Kázeň na sviatok Najsvätejšieho mena Ježiš

Dp. Maximilián Jalovecký
5. januára 2025   Cirkev

„Po ôsmich dňoch, keď ho bolo treba obrezať, dali mu meno Ježiš.“
(Lk 2,21)

Pochválen buď Ježiš Kristus! Toto je to krásne, to dôveryplné u verných kresťanov pozdravenie, s ktorým jeden druhého v chráme Božom, v domoch a vonku zdravíme a ktoré obzvlášť vo sviatok Najsvätejšieho mena Ježiš má znieť v našich ústach. Meno Ježiš, po slovensky Spasiteľ a meno Kristus, po slovensky pomazaný, bolo už pred narodením nášho Vykupiteľa vo všetkých ústach užívané, od ktorého Židia očakávali svoje oslobodenie a povesť tohto očakávania rozniesla sa aj medzi iné národy. Vyznala to samaritánska žena pri Jakubovej studni, pri ktorej sa Ježiš s ňou zhováral o božských veciach.

,,Viem“, povedala ona, „že príde Mesiáš, zvaný Kristus. Až príde on, zvestuje nám všetko“ (Jn 4,25). Pretože ale Židia toho času Rimanmi podmanení stratili svoju samostatnosť a pod cudzím jarmom utlačení hlboko vzdychali za oslobodením spod pohanského jarma, preto u nich nastalo všeobecné presvedčenie: že až príde Mesiáš, vyslobodí ich spod rímskeho jarma. Toto presvedčenie panovalo aj medzi apoštolmi a učeníkmi Krista Pána pred ich osvietením a posvätením skrze Ducha Svätého.

A preto, keď im Ježiš predpovedal svoje umučenie a usmrtenie, nerozumeli tomu; lebo podľa ich presvedčenia to nedokázali pochopiť – ako by ten, ktorého oni za svojho budúceho pozemského kráľa a osloboditeľa z pohanského jarma považovali, sám mohol byť zabitý? A keď ho videli zabitého a pochovaného, upevňovalo sa ich presvedčenie, i ponosovali sa dvaja učeníci na ceste do Emauz vzkriesenému Spasiteľovi, ktorého nepoznali, povediac: ,,A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael“ (Lk 24,21). O, mylné ľudské presvedčenie!

Oni sa nazdávali, že Kristus vykúpi izraelský ľud, a hľa, ľud izraelský i celé ľudské pokolenie bolo už vykúpené, nie síce od rímskeho poddanstva, lež od hriechov a večného zatratenia. Poznali to sv. apoštolovia po prijatí Ducha Sv. i učili, zázraky činili a mnohé dobrodenia v mene Ježiša ľuďom preukazovali, hoci mnohí neverní zradcovia mena Ježiša stali sa nešťastnými.

I.

Keď je vo Sv. Písme reč o mene Boha alebo o mene Ježiša, vtedy pod menom Boha samu osobu božskú a pod menom Ježiša, samu a jedinú osobu božskú Ježiša máme rozumieť. Lebo, keď niekto menom volá, rozumie osobu toho, koho volá.

Najsvätejšie teda meno Ježiša posvätiť znamená: božskú osobu Ježiša s najväčšou úctou a nábožnosťou vysloviť, pred ľuďmi vyznať a podľa jeho božského učenia žiť. Kto toto činí, tomu je Ježiš spasenie. Posvätenie tohto Najsvätejšieho mena prislúcha Ježišovi; lebo on nie je len obyčajný človek, lež je tiež opravdivý Boh, a hoci má dve prirodzenosti: opravdivo božskú a opravdivo ľudskú, predsa podľa katolíckeho učenia jemu je len jedna i to opravdivo božská osoba vlastná. Keď teda, kresťan, vyslovuješ Najsvätejšie meno Ježiša, vtedy vyslovuješ jeho Najsvätejšiu osobu božskú.

Kto je ale, kto by božskú osobu nevyslovoval s Najväčšou úctou a nábožnosťou? „Nevezmeš meno Božie nadarmo.“ Povedal Boh k izraelskému ľudu v druhom Božom prikázaní. I opravdivo!

Nábožnosť proti menu Božiemu tak veľmi sa zakorenila v ľude židovskom, že Izraeliti meno Jehova, to znamená: Boh, nikdy nechceli vysloviť, lebo snáď nerozumeli Sv. Písmu, ktoré zakazuje: meno Božie nadarmo brať, alebo sa obávali, že ak by meno Jehova vyslovili, meno Božie by nadarmo vzali, to jest: bez príslušnej nábožnosti a pre márnu vec. Z tejto príčiny namiesto Jehova Boha vyslovili radšej Adonái, to jest: ó, Pane!

Nám kresťanom nie je zakázané Najsvätejšie meno Boha alebo Ježiša vysloviť, lebo Ježiš je naša viera, naša nádej a naša láska, naše potešenie a pomoc vo všetkých – telesných i duchovných biedach. Ale podľa príkladu izraelského ľudu učme sa Ježiša, toto Najsvätejšie meno jeho božskej osoby s najväčšou úctou a v duchu opravdivej poklony vyslovovať, „lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4,12). Povedal sv. Peter apoštol Židom.

Že ale Ježiš je opravdivé spasenie tým, ktorí skrze vieru v Neho posväcujú jeho Najsvätejšie meno: to vysvitá zo slov sv. Jána apoštola, ktorý píše: „Ale tým, ktorí ho (totižto Ježiša) prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno“ (Jn 1,12). Ježiš je spasenie tým, ktorí Jeho Najsvätejšie meno posväcujú kresťanskou vierou a nádejou. „Veru, veru, hovorím vám: – povedal Ježiš apoštolom – Ak budete o niečo prosiť Otca v mojom mene, dá vám to“ (Jn 16,23). Čože ale lepšie môžeme prosiť od Otca, ako spasenie a večné blahoslavenstvo?

Za spasenie svojich apoštolov a veriacich modlil sa sám Spasiteľ sveta, hovoriac: „Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, byli so mnou tam, kde som ja, aby videli moju slávu, ktorú si mi dal. No neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze slovo uveria vo mňa“ (Jn 17,24; 20). Sám Spasiteľ sa modlil za naše spasenie: aké šťastie to teda je pre nás, keď i my budeme v jeho mene sa modliť a dúfať! Ježiš je spasenie tým, ktorí nielen skrze vieru a nádej, ale i skrze lásku jeho Najsvätejšie meno posväcujú nielen slovom, ale i svojím skutkom. „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi – hovorí náš Spasiteľ – aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach“ (Mt 10,32). Tiež ale hovorí: „Nie každý, kto mi hovorí: „Pane, Pane,“ vojde nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 7,21)

Tak činil kajúci lotor, s Kristom Pánom ukrižovaný, keď pokarhal rúhanie sa druhého lotra Ježišovi, hovoriac: „Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? Lenže my spravodlivo, lebo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé.“ A na prosbu tohto kajúceho lotra: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ Odpovedal Ježiš: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“ (Lk 23,40–43)

Z tohto príkladu môžeme zase vidieť, že Ježiš je spasenie tým, ktorí v duchovných biedach, obzvlášť v tej najväčšej biede, ktorá pochádza od hriechov, posväcujú Jeho Najsvätejšie meno tak, že aj tí najväčší zločinci skrze vieru, nádej a lásku k Ježišovi odpustenie svojich hriechov môžu dosiahnuť. „Jemu – hovorí sv. Peter apoštol – vydávajú všetci proroci svedectvo, že pre jeho meno dosiahne odpustenie hriechov každý, kto v neho verí.“ (Sk 10,43)

Áno, posvätenie Najsvätejšieho mena Ježiša prináša pomoc aj v telesných biedach človeka. Čítajme len sv. evanjeliá, a skoro na každom liste nájdeme svedectvo o tejto pravde. Koľko nevládnych a nemocných, koľko smutných a zlým duchom posadnutých skrze posvätenie mena Ježiš bolo uzdravených! Tak volal slepý žobrák na ceste do Jericha: „Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ A Ježiš mu povedal: „Čo chceš, aby som ti urobil? On ale povedal: Pane, aby som videl.“ A Ježiš mu povedal: „Pozeraj! Tvoja viera ťa uzdravila. A hneď videl.“ (Lk 18,38–43)

Tak aj keď po zoslaní Ducha Sv. sv. apoštolovia Peter a Pavel išli do Jeruzalemského chrámu, sedel tu pred dvermi jeden od narodenia chromý žobrák a prosil o almužnu. Peter však riekol: „Striebro a zlato nemám, ale čo mám, to ti dám: V mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď! Chytil ho za pravú ruku a zodvihol ho. Vtom mu spevneli nohy a členky, vyskočil, postavil sa a chodil“ (Sk 3,6–8). Tak sa teda dosvedčilo, milý Kresťan, čo starý a spravodlivý Simeon, držiac malého Ježiška na rukách v Jeruzalemskom chráme prorokoval Márii Matke jeho: „On je ustanovený na pád a povstanie mnohých v Izraeli.“ (Lk 2,34)

Lebo on je spasenie tým, ktorý Jeho Najsvätejšie meno posväcujú. Však ale Ježiš je zase zatratením tým, ktorí sa rúhajú Jeho Najsvätejšiemu menu.

II.
Menu Božiemu a Najsvätejšiemu menu Ježiš sa rúhať znamená: s opovrhnutím hovoriť o božských osobách a sv. veciach. Toto rúhanie sa Najsvätejšiemu menu Ježiš je jeden z najťažších hriechov, lebo ono je zavrhnutím Jeho božskej osoby a nekonečnej velebnosti, ktorým sa opovažuje stvorenie posmievať svojmu Stvoriteľovi, Bohu, ktorý ho v každom okamihu môže zničiť. Čo však má očakávať ten, ktorý tento ťažký hriech pácha? Ach, len večné zatratenie!

A preto zostava Ježiš zatratením tým, ktorí sa rúhajú Jeho Najsvätejšiemu menu. Zatratenie týchto Bohu sa rúhajúcich nešťastníkov dosvedčuje Sv. Písmo Starého i Nového zákona. Tak povedal Boh k Mojžišovi: „Každý, kto bude kliať svojmu Bohu, uvalí na seba hriech. Kto bude zlorečiť Pánovmu menu, musí zomrieť: všetok ľud ho bez milosrdenstva ukameňuje.“ (Lv 24,15–16)

„Raz vyšiel syn Izraelitky – bol však Egypťanovým synom – medzi Izraelitov. Izraelitkin syn klial Izraelitovi Pánovo meno a zlorečil, preto ho priviedli k Mojžišovi. Tu vyviedli rúhača pred tábor a ukameňovali ho“ (Lv 24,10–11; 23). V Novom zákone Ježiš hovorí: „Ak niekto povie niečo proti Synovi človeka, odpustí sa mu to. Kto by sa však rúhal Duchu Svätému, tomu sa neodpustí“ (Lk 12,10). Však ale rúhanie sa Najsvätejšiemu menu Ježiš len vtedy bude odpustené, keď bude želieť za tento hriech a meno Ježiš znovu posvätí. Ktorý však toto neučiní, tomu zostane rúhanie sa menu Ježiš k zatrateniu podobným spôsobom, ako i rúhanie sa Duchu Svätému, ktoré ani na tomto, ani na druhom svete nebude odpustené; lebo človek rúhajúci sa božským osobám, obzvlášť Duchu Svätému zavrhuje milosť Božiu a nechce sa polepšiť.

Príklady toho, že ľudia rúhajúci sa Ježišovi boli pokutovaní, nachádzajú sa v Písme Sv. Tak vieme, ako sa Židia ukrižovanému Spasiteľovi rúhali: „Zachráň sám seba! Ak si Boží Syn, zostúp z kríža!“ Podobne sa mu posmievali aj veľkňazi so zákonníkmi a staršími: „Iných zachraňoval, sám seba nemôže. Je kráľom Izraela; nech teraz zostúpi z kríža a uveríme v neho“ (Mt 27,40–42). Ó, nešťastná slepota! Uznali: že druhým pomohol a sebe by pomôcť nemohol? Ach, ktorý vzkriesil mŕtveho Lazára, nedokázal by sám ešte živý zísť dolu z kríža?

Ó, počujte strašlivý súd, ktorý Syn Boží pre vaše rúhanie sa Jemu a Duchu Svätému vypovedal, keď vaše mesto videl, plakal nad ním a riekol: „Lebo prídu na teba dni, keď ťa tvoji nepriatelia oboženú valom, obkľúčia ťa a zovrú zo všetkých strán, zrovnajú so zemou teba i tvoje deti v tebe a nenechajú v tebe kameň nad kameni, lebo si nespoznalo čas svojho navštívenia“ (Lk 19, 43–44). I vyplnilo sa Ježišovo proroctvo nad týmto mestom a jeho rúhavými obyvateľmi, keď vojakmi rímskych cisárov Vespasiána a Tita bolo vyvrátené.

Áno, ako meno Ježiša od jeho ctiteľov, obzvlášť od sv. apoštolov bolo vzývané, aby s ním zázračné dobrodenia ľuďom preukazovali: tak i od rúhavých ľudí bolo ono k tomu cieľu vzývané: ale meno Ježiša jeho opravdivým ctiteľom spôsobilo spasenie, rúhavým však len zatratenie. Podľa svedectva Sv. Písma vieme, aké zázraky činil sv. Peter a Pavol v mene Ježiša tak, že ľudia kládli svoje šaty a opasky na nemocných a choroby ustávali, zlí duchovia vychádzali.

Aj niektorí potulní židovskí zaklínači sa pokúsili vzývať meno Pána Ježiša nad tými, čo boli boli posadnutí zlými duchmi; a hovorili: „Zaklínam vás skrze Ježiša, ktorého hlása Pavol.“ Ale zlý duch im povedal: „Ježiša poznám aj o Pavlovi viem, ale kto ste vy?“ A človek, v ktorom bol zlý duch, sa na nich vrhol, dvoch z nich sa zmocnil a tak ich doriadil, že z toho domu utekali nahí a doráňaní. Dozvedeli sa o tom všetci Židia aj Gréci, čo bývali v Efeze. Na všetkých doľahol strach a zvelebovali meno Pána Ježiša“ (Sk 19,13–17).

Milý kresťan, keď neveriaci skrze rúhanie sa menu Ježiš tak zle pochodili: akože pochodia tí kresťania, ktorí vo svojich bohapustých zlorečenstvách meno Ježiša Krista a tak i svoje vlastné kresťanské meno do blata neúctivosti hádžu? Ach, Najsvätejšej Božej poklony hodné meno trhá sa zlorečivým jazykom: „Nedajte svätú reč psom, ani nehádžte perly tak pred ošípané,“ kázal Ježiš apoštolom, čo teda majú očakávať títo rúhaví zlo rečníci? Čo iné, ako že Ježiš zostane pre nich zatratením?

Naposledy: Ježiš je zatratením tým, ktorí nielen slovom, ale i skutkom skrze pohoršlivý a nemravný život svoj sa rúhajú Najsvätejšiemu menu Ježiš a skrze to aj inovercom dávajú príležitosť, opovrhujúco myslieť o Ježišovi a o jeho učení. „Pretože – podľa slov sv. Jakuba apoštola, „nerúhajú sa práve oni vznešenému menu, ktoré sa vzývalo nad vami?“ (Jak 2,7). Tak je, milý kresťan, všetky pohoršenia kresťanov sú rúhania sa menu Ježiša. Lebo, ako sv. Peter apoštol hovorí: „Mnohí budú nasledovať ich – totižto falošných prorokov – výstrednosti. Vo svojom lakomstve budú vás vykorisťovať falošnými rečami. Ich odsúdenie sa pripravuje už oddávna a ich záhuba nedrieme.“ (2Pt 2,2–3). Ach, to je len pravda, čo povedal starý Simeon bl. Márii o jej synovi: On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli“ (Lk 2,34).

Po pravde teda, milý kresťan, Ježiš, podľa proroctva starého Simeona je ustanovený k zatrateniu a k povstaniu mnohých v Izraeli; k zatrateniu tým, ktorí sa jeho Najsvätejšiemu menu rúhajú; k povstaniu a spaseniu tým, ktorí jeho meno posväcujú. A preto nenasledujme tých, ktorí vo svojej neviere sa posmievajú zo všetkého toho, čo je Božie a sväté, ktorí skrze svoje nekresťanské živobytie Boha zavrhujú a pri nejakom božskom navštívení jemu pre zaslúžené uložené pokuty zlorečia. O týchto píše sv. Ján apoštol vo svojom zjavení, že videl sedem anjelov, ktorí mali sedem posledných rán, a dostali rozkaz: Choďte a vylejte na zem sedem čiaš Božieho hnevu! (Zjv 16,1).

Nešťastníci títo nasledujú príklad tej šelmy v Zjavení Jánovom, ktorá otvoril tlamu, aby sa rúhala Bohu, aby sa rúhala jeho menu a jeho stánku i tým, čo bývajú v nebi“ (Zjv 13,6). Čože sa ale stane s takým nešťastným zlo rečníkom? V tom istom Zjavení Jánovom stojí napísané: „Aj ten bude piť z vína Božieho hnevu, nezriedeného, naliateho do čaše jeho hnevu, a bude mučený ohňom a sírou pred svätými anjelmi a pred Baránkom. A dym ich múk bude stúpať na veky vekov.“ (Zjv 14,10–11)

To jest: bude tie najhroznejšie pokuty naveky v Pekle trpieť. Milý kresťan, ktože by sa už nevyvaroval každého rúhania sa Bohu, Ježišovi a jeho svätým, keď jeho koniec je len zatratenie duše? Kto žeby radšej nevzýval Najsvätejšie meno Boha, Ježiša, ktorého posvätenie je naše spasenie? Volajme teda vo všetkých svojich biedach s tým slepým v evanjeliu: „Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Volajme pri konci nášho života spolu so sv. Štefanom prvomučeníkom: „Pane Ježišu, prijmi môjho ducha“ (Sk 7,59).

Zdravme sa vospolok podľa toho chválitebného starého zvyku, a dokonajme s ním aj našu dnešnú výuku: „Pochválen buď Ježiš Kristus, až naveky“ Amen.

PDF (formát pre tlač)