Seriál o spovedi a sviatosti pokánia podľa knihy biskupa Louisa Gastona de Ségur „Spoveď“, VII. časť

Branislav Krasnovský
18. júna 2024   Cirkev   Spoveď

Dnes mám pre vás nachystané už siedme pokračovanie seriálu o svätej spovedi z knihy francúzskeho biskupa Louisa Gastona de Ségur „Spoveď“. Poďme teda spoločne na to.

Každý by sa mi vysmial, keby som chodil na spoveď

Každý – to je naozaj trochu veľa. Vysmejú ťa hlupáci, bezbožníci, surovci, ktorí nechápu vznešenosť katolíckej viery a ktorí nedostali do vienka katolícku vieru. Ale odpovedz úprimne na otázku: „Záleží ti na názore takýchto ľudí? Lebo ak áno, tak si podobný ako oni a je vôbec zázrak, že si sa dostal do stavu, že si začal vôbec o spovedi uvažovať.“

„Nezáleží ti na názore týchto ľudí? Tak čo sa pozastavuješ nad tým, že sa ti budú smiať? Nikdy sa nemôžeš páčiť všetkým, vždy budeš časť ľudí svojou vierou a názormi dráždiť. A komu je lepšie páčiť sa? Ľuďom dobrým, slušným a rozumným alebo bezbožným hlupákom? Bezbožníci a hlupáci už majú svoju odmenu pripravenú, a keď nezmenia svoj životný postoj a neobrátia sa, nečaká ich po smrti nič príjemné… Musíš sa sám rozhodnúť. Je však určite oveľa lepšie páčiť sa Bohu, ako ľuďom hriešnym a nehodným…“

„Hovoríš, žeby sa ti vysmievali? A z čoho by sa vysmievali – že žiješ statočne, že kráčaš priamou cestou, že si plníš svoje povinnosti? Nechaj hlupákov nech sa smejú, veď určite poznáš tú ľudovú múdrosť, že kto sa smeje naposledy, ten sa smeje najlepšie.“

„Ale polož si tiež otázku, či nie si náhodou príliš úzkostlivý. Či nehodnotíš ľudí príliš kritický. Svetáci, s ktorými totiž prichádzaš najčastejšie do styku, nie sú totiž skutočne zlí ľudia, nie sú to vrahovia, zlodeji, pasáci… Sú to skôr ľudia ľahkomyseľní než zlí a nakoniec sa vždy ukáže, že majú dobro v úcte. Ak uvidia, že tvoja zbožnosť je hlboká, pevná a pravdivá, že nie si malicherný a dokážeš brániť svoju katolícku vieru zmužilo a s hrdosťou, pravdepodobne ich to pozitívne ovplyvní. Ak uvidia, že si zhovievavý, vľúdny a srdečný, uvidíš že sa ti nikto nebude posmievať, ale práve naopak, budeš čoskoro u všetkých obľúbený.“

Chodieval ku mne na spoveď jeden francúzsky dôstojník. Jeho kolegovia z dôstojníckeho zboru si ho spočiatku doberali, pretože bol iný, nechodieval do neslušnej spoločnosti, správal sa ako sa na katolíka patrí a bol nesmierne úctivý k ženám. Ale on sa nedal, nezmenil svoj prístup, veselo odpovedal na prekárania svojich dôstojníckych kolegov a tak čoskoro všetky doberania prestali a kolegovia si ho začali vážiť. Okrem toho si ho vážili aj vysokí dôstojníci z velenia pluku, pretože bolo na neho spoľahnutie a tiež aj radoví vojaci, ktorým dokázal dobre poradiť, bol k nim spravodlivý, no neváhal im, keď to bolo potrebné, podať aj pomocnú ruku.

Hoď cez rameno všetky ľudské ohľady a nebuď zbabelec. Boh nepotrebuje vo svojej službe zbabelcov. Možno si počul príbeh o slávnom francúzskom generálovi Bedeauovi, ktorý v Alžírsku viedol niekoľko bojových kampaní a získal viacero významných víťazstiev. Traduje sa, že raz, keď jeho pluk pochodoval na miesto určenia, cestou na ulici stretli kňaza. Generál Bedeau zastavil svoju jednotku, zosadol z koňa, zašiel s kňazom bokom od cesty a vyspovedal sa. Potom sa aj s kňazom vrátil k svojim vojakom a povedal: „Deti moje, čoskoro sa stretneme v tvrdom boji s beduínmi. Mnohí z vás sa možno do kasárni živí nevrátia. Zvážte, či neprišiel čas, aby ste si vysporiadali svoje hriechy. Ak sa chce niekto vyspovedať, nech vystúpi z radu, kňaz je nám k dispozícii.“ Mnoho vojakov svojho obľúbeného veliteľa poslúchlo a vyspovedalo sa.

Vystúp aj ty z radu, vzdaj sa falošných predstáv, ide o tvoju dušu a spásu. Zbav sa laxnosti a zlých návykov, urob ako generál Bedeau a jeho muži.

Čo si bude spovedník o mne myslieť? Určite mnou bude pohŕdať

Ak považuješ kňaza za tvrdého a necitlivého farizeja, tak sa naozaj veľmi mýliš. Prestaň sa klamať. Kňaz je takisto hriešnik a takisto sa spovedá. No kňaz je pre hriešnikov ako milujúci otec. Cez kňaza koná pri spovedi Kristus a Kristus nikdy nikým nepohŕdal. Kristus súcitil s hriešnikmi a s hriešnikmi súcití rovnako aj kňaz. Nikdy neodoženie úbohú stratenú ovcu, ktorá sa vracia do svojho stáda.

Prečo by mal spovedník tebou pohŕdať? Naozaj si myslíš, že si zaslúži pohŕdanie človek, ktorý ľutuje zlo, ktoré spáchal? Hriechom sa má pohŕdať a nie hriešnikom! Skutočná hriešnikova ľútosť je čistá a býva často tiež mnohými teológmi označovaná za druhú nevinnosť.

Nie je nič úctyhodnejšie ako úbohý hriešnik, ktorý prichádza do spovednice – prichádza pred Krista a prosto a úprimne vyznáva svoje chyby, poblúznenia, hriechy a sľubuje, že viac už nebude hrešiť. Takýto človek je veľkou radosťou pre Krista, i pre kňaza.

Porozmýšľaj – keby tvoje dieťa spadlo do blata a prišlo by k tebe špinavé a zarmútené a začalo by sa svojimi malými ručičkami nemotorne umývať – či by si ním pohŕdal? Či by si nevidel v jeho nemotornej snahe dôkaz jeho lásky k čistote? A rovnako je to aj s úbohými kajúcnikmi, ktorí prichádzajú za kňazom, aby dosiahli svoje očistenie. Už tento krok je nepopierateľným dôkazom, že sa im ošklivý zlo, že milujú dobro a chcú byť dobrými. Títo hriešnici sú hodní Božej lásky a úcty.

Som kňazom už dlhú dobu (hovorí biskup de Ségur), ale vždy ma prekvapuje ako často majú veriaci o kňazoch čudnú mienku. Ako zle ich poznajú a ako čudne ich hodnotia. Zapamätajte si, nič nedojme kňaza hlbšie, ako zmužilá odvaha dobrej spovede, snaha duše stať sa lepšou. Aj samotný Boh si cení viac hriešnika, ktorý sa pokorne priznáva k svojim pokleskom, ako pyšného farizeja, ktorý je o sebe presvedčený, že je určite čestným človekom.

Mnohí z veriacich poznajú príbeh o svätom Františkovi Saleskom, ku ktorému prišiel na svätú spoveď ťažký hriešnik, ktorý nebol mnoho rokov na spovedi. S veľkým sebazaprením a s výdatnou duchovnou pomocou svätého Františka Saleského si vykonal generálnu spoveď.

Dobrý a verný biskup, dojatý pokornou ľútosťou kajúcnika, mu dal rozhrešenie a vyjadril svoju radosť nad tým, že sa hriešny Šavol zmenil na verného Pavla. No kajúcnik sa rozplakal a s hanbou vyjavil svätému Františkovi Saleskému: „Vy si ma po tejto spovedi už nebudete môcť vážiť!“

Svätý František Saleský po týchto slovách zvážnel, zobral hriešnikovu ruku do svojich dlaní a povedal: „Veľmi sa mýlite. Musel by som byť ozajstným farizejom, Kristovým vrahom, keby som vás po spovedi a rozhrešení považoval za hriešnika. V mojich očiach ste teraz belší ako sneh. Dvojnásobne Vás musím milovať a obdivovať – za veľkú dôveru, ktorú ste do mňa vložili a aj za to, že po spovedi ste sa stali mojím pravým synom v Ježišovi Kristovi. Z nádoby hriechu a potupy ste sa zmenili na nádobu cti. Či sa nedíval Kristus s láskou na slzy apoštola Petra a či si ich nevážil viac ako jeho pády?“

Odchádzajúci kajúcnik nemal dostatok slov, aby vyjadril svoju radosť a pocit šťastia. Zapamätajte si, beda kňazovi, ktorý pohŕda hriešnikom!!!

Pán farár sa bude hnevať, až sa dozvie, čo som vykonal

Pán farár sa určite nebude hnevať, naopak bude najšťastnejším človekom vo farnosti, keď prídeš na spoveď a vyspovedáš sa. Bude Bohu ďakovať za to, že sa mu vrátila zatúlaná ovca zo stáda a bude ťa tým viac milovať, čím viac bolesti si mu spôsobil svojím predchádzajúcim životom.

Či sa neteší rybár, ak chytí veľkú rybu? Veľká ryba, nechaj sa chytiť do dobročinnej siete svojho dobrého farára. Čím skôr sa necháš chytiť, tým skôr sa budeš tešiť svojmu chyteniu do Božej siete.

Keby sa pán farár na teba hneval za to, že si prišiel na spoveď a vyspovedal sa, rozhneval by si tým Pána Boha, pretože by vystúpil proti poslaniu, ktoré dostali kňazi od samotného Krista. Žiaden dobrý a verný Kristov kňaz sa nikdy nemôže hnevať na hriešnika a pohŕdať ním. Nepoznám takého kňaza a za všetkých dobrých a verných Kristových kňazov som ochotný ručiť svojím slovom a dám za nich ruku do ohňa.

A čo ak povie pán farár iným ľuďom, čo som mu na spovedi povedal?

Neexistuje ani jeden Kristov verný kňaz, ktorý by tak učinil. Radšej by sa nechal zabiť, ako by vyjavil spovedné tajomstvo. Kňaz nemôže nikdy a nikomu vyjaviť spovedné tajomstvo, aj keby tým mohol vyslobodiť odsúdenca spod šibenice, či celej rodine ušetriť úpadok a hanbu, alebo celý národ zachrániť pred záhubou. Ak by tak učinil, bol by postihnutý tou najsilnejšou a najhroznejšou cirkevnou kliatbou, vyobcovali by ho z Cirkvi, a prestal by byť katolíkom.

Bolo plno mučeníkov spovede, ktorí odmietli prezradiť spovedné tajomstvo a radšej obetovali svoj život, lebo netreba sa báť smrti tela, treba sa báť smrti duše.

Sám poznám z francúzskej histórie (hovorí biskup de Ségur) niekoľko príbehov o kňazoch, ktorí sa počas Francúzskej revolúcie spreneverili svojmu poslaniu – no nikto z nich neporušil spovedné tajomstvo. V ústave pre choromyseľných skončil napríklad bývalý kňaz zo Sableau, ktorý sa pri vypočúvaní republikánmi zbláznil. Takmer 20 rokov živoril v zatemnení mysle v tesnej kobke.

Raz za ním prišli štyria darebáci, ktorí mu doniesli jedlo a alkohol. Napojili ho, nakŕmili a začali sa pýtať na svätú spoveď a chceli, aby im porozprával o tom, ako sa u neho spovedala jedna z osôb z blízkeho okolia, ktorá ich nesmierne zaujímala. V tej chvíli sa šialenec postavil a v návale zúrivosti na štvoricu zaútočil: „Nehanebníci, vy chcete vyzvedať o spovedi? O tom sa nikdy nehovorí! Nikdy! Nikdy!“ Zdesení a dobití darebáci z ústavu pre choromyseľných rýchlo utiekli.

Spovedné tajomstvo sa nesmie za nijakých okolností vyzradiť. Poznal som jedného slabého kňaza, ktorý počas Francúzskej revolúcie začal kolaborovať s republikánskym režimom. Bol miernej a bojazlivej povahy, nemal síl, aby dokázal protestovať a dokonca podľa príkazu sa aj oženil a takmer okamžite sa stal „podpapučiarom“, ktorý na slovo poslúchal svoju manželku. No raz sa z ich domu, kde vo väčšine prípadov robievala krik jeho manželka ozval zúrivý krik a padali aj údery. Zdesená manželka sa pred bitkou zachraňovala rýchlym útekom. Jej dobrák a slaboch sa totiž nesmierne rozzúril, keď manželka požadovala, aby jej prezradil, z čoho sa u neho spovedala ich suseda. Kňaz si uvedomil svoju bývalú kňazskú dôstojnosť a manželke odpovedal kopancami a bitkou.

Ty sa však nemusíš báť, milý hriešnik, tvoj kňaz nie je ženatý.

Na tomto mieste som sa, priznávam, pri čítaní textu biskupa de Ségur nahlas rozosmial, pretože biskup mal evidentne veľmi dobre vyvinutý zmysel pre humor.

Čo sa stane so spoveďou, keď budeme mať v katolíckej Cirkvi, možno už o niekoľko rokov, ženatých kňazov a „kňahyne“, ťažko povedať. Viem však s istotou, že určite nezostanem v žiadnej jurodivej pseudocirkvi, kde bude na mňa zo spovednice úlisne pozerať nejaký ženatý pseudokňaz alebo vydatá „kňahyňa“ či nebodaj nejaký dúhový transgenderový netvor…

Ale keďže u modernistov je svätá spoveď znakom zaostalosti a tmárstva, tak možno už vôbec nebude potrebná, navyše keď si už poniektorí radi predstavujú, že Peklo je vlastne prázdne…

I dnešnú časť by som ukončil citátom z diela biskupa de Ségur, a síce týmto:

„Spovedné tajomstvo žiaden verný Kristov kňaz neporuší, väčšina kňazov totiž čoskoro na vyjavené hriechy zo sv. spovede zabúda, čo je tiež jeden z veľkých a nezaslúžených Kristových darov verným kňazom.“

***

Titulný ilustračný obrázok: Ježiš Kristus odpúšťa cudzoložnej žene, obraz Nicolasa Poussina
zdroj: wikimedia commons

***

predchádzajúce časti:
Seriál o spovedi a sviatosti pokánia podľa knihy biskupa Louisa Gastona de Ségur „Spoveď“, I. časť
Seriál o spovedi a sviatosti pokánia podľa knihy biskupa Louisa Gastona de Ségur „Spoveď“, II. časť
Seriál o spovedi a sviatosti pokánia podľa knihy biskupa Louisa Gastona de Ségur „Spoveď“, III. časť
Seriál o spovedi a sviatosti pokánia podľa knihy biskupa Louisa Gastona de Ségur „Spoveď“, IV. časť
Seriál o spovedi a sviatosti pokánia podľa knihy biskupa Louisa Gastona de Ségur „Spoveď“, V. časť
Seriál o spovedi a sviatosti pokánia podľa knihy biskupa Louisa Gastona de Ségur „Spoveď“, VI. časť

PDF (formát pre tlač)