Lorenzo Perosi, taliansky kňaz a skladateľ nádhernej sakrálnej hudby, ktorý mal plnú dôveru sv. Pia X.

Branislav Krasnovský
8. novembra 2024   Cirkev Kultúra

V dnešnom článku by som čitateľom rád predstavil talianskeho kňaza a geniálneho hudobného skladateľa Lorenza Perosiho (1872 – 1956), ktorý sa preslávil najmä svojimi oratóriami a chrámovou hudbou. Narodil sa v meste Tortona v severnom Taliansku, pričom rod Perosiovcov dal Taliansku viacero hudobných géniov.

Už od detstva bolo zrejmé, že mladý Lorenzo sa stane kňazom, ešte presnejšie hudobne nadaným kňazom, ktorý sa zapíše zlatými písmenami do dejín talianskej hudby. Študoval hudobnú kompozíciu u najvýznamnejších talianskych skladateľov svojej doby, ktorí okamžite vycítili jeho obrovský talent.

Bol jediným talianskym hudobným skladateľom posvätnej liturgickej hudby, členom známej skupiny Giovane scuola (Mladá škola), ktorý úmyselne neskomponoval ani jednu operu, orientoval sa totiž plne na sakrálnu a liturgickú hudbu, ktorú vo svojich dielach doviedol k dokonalosti.

Giovane scuola sa ako hudobný prúd v Taliansku etabloval koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Členovia skupiny cítili potrebu vytvoriť novú taliansku hudobnú opernú tradíciu, ktorá by nebola poznačená Giusseppe Verdim. V mnohých prípadoch čerpali inšpiráciu z realizmu a v centre ich pozornosti stáli snahy, aby ich diela boli čo najautentickejšie a preto napríklad v opere všetky postavy pôsobili realisticky a emocionálne.

Giovane scuola sa odlišovala od tradičného operného štýlu najmä svojím zameraním na emocionálne prežívanie a hudobný realizmus. Operu vnímali ako žáner, ktorý má reflektovať na skutočné ľudské osudy a drámu. V Taliansku sa stala nesmierne populárnou a dodnes ovplyvňuje taliansku opernú tradíciu.

Členmi skupiny Giovane scuola boli napríklad hudobný skladateľ Pietro Mascagni, ktorý hudobne zobrazoval vášnivé a často tragické osudy obyčajných ľudí. Ďalej Ruggero Leoncavallo, ktorého opera Pagliacci patrí k najznámejším talianskym operám a ktorý venoval veľkú pozornosť téme emócií žiarlivosti a pomsty.

Azda najznámejším predstaviteľom skupiny Giovane scuola bol Giacomo Puccini, ktorý prinášal do svojich opier inovatívne hudobné postupy. Myslím si, že jeho diela ako La Boheme, Tosca, Madame Butterfly či Turandot netreba našim čitateľom zvlášť predstavovať, určite ich veľmi dobre poznajú a oceňujú umelcov cit pre dramatický efekt a hudobné zobrazenie citovej hĺbky.

Priznám sa, že Francesca Cilea a Umberta Giordana, ďalších členov skupiny, som nepoznal, keďže však vo vážnej hudbe dávam prednosť liturgickej a omšovej hudbe (operu vnímam ako nižší žáner), pravdepodobne sa k zoznámeniu s ich tvorbou dostanem neskôr.

Ako som už spomenul, Lorenzo Perosi sa cielene komponovaniu opier vyhýbal a tvoril len sakrálnu hudbu. Jeho nadšeným obdivovateľom bol aj francúzsky velikán Romain Rolland, sláva Perosiho sa však neobmedzovala len na Európu.

Perosiho tvorba bola výrazne inšpirovaná gregoriánskym chorálom a polyfónnym renesančným štýlom. Rozhodol sa obnoviť tradíciu duchovnej hudby v katolíckej liturgii a čo sa týka katolíckej liturgickej hudby mal plnú dôveru pápežov Leva XIII. a svätého Pia X., čo je znakom kvality a duchovnej katolíckej vyspelosti.

Lorenzo Perosi je považovaný za jedného z najvýznamnejších predstaviteľov ceciliánskeho hnutia v hudbe (podľa svätej Cecílie, mučeníčky a patrónky katolíckej hudby). Ceciliánske hnutie si kládlo za cieľ očistiť sakrálnu hudbu od všetkých svetských prvkov a vrátiť ju k zbožným a jednoduchým formám z minulosti. Heslom bolo „Vrátiť liturgickým skladbám katolícku zbožnosť, čistotu a jednoduchosť“.

O Lorenzovi Perosim sa vie, že bol silne ovplyvnený pápežom Piom X., ktorý vydal aj motu propio Tra le sollecitudini o cirkevnej hudbe. Toto motu proprio možno tiež považovať za duchovný základ ceciliánskeho hnutia, v jeho intenciách Lorenzo Perosi po celý svoj život aj tvoril.

Pápež Pius X. vydal tento dokument 22. novembra 1903 a tento dokument obsahoval jasné pravidlá, ktorými sa mala cirkevná hudba očistiť od svetských vplyvov. Pápež Pius X. požadoval, aby sa bral ohľad na dôstojnosť a posvätnosť liturgickej hudby. Hudba v liturgii mala slúžiť k povzneseniu duše a vyvolaniu zbožných pocitov a nie byť prostriedkom zábavy. Mala byť v podstate modlitbou, ktorá by rozširovala hĺbku liturgie.

Ďalej pápež Pius X. kládol hlboký dôraz na gregoriánsky chorál, ktorý vnímal ako ideálnu formu liturgickej hudby, za charakteristickú hudbu katolíckej Cirkvi. Zdôrazňoval aj renesančnú polyfóniu, najmä dielo vynikajúceho skladateľa Giovanniho Pierlugiho da Palestrina. Naopak moderné formy hudby a prvky svetskej hudby, vrátane operných štýlov považoval pápež svätý Piux X. za nežiaduce.

Texty mali byť zrozumiteľné, hudba mala túto zrozumiteľnosť podčiarkovať a skladby nemali byť príliš zložité. Jednoduchosť a prehľadnosť mali veriacim pomôcť sústrediť sa na duchovný obsah. Takisto mala hudba počas svätej omše pomôcť veriacim lepšie chápať liturgické dianie. Dokument obsahoval aj odporúčania pre skladateľov, aby komponovali hudbu v súlade s cirkevnými zásadami.

To, čo pápež svätý Pius X. v dokumente požadoval, Lorenzo Perosi, vtedajší hudobný riaditeľ vatikánskeho zboru aj v rámci ceciliánskeho hnutia presadzoval. Lorenzovi Perosimu sa podarilo vytvoriť nádhernú modernú podobu duchovnej hudby, vyrastajúcej z gregoriánskeho chorálu, renesancie, baroka, ktorá obsahovala aj modernejšie prvky, napriek tomu však ostala verná duchovným koreňom katolíckej liturgie.

Lorenzo Perosi bol nesmierne plodný skladateľ, je autorom viac ako 4000 skladieb, ktoré bádatelia dodnes študujú. Jeho dielo je obrovské a presahuje rámec svojej doby. Pravdepodobne ani nie je v ľudských silách si počas jedného života vypočuť a precítiť všetky diela tohto geniálneho talianskeho skladateľa. K jeho najznámejším dielam patria okrem iného aj oratóriá „La Passione di Cristo“ a „La Resurrezione di Cristo“, ktoré boli nesmierne obľúbené a hrali sa ako ich názov napovedá najmä počas Veľkej noci. Sú nesmierne cenené kvôli svojej duchovnej hĺbke a duchovnej kvalite. Ide o emotívnu, melodickú hudbu, ktorá si zachováva prísnu katolícku formu a je nesmierne vhodná pre liturgické obrady.

Perosiho oratórium „La Passione di Cristo“ (Utrpenie Krista) je jedným z najvýznamnejších diel ceciliánskeho štýlu, zobrazuje posledné chvíle Nášho Pána Ježiša Krista. Oratórium vyniká svojou dramatickou intenzitou a emocionálnou hĺbkou. Perosimu sa podarilo priblížiť posvätný text Svätého písma prostredníctvom jednoduchosti a pokory, ktoré takisto tvorili dôležitý prvok ceciliánskej reformy.

Dielo je zložené z niekoľkých častí, ktoré sledujú Kristovu cestu od Poslednej večere až po Ukrižovanie a každý úsek je hudobne stvárnený tak, aby zdôrazňoval pointu biblického príbehu a podporoval liturgický význam.

Perosiho „La Passione di Cristo“ je hlboko rešpektované dielo, ktoré majstra potvrdilo v pozícii jedného z najvýznamnejších skladateľov svojej doby a ktorý ako skladateľ obnovil význam duchovnej hudby v katolíckej Cirkvi.

Ďalšie Perosiho dielo „La Resurrezione di Cristo“ (Kristovo Zmŕtvychvstanie) je takisto nádherným oratóriom, ktoré nadväzuje na „La Passione di Cristo“. Toto oratórium sa zameriava a nádherne spracúva tému Kristovho Zmŕtvychvstania a bolo skomponované s obrovským a naliehavým dôrazom na radosť, nádej a vykúpenie, ktoré Kristovo Zmŕtvychvstanie prinieslo pre celé ľudstvo.

Oratórium sleduje príbeh od okamihu bezprostredne po Kristovom Ukrižovaní až po jeho slávne Zmŕtvychvstanie. Z hudobného hľadiska sa „La Resurrezione di Cristo“ vyznačuje silnými vokálnymi a orchestrálnymi časťami, ktoré dokonale evokujú extatickú radosť z Kristovho Zmŕtvychvstania a jeho slávnostný charakter. Perosiho skladba zahŕňa chór i sólové hlasy, ktoré sa striedajú v dynamickom rozprávaní celého príbehu a zdôrazňujú dramatický a spirituálny význam jednotlivých častí tohto diela. Okrem vplyvu gregoriánskeho chorálu a renesančnej Palestriniho polyfónie Perosi vkomponoval do tohto diela aj vlastné melodické inovácie, ktoré nielenže nepôsobia rušivo, ale dodávajú skladbe súdobejší charakter.

Už pri prvom predstavení tohto svojho oratória zožal Lorenzo Perosi obrovský úspech. Podarilo sa mu nádherne skĺbiť liturgickú hudbu prelomu 19. a 20. storočia s predchádzajúcimi gregoriánskymi, renesančnými či barokovými hodnotami. Toto oratórium sa dlho uvádzalo počas Veľkej noci, po smrti pápeža Pia XII. sa však začalo cecilánske hnutie a jeho duchovný vzor v podobe motu proprio Tra le sollecitudini o cirkevnej hudbe pápeža sv. Pia X. pomaly odsúvať do úzadia a zabudnutia, dôraz sa kládol na nové a moderné výrazové prostriedky, formujúce katolícku liturgickú hudbu až do štádia, v ktorom sa nachádza dnes.

Zoznam Perosiho najznámejších diel:

oratóriá

La Passione di Cristo secondo S. Marco (1897)
La Trasfigurazione di Cristo (1898)
La Risurrezione di Lazzaro (1898)
La Risurrezione di Cristo (1898)
Il Natale del Redentore (1899)
La Strage degli Innocenti (1900)
Il Giudizio Universale (1904)
Transitus Animae (1907)

omše

Missa In Honorem Ss. Gervasii a Protasii (1895)
Missa v Honorem Beati Ambrosii (1895)
Missa „Te Deum Laudamus“ (1897)
Missa Eucharistica (1897)
Missa (Prima) Pontificalis (1897)
Messa da Requiem (1897)
Missa a Tre Voci Maschili (Missa Cerviana) (1898)
Missa „Benedicamus Domino“ (1899)
Missa Secunda Pontificalis (1906)
Melodie Sacre (osem častí) (1897 – 1904)​

PDF (formát pre tlač)