Pri hľadaní dobrého života – konverzia bývalého člena ETA vo veku 78 rokov na katolicizmus

Grzegorz Górny
2. októbra 2021   Spoločnosť

Baskická teroristická organizácia ETA už takmer šesť desaťročí destabilizuje verejný život v Španielsku a predovšetkým v Baskicku. Za dátum jej založenia sa považuje 31. júl 1959, keď Cirkev slávila sviatok svätého Ignáca z Loyoly. Zakladateľ jezuitov sa zapísal do histórie ako najslávnejší Bask v dejinách tohto národa. Bol to vojak, ktorý celý svoj vedomý život zasvätil boju, najprv ozbrojenému a potom duchovnému.

Zatiaľ čo Ignác z Loyoly bojoval v mene Krista, aktivisti ilegálnej skupiny útočili v mene nezávislého Baskicka. Hoci väčšina ich krajanov bola katolíkov, od začiatku sa definovali ako bez vyznania.

Postupom času sa ich názory stávali čoraz ľavicovejšími a inšpiráciu pre svoje činy čerpali z revolučných hnutí, napríklad z hnutia, ktoré sa v tom čase dostalo k moci na Kube pod vedením Fidela Castra. Ich odpor voči náboženskej pravici vyrastal najmä z nepriateľstva voči vláde generála Franca.

Terorizmus ako výzva

Jedným z prvých členov ETA bol Mikel Azurmendi, narodený v roku 1942, ktorý rovnako ako mnohí jeho rovesníci sníval o nezávislosti Baskicka. Bol tiež jedným z prvých, ktorí skupinu opustili. Nedokázal akceptovať násilie: bankové lúpeže, únosy kvôli výkupnému a predovšetkým atentáty, pri ktorých boli zabití nevinní ľudia. Prvou smrteľnou obeťou teroru bolo 22-mesačné dievčatko Begoňa Urroz Ibarrola, ktoré zomrelo 27. júna 1960 po výbuchu bomby v úschovni batožín na železničnej stanici v San Sebastiáne.

Odvtedy sa Azurmendi stal ostrým kritikom metód ETA. Emigroval do Francúzska, kde začal študovať filozofiu na parížskej Sorbonne, neskôr na tejto univerzite prednášal antropológiu. Po smrti generála Franca sa vrátil do Španielska a začal pracovať na Baskickej univerzite v Bilbau. Zároveň verejne odsudzoval teror baskických separatistov.

V roku 1998, keď ETA uniesla a zavraždila 29-ročného radného Miguela Angela Blanca, založil so skupinou intelektuálov združenie Forum Ermua a stal sa jeho prvým hovorcom. Združenie si stanovilo niekoľko cieľov: odsúdiť terorizmus a podporiť jeho obete, brániť španielsku ústavu a štatút autonómie Baskicka a zakázať akékoľvek rokovania s útočníkmi. O rok neskôr založil ďalšiu občiansku iniciatívu s názvom iBasta Ya! (Už dosť!), ktorá sledovala rovnaké myšlienky, ale aktívnejším spôsobom: prostredníctvom demonštrácií a protestných akcií.

Azurmendi si svojou činnosťou privolal hnev ETA. Stal sa terčom neustálych hrozieb. Dvakrát sa ho pokúsili zabiť. Keďže nebol ochotný chodiť na prednášky v sprievode ozbrojeného sprievodu, vzdal sa funkcie profesora. Dokonca musel odísť zo Španielska do Spojených štátov.

Keď hrozba pominula, vrátil sa do svojej krajiny. Hoci sa ETA v roku 2017 vzdala svojej moci a o rok neskôr sa sama rozpustila, pre Azurmendiho zostala výzvou. Videl, ako bývalí teroristi vyšli z podzemia, obliekli si obleky a stali sa politikmi – bez toho, aby sa vyrovnali s minulosťou a ospravedlnili za svoje zločiny. V roku 2017 v rozhovore pre El Mundo takto hovoril o vplyve ETA na Baskov:

„Jej ideologický rámec je stále živý v mysliach viac ako tretiny našej spoločnosti. Tí, ktorí podporovali terorizmus, si stále pripomínajú rovnaké príbehy, ktoré sa vtedy rozprávali, stále cítia tú istú nenávisť voči Španielsku a Baskom, ktorí nie sú ako oni. Ani trochu sa nezmenil ich systém viery a motivácie, ktoré ich viedli k vraždeniu. Rozhodli sa len využiť túto inštitúciu, kým sa nedozvedia, kam ich zavedie (…). Možno sa im to podarí, pretože vidia, že je lepšie zarábať na inštitúciách ako na streľbe. Neexistuje však žiadne zmierenie. A to sa nestane. Aby napravili spoločenské škody, musia ukázať, že sa ako muži a ženy zmenili, musia dosiahnuť vzájomné zmierenie, stať sa ľuďmi, poľudštiť sa do takej miery, aby si predsavzali, že to, čo robili, už nikdy nebudú robiť.“

Podľa Azurmendiho tak neurobili dodnes.

Viera ako povera

Počas všetkých týchto rokov bol baskický antropológ neveriacim. Podobne ako väčšina jeho akademického okolia považoval náboženstvo za poveru, ktorú musí racionálny človek odmietnuť. Hovorieval, že veriť v Boha je to isté ako veriť v kentaurov, víly či morské panny.

Zároveň ho však vždy trápila filozofická otázka: odkiaľ sa berie dobro? Prečo napriek všetkým krutostiam, ktoré ľudstvo v priebehu vekov neustále postihovali, v ľuďoch stále žije myšlienka dobra a túžba po ňom? Odkiaľ pochádza zmysel pre spravodlivosť? Prečo boli ľudia vôbec ochotní riskovať svoje životy, aby uskutočnili tento často nedosiahnuteľný ideál?

Sám sa snažil viesť dobrý a cnostný život a zároveň hľadal najhlbšie ospravedlnenia takéhoto postoja. Osvietenskí a postosvietenskí filozofi tvrdili, že je to vec osobnej voľby a slobodného rozhodnutia. S takouto argumentáciou sa však nevedel stotožniť.

„Ak je hlavným kritériom voľba,“ pýtal sa, „aký je potom rozdiel medzi mnou a teroristom?“

A odpovedal si: „Žiaden, pretože obaja sa rozhodujeme, len každý z nás pre iné veci.“

Ako vedca ho najviac oslovila koncepcia etiky v myslení škótskeho filozofa Alasdaira Macintyra a antropologická vízia Reného Girarda. Ich diela ho priam očarili. Keď sa však dozvedel, že obaja myslitelia konvertovali na katolicizmus, okamžite odmietol všetky ich práce, ktoré predtým považoval za hodnotné. To, že sa stali kresťanmi, podľa neho automaticky anulovalo všetky ich úspechy. Pre Azurmendiho bolo jednoducho nepochopiteľné, že inteligentný, rozumný a vzdelaný človek sa môže oddávať takým poverám, ako je viera v Boha.

Kresťania ako záhada

Zlom v jeho živote nastal v roku 2017, keď sa ocitol na každoročnom spoločensko-kultúrnom kongrese s názvom Encuentro Madrid, ktorý organizuje komunita Communione e Liberazione v Casa de Campo pri Madride.

Ako spomína, „Začalo sa to nevýslovným prekvapením nad davom ľudí, ktorý sa veľmi líšil od davov, ktoré som poznal z futbalových zápasov, zhromaždení a demonštrácií. Ľudia, ktorí sa správali láskavo a s veľkou úctou, pokojne a radostne. Niečo sa tu ‚deje‘,“ povedal som svojej žene. „Čoskoro sme si uvedomili, že ide o stretnutie ľudí, ktorí sa chceli stretnúť a byť spolu; vypočuť si svedectvá rodín, ktoré sa ujali chorých a postihnutých detí; počúvať učiteľov, ktorí hovorili o svojich žiakoch, alebo bývalého väzňa z Brazílie, ktorý hovoril o otvorených väzniciach bez dozorcov, kde sa väzni cítia milovaní a nikto z nich neuteká, pretože, ako nás ubezpečil, „nikoho neprebodne milenec“. Každopádne som sa rozhodol spoznať to všetko zvnútra a zistiť, aké pohnútky ich vedú k takému ľudskému a závideniahodnému správaniu.“

Keďže bol na dôchodku, mal dostatok času na súkromné (ako sám hovoril) sociologicko-antropologické bádanie. Nasledujúce dva roky navštevoval centrá Communione e Liberazione, stretával sa s ľuďmi, ktorí viedli zariadenia pre drogovo závislých a ľudí na okraji spoločnosti, rozprával sa s rodinami, ktoré si adoptovali postihnuté deti, a pod.

Výsledkom je kniha, ktorá vyšla v roku 2019 s názvom Objatie. Ku kultúre stretnutia, s podtitulom: Etnografická kronika, ktorá viedla ku konverzii ku kresťanstvu. Nebol to len opis fenoménu, ktorým je spoločenstvo Communione e Liberazione, ale aj záznam autorovej duchovnej cesty, ktorá ho vo veku 78 rokov priviedla do katolíckej Cirkvi.

Ľudia, s ktorými sa stretol, v ňom najprv vzbudili údiv, ktorý sa časom zmenil na obdiv. Závidel im a pýtal sa sám seba: Prečo to oni robia a ja nie? Čo majú oni také, čo ja nemám? Čo ich núti konať tak, ako konajú? Dospel k záveru, že to bola láska k Ježišovi, ktorého videli v núdznych. Objavil, že Cirkev je reťaz ľudí, ktorých spája to, že život považujú za dar, ktorý potom sami slobodne dávajú iným. Nikdy sa k druhému človeku nesprávajú ako k nepriateľovi, ale snažia sa mu robiť to, čo chcú, aby sa robilo im. Táto skúsenosť zmenila jeho život a posunula ho k viere.

Rozprával, že sa cítil ako pri hre na lode, keď človek už vie, že ho zasiahli, a bojí sa, že ho o chvíľu potopia. Na jednej strane sa bál, že sa stane katolíkom, a na druhej strane chcel byť ako oni. Mal pocit, že kresťania mu ponúkajú experiment: vyber si Ježiša a dostaneš, čo chceš. Stačilo len prejaviť vôľu – a Azurmendi ju prejavil. Rozhodol sa overiť pravosť ponuky na vlastnom príklade. Keď sa rozhodol, strach zmizol. Objavilo sa sebavedomie a vďačnosť. V starobe našiel zmysel života a šťastie.

V rozhovore, ktorý poskytol po tomto prechode, spomínal, že vždy hľadal dobrý život, ale nenašiel ho v knihách ani v občianskych združeniach. Až osobné stretnutie s kresťanmi, ktorí sa snažili nasledovať Ježiša vo svojom živote, mu umožnilo dosiahnuť jeho cieľ.

***

Grzegorz Górny – novinár a publicista, šéfredaktor štvrťročníka Fronda. Je autorom desiatok článkov a štyroch dokumentárnych filmov o maďarskej problematike. Maďarský prezident Pál Schmitt mu udelil Rytiersky kríž za zásluhy o Maďarskú republiku.

PDF (formát pre tlač)