Rekonštrukcia Notre Dame odsúdená na neúspech?
John Horvat II.
15. mája 2019
Cirkev
Po tragickom a zároveň symbolickom požiari, ktorý šokoval svet, sa roztrhlo vrece s plánmi na rekonštrukciu Notre Dame. Na tento náročný projekt sa pripravujú technici. Takmer bez námahy sa vyzbierala viac ako miliarda dolárov. Francúzsky prezident Emmanuel Macron prisľúbil, že za päť rokov chrám reštauruje a že bude ešte krajší. Všetko je pripravené. Zdá sa, že nič nechýba – iba pokorné a skrúšené srdcia. A preto chýba všetko. Lebo ak sa toto dielo nebude konať s duchom Viery, rekonštrukcia bude nutne sterilná a bezduchá.
Reštaurátori túto úlohu vnímajú ako technické dielo. Oveľa dôležitejšia, ako fyzická obnova, je však obnova morálna. Lebo ako na to mnohí poukázali, ničivý oheň symbolizuje ničivú krízu Cirkvi a Západu. Aký bude mať zmysel, keď technici dokonale zreštaurujú telo katedrály, ktorá ale nebude mať dušu?
To, čo je potrebné obnoviť, je katolícke Francúzsko. Málokto si kladie zásadnú otázku, ako dosiahnuť, aby sa Božia Matka vrátila do Notre Dame. Požehná Boh túto rekonštrukciu? Alebo ju bude brať ako nejakú modernú verziu Babylonskej veže, ktorá viac oslavuje človeka ako Boha?
Rekonštrukcia katedrály Chartres
Panna Mária sa musí vrátiť do Notre Dame, aby v ňom vládla, a aby sa jej dom nestal múzeom pre ľudí bez viery. Z dejín máme niektoré skúsenosti, ako by takáto rekonštrukcia mohla prebiehať.
Vo knihe nazvanej Katedrála (vyšla aj v slovenčine; v 40. rokoch 20. stor., pozn. red.), francúzsky spisovateľ devätnásteho storočia J.K. Huysmans (1848-1907) rozpráva fascinujúci príbeh o tom, ako bola katedrála Chartres v stredovekom Francúzsku, po zničujúcom požiari, znovu postavená. Môžeme z neho čerpať poučenie a nájsť povzbudenie, aby sme dokázali premôcť náš smútok.
Príbeh katedrály v Chartres by bol neuveriteľný, keby nebol zapísaný v benediktínskych análoch, francúzskych kronikách a vatikánskych dokumentoch. Dokonca aj sekulárni autori podávajú svedectvo o mimoriadnom úsilí a energii, ktorá tento mariánsky chrám postavila na ľadových pláňach La Beauce (región v severnom Francúzsku, pozn. red.).
V tom čase vo Francúzsku chýbalo všetko – okrem pokorných a skrúšených sŕdc. Huysmans hovorí, že robotníci pracovali pokorne a anonymne. Vieme málo o ich zručnostiach, ale zato veľa o ich zbožnosti.
„Vieme, že mohli pracovať iba v stave milosti posväcujúcej,“ tvrdí Huysmans. „Aby sa tento slávny chrám postavil, čistota sa vyžadovala aj od robotníkov.“
Prosba o pomoc Panny
Robotníci prišli do Chartres, keď sa rozšírilo, že oheň zdemoloval svätyňu Panny Márie. Medzi ľudom zavládlo vzrušenie, pretože „Panna Mária bola vo Francúzsku milovaná.“ Pustili sa do vznešenej práce a sľúbili, že nech to stojí čo to stojí, „prichýlia Pannu, ktorá je teraz bez strechy nad hlavou, ako bola v deň, keď sa narodil jej Syn.“
Veľké skupiny obyvateľstva z celého Francúzska zanechávali svoju prácu a ponáhľali sa na pomoc Panne Márii. Cesty boli plné pútnikov, bohatých i chudobných, mužov i žien, mladých aj starých. Nič ich nemohlo zastaviť – ani močariská, husté lesy ani neprebroditeľné prúdy. Vytvorili „nepremožiteľné modlitbové légie“, ktoré obetovali svoje utrpenia, žiale a modlitby a prosili Nebesia, aby požehnali ich úsilie.
Nespočetné zástupy sa nahrnuli do Chartres. Čistili rumovisko, kopali základy, ťahali celé stromy a ťažké kamene. Muži a ženy všetkých vekových kategórií a spoločenských vrstiev sa zapriahali do vozíkov a podrobovali sa disciplíne mníchov-stavbárov, ktorí riadili práce.
„Božská láska bola taká silná, že anulovala sociálne rozdiely,“ poznamenáva Huysmans. Všetci žili v úžasnej harmónii a prijímali úlohy, ktoré im boli prideľované. Každý vedel, čo má robiť, či už to bolo varenie, rezanie alebo ťahanie. Dokonca aj chorí mohli pomáhať svojimi vrúcnymi modlitbami, ktoré otvárali Nebo, lebo boli milé Bohu. Pútnici vnímali svoju prácu ako „akt umŕtvovania a pokánia, a zároveň ako česť; a nikto z nich sa neopovážil ani len dotknúť sa stavebných materiálov patriacich Panne Márii, kým sa najprv nezmieril so svojimi nepriateľmi a nevyznal zo svojich hriechov.
Dobývanie Neba
Osoby pripútané k hriechu, alebo ktoré nepristupovali k sviatostiam, boli z tábora prepustené. Tí, ktorí ostali, pracovali v duchu modlitby; oplakávali svoje hriechy a prosili Boha o milosrdenstvo. Počas nedelí tieto zástupy tvorili dlhé procesie, spievali hymny, bohoslužby navštevovali na kolenách a v rukách držali sviečky, ktoré v noci blikali ako hviezdy.
Huysmans poznamenáva, že Boh „dobýjaný“ takouto pokorou a láskou, vypočul modlitby svojho ľudu a požehnával jeho prácu. A katedrála začala rásť.
„Nebo bolo dobýjané a dobyté láskou a pokáním, až kým neuznalo svoju „porážku“; anjeli sa usmievali a vzdali sa; Boh kapituloval a z radosti nad svojou porážkou otvoril pokladnicu svojich milostí, aby ju ľud mohol plieniť a drancovať.
A čo je ešte dôležitejšie, „svoju moc vložil do Matkiných rúk a zázraky nemali konca“.
Hojnosť zázrakov
Vybudovanie takejto nádhernej stavby bez modernej technológie nám môže pripadať ako zázrak. Takýmto technickým zázrakom však v epoche Viery málokto venuje pozornosť. Stavebné kroniky o priebehu prác sa viac zameriavajú na dojemné zázraky Panny Márie, ktorá sa stará o svoje deti pracujúce na stavbe. Keď majú hlad, ona rozmnožuje chlieb, aby ich nakŕmila. Keď majú smäd, zabezpečí im výborné víno, ktoré sa nemíňa. Keď robotníci v noci zablúdia v lese, ona s pochodňou v ruke ich privedie do bezpečia. Tí, ktorí sa zranili počas výstavby, sú zázračne uzdravení.
Takto ľudia postavili veľkolepý príbytok vhodný pre kráľovnú. A Panna Mária prišla, aby bola so svojimi deťmi, chrám naplnila milosťami a požehnaniami, ktoré žiaria aj v našich novopohanských dňoch, keď ju už toľkí opustili.
Lekcia pre nás
Nie je pre nás Chartres ponaučením? Pre naše hriechy sme boli potrestaní stratou Notre Dame, toho vzácneho klenotu, ktorý bol svetu na radosť. Kresťanská civilizácia, ktorá katedrálu postavila, už neexistuje. Panna Mária je teraz bezdomovkyňa „ako v deň, keď sa narodil jej Syn“.
Potrebné nie sú materiály, peniaze ani plané sľuby. Panna Mária tieto veci nechce ani nepotrebuje. Neohromujú ju technologické riešenia, ktoré riešia málo problémov, ale zato ich oveľa viac vytvárajú. Chce pokorné a skrúšené srdcia, ktoré budú prosiť Boha, aby požehnal obnovu chrámu a obnovil spojenie medzi Bohom a francúzskym ľudom.
Keď horela Notre Dame, zbožné duše kľačali na chodníkoch, spievali hymny a modlili sa ruženec. Čo keby tí, ktorí sa podieľajú na rekonštrukcii, vo svojich plánoch počítali aj s týmto faktorom! Verní katolíci na kolenách sú oveľa väčším prínosom než zložité plány. Potom podobne ako v Chartres budeme môcť očakávať, že Panna Mária nebude šetriť zázrakmi pre tých, ktorí ju vzývajú. Potrebujeme robotníkov, ktorí majú Vieru, aby stavali s čistými rukami, aby ich duše boli čisté. Kým sa tak nestane, celá obnova sa zdá byť odsúdená na neúspech.
Ak má byť katedrála Notre Dame obnovená, Panna Mária musí byť opäť milovaná – vo Francúzsku a vo svete. Túži po milujúcich dušiach, ktoré by svojimi modlitbami dobýjali Nebo a prosili ju o návrat, nielen do budovy, ale do sŕdc ľudí, aby tam znovu vládla.
