O slávnej knihe pápeža Inocenta III. „Biedny osud človeka na zemi“ alebo Čo nás čaká v živote, aj po smrti?

Jozef Duháček
4. októbra 2024   Cirkev

Inocent III. napísal knihu o biednom osude človeka tu na zemi, od kolísky až po hrob. Táto kniha bola v stredoveku veľmi obľúbená a čítaná ako zbierka zamyslení a materiál pre meditáciu. V časoch, keď sa pápež a biskupi verejne kajajú za hriechy proti synodalite a iné nezmysly, ale na inom mieste zasa rozprávajú ako je Peklo prázdne, takže za tieto hriechy v ňom vlastne ani nemôžu skončiť, je dobrá priama a drsná logika starého dobrého Inocenta veľmi osviežujúca.

Žil v časoch, v ktorých bolo všetkým jasné, že človek je nestály a k hriechu viac než ochotný tvor a táto jeho náklonnosť, ba až živelná túžba hrešiť ho uvrhla do mizerného stavu. Rodí sa v hriechu vďaka svojim prarodičom a celý život do hriechu upadá a nejeden z ľudí v hriechu aj zomiera a zaľudňuje tak, podľa moderných teológov, prázdne Peklo. Boli to jednoduché, ale krásne časy, keď dobro bývalo dobrom a zlo zlom a človek si vyberal jedno alebo druhé pomerne slušne informovaný o dôsledkoch svojho rozhodnutia. Tie časy sú preč a dnes nám predkladajú nové, vykonštruované hriechy, z ktorých sa máme kajať (ako ten proti synodalite) a iné (ako napríklad konkubinát, či sodomia) sa ospravedlňujú alebo prehliadajú. Preto si pripomeňme, čo o konci ľudského života napísal Lothario de Segni alias Inocent III.

O biednom konci ľudského života

Nikto sa nemôže pýšiť čistotou svojho srdca, keďže v mnohých veciach všetci urážame Boha. A ak povieme, že nemáme hriech, tak klameme samých seba a nie je v nás pravda. Kto môže povedať ako Apoštol: „Nie som si ničoho vedomý, ale to ma neospravedlňuje.“ Alebo kto sa môže pýtať: „Kto je tento muž, aby sme ho chválili?“ Veď On nemá dôveru vo svojich svätých, Nebo nie je čisté v jeho očiach – ba aj na anjeloch chyby nachodí – ešte menej v človeku, ohavnom a skazenom – čo ako vodu pije hriech! A keď Pán videl, že ľudská neresť na zemi je veľká a že všetko zmýšľanie ich srdca je ustavične naklonené na zlé, Pán oľutoval, že stvoril človeka na zemi. Bol skormútený v srdci a povedal: „Vyničím zo zemského povrchu ľudí, ktorých som stvoril: človeka i zvieratá, plazy i nebeské vtáctvo, lebo ľutujem, že som ich urobil.“ Určite má pravdu, neprávosť sa rozmnožila a láska vychladla. Všetci poblúdili, všetci sa skazili; nikto nerobí dobre, veru, celkom nik.

Takmer celý život smrteľníkov je plný smrteľného hriechu, takže jeden sotva môže nájsť niekoho, kto nezablúdil, nevrátil sa k vlastným zvratkom a nehnil vo vlastnom hnoji. Namiesto toho sa tešia, keď sa môžu podopúšťať zla, rozplývajú sa radosťou z tých najmrzkejších činov. Sú plní neprávosti, zloby, lakomstva, ničomnosti, plných závisti, vrážd, svárov, ľsti, zlomyseľnosti; sú klebetní, utŕhačskí, nenávidia Boha, urážajú iných, sú pyšní, povyšujú sa, vymýšľajú zlo, neposlúchajú rodičov, sú nerozumní, vierolomní, bezcitní a nemilosrdní.

Tento svet je plný takých a ešte horších; prekypuje heretikmi a schizmatikmi, zradcami a tyranmi, simoniakmi a pokrytcami; zaplnili ho ambiciózni chamtivci, lupiči a banditi, násilníci, vydierači, úžerníci, falšovatelia; bezbožní a páchatelia svätokrádeží, zradcovia a klamári, pochlebovači a podvodníci; klebetníci a podvodníci, žrúti, pijani; cudzoložníci, incestní muži a sodomoti, devianti a ľudia s nečistou dušou; lenivci, nedbalí, márniví, márnotratní, impulzívni a prchkí, netrpezliví a nestáli; traviči, veštci, krivoprísažníci, rúhači; ľudia trúfalí a arogantní, neveriaci a zúfalí; a nakoniec tí, ktorí sú lapení vo všetkých nerestiach spolu. Vskutku, ako sa rozplýva dym, tak ich rozháňa; ako sa vosk roztápa ohňom, tak spred Božej tváre miznú hriešnici.

O utrpeniach, ktoré bezbožníci zakúsia so smrťou

Bezbožní trpia pri umieraní štyrmi rozličnými agóniami. Prvou je telesná bolesť, taká veľká a zlá, akú nikdy v tomto súčasnom živote až do jeho konca nezažili. V niektorých prípadoch sa objaví taká strašná bolesť, že ich doslova trhá na kusy. Pretože, keď sa trhá puto medzi telom a dušou, je to svojho druhu násilie a to sprevádza bolesť. Preto hovorí prorok vo svojom náreku: „Omotali ma povrazy smrti a zmocnili sa ma úzkosti podsvetia.“ Všimnite si, ako hovorí „omotali ma“. Neexistuje žiadny úd, či kĺb v tele, ktorý nie je hlboko zasiahnutý touto nevysvetliteľnou bolesťou.

Druhá forma agónie nastáva, keď telo, úplne unavené, vyčerpá svoju silu: vtedy duša vidí oveľa živšie a pred jej vnútorným zrakom sa premietajú všetky jej dobré a zlé skutky. Táto bolesť je taká veľká a jej zovretie je také silné, pretože duša je vo svojom najhlbšom rozrušení nútená takmer nenávidieť samú seba. Hovorí si: „Obkľúčilo ma smrtiace vlnobitie a vydesili zlostné prívaly.“ Toto vlnobitie prichádza s obrovskou silou a zdá sa, že všetko zničí, aby v okamihu smrti zlý človek videl všetky svoje činy, dobré aj zlé.

Tretí druh agónie nastáva, keď už duša začína súdiť seba so spravodlivosťou a vidí každý čin svojej vlastnej neprávosti a následné pekelné muky. Preto sa hovorí: „Zmocnili sa ma úzkosti podsvetia.“

Štvrtá bolesť nastáva, keď duša, ešte v tele, vidí zlých duchov pripravených zmocniť sa jej; v tomto bode sú bolesť a strach také veľké, že nešťastná duša, akokoľvek stratená, sa snaží za každú cenu ešte udržať, kým bude môcť a bude skladať výkupné za čas svojho zajatia predtým, ako opustí telo.

O Kristovom príchode v deň smrti každého človeka

Predtým, ako duše opustia ich telá, uvidia dobrí aj zlí Krista na kríži. Zlí Ho uvidia vo svojom zmätku: budú sa červenať hanbou, vlastnou vinou nevykúpení krvou Kristovou. Preto sa hovorí o zlých: „Uvidia, koho prebodli“, to znamená Kristov príchod v deň súdu a tiež v deň smrti každého človeka. Ale dobrí Ho uvidia k svojej radosti. A to vieme zo slov Apoštola: „V deň príchodu nášho Pána Ježiša Krista“, teda v deň smrti, keď sa Kristus na kríži zjaví dobrým aj zlým. A sám Kristus povedal o Jánovi Evanjelistovi: „Chcem, aby zostal, kým neprídem“; to znamená vytrval v panenstve, kým nepríde pri jeho smrti. Čítame o štyroch príchodoch Krista. Dva sú viditeľné: prvý v tele, druhý pri Súde. A dva sú neviditeľné: prvý v duši skrze milosť, preto sa píše: „Prídeme k nemu a urobíme si u neho príbytok“; a druhý pri smrti každého veriaceho a preto Ján hovorí: „Príď, Pane Ježišu.“ Preto sa smrť nazýva aj stretnutím, pretože prichádza Kristus, aby stretol našu dušu.

O hnilobe mŕtveho tela

„Vyjde z nich duch a vrátia sa do svojej zeme; v ten deň padnú ich plány.“ Ó, koľko skvelých plánov smrteľníci majú do neistej budúcnosti tohto sveta! Ale v momente náhlej smrti sa ich plány náhle rozplynú. „Odchádzam ako tieň, ktorý sa nakláňa, striasajú ma ako kobylku.“ – Duch teda nevychádza dobrovoľne, ale nechcene: so smútkom stráca to, čo vlastnil láskou, a chtiac-nechtiac mu bola daná hranica, ktorú nemôže prekročiť, keď prach sa musí vrátiť do prachu. Lebo je napísané: „V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, z ktorej si bol vzatý, lebo prach si a na prach sa obrátiš!“ Pretože je prirodzené, že to, čo je vyrobené z hmoty, sa vráti hmote. „Odnímaš im dych a hneď hynú a vracajú sa do prachu.“

Ale keď človek zomrie, jeho dedičmi budú zvieratá, hady a červy. „Aj do prachu sa rovnako uložia a červíky ich pokryjú“ „Lebo ich sťa rúcho moľ zožerie a ako vlnu ich strávi červ.“ Človek sa „rozpadá ako hniloba nejaká, jak šaty, čo ich mole vyžerú.“ „Môj otec si“ – tak som hrobu povedal a červom: „Ste mi matkou, sestrami. Ó, odporný otec, príšerná matka, ohavná sestra!“ Človek je počatý z krvi, ktorá hnije teplom žiadostivosti; a nakoniec budú červy, ako matky, stáť okolo jeho mŕtvoly. V živote produkoval vši a pásomnice; v smrti splodí červy a muchy. V živote produkoval trus a zvratky; v smrti produkuje hnilobu a smrad. V živote kŕmil jedného človeka; v smrti vykŕmi množstvo červov.

Čo je potom odpornejšie ako mŕtvola? Čo je hroznejšie ako mŕtvy muž? Na toho, ktorého objímať za života bola radosť, bude po smrti hrozný pohľad. Akú výhodu má teda bohatstvo, jedlo a pocty? Ani bohatstvo nás neoslobodí od smrti, ani jedlo nás neochráni pred červami, ani pocty od hnilobného smradu. Človek, ktorý predtým sedel v sláve na tróne teraz na nás hľadí z hrobu. Sveták, ktorý sa kedysi skvel vo svojom paláci, teraz leží nahý a ohavný vo svojom hrobe; a ten, kto sa kedysi kŕmil lahôdkami vo svojej sieni, je teraz v hrobe potravou pre červy.

O zbytočnom pokání zatratených

A povedia si, činiac pokánie: „A tak teda my sme zišli z cesty pravdy, nám nesvietilo svetlo spravodlivosti“ a potom začnú hovoriť horám: „Padnite na nás“ a vrchom: „Prikryte nás.“ – Budú sa kajať vo svojom treste, ale nevrátia sa do Božej priazne. Je to už raz tak, že tí, ktorí nečinili pokánie, keď mohli, nebudú môcť činiť pokánie, keď budú chcieť, lebo Boh im dal čas na pokánie a oni ho zneužili. Boháč, ktorý bol mučený v pekelnom plameni, povedal Abrahámovi: „Prosím ťa, Otče, pošli ho do domu môjho otca. Mám totiž piatich bratov; nech ich zaprisahá, aby sa nedostali aj oni na toto miesto múk.“ Abrahám mu odpovedal: „Majú Mojžiša a Prorokov nech ich počúvajú.“ Ale on vravel: „Nie, otec Abrahám. Ak príde k nim niekto z mŕtvych, budú robiť pokánie.“ Odpovedal mu. „Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.“ Ten muž robil pokánie v Pekle, ale pretože vedel, že je zbytočné, prosil teda, aby to oznámili svojim bratom, aby mohli urobiť účinné pokánie na tomto svete; lebo človeku kajúcnosť prospieva iba vtedy, keď je ešte stále schopný hrešiť.

O nevysloviteľnej úzkosti zatratených

Keď to uzrú, zmocní sa ich strašná hrôza, zmeravejú z nečakanej spásy. Navzájom i budú vravieť s ľútosťou, zo skľúčenej duše horekovať budú: „To tento bol, ktorého sme vysmievali kedysi, zasypávali ho posmechom, my blázni! Nazdávali sme sa, že jeho život je šialenstvom a že jeho koniec je potupný. A hľa, veď ho medzi Božích synov pripočítali a má údel medzi svätými!“

Jedným z trestov bezbožných bude kontemplácia slávy a blaženosti svätých, hoci možno až po Poslednom súde. Svätí budú hľadieť na zatratených v mukách, podľa slov: Spravodlivý sa poteší, keď pomstu uvidí, umyje si nohy v krvi hriešnika. Hriešnici však podľa slov: Dostane zlosyn milosť? Nenaučí sa pravde, v zemi spravodlivých hreší a nevidí velebnosť Pána. Takéto veci povedia hriešnici v Pekle, pretože „nádej bezbožných je ako prach rozfúkaný vetrom a ako riedka hmla, ktorá je rozptýlená búrkou a ako dym, ktorý rozoženie vánok a ako spomienka na dávneho hosťa.“

O rôznych pekelných trestoch

V Pekle sú rôzne tresty podľa rôznych druhov hriechov. Prvým trestom je oheň, druhým chlad. O týchto Pán hovorí: „Tam bude plač a škrípanie zubami,“ plač kvôli dymu, škrípanie zubami kvôli chladu. Tretím trestom bude ohromný zápach. O týchto troch sa hovorí: „Žeravé uhlie spúšťa na hriešnikov; oheň so sírou a spaľujúci víchor; to je ich údel.“ – Štvrtý trest je nikdy neutíchajúci červ, o ktorom sa hovorí, „Áno, ich červík neumiera a ich oheň nevyhasne.“

Piaty trest je bitka, o ktorej sa hovorí: „Na posmievačov sú pripravené prúty, na chrbty pochábľov však buchnáty.“ Šiesty trest je temnota, o ktorej sa hovorí: „Krajina biedy a temnoty, kde je tieň smrti“ a inde: „Idem do krajiny, ktorá je temná a zakrytá hmlou smrti“ a znova: „Oni nikdy neuvidia svetlo“ a na inom mieste: „Bezbožní budú mlčať v tme.“ Siedmym trestom je zmätok hriešnikov; „Vtedy,“ čítame, „budú otvorené knihy,“ to znamená, že svedomie ľudí bude vyjavené pred všetkými a všetci uvidia tajné hriechy jednotlivcov. Ôsmy trest je strašný pohľad na démonov, ktorí sa ukážu v pohybe planúcich iskier vyletujúcich z ohňa. Treba si tiež pamätať, že oheň pekelný páli, ale nevydáva svetlo. Deviatym trestom je ohnivá reťaz, s ktorou bude každý z bezbožných spútaný.

Prvý pekelný trest je pre tých, ktorí majú nezriadené žiadosti; druhý pre tých so zlomyseľnou vôľou; tretí pre chlípnych; štvrtý pre závistlivých a tých, ktorí nenávidia; piaty je pre tých, ktorí si v tomto svete zaslúžili byť bití bičmi, pretože hriešnik pohŕda Pánom a namyslene hovorí: „Boh nezasahuje; Boha niet.“ Šiesty je pre tých, ktorí kráčajú v temnote a pohŕdavo odmietli prísť k pravému svetlu, totiž Kristovi; siedmy je pre tých, ktorí vyznávajú svoje hriechy, ale pohŕdajú pokáním; ôsmy je pre tých, ktorí slobodne vidia zlo v tomto svete a robia ho; a deviaty je pre tých, ktorí sa utápali v každej neresti, ktorí išli cestou svojich vlastných túžob a sledovali len žiadosti.

O pekelnom ohni

Pekelný oheň nie je živený drevom ani roznecovaný vetrom, ale bol stvorený Bohom od počiatku sveta ako neuhasiteľný. Tak je napísané: „Oheň nezažatý pohltí ho.“ Predpokladá sa, že je pod zemou, podľa proroka: „Podsvetie zdola sa pre teba rozruší v ústrety tvojmu príchodu.“ Ale trestom pre bezbožných je každé miesto, lebo oni nosia svoje trápenie so sebou a stretávajú všade, kam prídu muky na nich prichádzajúce: „Vtedy som z tvojho vnútra vyvolal oheň, ktorý ťa strávil.“

Oheň pekelný však bude vždy horieť a nikdy nevydáva svetlo, vždy horí, ale nikdy nestravuje, vždy sužuje a nikdy neodchádza. Lebo v Pekle je najhlbšia temnota, nesmierna prísnosť trestu a večnosť biedy. „Zviažte mu ruky a nohy a vyhoďte ho von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.“ Každý úd tela bude trpieť mukami, ktoré zodpovedajú zlám, ktoré páchal, takže tí, čo páchajú zlo, budú trestaní na tých údoch, ktorými zhrešili. Lebo je napísané: „Čím kto hreší, tým aj potrestaný býva.“ Teda ten, kto zhrešil jeho jazykom bude mučený v jazyku; preto plakal boháč: „Otec Abrahám, zmiluj sa nado mnou a pošli Lazára, aby si ponoril špičku prsta do vody, aby ochladil môj jazyk, lebo hrozne trpím v tomto plameni.“ Prst znamená prácu, lebo pracujeme prstami. Akoby sa tu hovorilo: Keby som pracoval aspoň toľko, čo Lazár, dostal by som menší trest.

O temnote Pekla

Zlí sú zahalení temnotou nielen zvonku, ale aj vnútri, pretože im chýba duchovné aj telesné svetlo. Zlí však budú trpieť takou úzkosťou vo svojich trestoch, že budú sotva schopní myslieť na niečo iné, ale tam budú smerovať svoje myšlienky tam, kde budú cítiť bolesť. Istý študent sa po smrti vraj ukázal svojmu učiteľovi. Keď učiteľ pochopil, že muž bol zatratený, spýtal sa ho, či sa v Pekle diskutuje o nejakých otázkach. Študent odpovedal, že v Pekle sa zatratení pýtajú len na jednu vec: Či existuje niečo, čo nie je trest. Ale Šalamún hovorí: „Lebo ti nebude možné konať a počítať, poznávať a múdro si počínať v podsvetí, kam sa máš odobrať.“ Lebo medzi bezbožnými je taká temnota mysle, taká slepota duše, taký zmätok rozumu, že zriedka, ak vôbec, sú schopní povzniesť sa k akejkoľvek myšlienke na Boha a ešte menej vzdychať v pokání. Lebo „Kto zomrel, nie je schopný zvelebovať ho.“ Veď je napísané: „Mŕtvi ťa nebudú chváliť, Pane, ani nikto z tých, čo zostupujú do podsvetia.“ „Veď nie podsvetie ťa bude velebiť, nie smrť ťa bude chváliť.“

O zúfalstve zatratených

„Ako ovce sa ženú do priepasti a smrť je ich pastierom.“ Tento text pripodobňuje zatratené duše zvieratám, ktoré netrhajú trávu pri korienkoch, ale iba žujú vrch, aby tráva opäť vyrástla. Teda zlí, ako keby ich smrť zožrala, znovu vyrastú, aby ešte raz zomreli, a tak večne umierajú. Smrť nikdy nezomrie a tí, ktorí sú mŕtvi pre život, budú žiť pre smrť samotnú. Budú hľadať smrť a nikdy ju nenájdu, lebo mali život a stratili ho. Vypočujte si, čo hovorí Ján v Apokalypse:

„V tých dňoch ľudia budú hľadať smrť a nenájdu ju, budú si žiadať zomrieť, a smrť od nich utečie. Ó, smrť, aká by si bola sladká týmto dušiam, ktoré, keď ešte žili, mysleli si, že si taká trpká; budú túžiť po tebe a len po tebe – tí, ktorí tebou v živote tak opovrhovali.“

Prečo zlí nikdy nebudú prepustení z večného trestu

Nech sa teda nikto falošne neutešuje a nehovorí: „Nevyčíta nám ustavične naše chyby, ani sa nehnevá naveky“ alebo „Dobrý je Pán ku každému a milostivý ku všetkým svojim stvoreniam“ alebo „Či Boh zabúda na zmilovanie, či pre hnev zdržiava svoje zľutovanie?“ alebo „Pán nemá v nenávisti nič, čo stvoril.“ Preberajú tento chybný argument, pretože náš Pán povedal ústami proroka: „Zahrabaní budú, ako sa zhrabujú zajatci, do jamy a zavretí budú do väzenia, po mnohých dňoch budú navštívení.“ A preto – tak sa domnievajú – lebo človek zhrešil v čase, nebude trpieť vo večnosti. O márna nádej, ó, falošná domnienka! „Lži nech márne neverí oklamaný, lebo vyjde iste navnivoč“, „lebo v Pekle niet vykúpenia.“

Preto hriešnici budú zhromaždení v jame a zavretí vo väzení, ktorým je Peklo; a tam budú mučení bez ich tiel až do súdneho dňa, a potom po mnohých dňoch budú navštívení, to jest vstanú s ich telami v posledný deň; ale budú navštívení pomstou, nie spasením, lebo budú po súdnom dni potrestaní ešte viac. Tak sa hovorí na inom mieste: „Potom ich priestupok trstenicou potrescem a ich neprávosť korbáčom.“

Preto sa Boh nahnevá na tých, ktorí sú spasení len istý čas, lebo „šľahá každého, koho prijíma za syna“. V tomto prípade je zrejmé, že „sa nebude navždy hnevať“. Ale na bezbožných sa bude naveky hnevať, lebo je spravodlivé a správne, že tí, ktorí opovrhnú svojím podielom na večnosti, budú trpieť Božím hnevom vo večnosti. Lebo hoci hriešnik v Pekle stratil príležitosť zhrešiť, nestráca svoju vôľu hrešiť. Je napísané: „Veď hurhaj vzbúrencov sa stále stupňuje.“

Bezbožní nebudú ponížení, pretože už zúfajú nad Božím milosrdenstvom. Zhubná nenávisť v nich narastie natoľko, že si budú želať, aby Boh, prostredníctvom ktorého dostali existenciu, ktorú priviedli do nešťastia, prestal úplne existovať. Budú preklínať Všemohúceho a rúhať sa Večnému a sťažovať sa, že je zlý, lebo ich stvoril pre trest a nikdy neukazuje k nim milosrdenstvo. Tak hovorí Ján v Apokalypse: „Z neba padali na ľudí krúpy ťažké ako talenty a ľudia sa rúhali Bohu pre ranu krupobitia, lebo táto jeho rana bola veľmi veľká.“ Preto vôľa zatratených, hoci stráca účinok svojej moci si vždy zachová lásku k zlu; a to, čo bolo na svete hriechom, bude v Pekle trestom. Tak hriešnik, ktorý vždy v sebe ponesie obvinenie z hriechu, bude vždy cítiť v sebe úzkosť, trest: čo nezmazal pokáním, Boh už neodpustí prostredníctvom milosrdenstva. „Preto patrí k veľkej spravodlivosti Sudcu, že nikdy neprestanú trpieť v Pekle tí, ktorí nikdy neprestali hrešiť v živote. Ak by mohli žiť naveky, určite by si želali hrešiť naveky.“ Lebo tí, ktorí neprestávajú hrešiť, kým sú nažive, tak ukazujú, že chcú navždy žiť v hriechu.

Svedectvá o večných trestoch

„Kto z vás,“ hovorí Izaiáš, „môže prebývať vo večnom ohni?“ „Títo sú mi dymom v nose, ohňom, čo horí celý deň.“ V noci ani vo dne nevyhasne, večer bude vystupovať jeho dym. Jeremiáš dodáva: „A zahrniem vás večnou hanbou a večnou potupou, na ktorú sa nezabudne.“ Podľa Daniela sa mnohí z tých, čo spia v prachu zeme, zobudia; niektorí na večný život, iní na hanbu a večnú potupu. „Keď zomrie zlý človek mŕtvy, už nie je žiadna nádej,“ stojí v Knihe prísloví.

Lebo zatratenie bezbožníka príde okamžite a je zničený naraz, ani sa už nebude dať zachrániť. „Ak sa niekto bude klaňať šelme a jej obrazu a prijme znak na svoje čelo alebo na svoju ruku, aj ten bude piť z vína Božieho hnevu, nezriedeného, naliateho do čaše jeho hnevu, a bude mučený ohňom a sírou pred svätými anjelmi a pred Baránkom.

A dym ich múk bude stúpať na veky vekov a nebudú mať oddychu vo dne v noci tí, čo sa klaňajú šelme a jej obrazu, ani ten, kto by prijal znak jej mena.“

Pravda sama to potvrdzuje vo Sv. písme, kde preklína zatratených, hovoriac: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý bol pripravený pre diabla a jeho anjelov.“ Ak podľa Božieho poriadku stačí, aby pravdu potvrdili „ústa dvoch alebo troch svedkov“, koľko dôkazov ešte treba, keď tieto slová o Pekle potvrdilo toľko veľkých a svätých mužov?

PDF (formát pre tlač)