Kristus Kráľ v byzantskej duchovnej tradícii (Prvá časť)

Lucia Laudoniu
5. decembra 2024   Cirkev

Západné katolícke umenie spojilo slová cor (srdce) a corona (koruna) v obraze Kristovho Srdca ovinutého tŕňovou korunou. Obe slová začínajú rovnakou slabikou (cor-), ale etymologicky spolu nesúvisia. Súvisia však teologicky a teleologicky (τέλος – cieľ). Pozemskí vládcovia nosia svoju korunu na hlave, Kristus je jediným kráľom, ktorý má korunované priamo Srdce, a to tŕňmi našich hriechov.

Slávnosť Krista Kráľa a východné cirkvi

Myšlienka obohatiť latinský liturgický kalendár o nový sviatok Krista Kráľa nie je inováciou, ktorá sa zrodila v pracovni Pia XI., hoci to bol práve tento pápež, ktorý v roku 1925 nariadil jeho slávenie. Pontifex nezaviedol do Cirkvi nič nové, iba inštitucionalizoval vedomie o Kristovom kráľovskom úrade, ktoré bolo v Cirkvi živé oddávna – a ako uvidíme neskôr – toto vedomie sa neobmedzovalo na západnú časť Cirkvi. Strechu mystického Božieho domu podopiera množstvo východných stĺpov.

Málo sa hovorí o tom, že stanovenie dátumu slávnosti Krista Kráľa na poslednú októbrovú nedeľu (pôvodný zámer Pia XI.) bolo praesertim odpoveďou katolíckeho Ríma na tzv. pamiatku reformácie, ktorú si spoločenstvá vychádzajúce z Lutherovho odkazu pripomínajú 31. októbra.

Augustínovu maximu Ecclesia semper reformanda est môžeme preto chápať aj v tom zmysle, že prameňom každej autentickej obnovy Cirkvi je Christus, Rex Regum a nie ľudskí reformátori, stratení v labyrinte pýchy a v sieti sofizmov.

Mnohé východné cirkvi unionizované s Rímom prijali sviatok Krista Kráľa pod vplyvom západnej spirituality. Do akej miery je tento sviatok aktuálny pre cirkvi byzantskej tradície, ktoré neboli vystavené priamej ideovej konfrontácii s luteranizmom a presladený parfum protestantizmu im nikdy nevoňal? Aj na túto otázku sa pokúsime odpovedať v našej novej dilógii článkov.

Srdce otca Vojtecha Boháča bilo pre gréckokatolícku liturgiu. Pamätníci spomínajú, že na hodinách liturgiky hovorieval študentom, že byzantský obrad je vzácnym klenotom na pápežskej tiare. Skúsme to parafrázovať: byzantský obrad je diamantom aj na korune Krista Kráľa. V našom novom článku sa budeme zamýšľať, ako sa myšlienka Kristovho kráľovského majestátu odráža v živej byzantskej liturgii, vo východnej dogmatickej tradícii a denique aj v cirkevnom umení.

Regnum verzus imperium: Kristus ako cisár

Každé eucharistické slávenie v byzantskom obrade po ukončení proskomídie otvára benedikcia kňaza „Požehnané kráľovstvo Otca i Syna i Svätého Ducha, teraz i vždycky i na veky vekov“. V latinských prekladoch byzantských liturgických formulárov sa zvyčajne stretávame so spojením benedictum regnum. Latinské texty z rumunského gréckokatolíckeho či pravoslávneho prostredia oproti tomu pracujú s neutrom imperium, túto etymológiu zachytáva aj moderná rumunčina v podobe liturgického zvolania „binecuvântată este împărăţia“ („požehnané je cisárstvo“). Je tento drobný rozdiel medzi regnum a imperium iba vecou jazykového vkusu alebo za tým treba hľadať čosi viac?

Moderná rumunčina zdedila substantíva împărăţie (cisárstvo) a împărat (cisár, mocnár) priamo z latinského imperium a imperator. Táto paradigma, pochopiteľne, prešla aj do liturgických textov. Termín kráľ (rege) má v rumunskom jazyku lokálny a politicko-geografický význam, teda neobsahuje aspekt univerzality. To je aj dôvodom, prečo Ježiš v rumunských liturgických textoch nie je designovaný ako kráľ (rege), ale ako imperátor, cisár (împărat). Rumunská cirkev nenazýva Krista kráľom, ale cisárom, čím zdôrazňuje všeobecný a univerzálny aspekt Jeho vlády.

Diferenciácia medzi imperium a regnum primárne vychádza z byzantského (resp. esenciálne rímskeho) chápania kráľovského úradu ako subordinovaného cisárovi. Podľa byzantskej politickej doktríny bola cisárska moc nadradená, superponovaná kráľovskej. Prečo východolatinský svet delegoval na Krista cisársky titul, non est mirandum.

Imperátor bol pre Rimanov cisárskej doby prameňom práva (fons iuris, legis), Kristus je zákonodarcom (legifer) Nového zákona. Kristova potestas imperialis spočíva ako vo vláde nad dušami, tak aj v moci nad zákonmi Neba a zeme, nad právom prirodzeným i ľudským. Parafrázujúc známu patristickú tézu, Boh sa stal (pravým) človekom v dobe, kedy sa človek stáva (falošným) rímskym bohom in persona imperatoris.

Kráľom aj v kolíske

Citujme ešte jednu modlitbu z byzantského ofícia, v ktorej sa kresťan obracia na Pána Ježiša ako na držiteľa najvyššej moci (summum imperium) trojnásobným zvolaním:

„Venite, adoremus regem nostrum Deum.
Venite, adoremus Christum, regem nostrum Deum.
Venite, adoremus Dominum Iesum Christum, regem et Deum nostrum.“

Zdroj: Acta Apostolicae Sedis, annus XXXVI, series II, vol XI, s. 52.

Latinských verzií tejto modlitby existuje niekoľko, líšia sa najmä syntaxou a voľbou substantív rex alebo imperator v závislosti od formácie autora (latinské preklady byzantských textov z pera rímskokatolíckych autorov zvyčajne obsahujú termín rex, rumunskí autori tradične dávajú prednosť slovu imperator).

Rumunský text, používaný gréckokatolíckou cirkvou, je nasledovný:

„Veniţi să ne închinăm Împăratului nostru Dumnezeu.
Veniţi să ne închinăm şi să cădem la Cristos, Împăratul nostru Dumnezeu.
Veniţi să ne închinăm şi să cădem la însuşi Cristos, Împăratul şi Dumnezeul nostru.“

Zdroj: https://www.e-communio.ro/stire4404-randuiala-slujbei-invierii

Slovenský gréckokatolícky preklad má túto formu:

„Poďte, pokloňme sa Kráľovi nášmu, Bohu.
Poďte, pokloňme sa Kristovi, Kráľovi nášmu, Bohu.
Poďme, pokloňme sa a padnime pred samým Pánom Ježišom Kristom, Kráľom a Bohom naším.“

Zdroj: https://casoslov.sk/?page=pray&klokocov&day=&id=965

Úvodná formulácia Venite, adoremus pripomína refrén slávnej vianočnej koledy Adeste fideles, v ktorej sa spieva Venite, adoremus Dominum. Kristus bol nositeľom kráľovskej moci aj v betlehemských jasliach. Potvrdzujú to traja pohanskí mudrci, hľadajúci židovského kráľa. Kráľovskí potomkovia tohto sveta sú po narodení princami, Kristus jediný bol kráľom už v plienkach.

Kráľovský (cisársky) úrad Svätej Trojice

Zdôraznili sme, že východorománske kresťanstvo má tendenciu nazývať Pána Ježiša cisárom, na rozdiel od západnej tradície, v ktorej je zaužívaný titul Kristus Kráľ. Po druhé treba vedieť, že byzantská kultúra aplikuje Boží kráľovský (vo východnom ponímaní cisársky) majestát na celú Svätú Trojicu.

Cisársky majestát patrí rovnako Otcovi, Synovi a Duchu Svätému, pričom všetky tri Osoby nerozdeliteľnej Trojice majú na tejto cisárskej božskej moci rovnakú a úplnú účasť.

Odkiaľ vieme, že nadprirodzený cisársky úrad neprináleží len Synovi, ale rovnako aj Otcovi a Duchu? Východná triadológia hovorí o monarchii Boha Otca v súvislosti s definíciou pôvodu Syna a Ducha Svätého vo vzťahu k Otcovi ako jedinému Princípu oboch.

Kráľovský titul Ducha Svätého je preukázateľný zo slov základnej byzantskej modlitby k Paraklétovi „Kráľu nebeský, Utešiteľu, Duchu pravdy“ („Rex / imperator coelestis, Consolator, Spiritus / Spirite veritatis“).

Kristova kráľovská služba v kontexte liturgického času

Rumunský pravoslávny kňaz Tudor Ciocan sa v homílii z roku 2021 zamýšľa nad Kristovou kráľovskou (v doslovnom preklade z rumunského jazyka, cisárskou) službou. Čitateľov možno zaujme malý, no nie nepodstatný detail: priezvisko kňaza znamená kladivo (ciocan). Dobrý kňaz má byť kladivom na heretikov – kladivom, ktoré neubližuje, ale pribíja klince slov subtílne a predsa priamo, via et ratione, aby sa upevnila stabilita stavby Cirkvi.

Otec Ciocan vychádza z učenia svetoznámeho, nedávno kanonizovaného rumunského kňaza a teológa Dumitru Stăniloae, špecializovaného na dogmatické dedičstvo veľkých všeobecných snemov. Stăniloae sa v druhom zväzku svojej Pravoslávnej dogmatickej teológie (Teologia dogmatică ortodoxă, Bucureşti 1996) zaoberá trojitým úradom Krista Veľkňaza, Proroka a Kráľa (názorom otca Stăniloae na Kristovu charizmu kráľa, resp. cisára, sa budeme venovať v pokračovaní nášho článku). Ciocan zdôrazňuje, že tieto tri aspekty Kristovej služby sa jedinečným spôsobom odrážajú v bohoslužobnom rytme byzantského liturgického roka.

Čím je svet vôkol nás chaotickejší, tým je dôležitejšie držať pevne v rukách kormidlo (cârmă) cirkevného času. Tempus liturgicum je – ako naznačuje rumunský kňaz – liekom na chaos. Rytmus bohoslužieb je inkarnáciou dokonalého, Bohom stvoreného poriadku do tela Cirkvi.

Trojitá služba nášho Spasiteľa – služba Cisára, Veľkňaza a Proroka (nota bene, všimne si niekto možnú duchovnú koincidenciu medzi touto Kristovou „trojslužbou“ a trojitým členením pápežskej tiary – triregnum?) je implicitne definovaná v troch liturgických knihách byzantského Východu – v oktoichu, triode a v pentikostarione.

„Obdobie oktoichu (Ὀκτώηχος, v slovanskej transliterácii Osmohlasník) zaberá väčšinu cirkevného roka, asi tridsať týždňov,“ vysvetľuje otec Ciocan. „Je to prorocké, katechetické obdobie, v ktorom je Kristus naším Učiteľom a z hľadiska liturgického času zodpovedá trom rokom jeho kázania.“ V Oktoichu sa nám Kristus predstavuje ako vyučujúci cisár – Imperator docens.

Triodion (Τριῴδιον, na Slovensku je zaužívaný pojem Pôstna trioda alebo trioď) obsahuje propriá na veľkopôstne obdobie a podľa Ciocana reflektuje predovšetkým Kristovu archijerejskú (veľkňazskú, biskupskú) dôstojnosť. Veľký pôst – prelúdium paschálnej drámy – nám ukazuje Pána v neviditeľnom biskupskom rúchu – a týmto rúchom je Jeho Krv. Ecce, cisár, ktorý obetúva sám seba – Imperator immolans.

Pentikostarion (u Grékov Radostná päťdesiatnica – Πεντηκοστάριον χαρμόσυνον, Slovania hovoria Kvetná trioda) sa vzťahuje, ako upresňuje otec Ciocan, na obdobie od Paschy do Turíc. Podľa názoru rumunského duchovného je Pánova cisárska moc viditeľná predovšetkým („se vede mai ales puterea Împărătească a Domnului“) v udalostiach svätodušných sviatkov. Byzantská liturgická kniha Pentikostarion je manifestáciou Krista ako vládnuceho cisára – Imperator regnans.

Je známe, že hlavné dvere v strede ikonostasu v chrámoch byzantského rítu majú prívlastok kráľovské, cárske. Gréci a Rumuni majú občas vo zvyku používať označenie krásna brána – poarta frumoasă. Týmito dverami v minulosti prechádzal byzantský cisár, aby prijímal Telo a Krv Pána v oltárnej časti chrámu spolu s klérom. Odkedy niet pozemského cisára, byzantskí mystici na čele s Kabasilom prišli s vysvetlením, že kráľovské dvere dostali meno podľa Kráľa kráľov, ktorý nimi prechádza pod spôsobmi eucharistických darov.

Neviditeľný, a predsa viditeľný

Z akých príčin považuje otec Ciocan slávnosť Zostúpenia Svätého Ducha za obraz a odraz Kristovej kráľovskej dôstojnosti? Nebolo by azda vhodnejšie kontemplovať kráľovské atribúty Pána Ježiša v deň Jeho vstupu do Jeruzalema, ergo na Kvetnú nedeľu?

Otec Ciocan uvažuje inak. Upozorňuje nás, že ľudské behaviorálne modely – najmä pokiaľ ide o verejný prejav sympatií či antipatií – podliehajú nekonečnej permutácii. Najprv hosanna, potom ukrižuj. Aj keď máme tendenciu považovať Kvetnú nedeľu za radostný deň, v skutočnosti je tento sviatok smutnou obžalobou ľudského svedomia. Perfídneho svedomia, ktoré sa kolíše ako palmové listy vo vetre. Vae nobis! – Beda nám!

Byzantská tradícia považuje sviatok Zostúpenia Svätého Ducha na apoštolov za viditeľný počiatok verejného a misijného pôsobenia novozákonnej Cirkvi v dejinách ľudstva. Sám Svätý Duch intronizoval Krista na cisársky trón a svedčí o imperátorskom poslaní Božieho Syna ad infinitum.

Rumunský kňaz subtílne rozlišuje medzi rozsahom a spôsobom Kristovej vlády. Kristova moc nie je vo vzťahu k pozemskej politickej moci parafernálna, naopak, je prameňom všetkého dobra (fons bonitatis). Pán Ježiš ako Kráľ je držiteľom moci – possessor potestatis – na Nebi, na zemi, aj v podsvetí. Pravoslávny duchovný však namiesto katolíckej taxonómie (purgatorium) používa adverbium dedesubt, podsvetie.

Kristus je vládcom univerza, ktorý zostáva – ako to vyjadruje rétorický paradox – viditeľným v neviditeľnosti. Páter Ciocan túto pravdu definuje termínom Împăratul nevăzut (Neviditeľný cisár), s dôvetkom, že hoci Krista nevidíme v Jeho sláve pozemskými očami (ktoré na túto formu supernaturálnej vizibility nie sú uspôsobené), predsa je pre nás objektom určitej percepcie. Jednoducho povedané, Krista môžeme cítiť, a síce mirum in modum, podivuhodne. Rumunský kňaz v tejto súvislosti používa spojenie Împăratul simţit – vládca, ktorý je percipovateľný a ktorého prítomnosť cítia všetci, čo v Neho veria. Skúsenosť transcendentného vnútorného vnemu nie je mutabilnou emóciou a konečnom dôsledku znamená viac, než duchovne obmedzená estézia reality fyzickými zmyslami.

Link na homíliu otca Ciocana, ktorú sme komentovali vyššie: https://www.cuvantul-ortodox.ro/cuvant-al-parintelui-tudor-ciocan-hristos-ca-imparat-al-vietii-noastre-sobornicitatea-bisericii-si-masele-manipulate-de-catre-cei-puternici-ai-lumii-nu-putem-sa-schimbam-cursul-istoriei-audio-text/

Summarium prvej časti článku

Z tejto stručnej introdukcie vyplýva, že recepcia kráľovskej dôstojnosti Krista je na byzantskom Východe veľmi intenzívna, čo sme ilustrovali na príklade rumunskej pravoslávnej kultúry ako priestoru konveniencie latinského a byzantského ducha.

Pán Ježiš má titul imperátora (Împăratul), pretože cisársky úrad sa považuje za vyšší a univerzálnejší, než úrad kráľa, hodnotený striktne geograficky a lokálne (Rumuni majú skúsenosť s vlastným monarchistickým spôsobom vlády a ich staré kráľovstvo – vechiul regat – podlieha v historiografii rozporuplným hodnoteniam).

Kristovo kráľovské poslanie je podľa mienky otca Tudora Ciocana mysticky integrované do poriadku byzantského liturgického roka v jeho integrite, čo je aj dôvodom, prečo pravoslávie na rozdiel od rímskych katolíkov nemá vo svojom kalendári stanovený osobitný sviatok, zasvätený Kristovi Kráľovi.

Do kráľovského purpuru odel Krista aj medzinárodne rešpektovaný pravoslávny dogmatik Dumitru Stăniloae. Aké sú jeho argumenty v prospech intronizácie Krista Kráľa v každom ľudskom srdci, ad intra aj ad extra? Prečítame si nabudúce.

V pokračovaní článku si predstavíme tiež preklad a výklad modlitby pravoslávneho archimandritu Sofronia Sacharova ku Kristovi Kráľovi i preklad srbskej pravoslávnej duchovnej piesne, ktorej obsah je pozoruhodne konvergentný s teologickými východiskami rímskokatolíckej slávnosti Krista Kráľa.

PDF (formát pre tlač)