Katolícky landsknecht Georg Frundsberg, IV. – záverečná časť

Branislav Krasnovský
9. októbra 2024   História

predchádzajúce časti:
Katolícky landsknecht Georg Frundsberg, I. časť
Katolícky landsknecht Georg Frundsberg, II. časť
Katolícky landsknecht Georg Frundsberg, III. časť

***

V tretej časti sme Georga Frundsberga opustili na výslní jeho moci. V bitke pri Pavii, ktorá sa odohrala 24. februára 1525 a kedy Francúzi utrpeli ťažkú porážku, zohrali dôležitú úlohu nielen členovia španielskych tercií, ale najmä 6000 Frundsbergových elitných landsknechtov, veteránov zo Švábska a Tirolska.

Francúzsky panovník František I. sa dostal zranený do zajatia a musel počas svojho liečebno-zajateckého pobytu v Madride prisľúbiť španielskemu kráľovi a nemeckému cisárovi Karolovi V. Habsburgskému značné územné ústupky nielen na Apeninskom polostrove, ale aj v oblasti Burgundska a zaplatiť vysoké finančné reparácie.

Nebudem tu zachádzať do podrobností, no František I. zaplatil len časť, a keď sa vrátil domov do Francúzska svoje ďalšie sľuby o zaplatení ďalších reparácií odmietol. Vojna teda pokračovala.

V roku 1526 vytiahol vtedy 53-ročný Frundsberg proti vojskám pápeža Klementa VII. a v bitke pri Brescii uštedril pápežským jednotkám ťažkú porážku – mne osobne vždy prekážalo, že sa Klement VII. „kmotril“ s Francúzmi, ktorí spoločne s osmanskými Turkami koordinovali útoky voči Habsburgovcom aj v oblasti dnešného Uhorska, kde v roku 1526 v bitke pri Moháči zahynul uhorský kráľ Ľudovít II. Jagellonský. V rokoch 1526 vznikla dokonca proti cisárovi Karolovi V. Habsburgskému tzv. Cognacká liga, ktorej členmi boli Francúzi, pápež Klement VII., Benátčania, Angličania, Milánsko a Florencia.

V bitke pri Brescii opäť dominovala landsknechtská vojenská disciplína a bojové umenie a nemeckí landsknechti a španielski tercios spoločne s talianskymi spojencami obkľúčili Rím. No to sa už začalo medzi landsknechtami hlasno reptať, pretože vojaci nedostali sľúbený žold. Najťažšia situácia nastala na prelome rokov 1526/27, kedy musel nakoniec Frundsberg zaplatiť svojim landsknechtom z vlastných peňazí, pretože sľúbený žold od cisára Karola V. neprichádzal. Situácia sa upokojila, no len dočasne.

V marci pred Rímom vypuklo medzi cisárskymi vojakmi doslovne besnenie. Ukázalo sa totiž, že cisár Karol V. tajne rokuje s pápežom Klementom VII. o uzavretí prímeria, pričom cisár dúfal, že pápež sa vzdá spojenectva s Francúzskom.

Landskenchti a tercios sa rozzúrili. To, že im nedošiel žold ich síce trápilo, tešila ich však predstava, že keď preniknú do Ríma, budú môcť v meste rabovať. Zúrili najmä Frundsbergovi landsknechti, medzi ktorými však už bolo aj množstvo luteránov, ktorí sa po bojoch v Nemecku v rokoch 1517 – 1525 Frundsbergovi vzdali s prísľubom milosti a doplnili preriedené rady jeho jednotiek. Pre týchto landsknechtov, ktorí podľahli luteránskemu bludu bola predstava, že budú môcť vypaľovať a rabovať Rím obzvlášť príťažlivá.

Landsknechti prinútili koncom marca 1527 svojich veliteľov (landsknechti si mohli voliť svojich dôstojníkov), aby sa stretli s Frundsbergom. Ten nebojácne predstúpil nielen pred veliteľov, ktorí boli vyslancami svojich vojakov, ale aj pred rozhorčených vojakov, ktorí mali takisto právo predstúpiť pred svojho hlavného veliteľa. V tábore vypukla hotová vzbura, landsknechti revali a požadovali vyplatenie chýbajúceho žoldu. Frundsberg im spočiatku dohováral, potom kričal aj on, a keď začali landsknechti vyťahovať svoje nože, meče a halapartne, od zlosti ho porazilo. Zasiahnutý mŕtvicou klesol na bojový bubon a podľa legendy sa snažil udržať rovnováhu, takže sa chytil jednej zo zástav, ktorá, keď spadol, jeho mŕtvicou zranené telo zakryla.

Toto nešťastie priviedlo vzbúrených landsknechtov k rozumu. Zahanbili sa, pretože si Georga Frundsberga nesmierne ctili – Frundsberg oslovoval landsknechtov „moje deti“ a oni ho nazývali „svojím otcom“. Talianski lekári následne rýchlo pustili Frundsbergovi žilou, prikladali mu pijavice, ktoré vypúšťajú pri cicaní krvi do rany svoje sliny a tie rozrieďujú krv. Frundsberg mŕtvicu prežil, nikdy sa mu však z nej nepodarilo úplne vystrábiť. Stratil svoju silu, polovicu tela ovládal len s veľkými ťažkosťami a do konca svojho života bol už prakticky pripútaný k lôžku.

Obraz augsburgského maliara Christophera Ambergera zachytáva Frundsberga vo vrcholnom štádiu jeho života. Aj na obraze vidieť, že je Frundsberg už veľmi silným a tučným mužom. Po porážke koncom roku 1527 opustil mŕtvicou postihnutý Frundsberg vo voze a so skupinkou svojich najvernejších Taliansko a vrátil sa na svoj rodový zámok Mindelheim, kde potom 20. augusta 1528 na následky mŕtvice aj zomrel. Na smrteľnej posteli otec landsknechtov, Georg Frundsberg údajne poznamenal:

„Každý by mal vo vojne myslieť na tri veci, ktoré by ho mali od vojny odradiť. 1. Korupcia, útlak a trápenie chudobných a nevinných ľudí; 2. neusporiadaný a zločinný život vlastných vojakov a 3. nevďačnosť kráľov a cisárov.“

Na záver ohľadom Georga Frundsberga len pripomeňme, že cisár František následne Frundsbergovcom nevrátil peniaze, ktoré im sľuboval. Význam rodu Frundsbergovcov značne poklesol, na ich miesto nastúpili iní.

Sacco di Roma

Georg Frundsberg teda priamu účasť na vyplienení Ríma nemal. Ležal bezmocný v rukách talianskych lekárov a dostával z bojiska len kusé informácie. Tie však pre Rím neveštili nič dobré. Španieli, Taliani a Nemci Rím obkľúčili a rímska posádka musela čeliť obrovskej presile, pričom Francúzi neboli schopní poskytnúť pápežovi Klementovi VII. dostatočnú pomoc.

V máji 1526 sa podarilo cisárskym vojakom preniknúť do Ríma a nastalo obdobie drancovania, ktoré sa do histórie zapísalo ako Sacco di Roma a ktoré trvalo až do septembra 1526. Do mesta prenikli španielski tercios pod vedením Karola III. Bourbonského, ktorý prešiel na cisársku stranu; nemeckí landsknechti, ktorým oficiálne velil Frundsberg na lôžku, no velenie mali v rukách jeho najvernejší plukovníci, talianski kondotiéri Fabrizio Maramalda, Sciarra Colonna, Lugi Gonzagua a mnohí iní katolícki sympaťáci.

Keďže pri útoku na Rím nemali cisárski vojaci stále vyplatený žold, napriek tomu, že do Španielska prúdilo zlato z Latinskej Ameriky, rozhodli sa Španieli, Nemci a Taliani, že si chýbajúcu sumu jednoducho „vytrieskajú“ z pápeža Klementa VII. a z Ríma. Pápežské sily pod vedením Francseca Guicciardiniho nemali dostatok síl ubrániť Rím a pápež Klement VII. sa počas Sacco di Roma uchýlil do Anjelského hradu, mohutnej pevnosti, ktorá aj v minulosti odolala mnohým útokom.

Útek pápeža Klementa VII. z Vatikánu do Anjelského hradu bol vskutku dramatický. Útok, ktorý prelomil hradby Ríma viedol osobne Karol III. Bourbonský, ktorý nosieval biely plášť, aby ho mohli v bitkách jeho muži rozpoznať. Neschovával sa v bezpečí, stál vždy v prvej línii. Jeho muži tak mohli vidieť, ako ho z arkebúzy zasiahla smrtiaca strela. Podľa historických informácií ho zastrelil Benvenuto Cellini, jeden z pápežských najlepších delostreleckých dôstojníkov.

Jeho smrť španielskych tercios naštartovala, nemeckých landsknechtov nebolo potrebné nikdy špeciálne do bitky hnať a talianski spadones boli tiež plní odhodlania. Hradby padli a cisárski vojaci zaplavili Rím. Žiaľ, pápežovi Klementovi VII. sa podarilo z pápežskej rezidencie utiecť do vyššie spomenutého Anjelského hradu, pri krytí jeho útoku sa preslávila Švajčiarska garda – osobná stráž pápežov. Z jej 190 mužov prežilo len 42, Klement VII. vďaka ich hrdinskej smrti potom mohol ešte nejakú dobu kuť svoje pikle.

Moje sympatie voči Klementovi VII. sa oslabili aj kvôli jeho čudnej politike voči Anglicku, kde sa nakoniec Henrich VIII. doslova utrhol z reťaze a moje sympatie voči tomuto pápežovi nevzrástli, ani keď sa stal mecenášom umenia, výdatne podporujúcim Raffaela, Celiniho či Michelangela, u ktorého si na sklonku života objednal fresku Posledného súdu v Sixtínskej kaplnke (objektívne však musím uznať, že Klement VII. nikdy neklesol až na pomyselné argentínske dno…).

Pár slov k Pápežskej garde. Pri jej zrode stál pápež Július II., ktorý spoločne s Urbanom II., Gregorom VII., Piom V., Piom X. či Jánom Pavlom II. patrí k mojím najobľúbenejším pápežom. Odevy Švajčiarskej gardy údajne navrhoval samotný Michelangelo. Uvažujem, žeby som mohol niekedy v budúcnosti urobiť článok aj na túto tému, materiálov mám v zásobe dosť. No v blízkej dobe to určite nebude, pretože, žiaľ, musím predstaviť aj iných katolíckych vojenských velikánov, ktorí žili mimo 16. a 17. storočia.

O Švajčiarskej garde, ich obeti v roku 1527 však skomponovali pieseň aj idoly všetkých militantne ladených „zachladnutých“ pubertiakov – členovia švédskej rockovej skupiny Sabaton –, ktorí sa sústredili na skladanie piesní s vojenskou tematikou.

Keďže však Sabaton neznášam, dospel som k názoru, žeby mohli Sabaton začať neznášať aj čitatelia nášho portálu a preto prikladám link na pesničku venovanú Švajčiarskej garde („jdu blejt velebnosti“, to sa nedá s landsknechtskými skladami „Wir zogen in das Feld“, kde milujem taliansky refrén „Strampede mi, a la mi presente, al vostra signori“, alebo so skladbou „Jörg von Frundsberg führt uns an, der die Schlacht gewann, Lehramnn von Pavia…“ ani len porovnať…)

Článok bol venovaný Georgovi Frundsbergovi, takže na záver už len zopár informácií o Sacco di Roma. Cisárskym vojskám sa nepodarilo Anjelský hrad dobyť, pretože sa o to ani veľmi nesnažili. Vedeli totiž, že ten kto bude dobývať Anjelský hrad, nebude môcť rabovať Rím. Po dobytí Trastevere a obsadení mostu San Sisto prenikli cisárski vojaci do spletitých rímskych uličiek, kde nastal doslova masaker.

Vojaci neposlúchali svojich veliteľov, v negatívach vynikali najmä luteránski landsknechti s radosťou ničiaci katolícke pamiatky až dovtedy, kým nenarazili na rozzúrených Talianov a Španielov, ktorí bez najmenšieho sentimentu mnohých luteránskych landsknechtov poslali priamo do Pekla, pretože členovia tercios a spadones odsudzovali všetky blasfemické útoky na katolícke chrámy. Na druhej strane však ani Talianom a Španielom nerobilo výraznejšie problémy likvidovať renesančnými bludmi „prelezených“ cirkevných prelátov verných pápežovi Klementovi VII., ktorým sa nepodarilo utiecť do Anjelského hradu.

Všetci cisárski vojaci však spoločne rabovali domy rímskych mešťanov, kradli, znásilňovali a vraždili. Rím mal podľa historických informácií pred Sacco di Roma približne 80 000 obyvateľov, po ňom ich ostalo okolo 10 000 a z rán spôsobených Sacco di Roma sa Rím spamätal až niekedy okolo roku 1540. Veľkú časť obyvateľov zahubil mor a rôzne iné choroby, pretože rabujúci vojaci nestrácali čas pochovávaním mŕtvol v uliciach. Mor ukončil Sacco di Roma a vojaci, ktorí sa unavili rabovaním, besnením a ktorých umravnil mor sa rozišli po ďalších bojiskách, pretože vojenský konflikt medzi Habsburgovcami a Francúzmi (s ich spojencami pokračoval).

Do tohto konfliktu však už Georg Frundsberg nezasahoval, pretože, ako som spomenul už vyššie, ranený mŕtvicou umrel na svojom rodovom sídle v Nemecku. Georg Frundsberg ostal katolíkom až do posledných dní svojho života a odišiel do večnosti náležite katolícky zaopatrený.

Časť najmä protestantských historikov však tvrdí, že trpel sympatiami k Martinovi Lutherovi, ktorého obdivoval. Podľa môjho názoru to však nezodpovedá pravde. Ak by Georg Frundsberg chcel, mohol sa zapojiť do prvej fázy bojov v Nemecku na proticisárskej strane (neskôr protestanti), nikdy to však neučinil.

Takisto jeho aktivity s cieľom obmedziť mnohoženstvo medzi landsknechtami a snahy etablovať v landsknechtských táboroch sieť poľných kňazov, ktorí by vojakov zaopatrovali na ich poslednej ceste do večnosti je dôkazom skutočnosti, že aj keď nebol tak zbožným katolíkom, ako napríklad v 17. storočí maršal Tilly, svoju katolícku vieru nikdy nebral na ľahkú váhu.

Seriál o Georgovi Landsknechtovi zakončím landsknechtskou katolíckou mariánskou piesňou, ktorá však učarovala aj takmer o 100 rokov neskôr katolíckemu maršalovi Tillymu, ktorý bránil katolícku vieru a Habsburgovcov v tridsaťročnej vojne.

Kristus si svojich pozná a oni nájdu miesto v jeho náručí.

Titulný ilustračný obrázok – Frundsbergovi landsknechti v bitke pri Pavii v roku 1525 na obraze nizozemského maliara Bernarda van Orleya, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)