Pár slov o vatikánskej zástave alebo Prečo sv. Peter drží v rukách dva kľúče, zlatý a strieborný?

Branislav Krasnovský
6. mája 2025   Cirkev

Až sa niekedy zadívate na vatikánsku žlto-bielu zástavu, možno si položíte otázku „Čo symbolizujú jednotlivé symboly a prečo je vatikánska zástava žltobiela či prečo drží v rukách sv. Peter dva kľúče?“

Zástava Vatikánu má štvorcový tvar podobne ako švajčiarska zástava, rozdelená je na zlaté a strieborné pole. Skrížené kľúče sv. Petra sú obrátené zubami von, nad nimi je pápežská tiara zo štátneho vatikánskeho znaku. Oba kľúče pripomínajú slová Evanjelia sv. Matúša (Mt 16,13–19):

13 Keď potom Ježiš prišiel do okolia Cézarey Filipovej, pýtal sa svojich učeníkov: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ 14 Oni vraveli: „Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov.“ 15 „A za koho ma pokladáte vy?“, opýtal sa ich. 16 Odpovedal Šimon Peter: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ 17 Ježiš mu povedal: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. 18 A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. 19 Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“

Podoba súčasnej vatikánskej štátnej zástavy bola po prvýkrát definovaná v Základnom zákone štátu Vatikán z 11. februára 1929 (Lateránska zmluva medzi Talianskom a Pápežským štátom), posledná revízia tohto zákona sa uskutočnila v roku 2023. Treba objektívne uviesť, že štvorcový formát vatikánskej zástavy sa však nie vždy dodržiava, často sa používa obdĺžniková zástava a štvorcový tvar sa používa pri ceremoniálnych príležitostiach.

Skrížené kľúče patria k symbolom Pápežského štátu už od 14. stor. Pápežský štát však až do roku 1808 používal kombináciu karmínovej a zlatej farby, teda tradičných farieb Ríma a rímskeho senátu. Takúto zástavu používal aj Július II., jeden z mojich najobľúbenejších pápežov v histórii katolíckej Cirkvi. Ako jeden z prvých pápežov, ktorý takúto farebnú kombináciu na zástave používal, bol známy pápež Bonifác VIII.

Od doby, keď Francúzi obsadili Vatikán sa začala používať bielo-žltá zástava. V heraldike však biele a žlté polia nesymbolizujú farby, ale kovy – žltá zlato a biela striebro. Platí zákon, že v heraldike nemôžete umiestniť kov na kov, jediné výnimky sa nachádzajú na novej vatikánskej zástave, kde sa v striebornom poli nachádza aj zlatý kríž a takisto na zástave križiakmi založeného Jeruzalemského kráľovstva. (Z prísne heraldického hľadiska je tak heraldicky oveľa čistejšia karmínová zástava, kde sú tiara a kľúče umiestnené na karmínovom farebnom poli).

Dva kľúče – tradične predstavujú jedno zlato, jedno striebro – predstavujú dve ríše, dva rôzne svety. Zlatý kľúč symbolizuje nebeskú autoritu, božské povolanie odpustiť, učiť, odomknúť. Symbolizuje moc viazať a rozväzovať v nebi (duchovná, nebeská moc).

Strieborný kľúč poukazuje na pozemskú autoritu, to znamená praktické riadenie ľudskej Cirkvi, plniacej Božie prikázania. Strieborný kľúč znamená moc viazať a rozväzovať na zemi (pastoračná a disciplinárna moc v Cirkvi). Tieto kľúče vyjadrujú, že Peter (a jeho nástupcovia – pápeži) má plnú moc učiť, riadiť a posväcovať v mene Krista.

Veľmi pekne o týchto kľúčoch ako symboloch hovorí Katechizmus katolíckej Cirkvi:

„KĽÚČE OD KRÁĽOVSTVA“

551 Ježiš si hneď na začiatku svojho verejného života (858) zvolil dvanásť mužov, aby boli s ním a mali účasť na jeho poslaní. Dal im účasť na svojej moci a poslal ich „hlásať Božie kráľovstvo a uzdravovať chorých“ (Lk 9,2). Zostávajú navždy pridružení ku Kristovmu kráľovstvu, (765) lebo prostredníctvom nich on sám riadi Cirkev:

„Ja vám dávam kráľovstvo, ako ho môj Otec dal mne, aby ste jedli a pili pri mojom stole v mojom kráľovstve, sedeli na trónoch a súdili dvanásť kmeňov Izraela“ (Lk 22,29–30).

552 V zbore Dvanástich má Šimon Peter prvé miesto. (880) Ježiš mu zveril výnimočné poslanie. (153) Vďaka zjaveniu, ktoré dostal od Otca, Peter vyznal: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (442) (Mt 16,16). Náš Pán mu vtedy povedal: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu“ (Mt 16,18). Ježiš Kristus, živý kameň, zaručuje svojej Cirkvi, postavenej na Petrovi, víťazstvo nad mocnosťami smrti. Peter pre vieru, ktorú vyznal, zostane neotrasiteľnou skalou Cirkvi. (424) Jeho poslaním bude strážiť túto vieru, aby nikdy neochabla, a posilňovať v nej svojich bratov.

553 Ježiš udelil Petrovi osobitnú moc: (381) „Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mt 16,19). „Moc kľúčov“ znamená moc spravovať Boží dom, ktorým je Cirkev. Ježiš, „dobrý pastier“ (Jn 10,11), potvrdil toto poverenie po svojom zmŕtvychvstaní: „Pas moje ovce“ (Jn 21,15–17). Moc zväzovať a rozväzovať“ znamená plnú moc rozhrešovať od hriechov, (1445) vyhlasovať úsudky vo veciach učenia viery a vynášať disciplinárne rozhodnutia v Cirkvi. Ježiš udelil túto plnú moc Cirkvi prostredníctvom služby apoštolov a osobitne Petra: jedine jemu výslovne zveril kľúče od Kráľovstva. (641, 881)

Túto elementárnu symboliku prebrali aj známi umelci a teológovia. Sv. Peter takmer nikde nie je zobrazený bez týchto kľúčov, červenou stužkou spojené kľúče sú symbolom jednoty Neba i zeme. Dôležité je, že kľúče sa nemajú vnímať ako dar za „Petrove cnosti“, Sväté Písmo úprimne hovorí o všetkých Petrových chybách, zlyhaniach či chybách, vrátane katastrofálneho pokusu chodiť po vode. Kľúče, ktoré boli dané sv. Petrovi nie sú odmenou za dokonalosť, ale sú servisnými nástrojmi pre niekoho, ktorý dobre pozná svoju slabosti, pády a nesmierne a nezaslúžené milosrdenstvo zo strany Krista.

Kľúče v rukách sv. Petra nie sú kľúčmi, ktorých cieľom je strážiť, ale treba ich vnímať skôr pozvaním, odpustením a otváraním. Mentálny obraz sv. Petra vo Svätom Písme ako nebeského kľúčiara je tiež zaujímavý. Ukazuje na skutočnosť, že cesta do Neba nie je priamočiara, cesta do Neba je plná pochybení a hriechov. Stačí si vziať príklady z cirkevných dejín. Sv. Augustín nebol vždy svätcom, sv. Mária Egyptská mala v mladosti pochybné mravy a takisto sv. Dismas (spasený lotor na kríži) nežil statočným a evanjeliovým spôsobom života.

Pietro Perugino a jeho odovzdávanie kľúčov sv. Petrovi v Sixtínskej kaplnke

Aj keď mám radšej barok ako renesanciu, samozrejme existuje viacero renesančných obrazov, ktoré sa mi veľmi páčia a ktorých symbolika má pre katolíka nesmiernu výpovednú hodnotu. Jedným z týchto obrazov, resp. fresiek je freska „Odovzdávanie kľúčov sv. Petrovi“, ktorej autorom je Pietro Perugino, Raffaelov učiteľ a jeden z najvýznamnejších talianskych renesančných maliarov. Táto freska sa nachádza na severnej stene Sixtínskej kaplnky vo Vatikáne a ako už bolo povedané, patrí k najvýznamnejším dielam ranej renesancie.

Pietro Perugino (ok. 1446–1523), vlastným menom Pietro di Cristoforo Vannucci, bol významný taliansky maliar vrcholnej renesancie. Pochádzal z mesta Città della Pieve v Umbrii, no pôsobil najmä v Perugii (odkiaľ má prezývku Perugino) a vo Florencii. Je známy svojím harmonickým, vyváženým a pokojne pôsobiacim štýlom, ktorý výrazne ovplyvnil mladého Raffaela – jeho žiaka. Jeho výtvarný štýl je charakteristický jasnou kompozíciou a lineárnou perspektívou, v duchu renesančného racionalizmu. Postavy sú pokojné a vyrovnané, s jemnými výrazmi tváre. Používa mäkké svetlo a ideálne krajinné pozadie. Jeho tvorbe dominovali náboženské témy, najmä scény zo života Krista, Panny Márie a svätcov.

K jeho najznámejším dielam patria: Odovzdávanie kľúčov sv. Petrovi (Sixtínska kaplnka v Ríme), Zvestovanie Panne Márii, Kristov krst, Zmŕtvychvstanie Krista (viaceré oltárne obrazy v Umbrii, Florencii a Ríme), fresky v kláštore San Severo v Perugii, ktoré čiastočne dokončil po jeho smrti Raffael. Peruginove Madony a svätci sú roztrúsené v mnohých európskych galériách. Jeho najznámejším žiakom bol Raffael Santi, ktorý po ňom prevzal kompozičnú eleganciu a jemnosť výrazu. Perugino bol značne inšpirovaný florentskou školou, predovšetkým tvorbou Verrocchia, Leondarda a Boticelliho. Zomrel v roku 1523 počas prác na freskách v kláštore Fontignano, kde ho takisto pochovali. Perugino je mostom medzi ranou a vrcholnou renesanciou a je považovaný za jedného z hlavných tvorcov klasického renesančného štýlu.

Obraz Odovzdávanie kľúčov sv. Petrovi bol namaľovaný medzi rokmi 1481 a 1482, rozmery sú cca 335 x 550 cm.

Na obraze je zobrazený okamih, kedy Kristus odovzdáva sv. Petrovi kľúče od nebeského kláštora. Scéna vyjadruje okamih legitimizácie apoštolskej nástupnosti a pápežskej moci, obraz si objednal pápež Sixtus IV.

Kompozícia obrazu je nádherne symetrická. Centrálna stavba (ideálny renesančný chrám symbolizuje nebeský Jeruzalem a jednotu katolíckej Cirkvi. Na obraze sa nachádzajú aj ďalšie dve známe scény z Kristovho života – platenie chrámovej dane a vyhnanie kupcov z chrámu.

Zlatý a strieborný kľúč symbolizujú spojenie nebeskej a pozemskej moci, pápežskú právomoc viazania a rozväzovania. Ideálny chrám v pozadí je takisto obrazom Cirkvi, Kristovho mystického tela a sv. Petra ako viditeľnej hlavy Cirkvi. Renesančný poriadok vyjadruje Boží plán a harmóniu dejín spásy.

Obraz patrí k najdôležitejším renesančným talianskym freskám pred Michelangelovou érou. Je ideálnou syntézou perspektívy a klasickej rovnováhy. Celý obraz je silne teologicky motivovaný, je oslavou pápežstva a kontinuity Cirkvi od Ukrižovania až po súčasnosť.

Odovzdávanie kľúčov sv. Petrovi je znakom odovzdania moci (Mt 16,19). Kristus je oblečený v červenomodrom rúchu, čo tradične symbolizuje Kristovu božskosť a ľudskosť. Sv. Peter kľačí pred Kristom, prijíma kľúč od nebeského kráľovstva. Má sivé vlasy a bradu – tradičný ikonografický vzhľad Petra, prvého pápeža, ktorému Kristus zveril viditeľné vedenie Cirkvi. Apoštoli stoja v dvoch skupinách po stranách hlavnej scény. Nie všetci apoštoli na obraze však majú svoje jasné atribúty. Súčasťou obrazu sú aj muži v renesančných odevoch. Ide o mecenášov, donátorov a patricijov. Muž v červenom barete vpravo v popredí býva interpretovaný ako samotný Perugino. Zakomponovanie autora obrazu do známeho obrazu vyjadruje renesančnú myšlienku, že maliar môže byť svedkom spásy.

Zaujímavá je aj architektúra a pozadie. V strede sa nachádza ideálny chrám v brunelleschio tvorbe. Perugrino bol majstrom lineárnej perspektívy, všetky línie smerujú do jedného ústredného bodu. Vľavo sa nachádza výjav „platenie chrámovej dane“ (Mt 17,14–27), vrátane informácie o statéri v ústach ryby – symbol poslušnosti a zodpovednosti.

14 Keď prišli k zástupu, pristúpil k nemu istý človek, padol pred ním na kolená 15 a hovoril: „Pane, zmiluj sa nad mojím synom: je námesačný a veľmi trpí, lebo často padne do ohňa a často do vody. 16 Priviedol som ho k tvojim učeníkom no nemohli ho uzdraviť.“ 17 Ježiš povedal: „Neveriace a skazené pokolenie, dokiaľ budem s vami? Dokedy vás mám ešte trpieť? Priveďte ho sem ku mne.“ 18 Ježiš zlému duchu pohrozil, ten z neho vyšiel a chlapec bol od tej hodiny zdravý. 19 Keď boli učeníci s Ježišom sami, pristúpili k nemu a spýtali sa ho: „Prečo sme ho nemohli vyhnať my?“ 20 On im povedal: „Pre svoju malú vieru. Veru, hovorím vám: Ak budete mať vieru ako horčičné zrnko a poviete tomuto vrchu: „Prejdi odtiaľto ta!“ – prejde. A nič vám nebude nemožné.“ (21 Tento druh sa nedá vyhnať ináč, iba modlitbou a pôstom.) 22 Keď boli spolu v Galilei, Ježiš im povedal: „Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí; 23 zabijú ho, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych. A oni sa veľmi zarmútili. 24 Keď prišli do Kafarnauma, pristúpili k Petrovi vyberači dvojdrachmy a povedali: „Váš učiteľ neplatí dvojdrachmu?“ 25 On vravel: „Platí.“ Keď potom vošiel do domu, Ježiš ho predišiel otázkou: „Šimon, čo myslíš? Od koho vyberajú pozemskí králi poplatky a dane? Od svojich synov, či od cudzích?“ 26 On odpovedal: „Od cudzích.“ A Ježiš mu povedal: „Synovia sú teda oslobodení. 27 Ale aby sme ich nepohoršili, chod k moru, hoď udicu a rybu, ktorá sa chytí prvá, vezmi, otvor jej ústa a nájdeš statér. Vezmi ho a daj im za mňa i za seba.“

Vpravo sa nachádza výjav „vyhnanie kupcov z chrámu“ z Evanjelia sv. Matúša, Kristus očisťuje chrám – obraz morálnej očisty a autority Cirkvi (Mt 21,11–14): 11 A zástupy hovorili: „To je ten prorok, Ježiš z galilejského Nazareta.“ 12 Ježiš vošiel do chrámu a vyhnal všetkých predavačov a kupujúcich v chráme. Peňazomencom poprevracal stoly a predavačom holubov stolice 13 a povedal im: „Napísané je: „Môj dom sa bude volať domom modlitby.“ A vy z neho robíte lotrovský pelech.“ 14 V chráme k nemu pristúpili slepí a chromí a on ich uzdravil.

PDF (formát pre tlač)