Prvý carihradský snem a jeho význam v katolíckom svete
Branislav Krasnovský
5. júna 2020
História
Dejiny koncilov
Prvý carihradský (konštantínopolský) snem zvolal dňa 9. mája 381 rímsky cisár Theodosius I. Snem nadväzoval na Prvý nicejský koncil, ktorý riešili bludy arianizmu. Prvý carihradský snem a jeho výsledky uznáva katolícka Cirkev, pravoslávni, orientálne a nestoriánske cirkvi. Koncil zasadal v chráme Hagia Sofia a jeho zasadnutí sa zúčastnilo 150 biskupov. Výsledky Prvého carihradského snemu neskôr potvrdili aj rímski pápeži Vigilius (+ 555), Pelagius (+ 590) a takisto pápež Gregor Veľký (+ 604).
Na Prvom carihradskom sneme sa riešil opäť blud arianizmu. Ariáni popierali božstvo Ježiša Krista a tvrdili, že Ježiš Kristus je stvorená bytosť a spolu s Duchom Svätým je podriadený Bohu Otcu. Zakladateľom ariánov bol alexandrijský kňaz Areius. Ariánstvu podľahla väčšina germánskych kmeňov, ktoré žili na území Rímskej ríše).
Blud apollinarizmu vychádzal z učenia Apollinaria z Laodikeie, ktorý tvrdil, že Ježiš Kristus mal ľudské telo a božskú myseľ. Ak ale Kristus neprijal ľudského ducha, nemohla Kristova smrť na kríži posvätiť a spasiť človeka. Z toho dôvodu je Apollinariovo učenie v rozpore s oficiálnym učením katolíckej Cirkvi. Ježiš Kristus je človek a Boh, žiaden poločlovek alebo poloboh, ako Krista vykresľujú apollinári.
Blud sabellianizmu spočíva v tvrdení, že Najsvätejšia Trojica existuje len pre ľudí v prípade spásonosného Božieho plánu. Boh Otec vystupoval v Starom Zákone, ako trpiaci Syn v Novom Zákone a v živote Cirkvi vystupuje ako Duch Svätý. V prípade sabelliánov by Boh prestal byť otcom v akte Vtelenia a v akte Nanebovstúpenia by prestal byť Synom.
Spočiatku snemu predsedal Melechius z Antiochie a po jeho smrti carihradský biskup, svätý Gregor Naziánsky, ktorého poverili vykonať obnovu ortodoxnej viery v Rímskej ríši. Snemu sa zúčastnili aj macedoniáni, tí zasadnutia snemu opustili, keď sa snem vyslovil aj proti bludu macedoniánov. Ten spočíval v tvrdeniach, že Duch a Syn sú menej ako Otec, a sú mu podriadení. Podľa vnímania macedoniánov je Boh jednoosobovou bytosťou.
Pod vedením svätého Gregora Naziánskeho potom snem prijal synodálne Nicejsko-carihradské vyznanie viery, rozšírenejšie ako modlitba Verím v Boha.
Znenie Nicajsko-carihradského vyznania viery:
Verím v jedného Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, sveta viditeľného i neviditeľného.
Verím v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi;
Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom, skrze neho bolo všetko stvorené. On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies.
A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom.
Za nás bol aj ukrižovaný za vlády Poncia Piláta, bol umučený a pochovaný,
ale tretieho dňa vstal z mŕtvych podľa Svätého písma. A vystúpil do neba,
sedí po pravici Otca. A zasa príde v sláve súdiť živých i mŕtvych a jeho kráľovstvu nebude konca.
Verím v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca i Syna.
Jemu sa zároveň vzdáva tá istá poklona a sláva ako Otcovi a Synovi. On hovoril ústami prorokov.
Verím v jednu, svätú, katolícku, apoštolskú Cirkev. Vyznávam jeden krst na odpustenie hriechov.
A očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku. Amen
Prijatím náuky, že Duch Svätý pochádza z Otca, bol zavrhnutý arianizmus ohľadom tretej Božskej osoby. Ale pomer Ducha k svätej Trojici nebol stále úplne určený. Mala sa vyriešiť najmä otázka vzťahu Ducha Svätého a Boha Syna. Túto otázku riešili na Západe i na Východe rozličným spôsobom. Grécka Cirkev učila, že Duch Svätý vychádza z Otca skrz Syna. Rímska Cirkev učila, že Duch Svätý vychádza z Otca a Syna. Ide o známu otázku „Filioque“, ktorú ešte teológovia riešili aj na snemoch v Tolede (589), Brage (675), Lyone (1274) či Florencii (1439). Katolícka Cirkev prijala formuláciu, že Duch svätý vychádza z Otca i Syna, v súčasnosti je prijateľná aj formulácia „z Otca skrze Syna“. Z pohľadu súčasnej teológie je spor viac historickou ako doktrinálnou záležitosťou.
Okrem toho, že Carihradský koncil doplnil Nicejské vyznanie viery o ďalšie dogmatické formulácie, týkajúce sa božstva Ducha Svätého, prijal Prvý carihradský koncil ďalších sedem kánonov, ktoré v nasledujúcom období formovali život v Cirkvi.
Prvý kánon bol namierený proti arianizmu a viacerým iným príbuzným herézam, ktoré koncepčne s arianizmom súviseli (bludy eunomiánov, pneumatomachov, sabeliánov, marceliánov, adopcianistov a apolinariánov). Svätí otcovia, ktorí sa zišli v Konštantinopole rozhodli, že vyznanie viery z Nicei je právoplatné a uvalili kliatbu na členov všetkých prívržencov vyššie spomenutých bludov.
V druhom kánone sa nanovo vymedzili právomoci biskupov. Diecézni biskupi nesmeli uplatňovať svoje právomoci mimo hraníc svojich diecéz, kresťanské spoločenstvá barbarských národov mimo Rímskeho impéria sa spravovali podľa platných zvyklostí.
Tretí kánon definoval postavenie Konštantínopolského patriarchu, ktorému podľa dôstojnosti malo patriť druhé miesto, hneď za rímskym biskupom.
Štvrtý kánon odsúdil biskupa Maxima I. Kynika i jeho nasledovníkov a vyhlásil za neplatné všetky ustanovenia, ktoré Maxim I. Kynikos počas svojho biskupského úradu voviedol do praxe. Kánon výrazne oslaboval pozície Alexandrie a alexandrijského biskupa.
Koncil bol ukončený 9. júla 381. Cisár Theodosius I. vydal na žiadosť biskupov dňa 30. júla 381 edikt, v ktorom oficiálne ratifikoval závery tohto koncilu.
Podľa niektorých informácii piaty a šiesty kánon boli podľa cirkevných historikov prijaté v Konštantínopole o niečo neskôr v roku 382. O siedmom kánone sa zachovalo minimum informácii, len fragmenty z listu, ktorý Konštantínopolská cirkev poslala biskupovi Martýriovi z Antiochie.
