Novéna alebo Deväťdňová súkromná či verejná pobožnosť v katolíckej Cirkvi určená na získanie zvláštnych milostí

Jozef Duháček
10. júna 2024   Cirkev História

Novéna – z latinského novem – deväť – je deväťdňová súkromná alebo verejná pobožnosť v katolíckej Cirkvi určená na získanie zvláštnych milostí. Oktáva je zvyčajne spojená s nejakým sviatkom, je to sviatok plus ďalších sedem radostných dní. Novéna sa spája s nádejou, smútkom, túžbou a modlitbou. Sv. Hieronym hovorí, že číslo deväť vo Svätom písme naznačuje utrpenie a zármutok. Novény sú schvaľované alebo dokonca odporúčané cirkevnou vrchnosťou, no vo verejnej liturgii Cirkvi nie sú pevne zakomponované v presnom čase a mieste. Veriaci si ich však stále viac cenia a využívajú. Možno rozlíšiť circa štyri druhy novény: smútočná novéna, prípravná novéna, modlitebná a odpustková, hoci sú aj niektoré iné.

Starozákonní Židia nepoznali žiadnu verziu novény. Pre nich bolo dôležité číslo sedem, ktoré považovali za posvätnejšie ako ktorékoľvek iné. Medzi starými Rimanmi však nájdeme oficiálnu deväťdňovú náboženskú slávnosť, o ktorej hovorí Lívius. Na hore Alba vraj pršali kamene a následne sa deväť dní konali oficiálne obety, či už kvôli varovaniu zhora alebo na základe rady augurov, aby sa bohovia upokojili a zlo sa odvrátilo. Lívius hovorí, že tá istá novéna obetí sa konala vždy, keď bol ohlásený podobný zázrak. Medzi Grékmi a Rimanmi existoval deväťdňový smútok so zvláštnou ceremóniou na deviaty deň po smrti alebo pohrebe. Toto však malo skôr súkromný charakter. Rimania tiež slávili slávnosť parentalia novendialia (13. až 22. februára) na pamiatku všetkých zosnulých členov ich rodín, ktorá sa skončila na deviaty deň obetou a veselou hostinou. V zbierke zákonov cisára Justiniána je pozostatok týchto zvykov – veriteľom zakazuje unúvať dedičov svojho dlžníka deväť dní po jeho smrti.

Pri kresťanských zádušných sláveniach sa stretávame s tým, že sa konali dňa tretieho a siedmeho a deviateho dňa. Hovoria o tom už „Apoštolské konštitúcie“. Tento zvyk existoval hlavne na Východe, ale stretávame ho aj u Frankov a Anglosasov. Aj keď to mohlo súvisieť so skoršou predkresťanskou praxou, samo osebe to nemá nijaké pohanské konotácie. Deväťdňový smútok s každodennou svätou omšou bol, prirodzene, záležitosťou vyšších vrstiev. Kniežatá a boháči vo svojich závetoch ustanovovali takéto bohoslužby; nachádzame ich v testamentoch pápežov a kardinálov.

Zvyk omšovej novény za pápežov a kardinálov bol v stredoveku častý. Neskôr sa zádušné bohoslužby pre kardinálov stále zjednodušovali, až boli nakoniec upravené konštitúciou Praecipuum Benedikta XIV. Za zosnulých pápežov sa zachoval deväťdňový smútok, zvaný „Pápežská novéna“. Reskript Posvätnej kongregácie obradov z roku 1633 hovorí, že smútočné novény, officia novendialia ex testamento, boli všeobecne známe a povolené. Dnes sa nepoužívajú, hoci neboli nikdy zakázané, ba naopak.

Okrem deviatnika za zosnulých nachádzame v ranom stredoveku aj prípravné novény. Najskôr len pred Vianocami a len v Španielsku a Francúzsku. Istá otázka zaslaná z Azorských ostrovov Posvätnej kongregácii obradov sa odvolávala na „najstarší zvyk“ sláviť tesne pred Vianocami deväť votívnych omší Panny Márie. Francúzske predkoncilové ordinárium predpisovalo, aby sa konala deväťdňová príprava na Vianoce zvláštnymi hymnami a aby sa každý deň pri Magnificate incenzoval oltár a chór.

Zdá sa, že v Taliansku sa táto novéna rozšírila až v 17. storočí. Napriek tomu existuje istá liturgická kniha z Neapola z roku 1525, ktorá obsahuje opis tejto vianočnej novény s vystavením Najsvätejšej sviatosti. Autor poznamenáva, že táto novéna na pamiatku deviatich mesiacov nášho Pána v lone bola slávnostne slávená na mnohých miestach v Taliansku. A na začiatku osemnásteho storočia mala vianočná novéna také významné postavenie, že Posvätná kongregácia obradov (7. júla 1718) umožnila jej samotné slávnostné slávenie pred vystavenou Najsvätejšou sviatosťou. Ale ešte predtým existoval úzus, aspoň na Sicílii, že sa rehoľníci pripravovali na sviatok svojho zakladateľa omšovou novénou. Vo všeobecnosti sa v 17. storočí konali početné novény najmä v kostoloch rehoľníkov a k svätým rôznych rádov.

Zdá sa, že súčasne s prípravnými novénami vznikala medzi veriacimi aj modlitebná novéna, ktorou sa v núdzi obracali na svätých, najmä v prípade choroby alebo úrazu, aby im svätý pomohol nadobudnúť zdravie. Pôvodným domovom tejto novény bola oblasť Francúzska, Belgicka a okolia Dolného Rýna. Do roku 1000 sú zmienky hodné novény k sv. Hubertovi, sv. Marcolfovi a sv. Mommolovi. Sv. Mommolus (alebo Mummolus) bol považovaný za osobitného patróna proti chorobe hlavy a mozgu; novény k nemu sa konali najmä v kláštore Svätého Kríža v Bordeaux, kde bol svätý pochovaný. Svätý Marcolf dal francúzskym kráľom moc liečiť scrofulózu (forma tuberkulózy) dotykom ich ruky. Za týmto účelom museli francúzski králi krátko po svojej korunovácii a pomazaní v Remeši osobne vykonať púť k hrobu sv. Marcolfa v Corbeny a vykonať si tam novénu. Tí, ktorí mali byť uzdravení, museli vykonať podobnú novénu. Najznámejšia je však novéna k sv. Hubertovi, ktorá existuje dodnes.

Jean Gerson, významný katolícky teológ v štrnástom storočí varoval pred poverčivým zneužívaním niektorých novén, ale nezavrhuje novény vo všeobecnosti a z jeho diela vidíme, že v jeho dobe boli už veľmi rozšírené, k čomu nemalou mierou prispeli mnohé, ba priam zázračné účinky deviatnikov. Benedikt XIV. (De canonizat. sanct.) hovorí o množstve takýchto zázrakov. Katolíci z vlastnej skúsenosti vedia, že novéna nie je žiadny pohanský, poverčivý zvyk, ale jeden z najlepších prostriedkov na získanie nebeských milostí vďaka príhovoru Panny Márie a všetkých svätých. Modlitebná novéna je teda druh modlitby, ktorý v sebe zahŕňa, ako istú záruku vypočutia, dôveru a vytrvalosť. To sú dve najdôležitejšie vlastnosti účinnej modlitby.

Pythagorejci, Žid Filón, Cirkevní Otcovia a stredovekí mnísi často nejakým spôsobom filozofovali o význame čísla deväť. Číslo desať je symbolickými číslovkami najvyššie, numerus maximus, najdokonalejšie, a hodí sa Bohu; číslo deväť, je číslom nedokonalosti, ktoré sa hodí pre smrteľníka. Z tohto dôvodu bolo používané tam, kde sa nedokonalosť človeka obrátila v modlitbe k Bohu (porov. Hieronym, Athenagoras, Pseudo-Ambrosius, Rabanus Maurus).

V zádušnej novéne a omši deviateho dňa sa v stredoveku pripomínalo, že Kristus sa o deviatej hodine v modlitbe vzdal ducha, alebo sa poznamenávalo, že prostredníctvom svätej omše na deviaty deň majú byť zosnulí pozdvihnutí do niektorého z deviatich anjelských chórov. Ku vzniku modlitebnej novény môžeme poukázať na skutočnosť, že deviata hodina v synagóge, podobne ako Nóna v kresťanskej Cirkvi, bola od začiatku osobitnou hodinou modlitby, takže bola započítaná medzi „apoštolské hodiny“ (porov. Sk 3,1 a 10,30; Tertullianus).

Aj Cirkev v breviári po stáročia vzývala Všemohúceho v deviatich žalmoch a ctila Ho v deviatich lekciách, zatiaľ čo od pradávna zaznievalo pri každej omši Kyrie deväťkrát (v Novej omši už nie). Ako už bolo povedané, najjednoduchším vysvetlením vianočnej novény je deväť mesiacov, ktoré Kristus strávil v matkinom lone. Ale pre každú novénu je nielen najlepším vysvetlením, ale aj najlepším príkladom Kristus – ktorý sám výslovne nabádal apoštolov k v prvej turíčnej novéne. Keď v nej raná Cirkev verne vydržala celých deväť dní, prišiel Duch Svätý ako vzácne ovocie tejto prvej kresťanskej novény. Ak to máme na pamäti a pamätáme si okrem toho, že novény v priebehu času priniesli toľko, často zázračných, odpovedí na modlitby a že napokon sám Kristus v zjavení blahoslavenej Margaréte Márii Alacoque odporučil špeciálne slávenie deviatich po sebe nasledujúcich prvých piatkov mesiaca, treba sa čudovať, prečo Cirkev čakala tak dlho, kým novény pozitívne schválila a odporučila.

Až v devätnástom storočí Cirkev formálne odporúčala novény tým, že s nimi spojila odpustky. To nás privádza k poslednému druhu novén, k odpustkovým. Prvýkrát to bol Alexander VII. v polovici 17. storočia, kto udelil odpustky novéne na počesť sv. Františka Xaverského uskutočnenej v Lisabone. Prvou odpustkovou novénou v Ríme, a aj to len v jednom kostole, bola prípravná novéna na sviatok svätého Jozefa v kostole svätého Ignáca. Odpustky jej udelil Klement XI. v roku 1713. Františkáni, ktorí predtým mali novénu na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie, dostali za ňu 10. apríla 1764 osobitné odpustky. Až neskôr, najmä od začiatku 19. storočia, sa rôzne novény obohacovali o odpustky platné pre celú Cirkev. Až do posledného koncilu ich bolo spolu tridsaťdva, väčšinou prípravné novény na určité sviatky.

Boli to: Novéna na počesť Najsvätejšej Trojice, ktorá sa môže konať buď pred sviatkom Najsvätejšej Trojice (prvá nedeľa po Turíciach) alebo kedykoľvek počas roka; dve novény k Duchu Svätému, novéna pred sviatkom Turíc na návrat nekatolíkov (robila sa verejne vo všetkých farských kostoloch), dve novény k Jezuliatku, tri novény k Najsvätejšiemu Srdcu (pred sviatkom Najsvätejšieho Srdca, kedykoľvek počas roka a na deväť prvých piatkov, jedenásť deviatnikov na počesť Presvätej Bohorodičky, tzn. na počesť Nepoškvrneného počatia, Narodenia Márie, jej uvedenia do chrámu, zvestovania, Navštívenia, Máriinho materstva, jej očistenia, jej siedmich bolestí, Nanebovzatia Panny Márie, Svätého Srdca Panny Márie a svätý ruženec; jedna novéna na počesť archanjelov Michaela, Gabriela a Rafaela a jedna na počesť anjela strážneho, dve k svätému Jozefovi, po jednej novéne na počesť sv. Františka z Assisi, kedykoľvek počas roka, sv. Vincenta de Paul, sv. Pavla z Kríža, sv. Stanislava Kostku, pred jeho sviatkom (13. novembra), sv. Františka Xaverského a jedna na počesť všetkých svätých.

Novéna na počesť sv. Františka Xaverského, známa ako „novéna milosti“, vznikla takto: v roku 1633 bol páter Mastrilli SJ na pokraji smrti následkom úrazu, keď sa mu zjavil sv. František, ktorého si veľmi ctil, aby sa venoval misiám v Indii. Otec Mastrilli potom pred svojím provinciálom sľúbil, že pôjde do Indie, ak Boh ušetrí jeho život, a v ďalšom zjavení (3. januára 1634) od neho svätý František Xaverský požadoval obnovenie tohto sľubu, predpovedal mu mučeníctvo, a prinavrátil mu zdravie tak dokonale, že ešte v tú istú noc mohol otec Mastrilli napísať správu o svojom uzdravení a nasledujúce ráno celebrovať svätú omšu pri oltári svätého Františka a vrátiť sa k životu v reholi. Čoskoro sa vydal na misie do Japonska, kde bol 17. októbra 1637 umučený.

Povesť o zázraku sa rýchlo rozšírila po Taliansku a veriaci s dôverou v silu a dobrotu sv. Františka Xaverského ho prosili o pomoc. Novéna mala taký úspech, že sa začala nazývať „novéna milosti“. Táto novéna sa doteraz verejne slúži v mnohých krajinách od 4. do 12. marca, lebo tento deň je dátumom kanonizácie sv. Františka Xaverského. Medzi podmienky patrí návšteva jezuitského kostola alebo kaplnky. Odpustky možno získať v ktorýkoľvek deň deviatnika a tí, ktorým choroba alebo iná legitímna príčina bránia počas deviatnika prijať Eucharistiu, môžu odpustky získať za predpokladu, že pristúpia k Eucharistii čo najskôr.

Všetky tieto novény bez výnimky sa majú konať, súkromne alebo verejne, so zbožnými cvičeniami a prijímaním sviatostí, a za tieto sa zvyčajne dajú každý deň získať čiastočné, na konci novény úplné odpustky. Odpustky a podmienky ich získania sú presne a podrobne uvedené v Raccolte a iných knihách o odpustkoch, ktoré vyšli v rôznych jazykoch. Odpustkové deviatniky, do istej miery oficiálne, prispeli k zvýšeniu dôvery veriacich v novény. Preto aj v našej dobe prekvitá konanie súkromných modlitebných novén. Cez novénu k Panne Márii Lurdskej, cez tú k svätému Antonovi Paduánskemu alebo inému svätcovi veriaci hľadajú a nachádzajú pomoc a úľavu. Len pre zaujímavosť, slovenská stránka https://modlitba.sk/category/poboznosti/noveny/ uvádza niekoľko novén, ktoré som vyššie nespomínal. Napríklad k sv. Bernadete, sv. Márii Gorettiovej alebo sv. Filipovi Neri.

Dejiny novén ešte nie sú dopísané, ale nepochybne sú významnou súčasťou dejín našej úcty k Panne Márii a všetkým svätým, živej dôvery v Boha a najmä ducha modlitby v katolíckej Cirkvi.

PDF (formát pre tlač)