka. Svätá hodina, hodina spásy sveta. Keď sa slávi Eucharistia v Jeruzaleme pri Ježišovom hrobe, takmer hmatateľne sa vraciame k „jeho hodine“, hodine kríža a oslávenia. Na to miesto a do tej hodiny sa duchovne prenáša každý kňaz, keď slúži svätú omšu, spolu s kresťanským spoločenstvom, ktoré sa na nej zúčastňuje.
„Bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný, zostúpil k zosnulým, tretieho dňa vstal z mŕtvych.“ Vo vyznaní viery sa ozývajú slová kontemplácie a zvolanie: „Ecce lignum crucis, in quo salus mundi pependit. Venite adoremus.“ Je to pozvanie, ktorým sa Cirkev obracia na všetkých v popoludňajších hodinách Veľkého piatka. A opäť ho bude spievať, aby vo Veľkonočnom období ohlasovala: „Surrexit Dominus de sepulcro qui pro nobis pependit in ligno. Alleluja.“
„Mysterium fidei! – Hľa, tajomstvo viery!“ Keď kňaz vyslovuje alebo spieva tieto slová, prítomní odpovedajú zvolaním: „Smrť tvoju, Pane, zvestujeme a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame, kým neprídeš v sláve.“ Keď Cirkev poukazuje na Krista v tajomstve jeho utrpenia, týmito alebo podobnými slovami zjavuje aj svoje vlastné tajomstvo: Ecclesia de Eucharistia. Ak s darom Ducha Svätého na Turíce vychádza Cirkev na svetlo a vydáva sa na cesty sveta, tak rozhodujúcim momentom jej utvárania istotne je ustanovenie Eucharistie vo večeradle. Jej základom a jej žriedlom je celé Triduum paschale, ktoré je však zhrnuté, už anticipované, a navždy „skoncentrované“ v eucharistickom dare. V tomto dare Ježiš Kristus odovzdal Cirkvi stále sprítomňovanie veľkonočného tajomstva. Ním ustanovil tajomné „sprítomnenie“ tohto Tridua v priebehu všetkých storočí.
Táto myšlienka v nás vzbudzuje city veľkého a vďačného obdivu. Vo veľkonočnej udalosti a v Eucharistii, ktorá ho cez stáročia sprítomňuje, sa nachádza akoby koncentrát, ktorý zahŕňa celé dejiny ako adresáta milosti vykúpenia. Tento obdiv musí stále napĺňať Cirkev zhromaždenú pri eucharistickom slávení, no osobitným spôsobom musí sprevádzať služobníka Eucharistie. Lebo v skutočnosti je to on, kto vďaka moci, ktorá mu bola daná v sviatosti kňazstva, uskutočňuje premenenie. Je to on, kto s mocou, ktorá pochádza od Krista vo večeradle, vyslovuje: „Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás… Toto je kalich mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás…“ Kňaz vyslovuje tieto slová, alebo lepšie – dáva svoje ústa a svoj hlas k dispozícii tomu, ktorý ich vyslovil vo večeradle a chcel, aby sa opakovali z generácie na generáciu prostredníctvom tých, čo majú v Cirkvi služobne účasť na jeho kňazstve.
„Ave, verum corpus natum de Maria Virgine!“ Pred niekoľkými rokmi som slávil päťdesiate výročie môjho kňazstva. Dnes zakúšam milosť môcť ponúknuť Cirkvi túto encykliku o Eucharistii, a to na Zelený štvrtok v roku, na ktorý pripadá dvadsiate piate výročie mojej služby na Petrovom stolci. Robím tak so srdcom plným vďačnosti. Viac než pol storočia deň čo deň, od toho 2. novembra 1946, keď som slávil moju prvú svätú omšu v krypte svätého Leonarda v krakovskej wawelskej katedrále, sa moje oči sústreďovali na hostiu a kalich, v ktorých sa spojili čas a priestor a naživo sa predstavuje dráma Golgoty, odhaľujúc svoju tajomnú súčasnosť. Každý deň mohla moja viera rozpoznať v premenenom chlebe a víne božského Pocestného, ktorý sa jedného dňa pridal k dvom emauzským učeníkom, aby otvoril ich oči svetlu a ich srdcia nádeji (porov. Lk 24, 13-35).
Dovoľte, moji najmilší bratia a sestry, aby som v hlbokom zápale, sprevádzaný a posilňovaný vašou vierou, vzdal moje svedectvo viery v najsvätejšiu Eucharistiu. „Ave, verum corpus natum de Maria Virgine, vere passum, immolatum, in cruce pro homine!“ Tu je poklad Cirkvi, srdce sveta, závdavok cieľa, po ktorom túži každý človek, aj keď nevedome. Veľké tajomstvo, ktoré nás iste presahuje a podrobuje ťažkej skúške schopnosti našej mysle ísť ponad to, čo sa javí zmyslom. Tu sa naše zmysly končia – „visus, tactus, gustus in te fallitur“, hovorí sa v hymne Adoro te devote – a nám stačí len viera zakotvená v Kristovom slove, ktoré nám bolo odovzdané cez apoštolov. Dovoľte, aby som ako Peter na záver eucharistickej reči v Jánovom evanjeliu aj ja opakoval Kristovi v mene celej Cirkvi, v mene každého z vás: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života“ (Jn 6, 68).
Najmilší bratia a sestry, vstúpme do školy svätých, veľkých interpretov pravej eucharistickej zbožnosti. V nich dosiahla teológia o Eucharistii plnú krásu, prenesenú do života, je pre nás nákazlivá a takpovediac zahrieva. Počúvajme predovšetkým Najsvätejšiu Pannu, v ktorej sa viac než v komkoľvek inom javí eucharistické tajomstvo ako tajomstvo svetla. Hľadiac na ňu, spoznáme pretvárajúcu silu, ktorú má Eucharistia. V nej vidíme svet obnovený v láske. Keď ju kontemplujeme ako vzatú do neba s dušou a telom, vidíme štrbinou „nové nebo“ a „novú zem“, ktoré sa otvoria pred našimi očami pri Kristovom druhom príchode. Eucharistia je ich závdavkom a istým spôsobom anticipáciou: „Príď, Pane Ježišu!“ (Zjv 22, 20).
V pokornom znamení chleba a vína, prepodstatnených na jeho telo a krv, Kristus kráča s nami ako naša sila a viatikum a robí nás svedkami nádeje pre všetkých. Ak si pred týmto tajomstvom myseľ uvedomuje svoje limity, srdce ožiarené svetlom Ducha Svätého tuší, ako sa správať, ponoriac sa v adorácii do lásky bez hraníc.
Prisvojme si city svätého Tomáša, najväčšieho teológa a zároveň nadšeného ospevovateľa eucharistického Krista, a dovoľme, aby sa aj naša duša otvorila v nádeji kontemplácie tej méty, po ktorej túži naše srdce, celé smädné po radosti a pokoji:
[„Bone pastor, panis vere,
Iesu, nostri miserere…“
„Dobrý pastier, pravý chlieb,
Ježišu, zmiluj sa:
živ nás a ochraňuj,
veď nás k večným dobrám
v zemi žijúcich.
Ty, čo všetko môžeš a vieš,
ktorý nás živíš na zemi,
priveď svojich bratov
k nebeskému stolu
v radosti tvojich svätých.“
