Kandidáti na pápeža z konzervatívneho pohľadu: Kto je nádejou a kto nočnou morou?

Matej Gavlák
7. mája 2025   Cirkev

Mená viacerých možných „kandidátov na pápeža“ kolujú v médiách už od skonu pápeža Františka. Dozvedáme sa, že sa vedia pekne usmievať, bojovali za mier na Ukrajine, či že sa snažili „spájať a nie rozdeľovať“. Akí sú však z doktrinálneho pohľadu a čo o ich životoch médiá (radšej) nespomínajú? Ktorí z kardinálov – papabile sú pre konzervatívnych katolíkov nádejou a ktorí skôr skutočnou nočnou morou?

Robert Sarah

(Profil na neoficiálnej stránke kolégia kardinálov)

Medzi konzervatívnymi katolíkmi je to jednoznačne najpopulárnejší kandidát. Vyniká múdrosťou, vernosťou Kristovmu učeniu a otcovskou láskavosťou. Jeho osobný životný príbeh ho činí osobou ešte príťažlivejšou na post najvyšší.

Robert Sarah sa narodil v roku 1945 v Guinei ležiacej na severozápade Afriky. Jeho rodičia boli pôvodne vyznávači animizmu, no nechali sa misionármi známymi ako Kongregácia Svätého Ducha pokrstiť do katolíckej Cirkvi. Nie je bez zaujímavosti, že na čele misijného združenia otcov Ducha Svätého nestál nik iný ako arcibiskup z Francúzska, Mons. Marcel Lefebvre, ktorý neskôr založil Kňazské bratstvo sv. Pia X. Chlapec už v jedenástich rokoch (!) vstúpil do akéhosi „predseminára“ v Pobreží Slonoviny. Neskôr sa dostal na štúdiá do Ríma a v roku 1969 bol vo veku 24 rokov vysvätený za kňaza.

Veľmi rýchlo sa ukázalo, že mladučký Robert Sarah je schopný administrátor a pápež Ján Pavol II. ho už ako 34-ročného (!) vymenoval za biskupa Konakry. Stal sa tak najmladším biskupom na svete (!) a vyslúžil si prezývku „baby-biskup“. Jeho typickým znakom bolo, že sa nebál konfrontovať skorumpovanú vládnu moc v Guinei. V roku 2001 bol pápežom vymenovaný za sekretára Kongregácie pre evanjelizáciu národov, čím mal pod sebou misijné aktivity na celom svete. V roku 2010 ho Benedikt XVI. vymenoval za kardinála a o štyri roky neskôr ho pápež František vymenoval za prefekta Kongregácie pre Boží kult, čo bola funkcia, ktorú zastával až do roku 2021. Typickým znakom tohto obdobia bol nesúlad medzi kardinálom Sarahom a „víziami“ pápeža Františka.

Kardinál Robert Sarah rozpráva plynule francúzsky, anglicky, španielsky, taliansky (čo je pre kandidáta na rímskeho biskupa obzvlášť dôležité) a latinsky. Je zástancom tradičnej latinskej omše a podľa niektorých názorov by ju aj ako pápež slúžil. Kladie zvláštny dôraz na morálku a liturgickú prísnosť. Je proti prijímaniu na ruku a je tiež propagátorom slúženia omše ad orientem (tvárou k oltáru). Bol pravou rukou Benedikta XVI. ešte aj po jeho abdikácii a s jeho prispením napísal slávnu knihu Z hĺbky srdca, čo bola obrana kňazského celibátu v čase, keď pápež František a liberálne krídlo koketovali s jeho zrušením.

Podľa Taylora Marshalla má kardinál Sarah istú šancu na zvolenie. Iní komentátori však poukazujú na jeho vysoký vek – má už 79 rokov a keby sa voľba konala o pol roka neskôr, už by sa jej ani nemohol zúčastniť. Vo všeobecnosti sa považuje za „príliš konzervatívneho“ na získanie 2/3 hlasov všetkých kardinálov voliteľov.

Pietro Parolin

(Profil na neoficiálnej stránke kolégia kardinálov)

Je to nebezpečný a mocný technokrat, zameraním profesionálny diplomat, pravá ruka pápeža Františka a jeho najprirodzenejší nástupca. Pre konkláve je tým istým, čím bol Ratzinger po Jánovi Pavlovi II. v roku 2005. V súkromí je však údajne veľmi milý a dokáže ľudí pritiahnuť na svoju stranu. Nevýhodou pre neho je to, že je pre mnohých obávaný; výhodou, že ho všetci poznajú, čo sa rozhodne nedá povedať o každom kardinálovi.

Pietro Parolin sa narodil v roku 1955 na severe Talianska do zbožnej rodiny. Do seminára vstúpil už ako 14-ročný a a v roku 1980 bol vo veku 25 rokov vysvätený za kňaza. Nikdy nebol farským kňazom (čo sa teraz pokladá za handicap), ale pokračoval v štúdiách cirkevného práva a dostal sa do vatikánskeho diplomatického zboru, kde prežil hviezdnu kariéru. Svätá stolica ho posielala do obzvlášť náročného terénu ako bola Nigéria (1986), či silno protikatolícke Mexiko (1992). Parolin sa predviedol ako „schopný diplomat v obzvlášť náročnom prostredí“. Stal sa z neho odborník na Áziu a v roku 2007 napríklad pomohol dohodnúť prepustenie 15 britských námorníkov, ktorých zadržiavala iránska vláda. V roku 2008 sa stal nunciom (veľvyslancom) v Madurovej Venezuele, kde sa opäť prejavil ako osoba, ktorá „dokáže vyrokovať dohodu“.

Ihneď po svojom nástupe ho pápež František vymenoval na post Vatikánskeho štátneho sekretára. Vo veku 53 rokov sa tak Parolin stal najmladším mužom, ktorý kedy tento post zastával. V podstate to bol vatikánsky „minister zahraničných vecí“ a jeden z hlavných architektov neslávnej čínsko-vatikánskej dohody. Bol však tiež sprostredkovateľom normalizácie kubánsko-amerických vzťahov za prezidenta Obamu.

Z doktrinálneho pohľadu je to zástanca globálnej synodálnej („demokratickej“) Cirkvi, je odporcom katolíckeho tradicionalizmu, podporovateľ a nasledovník pápeža Františka, obhájca kontroverznej exhortácie Amoris laetitia. Parolin je namočený v niekoľkých finančných škandáloch, z ktorých najvypuklejším je kontroverzná zmluva ohľadom londýnskych nehnuteľností, pri ktorých prišiel Vatikán o desiatky miliónov dolárov. Taktiež rozpráva viacerými jazykmi, no z teologického pohľadu je to jeden z najslabších kandidátov. Vo všeobecnosti je to však pre kardinálov voliteľov zrejme najsilnejší kandidát na post pápeža.

Pierbattista Pizzaballa

(Profil na neoficiálnej stránke kolégia kardinálov)

Jeden z najnečakanejších kardinálov – papabile, skutočný vyzývateľ Pietra Parolina. Je mladý (na kardinála, ale i pápeža), je odvážny a zároveň ortodoxný. Realisticky, zrejme najväčšia nádej konzervatívcov.

Pierbattista Pizzaballa sa narodil v roku 1965 taktiež v severnom Taliansku. V roku 1977 vstúpil ako 11-ročný (!) do nižšieho františkánskeho seminára v Bologni a v roku 1990 sa stal vysväteným kňazom františkánskeho rádu. Ešte v tom istom roku ho predstavení poslali do Svätej zeme, kde pôsobí doteraz. V Jeruzaleme pokračoval v štúdiách a okrem iného rozpráva plynule aj po hebrejsky. V roku 2004 bol ako 39-ročný vymenovaný za „custos“ – strážcu – Svätej zeme. Mal pod sebou administratívu Kristovho hrobu, Golgoty, či kostolov stojacich na miestach, kde sv. Helena našla Kristov kríž. V roku 2020 ho pápež František vymenoval za latinského patriarchu Jeruzalema – duchovného vodcu katolíkov v Izraeli, Palestíne, Jordánsku a na Cypre. O tri roky neskôr ho pápež vymenoval za kardinála.

Keďže je františkánom, typickými znakmi kardinála Pizzaballu sú náklonnosť k jednoduchosti až chudobe zakorenené v katolíckej spiritualite Svätej zeme. Je naklonený latinskej svätej omši, nosieva tradicionalisticky poňaté rúcha, známy je hlbokou úctou k Panne Márii, ale aj zameraním sa na Ježiša prítomného v Eucharistii. Prítomná je u neho myšlienka dosiahnutia svätosti skrze utrpenie. Celosvetovo slávnym sa stal po tom, čo sa ponúkol, že sa nechá dobrovoľne vymeniť za židovských rukojemníkov, ktorých držali teroristi z Hamasu. Vo všeobecnosti je však kritický ku izraelskej ofenzíve v Gaze. S pápežom Františkom spolupracoval na kontroverznej encyklike Fratelli tutti, ktorá vyhlasuje bratstvo medzi náboženstvami. V súkromí sa však mal vyjadriť, že – aspoň vo Svätej zemi – nič také v skutočnosti neexistuje a medzi náboženskými skupinami je prítomné napätie.

José Tolentino de Mendonça

(Profil na neoficiálnej stránke kolégia kardinálov)

Skutočná nočná mora, diablov kandidát na post pápeža Kristovej Cirkvi, čierny kôň Santgallenskej mafie – to je José Tolentino de Mendonça.

Narodil sa v roku 1965 v portugalskej Madeire, takže je to jeden z mladších kandidátov čo znamená, že by jeho pontifikát mohol trvať desaťročia. Do roku 2011 zastával rôzne univerzitné funkcie a v uvedenom roku bol vybraný za poradcu Pápežskej rady pre kultúru.

Pápežom Františkom bol vymenovaný za arcibiskupa až v roku 2018 a Mendonça sa stal arcibiskupom zo Suavy. Zároveň bol vymenovaný za archivára Vatikánskej knižnice a Vatikánskeho tajného archívu. Už o rok neskôr (!) ho František vymenoval za kardinála a postavil ho do čela nového superdikastéria pre kultúru a vzdelávanie.

Mendonça je nadšený podporovateľ synodality, náboženského relativizmu, LGBT indoktrinácie Cirkvi. Podľa jeho názoru nemožno „(sexuálnu) čistotu nikomu vnucovať“, Cirkev musí byť „otvorená každému druhu progresivity“, každá osoba má „vlastný posvätný (!) príbeh“ a „musí byť prijatá“. Napísal úvod do knihy najradikálnejšej európskej progresívnej mníšky Teresy Forcadesovej, ktorá je známa podporou potratov, homosexuálnych manželstiev a ženského svätenia. Údajne bola obvinená z vykonávania okultných praktík.

Podľa Mendonçu sa Cirkev „musí stať miestom milosti“, avšak „nie skrze konverziu, ale skrze inklúziu“. Inak povedané: každý hriech je vítaný – bez pokánia. Toto nazýva „Cirkvou budúcnosti“. Zákulisné informácie hovoria, že Santgallenská mafia má v zálohe okrem Mendonçu pripraveného tiež francúzskeho kardinála Jean-Marca Avelinea (profil), ktorý má podobné razenie a za ktorého lobboval aj Emmanuel Macron. I Aveline mal na kandidáta na pápeža pozoruhodnú kariéru: 2014 – biskup, 2018 – arcibiskup, 2022 – kardinál, 2025 – pontifex?

Péter Erdő

(Profil na neoficiálnej stránke kolégia kardinálov)

„Dvojník“ Benedikta XVI. Teologicky i morálne na veľmi vysokej úrovni. Avšak podobne ako bol Ratzinger, i Erdő je trochu hanblivý až zakríknutý – zúrivé modernistické kliky vo vnútri Vatikánu by ho tak po čase mohli dokázať zomlieť podobným spôsobom, ako to urobili Benediktovi…

Péter Erdő sa narodil v roku 1952 v Budapešti. Je najstarší zo 6 detí. Jeho najskoršia detská spomienka je zrejme na to, ako počas maďarského protikomunistického povstania utekal spolu s rodičmi a súrodencami z ich horiaceho domu. V komunistickom Maďarsku ho vychovávali budapeštianski piaristi. Stal sa kňazom, bolo mu umožnené študovať v Ríme. V roku 1976 získal vo Večnom meste doktorát z teológie. Podobne ako Ratzinger, i Erdő bol predovšetkým teológom a učencom, rovnako napísal stovky kníh a článkov. Ján Pavol II. ho v roku 2002 vymenoval za ostrihomsko-budapeštianskeho arcibiskupa a už o rok na to ho vymenoval za kardinála. V 53 rokoch sa stal Erdő jedným z najmladších kardinálov. Za Františka pôsobil na Synode o rodine (2014), kde bol jedným z mála konzervatívnych hlasov bojujúcich za skutočnú rodinu tvorenú otcom, mamou a deťmi. Podľa Taylora Marshalla rozpráva plynule maďarsky, anglicky, taliansky, francúzsky, latinsky.

Erdő je obhajcom ratzingerovskej teórie „hermeneutiky kontinuity“ – teda že II. vatikánsky koncil nebol zlomom v dejinách Cirkvi, ale len ďalším „klasickým“ koncilom. Vo svojej podstate je to tiež silný „jánpavlista“, je vnímaný ako rozhodný obhajca manželstva a rodiny. Hoci (na rozdiel od kardinála Saraha) nezvykne viesť otvorený boj proti modernistom, predsa sa verejne postavil proti záverom Františkovej exhortácie Amoris laetitia. Uviedol tiež, že „život je požehnaním“ a je silno pro-life založený.

Odporcovia ho opisujú ako „Orbánovho kandidáta“. Nie je proti latinskej omši, ale preferuje novú omšu. Silný dôraz kladie na Eucharistiu ako centrum náboženského života. Podľa T. Marshalla má šancu na zvolenie, ak budú kardináli hľadať kandidáta, ktorý je „Európanom, ale nie Talianom“, ak budú chcieť na čele Cirkvi „dôstojnú osobnosť, ktoré vie zjednocovať“ a ak bude Sarah preferovaný, no predsa vnímaný ako „príliš konzervatívny“.

Matteo Zuppi

(Profil na neoficiálnej stránke kolégia kardinálov)

Skutočný „sup“ na streche Baziliky sv. Petra. Označovaný za „ultra Františka“, odhodlaný dotiahnuť jeho „reformy“ do úspešného konca. Ako pápež by bol zrejme to isté, čo bol Pavol VI. po Jánovi XXIII., len v ešte liberálnejšom prevedení. Pre konzervatívnych katolíkov silný bolehlav, ktorému v prípade zvolenia budú musieť otvorene vzdorovať.

Narodený v roku 1955 v Ríme ako piate zo 6 detí. Jeho otec bol pápežom Pavlom VI. vymenovaný za šéfredaktora vatikánskeho denníka L’Osservatore Romano. Už počas štúdií sa spoznal s Andreom Riccardim, zakladateľom laickej komunity Sant’Egidio, čo je však dnes „katolícka“ kvázi humanistická, ale tiež nátlaková skupina podobná Santgallenskej mafii. Následne sa Zuppi stal jej predstaviteľom a hlasom, a je ním dodnes. Za pomoci svojej organizácie pomohol v roku 1992 dosiahnuť mier v Mozambiku. V roku 2012 ho Benedikt vymenoval za biskupa, v roku 2019 ho František vymenoval za kardinála a o tri roky neskôr tiež za predsedu Talianskej biskupskej konferencie. Pápež ho tiež vysielal na mierové cesty do vojnou zmietanej Ukrajiny. Jeho úsilie však želaný výsledok neprinieslo.

Matteo Zuppi bol rozhodným obhajcom exhortácie Fiducia supplicans, ktorá umožňuje požehnávať homosexuálne páry, k čomu v jeho diecéze s jeho vedomím aj došlo (dochádza?). Bol to on, kto schválil škandalóznu LGBT „púť“ do Ríma. V roku 2018 napísal úvod do poburujúcej knihy „Budovanie mostov“ heretického pro-LGBT jezuitu Jamesa Martina. Svoje „úvody“ písal aj do ďalších „katolíckych“ obhajob LGBT životného štýlu uvádzajúc, že „sexuálna orientácia je neoddeliteľnou súčasťou identity osoby,“ čo je samo o sebe heréza ako mraky, keďže Cirkev vždy učila, že homosexualita je vedome vykonávaný hriech a nie podvedomý impulz.

Je otvorený svätému prijímaniu pre rozvedených a znovuzosobášených (zrejme bez nutnosti aj tak sprofanovanej anulácie), ako aj „preskúmaniu“ klerikálneho celibátu, či dokonca možnému povoleniu antikoncepcie. Je to ťažký „synodalista“ obhajujúci modlitby s moslimami. Vrcholom bizarnosti u neho je, že z času na čas slúžieva tradičnú svätú omšu. V roku 2020 ho vychválil slobodomurársky veľmajster Gioele Magaldi, podľa ktorého by bol Zuppi „veľmi dobrým pápežom“. Veľmajster sa tiež pochválil, že Zuppi celebroval jeho svadbu.

Inými slovami: ak František začal občiansku vojnu s konzervatívnym krídlom, Zuppi ju bude chcieť drvivým víťazstvom progresívneho tábora raz a navždy ukončiť.

Kto má teda aké šance?

Ak si zoberieme konkláve z predošlých rokov, možno badať isté opakujúce sa prvky. V prvom rade, iba málokedy sú zvolení takzvaní okrajoví kandidáti. To skôr vylučuje „ultrakonzervatívneho“ kardinála Saraha (ktorý má navyše vysoký vek) a zrejme aj „ultra Františka“ Zuppiho. Ďalšia vec, ktorá sa spomína, je, že možno medzi kardinálmi opäť zavládne túžba po talianskom pápežovi. Až do zvolenia Jána Pavla II. boli všetci pápeži za posledných zhruba 500 rokov Taliani. Po poľskom pápežovi však prišiel nemecký a potom argentínsky. Možno je teda opäť čas na Taliana.

Viacerí komentátori sa preto zhodujú, že najsilnejší súboj sa odohrá medzi „umierneným“ (v skutočnosti machiavelistickým) liberálom Pietrom Parolinom a umierneným (v skutočnosti veľmi solídnym) konzervatívcom Pierbattistom Pizzaballom. Taliansky novinár Gaetano Masciullo pre The European Conservative napríklad píše:

„Po dvojitom sklamaní, ktoré pre mnohých kardinálov predstavovali pontifikáty Benedikta XVI. a Františka, je veľmi pravdepodobné, že nasledujúce konkláve sa napriek vonkajším tlakom prikloní ku kompromisnej postave, k niekomu, kto dokáže jemne spomaliť reformné tlaky bez toho, aby úplne zmenil smer. Mohli by sme ho nazvať Ján XXIV. Najvýraznejším menom v tejto perspektíve je v súčasnosti taliansky kardinál Pietro Parolin…

V konkláve, od ktorého sa očakáva, že bude neisté a poznačené mnohými napätiami, by prekvapujúcim vývojom mohol byť vzostup – povedzme – Jána Pavla III.: pápeža schopného stelesniť nový duchovný a pastoračný impulz bez toho, aby sa vzdal Tradície. V tomto scenári je najvhodnejším menom taliansky kardinál Pierbattista Pizzaballa, latinský patriarcha Jeruzalema. Je azda jediným, kto je v súčasnosti schopný skutočne vyzvať Pietra Parolina na súboj o Petrov úrad.“

Z temnôt sa však môže nečakane vynoriť ešte iná postava – José Tolentino de Mendonça, či jeho náhradník Jean-Marc Aveline (prípadne niekto ďalší podobný). To sú kandidáti Santgallenskej mafie. A tá vždy ako Napoleon čaká až do poslednej chvíle, kedy nečakane odhalí svoje skutočné postavenie na bojovom poli…

PS: Ak by niekoho zaujímal širší zoznam kandidátov, denník Le Parisien predstavil 22 najvýraznejších kandidátov na Svätého Otca zo všetkých kontinentov.

PDF (formát pre tlač)