Mučeníci cristeros: kňazi, muži, ženy, starci, deti zomierali s volaním „Nech žije Kristus Kráľ!“

Paolo Gulisano
13. septembra 2021   Cirkev História

Cristiada bola reakciou hlboko veriaceho katolíckeho mexického ľudu na agresiu autoritatívneho štátu, ktorý sa zrodil z revolúcie. V priebehu 20. storočia, ktoré bolo bolestne poznačené obrovskými tragédiami predovšetkým v dôsledku ideologickej klímy poznačenej protikresťanskou nenávisťou, došlo aj k ešte stále málo známej epizóde mučeníctva. Bolo to obrovské prenasledovanie, ktoré po krvavom trojročnom období (1926 – 1929) pokračovalo dlhý čas, trvalo poznačilo politickú a sociálnu štruktúru Mexika a nezvratne určilo osud možno celého latinskoamerického subkontinentu. Bol to konflikt rozpútaný proti roľníckej, tradičnej, katolíckej spoločnosti, agresia spáchaná autoritárskym štátom, ktorý vznikol revolučným procesom.

Pápež Ján Pavol II. (1978 – 2005) pozdvihol niektorých mučeníkov mexického prenasledovania na oltár: boli to kňazi i laici, bojovníci katolíckych organizácií vrátane svätého Manuela Moralesa, predsedu Národnej ligy na obranu náboženskej slobody. Muži a ženy, ktorí odvážne svedčili o svojej viere proti vláde, ktorá vo svojej ústave okrem iného uviedla, že „existencia akéhokoľvek náboženského rádu alebo kongregácie je zakázaná“ (čl. 5); „všetky bohoslužby mimo kostolov sú zakázané a bohoslužby v kostoloch vždy podliehajú kontrole civilnej moci“ (čl. 24); „kostoly sú štátnym majetkom. Náboženské združenia nemôžu nadobúdať, vlastniť ani spravovať nehnuteľnosti.“

Prví mučeníci cristeros: Joaquim Silva a Manuel Melgarejo

Epos o cristiade považuje za svojich protomartýrov Joaquima Silvu a Manuela Melgareja, prvého vo veku 27 rokov, druhého iba 17 rokov – oboch bojovníkov katolíckej mládeže. Po tom, čo mexickí biskupi na protest proti vládnym opatreniam pozastavili verejné bohoslužby, Silva so svojím priateľom začal cestovať po krajine, aby presviedčal ľudí, pričom vďaka svojej pevnej kultúre, vášnivej viere a chápaniu života ako boja dokázal zapáliť srdcia svojich poslucháčov a podnietiť ich k boju. V nedeľu 12. septembra 1925 ich cestou vlakom do Zamory na jednom z takýchto zhromaždení zatkli a odsúdili na smrť bez súdneho procesu. Silva márne žiadal, aby bol ušetrený aspoň jeho neplnoletý priateľ.

Oboch postavili k múru, kde sa im vojaci márne snažili z rúk vytrhnúť ružencové koráliky. Joaquim Silva pred popravčou čatou predniesol prejav taký dojímavý svojím náboženským a vlasteneckým cítením, že aj samotní vojaci boli dojatí. Jeden z nich sa odmietol zúčastniť na poprave, a tak bol na druhý deň zatknutý a vzatý do väzby. Joaquim dôrazne povedal veliteľovi: „Nie sme zločinci, ani sa nebojíme smrti. Strieľajte, keď zakričím: „Viva Cristo Rey, viva la Virgen de Guadalupe.“ Tak sa aj stalo: keď títo dvaja mladí muži zakričali, že chcú bojovať a zvíťaziť, boli zastrelení.

Telá oboch hrdinov boli neskôr vystavené na cintoríne: v rukách stále zvierali ružence a boli odetí do bielych šiat, po tom, čo ich zakrvavený odev bol rozdelený na kúsky ako relikvie a rozdaný medzi veriacich v dedine.

Medzi mučeníkmi boli aj štátni úradníci, ako napríklad Luis Navarro Origel, františkánsky terciár, starosta mesta Peniamo, zakladateľ rádu Kolumbových rytierov, spoločností vzájomnej pomoci, vidieckych pokladníc, sekcií katolíckej mládeže, kultúrnych krúžkov, katechetických škôl, neúnavný propagátor celonočnej eucharistickej adorácie. Po štyroch rokoch pre obyvateľstvo prospešnej administrácie bol najprv násilne zbavený úradu a potom zavraždený. Ďalšou dojímavou osobnosťou z doby prenasledovania bol Tomás de la Mora z Colima, iba šestnásťročný chlapec, jeden z najaktívnejších členov miestneho katolíckeho kruhu, ktorý vykonával činnosť katechétu medzi najchudobnejšími deťmi. 15. augusta 1927 bol zatknutý iba preto, že nosil škapuliar, čiže kus látky s posvätným obrazom, symbol náboženského bratstva.

Veliteľ kasární sa ho opýtal, či mal nejaké styky s „fanatikmi“, teda s kňazmi, rehoľníkmi, katolíkmi a zbojníkmi. „Nie sú to fanatici,“ odpovedal chlapec, „ale osloboditelia Cirkvi a vlasti od tyranov.“ Tomás bol potom bičovaný, aby poskytol informácie o vzbúrencoch, ale márne. Veliteľ nakoniec nariadil obesiť ho na „Strome slobody“ postavenom na hlavnom námestí mesta ako temné dedičstvo Francúzskej revolúcie.

Aj kňazi a ženy

Príkladom ženského hrdinstva je Eleonora Gardunová, zatknutá za spoluúčasť spolu so vzbúrencami. Pri vyšetrovaní generál Ortiz, jeden z Callesových hlavných spolupracovníkov, ktorý mal motto „Môj boh je diabol“ vytetované na hrudi, jej ponúkol prepustenie za podmienky, že bude s nimi spolupracovať. Dievča odpovedalo: „Chcete odo mňa nemožné: budem pokračovať v práci, kým táto vláda nepadne.“ Aj ona skončila pred popravčou čatou.

Keď manželke právnika Gonzalesa, jedného z vodcov povstania, doniesli jeho rozodratú mŕtvolu, žena zavolala deti a povedala: „Pozrite sa na neho, je to váš otec. Je mučeníkom viery. Sľúbte mu, že aj vy budete hodné detí a jedného dňa budete pokračovať v jeho diele.“

Spolu s týmito mužmi, ženami a chlapcami treba pamätať na množstvo preliatej kňazskej krvi. Stovky kňazov bolo zabitých: jednoduchí dedinskí farári, mladí ľudia vytrhnutí zo seminára (s úmyslom „oslobodiť ich!“) mnísi zabití v kláštoroch. Medzi nimi je nepochybne najznámejší blahoslavený otec Miguel Augustin Pro, jezuita z Guadalupe, zavraždený vo veku 37 rokov v roku 1927, uznaný Cirkvou ako mučeník 25. septembra 1988.

Ale zďaleka nielen on. Blahoslavený otec Elia Nieves, augustinián: napriek zákazu pokračoval vo svojej službe, chodil všade, kde bolo treba, aby potešil, pomohol, udeľoval sviatosti. Keď sa o tom dozvedela polícia, sledovala ho a zatkla, keď slúžil omšu v podkroví. Bol odsúdený na smrť a odvedený na miesto popravy. Po tom, čo si kľakol, aby sa pomodlil, obrátil sa k vojakom popravčej čaty: „Na kolená, deti moje. Skôr ako zomriem, chcem vám dať svoje požehnanie.“ Vojaci poslúchli a úctivo sa poklonili kňazovmu gestu. Keď otec Nieves robil znamenie kríža, dôstojník, ktorý velil čate, ho rozzúrený strelil do hrude a zabil ho pri žehnaní.

Niekedy sa trýznitelia vyžívali v mučení kňazov: odrezali im ruky, aby nemohli slúžiť omšu. Dona Pabla Garciu postihol krutý osud: aj on, horlivý farár, napriek zákazu a všetkému nebezpečenstvu chcel osláviť sviatok Panny Márie z Guadalupe a 12. decembra zhromaždil veriacich na osamelom mieste na hore San Juan de los Lagos. Bol objavený, zatknutý, niekoľko dní hrozne mučený. „Smrť, ale nikdy zrada,“ opakoval kňaz, kým ho nezastrelili. Svätý David Uribe, jeden z mučeníkov kanonizovaných pápežom Jánom Pavlom II., bol odtrhnutý od svojho stáda a uväznený v koncentračnom tábore. Podarilo sa mu však utiecť a vrátiť sa do svojej farnosti v Iguale, kde pokračoval v tajnom vykonávaní svojej služby.

Nakoniec bol vypátraný a opäť zatknutý. Vládny generál Castrejon navrhol farníkom, aby vykúpili kňaza za tritisíc pesos. Peniaze boli za cenu obrovských obetí okamžite zozbierané, ale farár prepustený nebol: vyvíjali na neho nátlak, aby apostatoval a pridal sa k schizmatickej vlasteneckej cirkvi. Padre Uribe to rozhodne odmietol, na čo bol podrobený dlhému mučeniu na rošte. Po strašnom utrpení zomrel na Kvetnú nedeľu v roku 1927.

Jeho posledné slová boli: „Radšej smrť než zradiť námestníka Kristovho, milujem pápeža! Nech žije pápež!“ Jeho telo, hodené na ulici, bolo vzaté a pochované s veľkými poctami.

PDF (formát pre tlač)