Katolícke učenie o pohoršení. Nezabúdajme, že aj pohoršenie je hriech

Jozef Duháček
1. júna 2023   Cirkev

„Beda svetu pre pohoršenie! Pohoršenia síce musia prísť, ale beda človekovi, skrze ktorého pohoršenie prichádza!“ – hovorí nám Náš Pán v Evanjeliu podľa Matúša (18,7).

Náš Pán nás varuje, pred mimoriadnou ohavnosťou pohoršenia; ako keby nebolo dosť zlé, že si ničíme svoju vlastnú dušu, škandál spôsobuje, že sťahujeme druhých so sebou do bahna hriechu, niekedy aktívnym zvádzaním, inokedy tým, že otrasieme ich vierou, skrze náš zlý príklad. Ježiš z toho vyvodzuje strašné následky a varuje, žeby bolo lepšie mať na krku mlynský kameň a byť na dne hlbiny morskej, ako byť vinný pohoršením.

Čo je to vlastne pohoršenie – škandál?

Podľa sv. Tomáša (Summa II-II, Q. l, a. 1) je škandál slovo alebo skutok zlý sám o sebe, ktorý spôsobuje duchovnú skazu iného človeka. Toto slovo alebo čin je buď vonkajším skutkom – pretože vnútorný skutok nemôže mať žiadny vplyv na správanie iného človeka –, alebo zanedbaním vonkajšieho skutku, pretože zanedbať to, čo sme povinní urobiť, je to isté, ako robiť to, čo je zakázané. Musí to byť skutok zlý buď sám o sebe, alebo musí sa tak prinajmenšom javiť.

Nie je to fyzická, ale morálna príčina hriechu iného človeka. Túto morálnu kauzalitu možno chápať v užšom zmysle, ako keď niekto prikazuje alebo radí inému, aby spáchal hriech, alebo v širšom zmysle, ako keď človek bez toho, aby bol priamo zainteresovaný na hriechu iného, predsa koná nejaký skutok, ktorý k hriechu blížneho prispieva, napr. sám pácha taký hriech v jeho prítomnosti. Aby mohol nejaký čin byť označený ako pohoršenie je nutné a postačujúce, aby skrze jeho povahu a okolnosti, za ktorých k nemu došlo, navádzal inú osobu na hriech; netreba, aby blížny skutočne upadol do hriechu.

A na druhej strane, pre pohoršenie v užšom zmysle nestačí, že blížny využije príležitosť zhrešiť slovom alebo činom, ktoré nie sú predmetom pohoršenia a nemajú žiadny vplyv na tento hriech; musí byť príčinou duchovnej skazy, teda hriechu, teda nejde o pohoršenie, ktoré iba odrádza blížneho od dokonalejšieho konania, ako je napríklad od modlitby, praktizovania evanjeliových cností, častejšieho pristupovania k sviatostiam, atď.

Ešte menej možno považovať za škandál čin, ktorý vzbudzuje len komentáre, rozhorčenie, zdesenie atď., napríklad rúhanie spáchané v prítomnosti kňaza alebo rehoľníka; je pravda, že čin vzbudzujúci pobúrenie sa v bežnej reči často označuje za škandalózny, no tento spôsob reči je teologicky nepresný. Škandál je teda sám o sebe zlým činom, aspoň naoko a ako taký má na vôľu iného viac či menej veľký vplyv, ktorý vedie k hriechu. Okrem toho, ak čin, na základe ktorého sa niekto iný dopúšťa hriechu, nie je zlý, či už sám o sebe, alebo sa tak nejaví navonok, môže byť proti láske k blížnemu, ale prísne vzaté, nie je to hriech pohoršenia.

Pohoršenie môže byť aktívne a pasívne

Aktívne pohoršenie je to, čo bolo opísané vyššie; pasívne pohoršenie je hriech, ktorého sa iný dopustí v dôsledku aktívneho pohoršenia.

Pasívne pohoršenie sa delí na:
– pohoršenie dané (scandalum datum), keď čin pohoršujúceho má povahu pohoršenie spôsobiť;
– pohoršenie prijaté (scandalum acceptum), keď čin toho, kto pohoršuje, je spôsobený výlučne nevedomosťou alebo slabosťou – toto sa nazýva aj pohoršenie maličkých (infirmorum);
– pohoršenie zlomyseľné – toto je farizejské pohoršenie, ktorým sa farizeji pohoršovali na Kristových slovách a skutkoch.

Aktívne pohoršenie je:
– priame, keď ten, kto ho spácha, má v úmysle zviesť iného k hriechu; taký je hriech toho, kto navádza iného na zločin cudzoložstva, krádeže atď.;
– priame a diabolské, ak jeden presvedčí druhého, aby spáchal hriech nielen kvôli výhode alebo potešeniu, ktoré tomu druhému z toho plynie, ale hlavne kvôli hriechu samému, teda aby urazil Boha alebo zahubil si dušu;
– nepriame, keď bez úmyslu priviesť iného do hriechu povieme alebo vykonáme niečo, čo je pre neho príležitosťou na hriech.

Aktívne pohoršenie je smrteľným hriechom, ako učil sám Kristus (Mt 18,6) a dôvod je zrejmý. Ak nás láska k blížnemu zaväzuje pomáhať mu v časných a duchovných potrebách, ešte silnejšie nás zaväzuje, aby sme mu neboli príčinou hriechu alebo duchovnej skazy. Z toho vyplýva, že každý hriech pohoršenia je v rozpore s láskou. Navyše, priame pohoršenie je zjavne v rozpore s cnosťou, proti ktorej je iný zvádzaný k páchaniu hriechu. Každá cnosť zakazuje nielen jej porušovanie, ale aj to, aby sme navádzali na jej porušovanie druhých. Nepriamy škandál je tiež v rozpore s láskou, ale či je aj proti cnosti je predmetom sporu. Sv. Alfonz tak učí, ale iní, a to sa zdá pravde bližšie, to popierajú.

Kedy páchame hriech pohoršenia?

Kedy sa teda pácha hriech pohoršenia? Lebo je zrejmé, že nie všetci, ktorí sú pre iných príležitosťou k hriechu, pohoršenie aj páchajú. Hriech pohoršenia spravidla existuje vtedy, keď niekto priamo navádza druhého na vec, ktorá je hriechom, formálnym alebo materiálnym, napr. nabádaním inej osoby na krivú prísahu, opilstvo, telesné hriechy atď., a to aj vtedy, keď osoba, ktorá je na tento čin zvádzaná, je habituálne alebo inak pripravená ho spáchať.

To neplatí ak vec, o ktorú žiadame, je dobrá alebo indiferentná a je spravodlivý alebo vážny dôvod ju žiadať, hoci sa dá predvídať, že ten druhý pri tom pravdepodobne zhreší. Napríklad sudca môže žiadať prísahu aj od tých, ktorí sa pravdepodobne dopustia krivej výpovede; ten, kto potrebuje peniaze a nevie nájsť nikoho, kto by mu požičal, sa môže obrátiť na úžerníka, hoci predvída, že ten bude požadovať prehnané a nespravodlivé úroky atď. Žiadaná vec musí byť bez hriechu, či už formálneho alebo materiálneho, pretože nie je dovolené profitovať na nevedomosti druhého a nútiť ho páchať to, čo je zakázané – nie je dovolené nabádať dieťa, aby sa rúhalo, hoci tomu nerozumie, alebo naviesť niekoho, kto nepozná cirkevný predpis, aby jedol mäso v pôstny deň atď. Vo všetkých týchto prípadoch sa hriech pripisuje tomu, kto sa ho snaží spôsobiť.

Kto je vinný z hriechu pohoršenia

Z hriechu pohoršenia je vinný ten, kto hoci pozitívne neprikazuje ani nenavádza k hriechu, vykoná zlý skutok, ktorý bude pre iného príležitosťou na hriech. To isté platí aj keď je čin zlý len naoko, pokiaľ nie je dostatočný dôvod ho vykonať a pripustiť hriech iného. Takže tí, ktorí sa rúhajú pred inými, keď predvídajú, že ich príklad spôsobí, že sa budú rúhať, sú vinní z pohoršenia; aj tí, ktorí útočia na náboženstvo alebo morálku, vedú nemravné rozhovory, spievajú nemorálne piesne alebo (svojím správaním, obliekaním, písmom atď.) porušujú zákony slušnosti a skromnosti, ak predvídajú, že tí, ktorí to vidia, počujú alebo čítajú, budú navedení k hriechu. Čo sa zvyčajne aj stane.

Aby sa predišlo cudziemu hriechu, je niekedy človek povinný nevykonať skutok, ktorý nie je hriešny ani sám o sebe, ani navonok, no napriek tomu je pre iného príležitosťou na hriech, pokiaľ nie je dostatočný dôvod ho vykonať. Keď existuje spravodlivý dôvod, môžeme od druhého žiadať vec, ktorú dokáže urobiť bez hriechu, hoci predvídame, že zhreší. Ani sa nemusíme snažiť predchádzať farizejským pohoršeniam, ktoré môže naša činnosť vyvolať; musíme sa vyhnúť pohoršeniu maličkých, ak to dokážeme bez mimoriadneho úsilia. K tomu treba dodať, čo povedal sv. Pavol:

„Slobodno všetko.“ Ale nie všetko osoží. „Slobodno všetko.“ Ale nie všetko buduje. Nech nik nehľadá vlastné záujmy, ale záujmy iného. Jedzte všetko, čo dostať v jatkách a na nič sa nevypytujte kvôli svedomiu. Veď Pánova je zem i všetko, čo ju napĺňa. Ak vás niekto z neveriacich pozve a chcete ísť, jedzte všetko, čo vám predložia, a na nič sa nevypytujte kvôli svedomiu. Ale keby vám niekto povedal: „Toto bolo obetované modlám“, nejedzte to kvôli tomu, čo vás upozornil, a kvôli svedomiu, pričom nemyslím na tvoje vlastné svedomie, ale na svedomie toho druhého. Veď prečo by malo svedomie iného odsúdiť moju slobodu? A keď ja niečo s vďakou požívam, prečo by ma mal niekto tupiť za to, za čo ja vzdávam vďaky?! Či teda jete, či pijete, či čokoľvek iné robíte, všetko robte na Božiu slávu. Nebuďte na pohoršenie ani Židom ani Grékom ani Božej Cirkvi, ako sa aj ja chcem páčiť všetkým vo všetkom a nehľadám, čo mne vyhovuje, ale čo osoží mnohým, aby boli spasení.

V tomto prípade skutok kupovania a jedenia mäsa obetovaného modlám nie je sám o sebe nesprávny, pretože „modla nie je nič“, ako hovorí sv. Pavol inde, ale nevzdelaný alebo slabý kresťan nemusí byť schopný správne rozlišovať a môže byť zvedený do hriechu alebo nevery kvôli tomu, čoho je svedkom. Prvá osoba tak môže skutočne činom, ktorý je sám osebe dobrý, pohoršovať druhú osobu skrze jej nedostatočnú formáciu alebo nevedomosť. Objektívne dobro prvého činu (jedenie mäsa) je veľmi malé v porovnaní so zlým účinkom (potenciálna strata viery a spasenia zo strany toho, kto je pohoršený). To je dôvod, prečo sv. Pavol učí, že za týchto okolností ten pevnejší kresťan musí zmeniť svoje správanie a brať ohľad na slabšieho. Lebo prečo by mal slabší kresťan stratiť vieru pre niečo také nepodstatné, ako je jedenie mäsa? Tí, ktorí páchajú „pohoršenie maličkých“, sú vinní z hriechu do tej miery, v akej vedia, že ich správanie by mohlo pohoršovať slabšieho brata a aj tak to urobia.

Ako rozlišovať hriechy pohoršenia

Pohoršenie však nie je celkom subjektívna vec. Hriech pohoršenia nebol spáchaný len preto, že jedna strana hovorí: „Tvoje správanie ma pohoršuje.“ Vždy musíme skúmať, či je daný čin objektívne dobrý alebo nie, a čo je príčinou škandálu, o ktorom hovorí druhá strana: Vychádza z nevedomosti alebo zlej vôle? Ak z nevedomosti, potom máme povinnosť rešpektovať slabosť druhého kresťana a zároveň sa mu snažiť pomôcť lepšie porozumieť; ale ak škandál vychádza zo zlej vôle, potom tu máme prípad farizejského škandálu.

V prípade pohoršenia maličkých máme morálnu povinnosť upustiť od škandalóznej činnosti, keď vieme, že škandalizuje niekoho iného. Ale v prípade farizejského škandálu je pravdou opak: tu máme povinnosť vytrvať v konaní dobra napriek tomu, že zlí sú tým pohoršení, pretože hľadanie dobra je späté s dodržiavaním Evanjelia. V skutočnosti by sa dalo tvrdiť, že človek by sa dopustil hriechu, keby nepokračoval v tomto správaní napriek pohoršeniu, ktoré to spôsobí bezbožným – napríklad kňaz, ktorý vystúpi proti genderizmu, sodomii a podobným veciam, ale potom ustúpi, keď naňho tlačia aktivisti, by sa dal označiť za vinného zo zrady viery – do istej miery.

„Veru hovorím vám: Kto ma vyzná pred ľuďmi, toho aj Syn človeka vyzná pred Božími anjelmi. Ale kto ma zaprie pred ľuďmi, ten bude zapretý pred Božími anjelmi.“

Uplatňovanie týchto zásad teda závisí od konkrétnych okolností, možno však uviesť tieto všeobecné pravidlá:
– aby sme zabránili pohoršeniu druhého, nesmieme nikdy porušovať zakazujúce predpisy prirodzeného zákona, ani jeho pozitívne predpisy v prípadoch, keď skutočne zaväzujú; preto nie je dovolené klamať, aby sa zabránilo smrteľnému hriechu; nie je dovolené prestúpiť akékoľvek prikázanie, aby sme predišli farizejskému pohoršeniu, ale môžeme a dokonca by sme sa mali vyhnúť prikázaniu, či už Božiemu alebo ľudskému, aby sme sa vyhli pohoršeniu maličkých;
– aby sme sa vyhli pohoršeniam, mali by sme sa vzdať aj dobrých alebo indiferentných skutkov, ktoré nie sú predpísané, ak to môžeme urobiť bez veľkých nepríjemností;
– napokon, aby sme predišli pohoršeniu maličkých, sme niekedy povinní obetovať nejaké dočasné dobro, ktoré je menej dôležité, ale nie sme povinní to urobiť, keď je to dobro veľké.

Faktom je, že spravodliví sú často označovaní za rozdeľujúcich, pretože vystupujú ako majáky proti zlu tých, ktorí sú v temnote; ich dobré skutky sú pre zlých potupou, a tí namiesto toho, aby sa obrátili ku Kristovi a urobili svoje skutky dobrými, obracajú sa k sebe, potupujú spravodlivých za to, že ich zahanbili svojou čistotou.

„Nemyslite si, že som prišiel priniesť zem pokoj; neprišiel som priniesť pokoj, ale meč. Lebo som prišiel postaviť muža proti jeho otcovi a dcéru proti jej matke a nevestu proti jej svokre a nepriateľmi človeka budú členovia jeho domácnosti.“

Zdroj: Katolícka encyklopédia, unamsanctamcatholicam.blogspot.com

PDF (formát pre tlač)