Kľačanie v byzantskej a latinskej duchovnej tradícii (Druhá časť)

Lucia Laudoniu
24. februára 2025   Cirkev História   Liturgia

predchádzajúca časť:
Kľačanie v byzantskej a latinskej duchovnej tradícii (Prvá časť)

***

Moderný človek je presvedčený, že kľačanie je prejavom slabosti. V skutočnosti je to naopak. Človek je najsilnejší vtedy, keď sa modlí na kolenách. Svätý Pavol potvrdzuje, že kľačanie je prejavom hlbokej dôvery v Boha Otca (Ef 3,12–15):

„In quo habemus fiduciam et accessum in confidentia per fidem eius. (…) Huius rei gratia flecto genua mea ad Patrem ex quo omnis paternitas in caelis et in terra nominatur.“

„V ňom máme odvahu a prístup v dôvere skrze vieru v neho. (…) Preto zohýnam kolená pred Otcom, od ktorého má meno každé otcovstvo na nebi i na zemi.“

Gordický uzol, či je lepšie pred Bohom stáť alebo kľačať, rozťal autor známeho citátu: „Keď pred Bohom kľačíme, Boh sa postaví za nás. A keď sa On za nás postaví, nikto nemôže stáť proti nám (a poraziť nás).“

V záverečnej časti nášho diptychu o symbolike kľačania v kresťanskej tradícii Východu i Západu sa budeme venovať výkladu dvadsiateho kánonu Prvého nicejského koncilu, ktorý hovorí o kľačaní pri nedeľnej modlitbe. Ako chápala duchovný postoj na kolenách rímska antika a čo z toho vyplýva pre náš kresťanský život?

Kľačanie v nedeľu a Prvý nicejský koncil

Prvý ekumenický koncil vydal v roku 325 dve desiatky kánonov. Posledný dvadsiaty kánon sa podľa názoru väčšiny pravoslávnych dogmatických teológov vzťahuje na disciplinárny zákaz kľačania na nedeľných bohoslužbách.

Právnu záväznosť tohto kánonu pre byzantskú cirkev opätovne potvrdila Trullská synoda v roku 692. K čomu presne nás zaväzuje? Pozrime sa na jeho latinské znenie:

„Quoniam sunt in die dominica quidam ad orationem genua flectentes et in diebus Pentecostes, propterea est itaque constitutum a sancta synodo, quoniam consonans et conveniens per omnes Ecclesias custodienda consuetudo est, ut stantes ad orationem Domino vota reddamus.“

„Keďže sú isté (nejaké) osoby, ktoré pri modlitbe na Pánov deň a v dňoch Päťdesiatnice kľačia, svätá synoda preto rozhodla (ustanovila), aby sa vo všetkých cirkvách súhlasne zachovával primeraný (vhodný) zvyk prednášať Pánovi modlitby postojačky (aby sme modlitby Pánovi prinášali stojaci).“

Zdroj latinského znenia: https://earlychurchtexts.com/main/nicaea/latin_canons_isidorus.html

Má príslušný kánon direktívny charakter alebo ho možno považovať za odporúčanie? Terminológia, s ktorou pracujú nicejskí otcovia, hovorí skôr v prospech odporúčania. V texte sa uvádza, že ide o zbožný zvyk (consuetudo). Snemu sa zdá vhodné zachovať ho kvôli poriadku na bohoslužbách. Kánon hovorí, že isté osoby sa v nedeľu (in die dominica) modlia so zohnutými kolenami (genua flectentes). Z uvedeného vyplýva, že časť veriacich kľačala a časť sa modlila postojačky. Počet kľačiacich osôb zrejme nebol zanedbateľný, v opačnom prípade by koncil nepovažoval za potrebné vyjadriť sa k tejto téme.

Konciloví otcovia požadujú poriadok, harmóniu, disciplínu a jednotu. Z pokladnice latinskej syntaxe si vyberajú gerundívum ako obligáciu nevyhnutnosti (custodienda est consuetudo – má byť zachovaná obyčaj, je treba zachovávať zvyk).

Koncil predpisuje, aby veriaci pri nedeľných modlitbách stáli nie tak z dogmatických dôvodov, ale najmä preto, aby v správaní kresťanov panovala rozumná zhoda a aby nedochádzalo k zmätkom.

Príslušný kánon však nikde neuvádza, že veriaci, ktorí v nedeľu kľačia, páchajú hriech. Za kľačanie počas nedeľného ofícia sa im neukladá žiadne pokánie a už vôbec nie anatéma. Zákon, v ktorom chýbal punitívny a sankčný aspekt, sa v rímskom právnom poriadku považoval za neúplný (lex imperfecta), nakoľko predpisoval povinnosť bez hrozby sankcie.

Ďalej je dôležité zdôrazniť, že uvedený kánon nedefinuje, počas ktorých častí verejných bohoslužieb je nutné stáť a kedy je prípustné kľaknúť si. Nehovorí nič o štruktúre a priebehu obradov, ani o kľačaní pri rozdávaní Eucharistie. Interpretovať obsah tohto kánonu ako explicitný zákaz prijímania Kristovho Tela pokľačiačky je preto chybou v logickom uvažovaní (argumentačná falácia).

Po druhé, nikde sa nepíše, že je nevyhnutné (necesse est) stáť počas celej bohoslužby, ako sa to praktizuje v niektorých pravoslávnych chrámoch. Požiadavka, aby sme v nedeľu prednášali prosby Pánovi postojačky (stantes Domino vota reddamus) ešte neznamená, že sa nám nariaďuje nehybne stáť od začiatku do konca liturgie.

Nedeľa – malá Pascha

S akým teologickým aparátom pracuje toto pravidlo? Kresťanský Východ a Západ zhodne učia, že každá nedeľa je malá Pascha. Dôraz na duchovno-telesný postoj v stoji pri nedeľných modlitbách súvisí s teológiou nedele ako oslavy Kristovho vzkriesenia.

Prvý nicejský koncil sa konal v náročnej dobe. Cirkev sa musela vysporiadať s ariánskou herézou, ale aj s judaizačnými tendenciami, ktoré viedli k favorizovaniu soboty na úkor Pánovho dňa. Ešte aj dnes sa môžeme stretnúť s názorom, že Nicejský snem zaviedol slávenie nedele k opozícii k židovskému sabatu, ktorý sa dovtedy (údajne) svätil aj v kresťanských kruhoch. Tieto názory sa nezakladajú na pravde. Koncil nepriniesol novú náuku, iba dogmatizoval to, čomu sa verilo od apoštolských čias.

Web Christian-history.org k tomu uvádza: „Zmienku o dodržiavaní Pánovho dňa nájdeme už v Ignácovom Liste kresťanom v Magnézii (dielo svätého Ignáca Antiochijského, ktorý bol umučený v roku 107 po Kr., pozn. naša).“

Citovaný web sa zmieňuje aj o Barnabášovom liste namierenom proti židovskému učeniu. V tomto ranokresťanskom apologetickom spise sa zdôrazňuje kristologický rozmer vtedajšieho prvého dňa v týždni (dies dominica), ktorý prekonáva duchovné účinky sabatu. Nemajú teda pravdu tí, ktorí tvrdia, že prvotná Cirkev svätenie nedele nepoznala.

Zdroj: https://www.christian-history.org/council-of-nicea-canons.html#20

Dvadsiaty kánon Prvého ekumenického koncilu je potrebné čítať v širšom kontexte, predovšetkým ako vôľu koncilových otcov zdôrazniť paschálnu a „resurekcionálnu“ (resurrectio – vzkriesenie) povahu nedele ako dňa, kedy celé stvorenie mysticky vstáva k novému životu, ktorý nám daroval ukrižovaný Pán.

Pravoslávny kňaz o kráse modlitby na kolenách

Už vieme, že latinský text predmetného kánonu Prvého nicejského snemu obsahuje spojenie genua flectentes (kľačiaci, ohýbajúci kolená). Konciloví otcovia sa mohli inšpirovať veršom z Listu Filipanom, ktorý sme citovali v prvej časti nášho článku (Flp 2,10) a v ktorom sa stretávame s podobnou formuláciou: „ut in nomine Iesu omne genu flectatur“ („aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno“).

Dá sa predpokladať, že konštantínopolskí obhajcovia kľačania na nedeľných liturgiách sa odvolávali na tento biblický verš. Nie je vylúčené, že upadali do extrému a na znak pokánia prekľačali na kolenách celú liturgiu. Koncil sa vo svojej pastoračnej múdrosti vyhýba extrémom, preto ako základný nedeľný modlitebný postoj odporúča státie. Kľačanie však nijako nedevalvuje.

O potrebe uctiť si Boha na kolenách s nadšením píše americký pravoslávny duchovný Fr. Seraphim Gisetti: „Tým, že sa vzdávame tohto fyzického umenšenia sa (teda modlitby na kolenách, pozn. naša), vzdávame sa aj veľkej časti boja proti nášmu egu. Existujú tri dôvody, prečo kresťania pokľaknú: na znak pokory, na znak pokánia a na znak úcty.“

Nota valde bene, pravoslávny kňaz ovláda teologické princípy kľačania lepšie, než mnohí modernizmom odchovaní katolícki duchovní… „Telesný úkon umenšenia (zníženia) seba samého je jednoduchý, no je to jeden z najťažších skutkov kresťanskej zbožnosti“, píše Gisetti, pretože „je v rozpore s pyšným obrazom o nás samých.“

Pero otca Gisettiho sa nezastavilo ani pred známym dvadsiatym kánonom Prvého nicejského koncilu, ktorý sme citovali vyššie. „Pýcha a diabolské pokušenie nás presvedčili, aby sme v kostole stáli vzpriamene. Sedenie je prijateľné a kľačanie – no, to je staromódne,“ komentuje s dodatkom, že „Prvý ekumenický koncil chcel, aby sme kľačali pri modlitbe 271 z 365 dní v roku. Nazývali to tri štvrtiny času. Kvôli tzv. litere zákona sme sa toho vzdali.“

Zdroj: https://www.byzcath.org/forums/ubbthreads.php/ubb/printthread/Board/8/main/18030/type/thread

Pokorný človek nemôže duchovne spadnúť, sama pokora mu bráni v páde do priepasti pýchy. Kľačiaci človek lepšie fixuje rovnováhu svojho tela, žiada sa preto dodať, že kľačanie je telesným prejavom duchovnej pevnosti a istoty.

Kľačanie v rímskej antike a manumissio

Aby sme lepšie porozumeli mysleniu nicejských otcov, odkojených mliekom klasickej kultúry, predstavme si, ako chápali modlitbu pokľačiačky antickí deorum colentes. Modlitba na kolenách, ako ju praktizovali kresťania, bola pohanskému svetu cudzia.

Pohania považovali kľačanie za prejav akéhosi „obchodného“ vzťahu k božstvu (do ut des – dám, aby si dal). Pohan pred svojimi bohmi kľačal zriedkavo, a keď tak robil, bola to forma otrockej subordinácie.

Úzku súvislosť medzi otrockou závislosťou a kľačaním v starom Ríme poznávame na základe úradného aktu prepustenia z otroctva (manumissio). Obrad zvyčajne prebiehal tak, že verejný úradník (liktor) položil na hlavu kľačiaceho otroka v prítomnosti jeho pána (vlastníka) atribút bohyne Libertas – palicu slobody (vindicta, festuca) a vyriekol formulu prepustenia. Majiteľ podrobil svojho otroka rituálnemu rotačnému pohybu a sňal z neho ruky. Prepustenec mohol vstať a dostal právo nosiť špeciálnu pokrývku hlavy (pileus).

Kresťan však nekľačí pred Bohom preto, že je otrok a túžobne čaká na udelenie slobody. Kresťan kľačí pred Bohom z vďaky a z lásky, pretože slobodu od Krista už dostal. Kľačať z lásky nie je poníženie, ale cnosť.

Vidíme, že modlitebný postoj na kolenách ako prejav nezištnej lásky (amoris causa) bol v pohanskom svete neznámy a bolo to práve kresťanstvo, ktoré zbavilo kľačanie nánosu antického otroctva. Aj v tom spočíva jedinečnosť a krása kresťanskej viery tvárou v tvár pohanským zvykom.

Quintus Curtius Rufus o kľačaní

Autorom nasledujúceho verša je rímsky prozaik Quintus Curtius Rufus, ktorý v diele Historiarum Alexandri Magni Macedonis libri qui supersunt (Dejepisné knihy Alexandra Veľkého Macedónskeho, ktoré sa zachovali, názov sa často cituje v skrátenej podobe Dejiny Alexandra Veľkého) maľuje nad hlavu slávneho helenizátora aureolu úspechu. Pozornosť venuje najmä výpravám svojho hrdinu do Orientu:

„Tu Macedonas voluisti genua tibi ponere venerarique te ut Deum.“

„Chcel si, aby Macedónčania pred tebou kľačali (položili pred teba kolená) a uctievali ťa ako boha.“

Zdroj latinského originálu: https://www.perseus.tufts.edu/hopper/text?doc=Curt.%208.7.13&lang=original

Spojenie genua ponere na tomto mieste označuje takú pozíciu kolien, ktorá má charakter božskej adorácie. Znamená to, že kľačanie v antike nebolo iba prejavom dependencie otroka voči svojmu vlastníkovi, ale malo aj význam deifikácie.

Tento antický adoračný postoj však opäť nie je tým, čo učí kresťanská viera. Prečo? Curtius Rufus uvádza, že Alexander Veľký nútil Macedóncov, aby pred ním kľačali ako pred bohom. Nedá sa to nazvať inak, než prejavom arogancie a pýchy.

Pokľaknutie pred kresťanským Bohom však obracia túto koncepciu naruby. Evanjelium prinieslo kľačaniu nový rozmer, ktorý dovtedy nemalo – rozmer láskavej pokory, ktorá lieči pýchu a sebectvo.

***

Poznámka: Biblické verše v prvej a druhej časti tohto článku citujeme podľa webu https://www.mojabiblia.sk/

PDF (formát pre tlač)