Seriál o spovedi a sviatosti pokánia podľa knihy biskupa Louisa Gastona de Ségur „Spoveď“, X., záverečná časť

Branislav Krasnovský
16. júla 2024   Cirkev   Spoveď

Dnes sa rozlúčime s knihou francúzskeho biskupa Louisa Gastona de Ségur „Spoveď“. Neviem ako čitatelia, ale ja som si túto knihu francúzskeho biskupa nesmierne obľúbil a už ju mám dávno uloženú vo svojom telefóne v *.pdf formáte, spoločne s jeho ďalšími knihami o Eucharistii, apologetike, asketike či sakramentológii.

Samozrejme aj v budúcnosti sa budem dielu tohto vynikajúceho francúzskeho teológa a biskupa venovať a budem s ním oboznamovať aj našich čitateľov, pretože biskup de Ségur svojou jasnou argumentáciou, bohatým životom skutočnej katolíckej viery, zbožnosťou a priam dojemnou starostlivosťou o hriešnika je prototypom kňaza verného Kristovi, kňaza, ktorý by radšej zomrel, akoby mal zradiť Kristovo učenie.

Dnes si teda uvedieme záverečné argumenty biskupa de Ségur, ktorými vyvracia argumenty hriešnikov odmietajúcich svätú spoveď, nechávajúcich si ju na poslednú chvíľu či pochybujúcich o jej význame a dobrách, ktoré zo skutočne dobrej svätej spovede pre hriešnika vyplynú – žiaľ, na svoju vlastnú škodu.

Nezabúdajme, keď umierame, umierame „sami“, bez ohľadu na to, či sa nachádzame v kruhu rodiny, v nemocnici či inde. V čase nášho skonu je však s nami aj Milostivý Boh, ktorý je tiež spravodlivým sudcom. Ako skončíme, vieme len my a Boh, ktorý vie všetko. Vo väčšine prípadov však každý umiera tak ako žil. Smrť môže zastihnúť človeka kedykoľvek. Nespoliehajme sa preto trúfalo na to, že v čase našej smrti bude nablízku kňaz, vďaka ktorému sa vyspovedáme a unikneme tak Peklu, keď sme počas celého svojho života spoveď zanedbávali.

Zatajil som v spovedi niektoré hriechy a bojím sa z nich vyspovedať

Úbohá duša, chápem, čo zažívaš. Ale práve tebe rozhodne vravím, maj odvahu. Hanbíš sa, pretože čistota a poctivosť sú hlboko zakorenené aj v skazenom srdci a trápia viac ako iné hriechy. Nemáš však inú možnosť, musíš sa vyspovedať, pretože hriech a jed svätokrádeže musíme zavrhnúť s ešte väčšou odvahou a rozhodnosťou, ako jed iných hriechov. Svätokrádež svojou prirodzenosťou odporuje priamo nekonečnej svätosti Božej. Budeš sa musieť prekonať, ale uvedom si, akému hroznému osudu unikneš, keď sa vyspovedáš. Hanba, ktorú cítiš pred kňazom, je viac ako zrejmá, ale uvedom si tiež, ako veľmi sa bude tešiť kňaz, že vytrhol tvoju dušu z pekelných pazúrov.

Arcibiskup sv. Anton z Florencie nám zanechal príklad mladého kresťanského muža, ktorý spáchal ohyzdný hriech. Týmto hriechom sa cítil tak ponížený a pokorený, že sa ho neodvážil pri spovedi vyjaviť kňazovi (a teda Kristovi). Následne po spovedi na svätej omši svätokrádežne prijal Eucharistiu. A takto žil viacero rokov. Výčitky svedomia ho hnali do spovednice, kde sa však z uvedeného ohyzdného hriechu nikdy nevyspovedal, následne na svätej omši vždy opäť a opäť svätokrádežne prijímal. Stále viac a viac sa hanbil za svoju svätokrádežnú spoveď i prijímanie, hľadal úľavu v ťažkom pokání, konaní dobrých skutkov, rozdával svoj majetok a dokonca vstúpil hnaný svojimi duchovnými mukami do kláštora. Nikto nevedel, čo sa nachádza v jeho vnútri a všetci ho považovali za nesmierne čestného a zbožného muža. Po každej svätokrádežnej spovedi a prijímaní sa uisťoval, že nabudúce sa už vyzná zo svojho hriechu, no nikdy tak neučinil. Nakoniec zomrel a nestihol sa vyspovedať zo svojho smrteľného opakovaného hriechu.

Jeho rehoľní spolubratia boli presvedčení, že bol takmer svätcom a pripravovali svätú omšu, v ktorej by sa pomodlili za jeho dušu. No opátovi sa zjavil zosnulý a pohľad na neho bol strašný. Bol obklopený plameňmi a vôkol neho krúžili démoni, ktorí ho mučili. Spomenutý muž zmučeným hlasom opátovi povedal: „Nemodlite sa za mňa, som navždy zavrhnutý v Pekle.“

Chceš, aby takýto osud postihol aj teba? Alebo chceš radšej kráčať po ceste, po akej kráčala sv. Angela z Foligna, ktorá takisto v spovedi zatajila jeden zo svojich hriechov z mladosti a následne svätokrádežne prijímala. Niekoľko týždňov žila v tejto hriešnej mizérii až sa z toho duševne zrútila a začala sa modliť k sv. Františkovi z Assisi, ku ktorému cítila veľkú dôveru. Svätec sa jej zjavil a s milým súcitom jej povedal: „Úbohé dieťa, keby si ma zavolala skôr, bol by som ti aj skôr pomohol. Zajtra skoro ráno vyjdi z domu a prvý kňaz, ktorého stretneš je kňaz, ktorého ti posielam, aby ťa rozhrešil a spasil.“

Tak sa aj stalo, sv. Angela z Foligna stretla kapucínskeho kňaza, ktorému sa vyspovedala a zachránila tak svoju dušu. Jej oslobodená a rozradostnená duša začala robiť obrovské pokroky v duchovnom živote a čoskoro vstúpila do III. rádu sv. Františka. Zomrela v Božej milosti, známa svojimi zázrakmi a nádherným katolíckym životom.

Takýto dobrý je Boh. Úbohé a choré srdce, klesajúce pod výčitkami a pod ťažobou svojho hriechu vezme láskavo do svojich Božích rúk, ak to zmučené srdce chce. Preto neváhaj a vrhni sa rovnako ako dieťa do matkinho náručia aj ty do Božieho náručia. Neboj sa Božieho milosrdenstva a spovede, ktorú ustanovil pre nás hriešnikov, aby sme nemuseli kvôli svojej slabosti skončiť v Pekle.

Epilóg – malá praktická rada a tajomstvo biskupa de Ségur

Nakoniec ti drahý čitateľ (hovorí biskup de Ségur) prezradím tajomstvo a dám ti praktickú radu, ktorá ti vždy pomôže, keď sa ťa zmocní nechuť ísť na svätú spoveď. Vieš z čoho pochádzajú všetky ťažkosti a námietky, ktoré sa ťa zmocňujú? Pochádzajú od diabla a uchytia sa vždy vo svedomí plnom hriechov a zatemnenom pýchou, v ktorom sa nesmierne dobre cítia. Takto jednoduché je celé to tajomstvo, prečo niektoré duše odmietajú ísť na svätú spoveď.

„Bol som nevercom, pretože som bol skazený,“ toto uviedol na smrteľnej posteli známy matematik Bouger. Kto chce byť čistý, musí sa umývať a kto chce byť spasený, musí umývať svoju dušu pomocou svätej spovede a prijímania Eucharistie.

Svätý Ján Mária Vianney, ktorý bol blízkym priateľom biskupa de Ségur mu raz predstavil starého dôstojníka a dobrého katolíka, pričom mu vyrozprával aj jeho zaujímavý príbeh. Tento dôstojník, mimochodom držiteľ Radu čestnej légie ho raz navštívil s tým, že sa s ním chce porozprávať. Sv. Ján Mária Vianney s ním vošiel do kostola a zamieril rovno k spovednici.

„Pán farár chcel by som sa teda s Vami porozprávať o vážnych veciach.“

„Kľaknite si ku mne v spovednici,“ odvetil sv. Ján Mária Vianney.

„Ale pán farár, ja som sa neprišiel spovedať, chcel som sa s Vami rozprávať o vážnych veciach,“ odvetil zaskočený starý dôstojník.

„Ale ja neviem hovoriť o vážnych veciach. Kľaknite si tu v spovednici,“ opakoval sv. Ján Mária z Vianney.

„Pán farár, ja Vám hovorím, že som sa neprišiel spovedať, prišiel som sa s Vami rozprávať o vážnych veciach.“

„A ja Vám vravím, že neviem hovoriť o vážnych veciach. Kľaknite si tu v spovednici,“ zopakoval Ján Mária z Vianney.

„Pán farár, ja si nemôžem kľaknúť v spovednici, pretože som stratil vieru a neverím v Boha,“ vyliezlo napokon z úst starého vojaka.

„Nemáte vieru a neveríte v Boha? Úbohý človeče. Ja sám som veľký hriešnik a hlupák, ale vidím, že Vy ste ešte väčší. Ja aspoň viem, čomu mám veriť a vy neviete ani to. Urobte však tak, ako som vám povedal, kľaknite si tu v spovednici,“ povedal opäť svätý Ján Mária Vianney.

„Ale ja sa nemôžem spovedať, to by bola predsa komédia, to odo mňa nemôžete chcieť,“ koktal muž.

„Verte mi, drahý priateľ, poznám to, kľaknite si tu v spovednici,“ opäť zopakoval svätý kňaz.

Starý dôstojník si nakoniec do spovednice kľakol, ohúrený milou nástojčivosťou kňaza i ovzduším svätosti, ktoré sv. Jána Máriu Vianneyho sprevádzalo.

„Dokážete sa ešte prežehnať znamením svätého kríža?“ opýtal sa sv. Ján Mária Vianney.

Kajúcnik sa prežehnal, zmocnilo sa ho dojatie a sv. Ján Mária Vianney sa ho začal pýtať. Pozvoľna otázkami otváral srdce starého vojaka a o 20 minút odchádzal starý dôstojník zo spovede, pričom plakal ako malé dieťa. Boli to slzy radosti, slzy nevýslovného šťastia, ktoré prýštili z čistého srdca, ktoré uniklo Peklu.

Svätý Ján Mária Vianney podľa biskupa de Ségur vtedy dobehol diabla, vytrhol mu dušu starého vojaka z diabolských pazúrov. A od tejto spovede nemal starý dôstojník už nikdy chuť učene debatovať, ale vždy si s radosťou kľakol do spovednice a vyznal sa zo svojich hriechov.

Svoju knihu o spovedi zakončil biskup de Ségur nádhernými slovami, ktorými nabáda čitateľa, aby sa nikdy svätej spovede nevzdal, stránil sa hriechu, aby vždy, keď spácha ťažký hriech išiel na svätú spoveď a svoj hriech oľutoval a aby vždy dbal na to, aby ostal verným katolíkom.

„Takže drahý čitateľ, objímme sa na rozlúčku, rozlúčme sa sa ako dobrí priatelia a modlime sa navzájom za seba. Prajem Ti, aby si po celý svoj život miloval Boha a verne mu slúžil. Ak si však na začiatku svojej katolíckej cesty a ak si náhodou ešte nikdy v živote na spovedi nebol, alebo si ju zanedbával, prajem ti, aby aj tebe zarezonovali v srdci slová sv. Jána Máriu Vianneyho starému vojakovi a aby ti navždy ostali v pamäti“: „Kľaknite si tu v spovednici.“

***

predchádzajúce časti:
Seriál o spovedi a sviatosti pokánia podľa knihy biskupa Louisa Gastona de Ségur „Spoveď“, I. časť
Seriál o spovedi a sviatosti pokánia podľa knihy biskupa Louisa Gastona de Ségur „Spoveď“, II. časť
Seriál o spovedi a sviatosti pokánia podľa knihy biskupa Louisa Gastona de Ségur „Spoveď“, III. časť
Seriál o spovedi a sviatosti pokánia podľa knihy biskupa Louisa Gastona de Ségur „Spoveď“, IV. časť
Seriál o spovedi a sviatosti pokánia podľa knihy biskupa Louisa Gastona de Ségur „Spoveď“, V. časť
Seriál o spovedi a sviatosti pokánia podľa knihy biskupa Louisa Gastona de Ségur „Spoveď“, VI. časť
Seriál o spovedi a sviatosti pokánia podľa knihy biskupa Louisa Gastona de Ségur „Spoveď“, VII. časť
Seriál o spovedi a sviatosti pokánia podľa knihy biskupa Louisa Gastona de Ségur „Spoveď“, VIII. časť
Seriál o spovedi a sviatosti pokánia podľa knihy biskupa Louisa Gastona de Ségur „Spoveď“, IX. časť

PDF (formát pre tlač)