Nedeľný pokoj alebo Ako je to s prestúpením tretieho Božieho prikázania?

Jozef Duháček
14. októbra 2024   Cirkev   Komentár

Nedávno som bol konfrontovaný tvrdením, že príprava šnicľov na nedeľný obed prestupuje tretie Božie prikázanie, lebo klepanie bravčového mäsa si vyžaduje fyzické úsilie, ktoré je v nedeľu zakázané. Dotyčný tiež tvrdil, že šport a turistika, pokiaľ sú náročné a namáhavé tiež porušujú zákaz práce vo sviatočný deň. Riešením by určite bolo jedávať v nedeľu iba suchý chlieb, ktorý si pre istotu nakrájame v sobotu a namiesto schodov používať šábesový výťah, ale skôr než pristúpime k takémuto riešeniu, pozrime sa do niektorých príručiek morálnej teológie, čo k tejto téme hovoria.

Antonín Vřešťál vo svojej Morálnej teológii z roku 1912 hovorí, že svätenie sviatočného dňa by nebolo úplné, keby sa odbavilo iba účasťou na sv. omši, ktorá zaberie iba zlomok dňa, hoci je to tá najvznešenejšia forma svätenia sviatku. Táto povinnosť viaže rovnako v obyčajnú nedeľu, ako vo veľké prikázané sviatky a rovnako hreší ten, kto muruje v niektorú júlovú nedeľu ako ten, kto tak robí na Božie narodenie. Kresťanský cit viac uráža druhý prípad, ale technicky je to rovnako veľký hriech. Nedeľný pokoj viaže pod ťažkým hriechom, hoci pripúšťa malú látku. Tento zákon je zákazom, teda splní sa nekonaním, pričom je jedno z akého dôvodu zakázané práce nekonáme. Teda splní ho aj ten, kto nepracuje, lebo spí alebo je opitý. Dobrým a záslužným sa však nepracovanie stáva, len ak kresťan, ktorý mohol a mal príležitosť k rušeniu nedeľného pokoja tak neurobil preto, že ľudovo povedané „spáchal by hriech“.

Nedeľný pokoj však nevyžaduje absolútnu nečinnosť. Treba sa vyvarovať dvoch extrémov. Na nedeľu vôbec nedbať na jednej strane a farizejsky hnať nedeľný pokoj až do krajnosti, ako mnohé nekatolícke sekty a kresťanskú slobodu tak nespravodlivo obmedzovať. Tento zákon vychádza od Boha a Cirkvi, je však v podrobnostiach ľudským pôsobením upravovaný, a to jednak cirkevnými nariadeniami a tiež zvykmi, ktoré v rôznych krajoch bývajú tiež rôzne.

Teológovia rozlišujú 5 kategórií prác, pri ktorých možno uvažovať o dovolenosti/nedovolenosti. Sú založené na starovekom rozdelení prác medzi otrokov/sluhov – servi a slobodných – liberi:

1. Práce fyzické – služobné, opera servilia quae communiter a servis peraguntur;

2. Práce duševné – opera liberalia quae communiter a liberis exercentur;

3. Práce indiferentné (spoločné) – opera communia, in quibus servi et liberi participant;

4. Obchodovanie – mercatura;

5. Súdne a úradné činnosti – opera judicalia.

Práce fyzické – služobné

Zakázané sú všetky ťažké práce spojené s námahou, hrubé práce. Pričom tu je treba mať na mysli, že cirkevnému zákonu sa neprieči námaha sama o sebe (napríklad telocvik, cyklistika, horolezectvo…), ale telesná námaha, teda zamestnanie, ktoré sa podľa všeobecného názoru pokladá za prácu, a to za telesnú prácu.

Alexander Spesz v Katolíckej morálke z roku 1948 hovorí, že služobné práce sú tie, ktoré sa konajú viac telesnými ako duševnými silami, vyhovujú viac telesným ako duševným potrebám, lebo ich konávali v minulosti najmä sluhovia a znamenali prekážku pre pozdvihnutie duše k Bohu. Delí ich na poľné, remeselnícke a priemyselné, ale uvádza, že niektoré z nich už dnes tú prekážku nepredstavujú. Vřešťál ich delí na poľnohospodárske, remeselnícke a živnostenské, továrne, nádennícke a iné hrubé telesné práce.

Heribert Jone a Urban Adelman v Moral Theology: Englished and Adapted to the Laws and Customs of the United States of America z roku 1962 dávajú na rozpoznanie služobnej práce orientačný návod:

Je to taká manuálna práca, za ktorú by niekto podľa spoločenských zvyklostí dostával odmenu. Veľa ľudí je napríklad zamestnaných ako krajčíri, kuchári alebo chyžné, ktoré upratujú a žehlia. Preto sú tieto činnosti objektívne klasifikované ako „služobná práca“. Nie je legitímne, tvrdiť: „Práca na záhrade ma baví, relaxujem pri nej. Preto pre mňa nie je služobnou prácou.“ Nejde o to, či má človek radosť z určitého druhu práce, alebo či osobne nedostáva za to, že vykonáva určitý druh práce, zaplatené. Skôr ide o to, že existujú objektívne normy, podľa ktorých je niečo klasifikované ako služobná práca, a preto je zakázaná tretím prikázaním.

Takisto je neplatná výhovorka, že lepšie je v nedeľu niečo robiť ako zaháľať a z nudy upadnúť do hriechu, lebo nudu možno rôznymi spôsobmi zahnať.

Napriek tomu je Cirkev láskavá a súcitná matka, ktorá vždy hľadá dobro pre svoje deti. Jej zákony existujú preto, aby svojim deťom vštepovali cnosť, formovali ich podľa pravdy a dobra a napokon ich priviedli k svätosti. Jej zákony nemajú byť nerozumné alebo zaťažujúce. Preto umožňuje legitímne výnimky.

Práce duševné – slobodné

Sem patria práce umelecké, vedecké a pod. Tieto sú v nedeľu povolené, hoci sa pri nich používa telo a predstavujú aj istú námahu. Dovolené sú aj keď sa konajú za odmenu. Sú to napríklad čítanie, písanie, i na stroji, štúdium, kreslenie, hra na hudobné nástroje, umelecká maľba, modelovanie a sochárstvo, vyšívanie a pod.

Práce indiferentné – spoločné

Podľa Vřešťála a podľa latinskej definície sú to tie, na ktorých sa podieľajú slobodní i sluhovia. Tu počítame všetko, čo si vyžaduje telesnú námahu avšak nie je to prácou v pravom zmysle slova a tiež tie práce, ktoré sú čiastočne duševné a čiastočne telesné a tiež aj telesné práce, ktoré však trvajú len veľmi krátku dobu. Takéto práce sú v nedeľu dovolené.

Dovolené je cestovať aj na veľkú vzdialenosť, pokiaľ sa tým nezanedbá sv. omša, a to nielen z nutnosti, ale aj pre zábavu a na výlet. Pešo alebo akýmkoľvek prostriedkom, dovolené sú výlety, šport, bicyklovanie. Dovolené je prevádzkovanie verejnej dopravy (autobus, vlak, taxi, lietadlo) pokiaľ sa týka prepravy osôb. Preprava nákladu však je práca služobná. Dovolené sú poľovačky, rybolov pokiaľ sa nekoná vo veľkom rozsahu a s veľkým počtom ľudí, dovoľujú sa každodenné činnosti, ktoré sa nedajú odložiť, ako príprava jedla, každodenné upratovanie, starostlivosť o domáce aj hospodárske zvieratá a všetko, čo sa „bez ťažkostí nedá odložiť na všedný deň“.

Hrubé práce, ako veľké upratovanie sú zakázané. Dovolené sú práce súvisiace s hygienou a úpravou odevu, dovolené je konať také práce aj pre iných. Preto sa napríklad holičstvá a kaderníctva môžu dovolene prevádzkovať aj v nedeľu.

Spesz hovorí, že v prípade, že je ťažkosť rozlíšiť nejakú konkrétnu aktivitu, možno použiť teóriu probabilizmu (pretože ide o dovolenosť). Táto moralistická teória hovorí, že v prípade neistoty o morálnej kvalifikácii nejakého skutku (existujú argumenty pre jeho dovolenosť aj proti jeho dovolenosti a nie je možné ich jednoducho rozriešiť) nie je hriechom skutok spáchať, ak existuje nejaký dôvod ho urobiť, pretože neistý zákon nezaväzuje. Vřešťál hovorí, že pokiaľ nevieme rozlíšiť kam konkrétnu prácu zaradiť, je treba prihliadať najskôr k povahe práce a potom k všeobecnému názoru. A pokiaľ ani v jednom, ani druhom prípade nedokážeme s istotou rozhodnúť a stojíme pred neprekonateľnou pochybnosťou o dovolenosti, môžeme danú prácu konať, lebo nie sme viazaní zdržiavať sa skutku, o ktorom s istotou nevieme, že je zakázaný. Iba ak by to vyvolalo pohoršenie.

Hriech proti tretiemu prikázaniu je ťažký, ale pripúšťa malú matériu a vtedy je ľahký. Ako príklad uvádza, ak sa taká práca koná neverejne, bez hluku a nebudí pohoršenie, prípadne sa koná krátky čas, čím mieni menej ako dve a pol hodiny.

Medzi povolené práce radia Jone a Adelman: „chôdzu, jazdu na koni, šoférovanie, veslovanie, cestovanie, aj keď môžu byť veľmi únavné“. Môžeme teda dospieť k záveru, že v nedeľu je dovolené cvičiť, rovnako ako jazdiť aj na dlhé vzdialenosti na svätú omšu alebo navštíviť rodinu.

Duševné a umelecké práce sú tiež zákonné. Zákonné je aj štúdium, vyučovanie, kreslenie, architektonické projektovanie, hranie hudby, písanie (aj strojopis, dnes počítač), maľovanie, jemné sochárstvo, vyšívanie, fotografovanie“. Jone poznamenáva: „Tieto práce sú zákonné, aj keď sú vykonávané za odmenu.“

Niektoré ľahké domáce práce sú povolené na základe výnimky nevyhnutnosti. Napríklad upratovanie izby, príprava jedla, umývanie riadu a ďalšie základné činnosti každodenného života –, ktoré sa očividne líšia od stavebných prác – hoc na vlastnom na dome, maľovania izieb atď. Sú to jednoduché každodenné práce, ktorými sa človek snaží nakŕmiť rodinu a udržať domácnosť v poriadku. Pre takéto základné domáce práce existuje všeobecný časový limit, pretože nesmú zabrať celý deň. Jone tiež udáva dve a pol hodiny ako primeraný čas, ktorý človek môže týmto prácam venovať, treba však prihliadnuť k intenzite konkrétnej činnosti. Ako príklad hovorí, že prať v automatickej pračke viac ako daný čas „by bolo len všedným hriechom, kým dôkladné gruntovanie celého bytu by už pravdepodobne bolo smrteľným hriechom“.

Nevyhnutnosť tiež umožňuje chudobným ľuďom pracovať aj v nedeľu, „ak sa inak nedokážu uživiť“. Takáto situácia by mala byť prechodná, kým sa nedostanú k práci, v ktorej môžu mať na nedele a sviatky voľno. Ale musia vynaložiť všetko úsilie, aby vypočuli svätú omšu v nedeľu a vo sviatok.

Nevyhnutnosť tiež umožňuje „farmárom zbierať úrodu, obilie, seno atď. aj v nedeľu, ak hrozí búrka“. Podobne „akákoľvek potrebná práca je povolená v prípade požiaru, záplavy a inej nehody“. A niektoré profesie, ako sú mechanici, údržbári a pod, môžu „opravovať a pripravovať nástroje a náradie, ktoré poľnohospodári a remeselníci potrebujú v pondelok“.

Jone ďalej dodáva, že „ľahká manuálna práca je pravdepodobne dovolená aj na charitatívne účely“. Z toho možno vyvodiť, že skutky telesného milosrdenstva zostávajú dobré a sú dovolené v nedeľu.

Medzi služobné práce uvedené ako zakázané patria „orba, siatie, zber, šitie, dláždenie, krajčírstvo, tlač, stavebné, tesárske a murárske práce“ a „všetky práce v baniach a továrňach, vo výrobe“. Napriek tomu, že „existujú dôvody, ktoré ospravedlňujú“.

Obchodovanie

Obchodovanie je verejné alebo súkromné. Súkromné sa uzatvárajú medzi dvoma (alebo viac účastníkmi), verejné sú prístupné mnohým. Verejné obchodovanie sa protiví nedeľnému pokoju. Hreší ťažko, kto v nedeľu predáva na verejných miestach, v obchodoch, na tržniciach, v stánkoch a na námestiach, hreší kto sa účastní výročného trhu v nedeľu a vo sviatok. V tomto prípade však platia rôzne lokálne zvyky a tie treba zobrať do úvahy. Napríklad v niektorých krajinách je starobylým zvykom mať otvorené hostince a reštaurácie aj v nedeľu, niekde bolo zvykom potraviny na nedeľný obed v nedeľu kupovať. Mnohé tieto výnimky sú akýmsi dôsledkom nutnosti a ospravedlňujú sa veľkým nepohodlím, ktorému by občania a najmä cudzinci boli vystavení. Je v prípade obchodovania hriech na oboch stranách?

Vřešťál hovorí, že zákazník na jednej strane zvyčajne svojím nákupom, ktorý trvá krátko, svätenie nedele neruší, na druhej strane podporuje predavača, ktorý ruší nedeľný pokoj, lebo keby nikto nekupoval, nikto by ani nepredával. Preto, ak niekde obchodníci môžu z nejakého platného dôvodu (zvyk, dišpenz atď) predávať, potom aj zákazník môže nakupovať, lebo jedno bez druhého sa nedá. Ak však obchodník predajom ruší nedeľný pokoj, potom aj zákazník, ktorý kupuje to, čo práve v ten deň nepotrebuje, tiež hreší. A ak sa to koná s veľkým pohoršením, hreší ťažko.

Súkromný obchod však nedeľný pokoj neruší a súkromné osoby aj v nedeľu môžu uzatvárať zmluvy, kupovať a predávať statky i nehnuteľnosti. Verejné dražby však proti tretiemu prikázaniu hrešia.

Jone a Adelman hovoria, že medzi v nedeľu zakázané komerčné aktivity vo všeobecnosti patria „obchod, veľtrhy, nákup a predaj, verejné aukcie, nakupovanie v supermarketoch“. Jone dôležito dodáva: „Niektoré z týchto činov však ospravedlňujú miestne zvyky.“ Ako príklad uvádza, že nie je hriešne, ak si „súkromné osoby dohodnú nákup alebo predaj dobytka, pozemkov, domov atď.

V nedeľu by sa nemalo nakupovať v obchodných domoch, obchodoch s elektronikou, železiarstvach atď. Niektoré obchody, ako napríklad lekárne, sú však povolené, pretože nutnosť si vyžaduje, aby boli otvorené. Ak však človek môže počkať, kým si kúpi hoci aj liek v iný deň, bolo by to lepšie.

Povolené komerčné práce

Nakupovanie potravín samo o sebe nie je v nedeľu hriešne, pretože nákup potravín sa považuje za nevyhnutnosť. Svätý Alfonz to hovorí v Morálnej teológii. Preto je dovolené ísť do obchodu kúpiť bochník chleba alebo fľašu vody. Treba však rešpektovať aj ducha zákona. Ak už má niekto doma dostatok potravín a môže si jedlo kúpiť v ktorýkoľvek iný deň v týždni alebo v sobotu, zdá sa nerozumné podnikať v nedeľu veľké nákupy.

V minulosti niektorí teológovia rozlišovali medzi menšími a väčšími sviatkami, podľa podľa dekrétov koncilu v Arles v roku 1560. Nákup a predaj v takýchto prípadoch bol povolený na menšie sviatky, aby sa farmári mohli zúčastniť trhu a nestratiť deň práce, ale takéto aktivity neboli povolené na dôležitejšie sviatky a v nedeľu. V našej dobe, keď máme len niekoľko sviatkov – čo je výrazne menej ako 36 univerzálnych sviatočných dní zavedených v roku 1642, takéto rozlíšenie pravdepodobne nie je potrebné.

Súdne a úradné činnosti

Verejné súdne konania sa priečia nedeľnému pokoju, súkromné súdne konania sú povolené. Podľa Vřešťála je v nedeľu dovolená kancelárska práca, ba i rôzne schôdze, združenia a sprievody, pokiaľ tým netrpia bohoslužby.

Podľa Jonea a Adelmana sú súdne činnosti zakázané, pokiaľ si vyžadujú verejné procesy alebo obťažujú verejnosť ako je predvolanie obžalovaného alebo svedkov, vyžadovanie prísahy, zverejnenie alebo vykonanie rozsudku. Medzi povolené úradné práce patrí konzultácia s právnikom alebo udelenie dišpenzu.

Pretože kresťanské náboženstvo je náboženstvom slobodných ľudí a nie otrokov, existujú aj dôvody, pre ktoré povinnosť zdržiavať sa služobných prác neviaže. Sú to dišpenz, zvyk, bohoslužba, kresťanská láska, núdza a nebezpečenstvo.

Spezs tvrdí, že povinnosť zdržiavať sa služobných prác je iba stredne ťažká a aj prostredne ťažká príčina od nej oslobodzuje. Oslobodení sú:

– chudobní, sluhovia, robotníci, ktorí si nemajú vo všedný deň kedy vyprať, upratať, obrobiť záhradu a pod., ale pre prípadné pohoršenie sa to nemá robiť verejne a ľudia v tomto stave by si mali hľadať iné zamestnanie;

– roľníci, ktorí pre zlé počasie musia zvážať úrodu alebo robiť podobné práce aj v nedeľu;

– oslobodení sú aj kuriči, rušňovodiči, šoféri autobusov a pod.;

– krajčíri a podobné profesie, ktoré musia pripravovať veci na pohreb, svadbu a nedalo sa to spraviť vo všedný deň;

– pekári a mäsiari a tí, ktorí sa starajú o obživu obyvateľstva;

– holiči a kaderníci, nielen z nutnosti ale aj zo zvyku – tam, kde je;

– lekárnici;

– tí, ktorí musia udržiavať podniky alebo fabriky v prevádzke;

– tí, ktorí pripravujú veľkú slávnosť, ale nedalo sa to spraviť skôr, pretože to vyžaduje verejné blaho;

– tí, ktorí vykonávajú bežné domáce práce – varenie, umývanie riadu, chystanie dreva na kúrenie;

– tí, ktorí by inak stratili mimoriadny zisk, ale musia sa vyhnúť pohoršeniu.

V prípade, že vymenované príčiny nestačia, treba požiadať o dišpenz. Nielen ordinár, ale aj miestni farári majú právo dišpenzovať svojich farníkov a na svojom území aj cudzincov.

Je dôležité nebyť príliš úzkostlivý. Urobte, čo je vo vašich silách, aby ste v nedeľu a na sväté dni dodržiavali pracovný pokoj, počúvali svätú omšu a nájdite si čas na odpočinok mysle a tela. Ak máte pochybnosti, či je niečo hriešne, porozprávajte sa so svojím tradičným katolíckym kňazom a a ak je to potrebné, získajte od neho dišpenz. Šábesový výťah zatiaľ nepotrebujete. https://www.lidovky.cz/svet/zemrel-vynalezce-sabatovy-vytah-david-bannett-izraelsky-inzenyr-bylo-100-let-izrael-umrti.A220202_163134_ln_zahranici_vag

PDF (formát pre tlač)