Nepokojné svedomie alebo Dá sa oslobodiť od viny, ak odmietneme Ježiša Krista a pokánie?

Jozef Duháček
13. septembra 2024   Cirkev Spoločnosť   Komentár

Väčšina z toho, čo počúvame vo verejnej diskusii o potratoch, sa zdá byť zvláštne oddelená od osobných príbehov jednotlivých účastníkov debaty. To vedie k presvedčeniu, že spor okolo potratov je spor o niečo abstraktné, o práva, dôstojnosť, slobodu a všetko to bolo vymyslené na nejakej katedre sociológie alebo politológie a potom ten spor presiakol medzi ľudí, ktorých zaujíma, ako dobre sú logicky podložené argumentmi obe pozície a ktorá z nich je lepšie opodstatnená a mala by teda zvíťaziť.

Lenže sa ukazuje, že v skutočnom svete je to inak. Ľudia podporujú potraty z oveľa všednejších a pochopiteľnejších dôvodov, ako obrana nejakých práv. Jedným z hlavných dôvodov je zlé svedomie. Zástancovia potratov často sami potrat (umelý) absolvovali osobne (ženy), alebo k nemu svoje partnerky presvedčili-donútili (muži). Politický aktivizmus sa stáva syntetickým anestetikom na výčitky svedomia.

Vina je pre dušu tým, čím je bolesť pre telo. Je to znamenie, že niečo nie je v poriadku. Je to znamenie, že je čas vyhľadať pomoc. Tak ako sú ľudia, ktorí ignorujú, čo im ich telo hovorí, lebo sa boja diagnózy od lekára, sú aj takí, ktorí chcú ignorovať vinu a predstierať, že tam nie je, alebo že tu je iba kvôli iracionálnym psychologickým príčinám, namiesto toho, aby čelili skutočnosti, že urobili niečo zlé.

Títo ľudia sa snažia urobiť dohodu o vine a treste s vlastným svedomím. Radi by veľkú vinu vymenili za niekoľko menších. Priznaním viny za menší priestupok dúfajú, že sa vyvinia z toho vážnejšieho. Preto si progresívci a liberáli skľúčene sypú popol na hlavu za produkciu CO2, koloniálnu minulosť, heterosexuálnu nadvládu bieleho muža, kultúrny triumfalizmus a iné veci vo viere, že pokánie za tieto drobné viny umlčí svedomie kričiace „NEZABIJEŠ!“

Nepokojné svedomie je impozantná spoločenská sila. Môže sa stať skrytým motorom, ktorý poháňa celé kultúry. Rovnako ako samotný diabol, čím viac je jeho existencia popieraná, tým silnejším sa stáva. Ľudia sužovaní pocitom viny majú skutočne len dve možnosti: môžu zmeniť svoje správanie tak, aby vyhovovalo ich morálke, alebo si môžu prispôsobiť svoju morálku tak, aby vyhovovala ich správaniu.

Prvá možnosť je všeobecne známa ako pokánie. V histórii ľudstva je táto možnosť pomerne nová. Do módy sa skutočne dostala až s príchodom človeka, Ježiša Krista, ktorý žil na Blízkom východe pred 2000 rokmi. Tento muž tvrdil, že je Boh, a preto má moc vložiť do celého pojmu pokánia určitú silu. Ježiš Kristus mal ťažkosti presvedčiť vtedajších ľudí, že má túto moc. Aby im ukázal, že ju má, robil isté viditeľné paralelné znamenia. Chcel ukázať, že tak ako má moc uzdravovať chromých a kriesiť mŕtvych má moc aj uzdraviť svedomie. Jedinou podmienkou odpustenia bola viera v Ježiša Krista, uznanie viny a ľútosť – teda priznanie, že človek urobil niečo zlé. Učenie Ježiša Krista sa nakoniec ujalo, a podmienky sú stále rovnaké: viera v Ježiša Krista ako Boha spojená s priznaním, že čin, ktorý človek spáchal, bol nesprávny. V sviatostnom rozhrešení to prináša odpustenie tohto hriechu a odstránenie viny. A pocit slobody, ktorý sa nepodobá ničomu na svete.

Druhú možnosť, svet bez odpustenia, máme možnosť pozorovať v akejkoľvek primitívnej kultúre s jej obavami, tabu a uzmierovaním nezmieriteľných bohov a mocností. Dobrým príkladom sú starí Gréci, nám blízki kultúrne, hoci nie časovo. Mali špeciálnu umeleckú formu založenú na svete bez odpustenia – tragédiu, ktorej podstatou je, že ste stratení či urobíte to, či ono. Ak aj chcete byť čestným človekom, ako Pentheus alebo Hippolytus v Bakchantkách, aj tak nevyhnutne urazíte nejakého boha a jeho pomsta vás roztrhá na kusy. Taký je život v nevykúpenom svete, teda bez Ježiša Krista a Cirkvi, ktorú založil ako cestu k spáse pre všetkých ľudí.

Ale pokánie nie je jedinou možnosťou, hoci bolo pre ľudí určite dosť atraktívne na to, aby rozšírilo kresťanstvo po celom svete. Primitívny, pohanský režim už dnes neprichádza do úvahy. Treťou možnosťou je možnosť Antikrista. Je to satanská možnosť. Je to možnosť vzbury, pokus úmyselne sa odvrátiť od pravdy a spraviť zlo dobrým. „Zlo, buď mojím dobrom“ je v podstate satanistický postoj. Satan, ak môžeme veriť Johnovi Miltonovi, sám povedal: „Poznať dobro a zlo,“ a byť „ako bohovia“ je niečo, čo ženy od začiatku priťahuje. Ale plán B, ako feministky a aktivistky za právo na potrat zistili, nefunguje úplne stopercentne. Vina je ošemetná vec, je nepolapiteľná, ale neodbytná. Ak ju vyhodíte dverami, vráti sa oknom. Ak odmietnete uznať uzmierujúcu moc Ježiša Krista a nemennosť morálneho zákona, ktorý jeho Cirkev učí, čoskoro zistíme, že nielenže nie ste od viny oslobodení, ako vám hovorili propagandisti, ale ste ňou zotročení, pohltení a privedení, ako väčšina neznalých a zaostalých divochov až k rituálnym úkonom zmierenia, ako je napríklad politický aktivizmus, ktorým sa pokúšate presvedčiť svet aj seba, že ste sympatický človek.

Vina je v dnešnom svete mocnou silou. Ktosi dokonca vymyslel termín na označenie jej politickej aplikácie – „liberálna vina“. Vo všeobecnosti sa predpokladá, že vina je nejaký druh voľne plávajúcej psychopatológie; avšak keď poznáme pravú podstatu liberalizmu, toto vysvetlenie už nestačí.

V skutočnosti by sa dalo povedať, že celá moderna, všetci tvorcovia intelektuálnej umelosti, ktorou je moderná doba, sa nezaoberali ničím iným ako racionalizáciou apostázy, ktorej nositeľom je sexuálna vzbura. Čo majú spoločné Margaret Meadová, Bloomsbury, Picasso, Sartre a Freud a rôzne formy socializmu, Paul Tillich a iní? Racionalizáciu hriechu proti šiestemu prikázaniu, ktorú nazvali sexuálnym oslobodením. V skutočnosti to nebolo nič iné ako útok na Boha vo všeobecnosti a zvlášť na kresťanskú sexuálnu morálku.

Pridajte k apostáze hriech proti sexuálnej morálke, ktorý z toho vyplýva takmer automaticky – moderna, ako racionalizácia sexuálnych hriechov – a potom pridajte potrat, ktorý prirodzene vyplýva zo sexuálnej revolúcie, a po chvíli máte ohromný mix vín, dostatočne veľký na to, aby vytvoril základ pre politické hnutie. A to sa tu opakovane deje posledných 40 rokov. Vina sa stala mocným politickým nástrojom. Liberalizmus, ako sa praktizuje v súčasnosti, je politikou viny. Vina je rušeň, ktorý ťahá liberálny vlak. Všetci vieme, že rasizmus, antisemitizmus a mizogýnia sú nesprávne: to, čo nás tu zaujíma, je politická gramatika tých, ktorí sa zdanlivo podieľajú na náprave týchto krívd. Všetky veľké liberálne kampane sú len orchestrovaním tohto mixu vín, ktorý sa hromadil počas tohto storočia.

Ženy vydierali liberálov, ktorí sa cítili vinní za svoj podiel na sexuálnej revolúcii, a vznikol feministický mocenský blok. Homosexuáli vydierali feministky, ktoré sa cítili vinné za potraty, a tie si to kompenzujú tým, že umožňujú homosexuálom stať sa novými oficiálnymi obeťami, takže feministky nemusia čeliť skutočným obetiam – vlastným deťom, ktoré potratmi povraždili. Na dvere už klopú nové potenciálne obete – transgenderi, pedofili a iní, ktorí preberú rolu obetí od sodomitov.

Vina sa stáva mocenskou základňou každého z týchto pohybov. Stáva sa prostriedkom výmeny na politickom trhu. Aby ste mohli hrať, musíte sa najprv označiť za obeť. A prečo to funguje? Závisí to od počtu ľudí, ktorí sa odvracajú od Ježiša Krista, jediného účinného lieku na vinu. Politika viny a vydierania bude narastať nepriamo úmerne s počtom ľudí, ktorí nasledujú Ježiša Krista, aby plnili jeho vôľu. To všetko dáva zmysel len preto, že potreba uniknúť pred pocitom viny bude v ľudskom živote naveky. Ak sa ľudia zámerne odvrátia od Ježiša Krista a sviatosti pokánia, budú nútení hľadať oslobodenie od viny inde.

Rousas J. Rushdoony, ktorý nie je katolík, povedal v prorockej knihe vydanej v roku 1970 s názvom Politika viny a ľútosti:

Realita človeka bez Krista spočíva vo vine a masochizme. A vina a masochizmus obsahujú neodmysliteľné vnútorné otroctvo, ktoré riadi celkový život nekresťanov. Politika antikresťanov tak bude nevyhnutne politikou viny. V politike viny je človek neustále oberaný o svoju spoločenskú energiu a kultúrnu činnosť všemohúcim pocitom viny a masochistickou aktivitou. Postupne bude žiadať, aby vykupiteľskú úlohu prebral štát. Čo nedokáže urobiť osobne, tzn. aby sa spasil, žiada, aby urobil za neho štát, aby sa štát stal spasiteľom ľudstva. Politika viny teda nesmeruje ako kresťanská politika slobody k nastoleniu božej spravodlivosti a vlády, ale k vytvoreniu vykupiteľskej vlády spásonosného štátu. Vina sa preto musí premietať na všetkých, ktorí sú proti tomuto novému poriadku a novej dobe.“

Liberálni katolíci nie sú iní ako starí liberáli. Keď si vyberajú a rozhodujú čo budú nasledovať a čo nie, stávajú sa podobnými bohu, ktorým chcela byť Eva, „poznajúc dobro a zlo“. Ale človek, ktorý sa stane svojím vlastným bohom, si bude musieť zabezpečiť aj svoju spásu. Ktorý smrteľník nám vie povedať, ktoré z Desiatich prikázaní už neplatí? A kto z týchto ľudí, si tak uľaví od svojej viny? Dôsledok by už mal byť jasný. Spoločnosť, ktorá sa vzďaľuje od Krista, bude posadnutá vinou, bude masochistická a slabá – inými slovami, liberálna. Jej politikou budú machinácie vydieračov vydávajúcich sa za obete.

To isté platí o katolíckych liberáloch, o tých, ktorí si tiež vyberajú, čoho sa budú držať. Disent je politika viny a vydierania, ktorá sa dnes veľmi úspešne realizuje aj v Cirkvi. Dynamika je rovnaká. Liberálny katolík požaduje výnimku z niektorého aspektu katolíckej viery, ktorý mu najviac prekáža, zvyčajne ide o niečo, čo súvisí so šiestym prikázaním. To zase vytvára rezervoár viny, ktorú môže využiť každý teológ, ktorý je zbehlý v rozdávaní výnimiek a oslobodení. Vina vytvára politickú príležitosť.

Vina je mobilizačným faktorom nesúhlasu; z pocitu viny teológovia budujú politické impériá. Transakcia, na ktorej sú založené, je celkom jednoduchá. Teológ dá povolenie na antikoncepciu, interrupciu, rozvod, sodomiu atď., výmenou za možnosť využiť túto vinu vo svojom politickom aparáte. Teológ vám rád udelí dišpenz, ak ste ochotní označiť sa za „liberálneho katolíka“, tzn. jedného z jeho nasledovníkov. Prečo sa zástupy katolíkov, ktorí vonkoncom nežijú podľa katolíckej morálky (prečo sami seba volajú katolíkmi je záhada), zhromažďujú pod vlajkou synodality, pastoračnej citlivosti, sprevádzania, inkluzivity, ktorú liberálni teológovia vztýčili? Lebo tí im povolili potraty, antikoncepciu, rozvody, sodomiu a iné veci.

Výsledkom je inflácia náboženstva; je tam veľa náboženskej meny, ale nestojí za nič. Je pekné, že katolícky autor si získava publikum v Sme, .týždni alebo Denníku N, ale ak ide len o ratifikáciu sekulárnej, liberálnej agendy, načo je to dobré? Radšej žiadna „katolícka“ prítomnosť ako taká, ktorá vedie ľudí k presvedčeniu, že človek môže byť katolíkom a podporovať potraty.

Inak je to len ďalší dôkaz triumfu viny ako politického nástroja – v Cirkvi, kde je táto stratégia známa ako „disent“, ako aj v spoločnosti ako takej, kde štát sľubuje vykupiteľskú moc, pričom zároveň podlieha machináciám tých, ktorí sú šikovnejší vo využívaní viny na politické ciele. Feminizmus, homosexualizmus, pozitívna diskriminácia, politická korektnosť, genderizmus: to sú bezcenné mince, ktorými sa pokúšame vykúpiť zlé svedomie. A ako môžete vidieť v kdejakom kriminálnom príbehu, vydierači nikdy neprestanú a z viny sa nikto sám nedokáže vykúpiť. Vždy budú pýtať viac.

Politický aktivizmus neodstráni vinu; to môže urobiť len Boh. Jediným východiskom z bahna duchovného vydierania, ktoré dominuje politickému životu v tejto krajine, je uznanie, že naša vina pramení v našich hriechoch a že správnym miestom, kde to možno vyriešiť, je spovednica, nie parlament ani ulica.

PDF (formát pre tlač)